OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Lily Potterová 10. kapitola

27.01.2012 (12:00) • rossie • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 12× • zobrazeno 2647×

10. kapitola - Banda plná tupcov

Deň pred vianočnými prázdninami, dievčenské spálne

„Odkiaľ máš tú knihu?“ spýtala som sa Hermiony. Nevnímala ma, ale už som si zvykla. Radšej sa porozpráva s úlohami alebo odborným textom plným tých najdivnejších slov, ktoré sa vám snažia niečo objasniť. V mojom prípade sa im to vôbec nedarí. Ak ma chcú niečo naučiť, nech to je po lopate, nie slovami, ktoré som nikdy nepočula. Uf, je ich požehnane. Doteraz som si nemyslela, že niečo ako Rokfort existuje a už sa mi snažia do mojej malej hlavy napchať zaklínadlá, recepty na elixíry a rôzne trápne pojmy.

Hermiona dnes vyzerala hrozne. Pod očami mala veľké fialové kruhy a tvár mala bledú, ako keby videla ducha. Vlastne to je zlé prirovnanie, keďže viem, že duchovia existujú a rozhodne vám nemôžu ublížiť. Ale keby ich mali možnosť vidieť muklovia, určite by boli takí bledí ako Hermiona práve teraz.

Už pár nocí študuje rôzne knihy a popri tom si mrmle popod nos. Vďaka tomu mám plytký spánok aj ja. Neustále sa prehadzujem, a keď sa mi podarí zaspať, aj napriek svetu prúdiacemu z jej prútika, zobudím sa pár minút na jej smutné zapišťanie. V tých chvíľach som schopná oľutovať, že nie som doma. Možno v sirotinci nie je najlepšie, vyspať sa tam dá. V prísne stráženom tichu bolo vždy počuť len vŕzganie podlahy pred dverami. To opatrovateľky kontrolovali, či naozaj ležíme. Nikto mi nesvietil popred nos a nepišťal od sklamania.

„Je dobrá, konečne nejaká kniha ktorej rozumiem,“ dodala som, keď ostala dlhšie ticho. Ona ma naozaj ignoruje.

„Vonku lietajú kravy.“ Nos mala stále strčený v pergamene a zubami hryzkala koniec brka. Druhou rukou si podopierala hlavu a zároveň si ňou držala vlasy mimo očí.

„Vzdávam to.“ Trošku nemotorne som sa postavila a knihu hodila na jej posteľ.

„Čo to robíš? Do pekla!“ vypískla.

Hlasno som sa rozosmiala a sadla si späť na posteľ. Po stojačky by som to nevydržala.

„To nie je smiešne!“

Počkala som, kým sa dodusím smiechom, až potom prehovorila. „Asi to nevieš, ale keď sa človek poleje červeným atramentom, smiešne to je.“

„Je to tvoja vina! Keby si ku mne nehodila tú knihu, nezľaknem sa a nič sa nestane. Teraz musím ísť cez celú školu do knižnice s červeným fľakom cez žltý sveter a modré nohavice! A to som si myslela, že kúzla takého druhu nebudem potrebovať.“

„Keby si ma počúvala, nič sa nestane,“ pokrčila som ramenami. So širokým úsmevom som ju – na jej pohoršenie - vyprevadila zo spálne a zobrala si späť tú knihu. Aspoň na chvíľu som mohla vypnúť.

„O čom sa tu bavíte?“ vybafla som na trojlístok. Všetci traja nadskočili ako vyplašené sliepky. Problém je v tom, že sliepky neboli... ale jedno kúzlo dokáže všetko zmeniť.

„Stále riešite toho trojhlavého psa a to, čo je pod ním?“ Zarazene ma pozorovali a ja som sa šialene zazubila.

„Odkiaľ to vieš!“ zhíkla zrazu Hermiona. Znelo to tak trochu, ako keď erdží kôň. Merlin, čo to mám dnes z tými zvermi?

„Mám výborné pozorovacie schopnosti,“ nadvihla som ramená a hodila sa na červenú sedačku medzi nich.

„Chcete niečo vedieť?“ Naklonili sa ku mne, uši nastražené, ksichty stiahnuté od vzrušenia.

„Stráži kameň mudrcov.“

„Čo to je?“ vybafol Harry presne vtedy, ako Rob zhíkol: „Si robíš srandu!“

„Myslím, že má pravdu. Počkajte chvíľu.“ Hermiona sa zdvihla a zmizla v spálňach.

Oheň v krbe nádherne horel, v plameňoch sa odzrkadľovali rôzne obrazce. Rukami som si podoprela hlavu a bližšie sa na ne sústredila.

„Tu to je,“ na kolená si s buchotom zložila tučnú knihu, hneď ako si sadla. Tým prerušila moje vnímanie prúdiaceho svetla a tepla.

„Požičala som si to pred tromi dňami na ľahšie čítanie... neuškŕňajte sa tak prihlúplo!“ ohradila sa.

„Vieš, knihu na ľahšie čítanie si predstavujem ako zopár zlepených papierov v pevnej väzbe, opisujúcich osud Popolušky a troch orieškov.“

„V každom prípade,“ pohľadom ma prihlobila k operadlu, „je to presne tu. ‚Alchýmia sa už od nepamäti zaoberala myšlienkou vyrobiť kameň mudrcov,‘ bla bla bla, ‚za jediného jeho tvorcu je považovaný Nicolas Flamel, uznávaný alchymista a vášnivý milovník opery. Pán Flamel, ktorý minulý rok oslávil 665-te narodeniny, žije v ústraní v grófstve Devon so svojou ženou Perenellou.‘“

„Ako si to vedela? Zhltla si knižnicu?“ obrátil sa na mňa Rod. Nie, je to Ron, určite.

„Za to, že máme rovnakú farbu vlasov, neznamená to, že máme rovnako veľké IQ.“

„Takže to je to, po čom Snape ide. Kameň mudrcov.“

„Čo?“ vybafla som na Harryho. „Na čo by mu niečo také bolo?“

„Nevieme, ale všetko do toho zapadá. Keď sa zjavil ten troll, pokúsil sa dostať cez toho psa. Videl som jeho zranenie na nohe, asi ho pohrýzla jedna z tých troch hláv.“

Zamračila som sa. Cítila som, ako sa mi zvraštilo čelo a pery sa stiahli do tenkej linky. Na čo by Snape potreboval ten šuter? Pochybujem, že si robí zbierku kremeňov. Možno sa snaží vynájsť nejaký účinný šampón, ktorým sa mu konečne podarí dôkladne si umyť vlasy a zbiera vzorky.

„A na metlobalovom zápase sa pokúšal Harryho zhodiť z metly. Musela som Snapovi podpáliť habit, aby som prerušila očný kontakt,“ dôležito sa ozvala Hermiona. Asi si myslela, že bez tej informácie neprežijem, od náhlej pýchy sa jej až zdvihla hruď.

„Viete, že ste naivní? Aj keby sa snažil Harryho zabiť, aký to má súvis s tou skalou? Nechávate sa zaslepiť vašou nenávisťou.“

„Nemá to nič spoločné...“

„S tým, že na tebe viditeľne sedí a nepovažuje ťa za hviezdu a senzáciu?“ skočila som Harrymu do reči. „Merlin, ste tu naozaj všetci takí tupí? Niekedy vôbec nechápem, čo robím v Chrabromile. Pripadám si ako v jaskyni plnej homo erectusov, ktorí si na steny kreslia obrázky srniek.“

„To bolo veľmi urážlivé,“ odula sa Hermiona.

„Ale mám pravdu! Keby ste sa na to pozerali s odstupom a nebrali na vedomie, že Snape je vedúci Slizolinu a presne tak sa aj správa, pochopili by ste, čo tým myslím! Ako viete, že sa ten kameň nesnaží chrániť? Možno je tu niekto iný, kto sa ho snaží ukradnúť.“

„Akože kto?“ Ron sa zamrvil a prebodol ma pohľadom.

„Čo ja viem. Nikdy ste sa nezaujímali, prečo Quirrell nosí ten turban? A prečo sa snaží vyzerať ako úbohý strašpiteľ utekajúci pred upírmi?“

„Prečo si myslíš, že je to Quirrell?“

„Nemyslím! A prestaňte na mňa útočiť takým hnusným tónom. Ja sa vám, len snažím ukázať, že nie len Snape je zvláštny.“

„Je to Snape,“ zdanlivo ukončil debatu Harry a postavil sa na odchod. „Som hladný, idem na večeru.“ Nečakal, či za ním pôjde Ron alebo Hermiona. Pred východom z klubovne do mňa zapichol pohľad plný opovrhnutia. Ron sa postavil na odchod a Herm sa ku mne mierne sklonila. „Neber to zle, ale myslím, že ani keby si bola Quirrell a svoj turban by si odmotala priamo pred Harrym, bolo by mu jedno, čo sa tam ukrýva. On chce jednoducho veriť, že to je Snape.“

„Čakajte ma!“ skríkla na tých dvoch a mávla mi. Väčších zadubencov som nestretla teda naozaj dlho.

„Ahoj, Petty.“ Posadali si okolo mňa Fred, George a Serena.

„Čo ti sadlo na nos?“ Mávla som rukou a z kresla zdvihla Hermioninu hrubú knihu.

„Zistila som, že Harry Potter nie je taký svetový, nevinný a pozoruhodný. Je to obyčajné decko, ktoré si myslí, že spasí svet.“

„Vitaj v klube,“ usmiala sa na mňa Serena. „Nechápem, čo na ňom všetci vidia. Je ešte blbší ako môj milovaný slizký bratranec. A to už je čo povedať.“

„No, to máš pravdu. Malfoy je naozaj debil. Majte sa. Idem si ľahnúť. Z celého Chrabromilu mi je zle.“

„Z celého?“ zažmúril na mňa Fred.

„Okrem teba, Pán-Veľkolepý-Z-Ktorého-Mi-Určite-Nie-Je-Na-Vracanie. Normálne si začínam myslieť, že by som radšej bola v Slizoline,“ vzdychla som. „A z tej predstavy sa mi tiež búri žalúdok.“

Mám šťastie, že idú prázdniny. Môžem si to celé nechať uležať v hlave a vytriezvieť z nápadu, že by sa mi viac páčilo v Slizoline ako tu. Och, Merlin. Prečo nemôžem byť normálne dievča, ktoré ma problémy s tým aké darčeky na Vianoce kúpi svojim rodičom?

Autor: rossie (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Lily Potterová 10. kapitola: