OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Kúzlo Modrého mesiaca - 9. kapitola

17.05.2013 (10:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 0× • zobrazeno 452×

9. kapitola

Celú noc som ani nezažmúrila oči. Stále som sa len triasla a Eiden ma musel vždy upokojovať. Nespala som však jediná. Nikto z nás nespal. Z postele sme vstali okolo deviatej ráno a hneď sme sa prezliekli.

„Spala si aspoň trochu?“ spýtal sa ma Eiden a zjavil sa nado mnou. Pokrútila som hlavou a vstala.

„Ďakujem, že si bol so mnou,“ usmiala som sa na neho a on mi úsmev opätoval. Prezliekli sme sa, najedli a hlavne pobalili. Bolo už načase ísť ďalej, lebo nás ťaží čas. Hostinská nás zavolala pred vchod a tam stála aj s hostinským so štyrmi koňmi. Usmievali sa na nás a ďakovali nám za prácu.

„Tu máte našu časť dohody,“ povedal a podal nám kone. „Dúfam, že vám dobre poslúžia. Sú to tie najlepšie čo máme,“ usmial sa a my sme sa pekne poďakovali a išli preč. „Počkaj Cora,“ zavolali ešte na mňa, tak som sa vrátila. „Veľmi nás mrzí čo sa včera stalo. Nevieš si ani len predstaviť ako to ľutujem,“ ospravedlňoval sa hostinský.

„Nejako to zvládnem,“ usmiala som sa.

„Vezmite si aj toto,“ podal mi do ruky mešec s peniazmi. „Len kone za odmenu nedávame,“ žmurkol na mňa a ja som spokojne šla za ostatnými. Mešec som dala Alanovi a ten ho s výskotom založil v batohu. Spolu sme s koňmi vyšli až za mesto a zastavili sa na čistinke.

„Tie kone sú nádherné,“ hladila ich Kira. Mňa len zaujímalo ako na ne vysadneme. Predsa len sú tie kone vyššie. Dali sme si dole batohy a upevnili ich na jedného koňa určeného pre Niela.

„Tak ideme na to,“ povedal Alan a ako prvý na koňa vysadol. Jemu, Arlovi a Eidenovi to išlo super. Bez problémov na koňa vyskočili a podávali nám ruky. My tri sme sa na seba pozreli a zhlboka sa nadýchli. Chytila som Eidenovu ruku a ten mi pomohol sadnúť si do sedla pred neho. Popohnali kone a vyrazili sme ďalej. Na koňovi som sedela už veľmi dávno, ale nezmenil sa môj názor na ne. Boli rovnaké ako mali byť. Len o pár milimetrov vyššie. To však vôbec nevadí. Cválali sme po čistinke a užívali si čerstvý vzduch. Silena sa aj s Arlom, Kirou a Alanom smiali, keď Niel spadol na zem, alebo robili samé blbosti. Ja som sa len viezla a nechala nech to so mnou hádže alebo keby som aj padala, bolo by mi to jedno. Nemala som náladu na smiech, zábavu alebo na rozprávanie. Len som sa viezla do Kadathu a čakala na deň kedy sa vrátim domov. Eiden musel vycítiť, že sa so mnou niečo deje, pretože zastavil a ostatných poslal napred.

„Čo sa deje Cora?“ spýtal sa a ja som sa na neho obrátila.

„Nič, prečo? Prečo si ich poslal preč,“ snažila som sa odvrátiť tému.

„Lebo sa potrebuješ porozprávať, lebo keď budeš ticho nič tým nedocieliš. Už ideme niekoľko hodín a ty si zatiaľ nič nepovedala. Je to kvôli tomu hostincu?“ spýtal sa a ja som sklonila hlavu. „Pozri sa, na to čo sa stalo nikdy nezabudneš a taktiež ani my všetci. Ale ty si nie slabé dievča Cora, vieš? Ty si bojovníčka, ktorá si poradí s čímkoľvek. Chcem aby si teraz zabudla na tvár toho chlapa a bola silná. Nechcem po tebe, aby si na tú situáciu zabudla. To po tebe nemôžem nikdy chcieť, pretože nezabudneš. Chcem len aby si sa zhlboka nadýchla a pozerala sa odteraz dopredu a nie dozadu. Prosím ťa,“ povedal mi a mne sa po dlhom čase na tvári zjavil úsmev. Naklonila som sa k nemu a nežne ho pobozkala na líce.

„Ďakujem,“ usmiala som sa a on sa usmial tiež. Mal totiž pravdu. Nikdy na to čo sa stalo nezabudnem, ale nemôžem byť za to nešťastná večne. Musím prestať na to myslieť a pozerať sa dopredu. Bola to skúsenosť, ktorá sa už nikdy dúfam nezopakuje. Nabudúce sa budem vedieť brániť, alebo aspoň viac straniť od takých ľudí. A okrem toho som mala pri seba chlapca, na ktorého sa môžem kedykoľvek spoľahnúť. Znova sme sa zasmiali a šli za ostatnými, aby sme ich dobehli. S koňmi nám cesta do Kadathu trvala kratšie akoby sme mali ísť peši. Prešli sme celé hory a zastavili sa až na kraji. S otvorenými ústami sme sa pozreli pred seba a uvideli krásu. Pozerali sme sa totiž na veľký a prenádherný hrad, ktorý siahal skoro až po samotné nebo. Najvyššia veža mala navrchu vlajku, ktorá mala erb krajiny Avalon. Pod hradom bolo veľké mesto, ktoré len tak žiarilo spokojnosťou a šťastím. Videla som krásne farby kvetov a žiarivých ozdôb v meste. Ľudí bolo omnoho viac ako v meste, v ktorom sme predtým boli. Tancovali, zabávali sa a tešili. Netušili však, že toto všetko sa môže raz aj zmeniť. Do hradu viedla cesta, po ktorej sa tam dá dostať. Kráľ a kráľovná musia mať veľa povinností starať sa o krajinu a ľudí v nej. Určite majú veľa práce aj s hosťami alebo všelijakými večierkami. Chcela by som tú kráľovskú rodinu vidieť, no na to nemáme čas. Popohnali sme kone a vyrazili do mesta. Celú cestu som bola napätá a nervózna. Dúfala som, že to v meste bude krajšie ako pozerať na to z diaľky. Vošli sme do mesta a tam to priam prekvitalo radosťou. Na veľkom námestí hudobníci hrali a ľudia im tancovali. Deti sa po uličkách so smiechom naháňali a muži či ženy predávali v stánkoch jedlo, oblečenie alebo zbrane. Kde tu sa vzali aj stánky s výrobkami. Bola radosť sledovať to. Zosadli sme z koňov a pozreli na Niela.

„Tak, kde je tá žena Niel?“ spýtala sa Kira a on sa začal obzerať. Obzeral sa dlho a to už Alan nevydržal a chytil ho za košeľu pod krkom.

„Buď nám povedz kde je alebo ťa zmlátim. Tak ako to bude?“ pohrozil mu a chudák Niel na neho len vypleštil oči. Podišla som k nemu a Alanovi ruku pomaly uvoľňovala.

„Nechaj ho nech si spomenie,“ povedala som a pozrela na Niela, „Vieš, že nemáme veľa času,“ pohľadom som ho požiadala a on sa znova obzeral. Akoby niečo hľadal, nejaké šípky alebo čokoľvek. Zrazu vzal koňa a viedol nás prázdnou uličkou. V tichosti sme ho nasledovali a zastavili sa až pri konci. Pozerali sme sa na domček pri rieke a nebol to zrovna pekný pohľad. Všade bol neporiadok a haraburdy všade po dome. Nikomu sa to nepáčilo, no ja som v tom videla niečo iné. Veštkyňa má asi rada pokoj a tmu. Má to celkom útulné a nezvaných hostí to odoženie. Uviazali sme kone a potichu vošli dnu. Vnútri to však bolo iné ako vonku. Na strope bolo plno tmavej látky, viseli z neho klietky a boli všade miniatúrne pavučiny, ktoré ma dosť prekvapili. Doteraz som videla pavučiny veľké ako je náš dom. Na stoloch mala všelijaké prísady vo fľašiach, pohodené knihy a iné asi pre ňu užitočné veci. Kráčali sme hlbšie do domu a hľadali veštkyňu. Všade prach a špina, až sa Silene začalo kýchať. Smiali sme sa, ale začuli sme kroky. Pred nami sa spoza záclony vynorila žena z veľa šatstvom na sebe. Mala dlhé spletené vlasy zapnuté so šatkou, na krku mala plno náhrdelníkov a na každom prste prsteň s veľkým okom. Bola ovešaná tmavými no aj svetlými šatami. Zastavila sa oproti nám a usmiala sa.

„Už som vás čakala,“ povedala a usmiala sa. Odhalila tak svoje niektoré zlaté zuby a aj prekrásne usmievavé oči. Mali zelenú farbu, ale oveľa bledšiu ako zvyčajne. Zdala sa mi až slepá. Kývla rukou a všetci sme ju nasledovali. Postavila sa pri jeden stôl, na ktorom bola kryštálová guľa. Zastavili sme sa pri nej a pozreli na veštkyňu. Ruky vystrela a začala nimi okolo guli krúžiť. „Prišli ste po odpovede, je tak?“ spýtala sa.

„Áno,“ ozval sa Niel. „Dúfali sme, že nám na naše otázky zodpoviete,“ povedal a ona sa na neho pozrela.

„Hľadáte potomkov a aj kusy drahokamu. Dosť ťažká úloha na deti,“ povedala a Alan prskol. „Vidím vo vašich srdciach dobré úmysly, a preto vám odpoviem. No nebudete sa pýtať,“ usmiala sa a my sme sa na seba nechápavo pozreli.

„Ako to myslíte?“ spýtal sa Niel.

„Nepotrebujem vaše otázky. Poznám ich,“ pozrela sa na nás, „Chcete nájsť potomkov a pomocou nich kusy. Musím vás však sklamať,“ pozrela na Alana a Eidena, „Nenájdete ich,“ zasmiala sa a oni dvaja sa nechápavo na seba pozreli.

„Prečo?“ spýtal sa Eiden. Veštkyňa dala ruky z gule a išla od nej preč.

„Pretože obyčajný človek potomka nájsť nevie,“ povedala a pozrela na nás, „Prečo si asi myslíte, že väčšina z nich o tom, že je potomok nevie? Pretože sú tak chránení. Skôr či neskôr sa musel objaviť niekto kto by po nich išiel. Je to ich ochrana, keď nevedia, čo dokážu.“

„A čo dokáže potomok?“ spýtala sa Kira.

„Okrem toho, že kus drahokamu po dotyku oživí?“ usmiala sa a Kira znervóznela. Veštkyňa začala pobehovať po dome a my sme celí nervózni stáli a pozerali na seba. Zrazu veštkyňa prišla a pozrela nám do očí. „Jedine potomok dokáže nájsť svoj kus drahokamu a aj iných potomkov. Dokáže vycítiť ich vnútornú modrú žiaru a podľa neho sa spojiť,“ povedala a my sme prikývli. „Ale to už vám predsa Gadus povedal,“ usmiala sa a pritom pozerala na mňa. „Nepovedal vám však, že potomkovia nie len drahokam vedia spojiť, ale každý svoj kus dokáže ovládať,“ povedala záhadne a mne padla sánka. Hneď som sa pozrela na Eidena a on bol rovnako šokovaný ako aj ja. Videla som to na tvári aj ostatných. Pozrela som sa na veštkyňu a tá na mňa.

„Ako ju vie ovládať? Alebo ako ju oživí?“ nechápala som tomu. Veštkyňa sa však usmiala.

„Keď sa potomok dotkne svojho kusu, v ruke sa mu rozžiari a je už s ním spojení. Aby ho použil, musí v srdci prebudiť modrú žiaru, ktorá len ak potomok chce, vyjde na povrch. Ak však drahokam stratí, sila sa zruší. Musí ho mať vždy pri sebe, aby ho vedel používať,“ usmiala sa a ja som ešte viac spozornela.

„Čo keď sa hociktorý kus drahokamu dostane do zlých rúk?“ spýtal sa na rovinu Arl a veštkyňa spozornela. Vystrela krivý chrbát a pozrela na nás.

„Kus drahokamu je dokým ho potomok nenájde jednoduchým kameňom. Môže sa ho dotknúť ktokoľvek a môže s ním robiť čokoľvek. Je nečinný. Ale, ak sa ho už raz potomok dotkne, nikto sa ho už potom nikdy nezmocní. Kus sa dostane do rúk majiteľa a zostane mu verný až do samého konca. Iní okrem neho sa kameňa nesmie ani dotknúť.“

„A čo keď ho potomok stratí? Alebo ho nebude mať pri sebe?“ spýtala sa Kira, no veštkyňa pokrútila hlavou.

„Ako som povedala. Po prvom a jedinom dotyku sa stane kameň verný len tomu potomkovi a nikomu inému ale,“ usmiala sa, „Potomok môže, ak chce kameň venovať!“ sánka mi sadla ešte nižšie. Čo sa tu ešte dozvieme? „Môže ho venovať a tým sa ho ten dotyčný môže dotknúť,“ usmiala sa, ale na jej hlase a aj výraze som videla jedno veľké ale.

„A tá sila? Venuje mu aj tú?“ spýtal sa Niel a veštkyňa sa otočila ku guli.

„Keď už je raz niekto potomkom a dokáže len on použiť drahokam, už to tak aj navždy zostane. Po prvom dotyku sa stane jeho pánom, aj keď ho venuje niekoľkým ľuďom,“ pozrela znova na nás. „To sa jednoducho nemení,“ usmiala sa a ja som sa pozrela inam a zavrela oči.

„Máme čo sme chceli,“ povedal Alan a pozrel na Eidena. Ten sa znovu pozrel na veštkyňu a pristúpil k nej.

„Vy viete čo chceme urobiť, však?“ spýtal sa.

„Nájsť potomkov a kusy drahokamov, aby ho nedostal do rúk kráľ zbojníkov Lucius Esox,“ povedala plynulo a bez rozmýšľania.

„Ako ich teda nájdeme? Ako máme zabrániť pohrome?“ spýtal sa znova.

„Musíte nájsť potomka a s jeho pomocou nájsť druhých.“

„A ako nájdeme aspoň jedného?“ spýtal sa Alan a pristúpil k nim. Znova som sa obrátila a zachytila tak pohľad veštkyne. Usmievala sa.

„Tu sa moja cesta končí,“ povedala a pozrela sa na Eidena a Alana. „Nemôžem vám už ďalej pomôcť. Moje vnútorné oko sa zavrelo,“ povedala a znova sa na mňa pozrela. Pohla sa, prešla pomedzi Eidena a Alana a kráčala ku mne. Zastavila sa tesne pri mne a chytila mi tvár do dlaní. Svojimi žiarivými zelenými očami sa pozrela do tých mojich modrých. Ten pohľad, ktorým sa na mňa pozerala vysvetľovala všetko. Usmiala sa na mňa a pustila. Zhlboka som dýchala, no chcela som skôr kričať a bežať ako o život. Veštkyňa sa otočila a znova zvážnela. „Poslednú radu, ktorú vám môžem dať je veľmi nebezpečná. Ak sa chcete dozvedieť kde nájdete potomka, musíte nájsť knihu Krajín,“ povedala a potom sa pozrela na Niela. „Knihu nájdete na hrade vo veľkej knižnici. Je v nej mapa, podľa ktorej sa označovali potomkovia pred mnohými rokmi.“

„Koľko ich bolo? Tých potomkov? Nemá byť len jeden?“ nechápala Silena.

„Potomkovia, aj keď sú dôležití nežijú večne. Vždy sa narodí ďalší a potom zase ďalší. Tá mapa znázorňuje kde sa narodili asi ôsmi pred tými, čo sú teraz.“

„Takže si myslíte, že sa miesto narodenia nezmenilo?“ spýtal sa Arl.

„Nie, len vám hovorím, že to tak byť môže,“ žmurkla na neho a pobrala sa preč. Pozreli sme sa na seba a tiež domysleli, že sme dostali všetko čo sme chceli. Pobrali sme sa teda na odchod tiež. Pri východe som sa však otočila.

„Počkajte,“ zakričala som na veštkyňu a tá sa otočila. Aj ostatní sa zastavili, „Kedy je modrý mesiac? Koľko máme času?“ spýtala som sa a ona sa nachvíľu zarazila. Hľadela na mňa, no potom sa usmiala.

„Dva mesiace a možno menej,“ žmurkla na mňa a stratila sa. Chvíľu sme tam ešte stáli, ale potom sme sa už pobrali preč. Vzali sme si kone a v tichosti veštkyňu opustili. Stále nikto nič nehovoril a ja som sa cítila dosť zle. Toľko sme sa toho dozvedeli a toľko toho ešte musíme urobiť. Ona nás naozaj posielala na hrad. Ako a kedy sa tam máme akože dostať? Pochybujem, že by nás tam kráľ len tak pustil. A už vôbec nie do knižnice. Toto je veľmi zlé. Šokovaní tým čo sme sa dozvedeli, sme kone priviazali pri hostinec a šli si sadnúť. Chalani si objednali pivo a my tri sme len sedeli s hlavami na stole a premýšľali.

„Cez strechu to nepôjde, tá je príliš vysoko,“ hovoril Arl a kreslili si mapu.

„A čo tak zdola?“ navrhol Alan a ja som to už nevydržala.

„Veď ani neviete, v ktorej časti a kde presne knižnica je!“

„Ale vieme,“ povedal Eiden a podal nám mapu. Pred nami sme mali kompletný plán hradu. Kde sa nachádza kuchyňa, jedáleň, spálne a aj knižnica. Pozreli sme s prekvapením na nich a oni ukázali na Niela, ktorý sa usmial.

„Tajomstvo,“ usmial sa a spolu sme všetci vymýšľali plán. Ja so Silenou sme už boli unavené, tak sme sa šli trochu prejsť po uliciach. Prechádzali sme sa a pozerali všetky stánky. Ľudia k nám boli milí a s úsmevom nám chceli predať svoj tovar. Títo ľudia si žijú ako králi, ani len netušia, že sa to môže kedykoľvek zmeniť. A my sme možno jediní, kto to dokáže zmeniť. Už sme boli na ceste späť k chalanom, keď sme zbadali niekoľké ženy a dievčatá ako so smiechom kupujú a vyberajú si šaty. Boli sme zvedavé, tak sme podišli k nim a nenápadne načúvali.

„Ja chcem tieto,“ smiali sa dievčatá a vyberali si ďalej. Všimla som si však, že to nie sú obyčajné šaty, ale plesové. Pristúpila som k nim a usmiala sa na ne.

„Plesové šaty sa nosia na ples, nie?“ spýtala som sa a oni sa začali smiať.

„To je pravda, ale zajtra večer je deň kedy sa v hrade koná ples pre každého,“ usmiala sa a ja som a s nadšením pozrela na Silenu, ktorá žiarila rovnako ako aj ja.

„A môže naň ísť hocikto?“ pýtala som sa ďalej.

„Hocikto,“ usmiali sa a ďalej si vyberali šaty. So Silenou sme sa hneď rozbehli do hostinca a chalanom a Kire sme to všetko povedali. Neváhali sme ani sekundu a vzali mešec od hostinského a my baby sme sa pobrali kúpiť si nejaké šaty. Chalani sa išli tiež na nejaké pozrieť. Dohodli sme sa, že pôjdeme len ja, Silena, Alan a Eiden. Aby nás nebolo veľa a keď nás chytia tak budú aspoň Kira, Arl a Niel tí, ktorí nás majú zachrániť. Pripravili sme úplne celý plán, až sme sa nakoniec na všetkom dohodli. Ubytovali sme sa v hostinci a čakali na ďalší deň. Keď som si ľahla do postele, veľmi som rozmýšľala. Hlavne nad slovami veštkyne. Toľko je toho okolo jedného drahokamu. Zaujímalo by ma, či to vie všetko už aj ten Lucius. Či to vie a či s tým chce niečo robiť. Nevedela som na to však odpovedať. Mala som plnú hlavu s tým, aby sme zajtra zvládli všetko čo na nás čaká. Máme ísť na ples, medzi plno ľudí a nenápadne sa počas večera vlámať do knižnice? To urobí naozaj len psychopat. Je najväčšia pravdepodobnosť, že nás pritom chytia alebo až keď stade budeme odchádzať. Je to priveľmi riskantné. A to nám bude ešte trvať kým knihu Krajín vôbec nájdeme. Kvôli jednej mape treba urobiť toho toľko. Priala som si, aby to veštkyňa nemusela vôbec navrhovať. Priala som si, aby som tohto nebola súčasťou. No ako som nad tým tak rozmýšľala, slová veštkyne boli pravdivé. No bola by som radšej keby neboli.

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Kúzlo Modrého mesiaca - 9. kapitola: