OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Lie for win - 10. časť - Spoznávanie

27.08.2012 (13:00) • Perla • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 19× • zobrazeno 3966×

10. časť

Spoznávanie

„Si v poriadku?“ pýtal sa ma Tyler, keď ma ukladal do postele.

„Jasné,“ zaklamala som. Neskočil mi na to.

„Ak by si mi mohol doniesť krv, pomohlo by mi to. V pivnici ich je ešte dosť,“ poprosila som ho.

V sekunde odišiel a v druhej už bol naspäť. „Nech sa páči. Napi sa, miláčik. Čo to tam s tebou urobil?“

Začala som piť. Hneď mi bolo lepšie a s úsmevom som na Tylera pozrela.

„On... musela som piť železník,“ priznala som. Pri spomienke na to som sa otriasla. Už v živote to nechcem zažiť.

Tyler si sadol vedľa mňa na posteľ. „Neboj sa. Už to nedovolím. Ak sa o niečo pokúsi, zabijem ho,“ zaumienil si.

Chytila som ho za rameno. „Nie, Tyler. Nemôžeme ho zabiť. Bolo by to príliš nápadné. Veď tu nie je ešte ani týždeň.“

„Ale ublížil ti!“ skríkol naštvane.

Chytila som ho za ruku a donútila ho sadnúť si na posteľ vedľa mňa. Pozrel sa na mňa a pohľad mu hneď zmäkol.

Pohladila som ho po tvári a oprela sa oňho. „Ja viem, Tyler. Viem, že mi ublížil, no musíme vedieť, kto je ten neovplyvnený v Rade. On nám to môže povedať. Nebude mať na výber.“

Tyler si vydýchol a objal ma okolo ramien.

„Dobre. Nezabijem ho, ale ak sa o niečo pokúsi, tak potom áno. Nedovolím nikomu aby mi na teba čo i len siahol," zaumienil si zaryto.

Vďačne som sa usmiala. „Ďakujem, zlato. Som rada, že ma vždy chrániš. Aj keď sa viem o seba postarať sama.“

Nakoniec som zaspala v jeho objatí.

Budík zazvonila a ja som sa automaticky natiahla, že ho vypnem. Pozrela som sa na Tylera. Ešte spal. Bol taký krásny.

Potichu som sa postavila a šla sa umyť do kúpeľne. Mama nebola doma.

Pustila som si teplú vodu a začala si umývať vlasy. Nemám veľa času a bojím sa, ako to dopadne v škole. Bude tam profesor Shayne znova, alebo čo bude po včerajšom incidente? rozmýšľala som.

Z rozmýšľania ma vyrušil zvuk otvárajúcich sa dverí na sprchovom kúte.

„Tyler!“ skríkla som po ňom.  

On však len s úsmevom na tvári vošiel ku mne a zavrel za sebou dvere. Natlačil sa na mňa. Chytil mi vlasy a moje ruky teda spadli na jeho ramená. V tú chvíľu som nedokázala uvažovať. Cítila som len Tylera a tú lásku k nemu.

Tričko mal úplne mokré. Vyzliekla som mu ho a hodila ho preč.

Jemne, akoby ma ešte nebozkával sa ku mne priblížil a prisal sa svojimi perami na moje. Keď tak urobil, už som nepotrebovala nič len jeho...

„Kde si bola tak dlho?“ spýtala sa ma Bonnie, keď som si konečne sadla na svoje miesto v učebni.

„Doma. Zabudla som na čas,“ odvetila som pokojne. Teoreticky to bola aj pravda. Síce som nebola jediná, ktorá zabudla na čas, ale... aj tak ma tých pár minút nezabilo.

„Aha.“ A už viac nič nehovorila.

Vzdychla som si. Bonnie sa mi opäť vzďaľuje. Akoby ma už kvôli tomu, že som upír, nemala rada.

Do triedy vošiel profesor Shayne.

Čože?! skríkla som v duchu. Veď s ním nemám mať hodinu! Čo tu robí?

Akoby vycítil môj pohľad, pozrel sa na mňa a okúzľujúco sa usmial.

„Dobré ráno, študenti,“ pozdravil všetkým.

Odfrkla som a pozrela sa inam. Celú hodinu som si niečo písala do zošita. Vo väčšine som si len kreslila, lebo som sa chcela vyhnúť pohľadu profesora.

Zazvonilo a všetci vybehli von.

Ja som išla ako posledná. Nevyšla som ale z triedy, len som zavrela a zamkla dvere.

Profesor sa na mňa nechápavo pozrel. Upírov rýchlosťou som k nemu prišla a chytila ho pod krk.

Ostal úplne zaskočený. Chcel sa striasť mojej ruky, ale bola som silnejšia. Tresla som mu hlavu o tabuľu.

„Pre koho pracujete?“ prešla som rovno k veci.

„Neviem... čo tým myslíš,“ klamal mi.

Pritlačila som viac. „Kto ti povedal, že tu sú upíri?“ kládla som ďalšie otázky.

„To... nemôžem povedať.“ Už sťažka dýchal.

Vystrašene na mňa hľadel. Tie jeho hnedé oči... Nie! Caroline, zbláznila si sa?! Čo si ty normálna? kričala som na seba v duchu.

„Ale áno. Povieš mi to,“ pošepla som mu do ucha a udrela ho tak, že stratil vedomie.

Vymeškám zvyšok dňa v škole, ale vezmem ho zo sebou a donútim ho povedať mi, čo chcem.

Zazvonilo na hodinu a všetci zmizli. Na chodbe nikoho nebolo. Vyložila som si profesora na plece rýchlo s ním zmizla zo školy.

Zamierila som na to miesto, kde ma on včera nalákal. Vbehla som s ním dovnútra a položila ho na zem. Nedávala som mu púta, pretože Tyler ich včera totálne rozbil. A načo aj. Veď ma neprebije.

Sadla som si oproti nemu a sledovala ho, ako sa pomaly dostáva k vedomiu. Keď sa prebral, posadil sa a poobzeral sa okolo seba. Nevyzeral vystrašene.

To ma zarazilo. Väčšina ľudí v jeho koži by sa ma teraz báli a pýtali sa či ich zabijem, no on ma len sledoval ako sa naňho ohúrene pozerám.

Niečo v ňom ma zaujalo. Neviem presne, čo, ale proste istá jeho časť, ktorú som ešte u nikoho nevidela ma dosť zaujala a chcela som prísť na to, prečo sa tak chová.

„Nebojíš sa ma?“ spýtala som sa konečne.

Zasmial sa a potom si odkašľal. „Nie. Nebojím sa. Ty ma nezabiješ,“ odvetil pokojne.

Nadvihla som obočie. „Nie?“

A v sekunde som ho pritláčala na stenu a predĺženými zubami krúžila mu po líci.

Cítila som, ako sa mu dych zasekol a on úplne stuhol. Odtiahla som sa od neho, ale len tak, aby som mu videla do tváre.

„Ešte stále si veríte, profesor?“

„Áno,“ trval na svojom.

To ma vytočilo. Čo mám urobiť, aby vedel, že mi na ňom vôbec nezáleží a že by som ho bola schopná zabiť? rozmýšľala som rýchlo.

Nakoniec som ho pustila a trocha sa od neho vzdialila.

„Takže... profesor. Teraz tu kladiem otázky ja.“

Oprel sa a zahľadel sa do stropu. Vedel, že prehral a to ma potešilo. „Nech sa páči,“ nechal mi voľný priestor.

„Ako ste sa dozvedeli o upíroch?“

Fajn. Základná otázka, ktorá ma úprimne zaujíma.

Na chvíľu zavrel oči, no potom ich rýchlo otvoril. „Bolo to dávno. Dozvedel som sa to ako šestnásťročný. S rodičmi a mladšou sestrou sme žili v Kalifornii pokojný život. Aspoň som si myslel. No nebol tak pokojný ako vyzeral. Raz v noci, keď som sa vykradol z domu na párty ku kamošovi, tak keď som sa vrátil, našiel som mŕtvu sestru. Mala roztrhané hrdlo. Vyzeralo to ako útok nejakého zvieraťa, ale nemohlo to byť. Rodičia prišli do izby a plakali. No potom si zaumienili, že sa tomu pomstia. Ja som tomu nechápal. Ako pomstiť sa?

A vtedy mi všetko vysvetlili. Povedali mi, že upíri existujú a sú v našom svete. Povedali mi, že ma naučia brániť sa pred nimi...“ Zmĺkol.

„A čo bolo ďalej?“ zaujímalo ma úprimne. Povedala som to šeptom, pretože mi ho prišlo ľúto.

„Na druhý deň boli mŕtvi aj oni. Našiel som ich v spálni na posteli. Bol som zlomený a netušil som, čo so mnou ďalej bude. Nakoniec sa ma ujali dlhoročný priatelia mojich rodičov, ktorí nakoniec tiež vedeli o upíroch a naučili ma brániť sa proti nim. Ja som sa potom rozhodol, že pôjdem študovať históriu, aby som všetkému lepšie pochopil. Vyštudoval som a hľadal si prácu. Ponúkli mi ju tu a ja som ju prijal,“ vyrozprával mi svoj smutný príbeh a pozoroval moju reakciu.

„A ako si sa... ty stala... touto obludou?“ dodal rýchlo.

„Tak to je dlhý a nepekný príbeh, na ktorý by som radšej zabudla.“

„A koľko máš vlastne rokov? Okolo sto?“

Pokrútila som hlavou. „Nie. Mám osemnásť. Naozaj osemnásť. Ešte nie som dlho upírom. A vlastne... ani som nim nechcela byť. Len ma jeden premenil. Ale ja chcem žiť, ešte mám toho toľko pred sebou a nechcem už zomrieť.“

Vtom mi niečo došlo.

Nech budem robiť čo chcem, stále tu bude niekto, kto sa ma pokúsi zabiť. Noví a noví lovci upírov s lepšími zbraňami. Ako mám v tomto svete prežiť, keď sa neviem ešte ani poriadne rozhodovať? rozmýšľala som a prišlo mi do plaču.

Pomaly, opatrne ku mne natiahol ruku. Nechápala som, čo chce urobiť a okamžite som sa odtiahla. Znova sa oprel.

„Ako je možné, že na také monštrum si taká iná?“ pýtal sa akoby sám seba.

Ja som k nemu znova prešla a sadla si do tureckého sedu. „Vieš, som síce upír, ale stále som človek. Aspoň podľa mňa. Nechápem, prečo ste ľudia tak presvedčení o tom, že upíri sú monštrá. Dobre, pijeme krv, uznávam, a nie je to práve najlepšie, ale inak sme takí ako vy! Tiež mám city, tiež sa môžem zamilovať, môžem nenávidieť... proste stále som človek!“

Profesor Shayne sa na mňa pozrel. „Celý môj život nenávidím upírov kvôli tomu, že mi zabili rodinu. Ale keď sa pozriem na teba, neviem... nie som presvedčený o tom, že všetkých upírov treba zabiť. Keď som ťa zbadal po prvýkrát na mojej hodine, síce ty mňa si ani nezaregistrovala, pripomenula si mi moju sestru. Neviem... nechcel som vtedy uveriť, že si upír...“

„Vy ste to vedeli už od začiatku?“ skočila som mu do reči nazlostene.

Prikývol. „Samozrejme. Môj zdroj ma informoval, s kým mám tu česť.“

„Kto je tvoj zdroj?“

„Nepoviem.“

Pretočila som očami. „Ale áno, povieš.“

Zase ku mne vystrel ruku, no tentokrát som chcela vedieť, čo chce urobiť. Dotkol sa môjho líca a pohladkal ma. Jeho dotyk bol príjemný. Fascinujúco ma skúmal.

Potom sa opatrne odlepil od steny a začal sa ku mne približovať. Nevedela som, čo urobiť. Vedela som ale, čo príde. Pokúsi sa ma pobozkať.

Naklonil sa ku mne ešte bližšie a ja...

Takže... čakal to niekto? Podľa mňa nie. Dala som si na tom záležať a viem, že sa to mnohým z vás možno nebude páčiť, ale nebojte sa, nijako neohrozí jej nový vzťah s Klausom. :DD

Ďalšia časť bude mať názov: Žiarlivosť

No a čo by som vám mala prezradiť o ďalšej kapči? No... dozviete sa, či ju pobozká alebo nie. A znova by sa nám tam mal objaviť aj Damon. :) Teší sa naňho niekto?

No a teraz venovanie. Túto kapitolu chcem venovať Kacenqa, za to, že moju poviedku číta aj tak, hoc TVD nemá veľmi v láske. Som veľmi rada, že ju zaujala práve moja poviedka a aj vďaka nej sa snažím písať kapitoly rovnomerne a bez veľkých prestávok. Ďakujem veľmi pekne.

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Lie for win - 10. časť - Spoznávanie: