OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Lily Potterová 14. kapitola

26.06.2012 (11:00) • rossie • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 16× • zobrazeno 2331×

14. kapitola - Nie vždy máme pravdu

Prudko som sa nadýchla a vystrelila do sedu.

„Poppy!“ vykríkol niekto vedľa mňa. Zrútila som sa do perín a unavene zavrela oči. Mala som pocit, ako by som stále bola uväznená pod vodnou hladinou. Mojím telom začala prechádzať prudká triaška. Dýchala som stále nenásytnejšie, snáď preto, že som si stále myslela, že sa každú chvíľu opäť potopím.

„Už je to v poriadku,“ začula som šepot a potom ma pohltila milosrdná temnota.

***

Určite to bol sen. „Len sen,“ zamumlala som do vankúša.

„Aká som rada, že ste sa už prebrali,“ zakňučala som a otvorila oči. Nado mnou sa skláňala usmievajúca sa madame Pomfreyová.

„Čo sa stalo?“

„Zasiahlo vás veľmi nepekné zaklínadlo. V jednu chvíľu sme si mysleli, že budete voňať fialky zospodu... chápete? Voňať fialky, hehe, zospodu.“ Zúfalo som sa zasmiala s ňou. Ak by som vyhlásila anketu - Komu na tejto škole nerozumiem - jednoznačne by to vyhrala Pomfreyka.

„Čo vám je dieťa?“ spýtala sa, keď som skrivila tvár. Ani sama som nevedela, čo sa deje. Odrazu ma pohltilo teplo a na rukách mi naskákala husia koža. Oblial ma pot a v bruchu som pocítila náhle kŕče. Zaskučala som a tým na seba obrátila pozornosť celej ošetrovne. Aj keď tu nebolo veľa chorých a zranených študentov, pár sa ich predsa našlo. Teraz vykukovali z pod perín a sledovali dianie v mojej posteli.

„Veď celá horíte!“ vydesila sa Pomfreyová a naliala mi do úst pár elixírov. Nezabrali hneď, no potom čo som sa skrčila do klbka, bolesť poľavila a prepustila ma spánku.

***

„Prestaň!“ ozval sa naliehavý šepot. Vtrhol mi do sna a ozýval sa všade okolo mňa. „Nemôžeš nič vyčítať – áh... Lily? Si hore?“ Zamrmlala som nejasnú odpoveď a plánovala sa otočiť na druhý bok.

„Teraz mi to dopekla vysvetli! Ako si nás mohla nechať v takej neistote!“

„Nekrič,“ zahriakol Hermionu chlapčenský hlas.

Vedela som si dokonale predstaviť ako na dotyčného zazrela. „Vždy,“ pokračovala, akoby ju nik neprerušil, „naozaj vždy, keď som za tebou prišla robila si sa, že spíš. Teraz ti už nenaletím.“

„V poriadku, koniec pretvárky,“ vydýchla som sklamane.

Otvorila som oči. Pri posteli sedela znepokojená Hermiona a Harry, ktorý sa tváril nanajvýš znechutene. „Potter, môžeš vypadnúť... neverím ani za zrnko maku, že by ti záležalo na tom, čo so mnou je.“

„Nevšímaj si ho,“ Hermiona zakročila v pravú chvíľu a Harry mi nestihol odseknúť. Bod pre mňa.

„Ako sa ti to stalo?“ stíšila hlas.

„Ja neviem,“ neisto som pozrela na Harryho, ktorý sa vystrel a bystril uši.

„Neboj sa, my to nikomu neprezradíme... celkom vážne,“ našpúlila pery.

„Veľa si nepamätám... po metlobale som sa šla prejsť, pretože som nebola hladná. Na okamih som vošla do Zakázaného lesa, netuším prečo, ale šla som hlbšie. Videla som Snapa...“

„Pokračuj,“ popohnala ma.

„Ja neviem... odchádzal zúrivý a ja som utekala preč... bála som sa,“ dychčala som.

„Áno, utekala som a srdce mi bilo až v krku. Snažila som sa stíšiť svoje kroky, ale nepodarilo sa mi to. Všade podo mnou praskali vetvičky a čečina. On... on ma našiel. Smial sa a... a hovoril akoby sa nič nedialo. Chcela som s ním bojovať, no odzbrojil ma. Ležala som na zemi, od strachu som sa klepala... myslela som, že ma zabije,“ skučala som a nemala ďaleko od toho, aby som sa nerozplakala. „Potom ma trafilo nejaké zaklínadlo a ja som omdlela, kým on utekal preč s víťazným triumfom na perách,“ habkala som.

 „Kto?“ šepla Hermiona.

„Quirrell.“

„To nie je možné... Je to profesor a on nemôže ubližovať študentom. Dokonca na nich nemôže ani namieriť prútikom! On je tu na to, aby nám pomáhal, učil nás brániť sa a nie zabíjal. Možno, si zle dopadla a udrela si hlavu - “

„Chceš povedať, že som šibnutá a celé som si to vymyslela?“

„Presne to chce povedať,“ zasiahol Harry. „Poďme Hermiona, kým si táto tu, stihne vymyslieť viac lží.“ Ublížene som na neho pozrela.

„Prepáč, on to tak nemyslel,“ šepla Hermiona a behom nasledovala Harryho von z ošetrovne.

„Ale myslel,“ pomyslela som si a zavrela oči. Keď mi začali po lícach stekať slzy sama som začala pochybovať o tom, či som si to celé nevymyslela. Mohla som niečo tak strašné prežiť?

Smrkla som a zotrela si rukou slzy. Už nebudem plakať, najmä ak to má niečo spoločné s Potterom. Už si nenechám ubližovať, odhodlala som sa.

***

Z ošetrovne ma prepustili ešte pred tým, ako Harry zachránil Kameň mudrcov pred Quirrellom a Tým-Koho-Netreba-Menovať. Vtedy bol vzťah medzi nami relatívne pokojný, nevšímali sme si toho druhého, ba možno sme sa vyhýbali spoločným stretom a rozhovorom. Hermiona s Ronom cítili napätie medzi nami, preto moju spoločnosť nevyhľadávali. Pochabo si mysleli, že keď sa so mnou nebudú stýkať, Harry sa upokojí a uvoľní. Nebolo mu to dopriate. Napätie som z neho cítila každú spoločnú hodinu, niekedy na mňa aj pozeral, no vždy, keď som mu vrátila pohľad, odvrátil sa. Možno ho náš vzťah deptal viac ako mňa. Možno...

Teraz Harry leží na ošetrovni a necháva si fúkať zranenia celým učiteľským zborom. Niežeby si to nezaslúžil, veď sa mu podarilo veľkolepo zabrániť Quirrellovi priviesť Toho-Koho-Netreba-Menovať k životu.

Odfrkla som si a sklonila sa hlbšie do taniera.

„Lily!“ skríkla Lavender a zadychčane sa priblížila k môjmu miestu.

„Deje sa niečo?“

„No, on ťa zháňa Dumbledore, vraj je to dosť súrne,“ vypustila a na ex vypila pohár tekvicového džúsu.

„Veď už idem.“ Hodila som si do krku posledné sústo praženice a zapila ho čajom. Potom som sa s pokojom postavila a vybrala sa do riaditeľovej pracovne.

***

Sadla som si do mäkkého kresla a hlavu zaborila do operadla. Dumbledore sa ešte kamsi vybral, takže som ho mala čakať v jeho pracovni. Miestnosť bola istým spôsobom okúzľujúca, ale aj tak sa mi nad toľkými vynálezmi nepozastavil dych. Výhľad z okna stál za prd, pretože vonku bolo stále šero. Na nebesách sa zračil posledný matný odtlačok mesiaca, ktorý zmizne tesne po východe slnka. Možnože bol svet plný desu, zloby, žiaľu, hnevu a zhonu, tam hore to tak nevyzeralo. Akoby tie čarodejnícke problémy ani neexistovali. Dýchalo to na mňa pokojom a tichom. Jedno z tých letných rán, ktoré vám hovoria, že nezaprší, nech je akokoľvek dusno.

„Dobré ráno, Lily,“ do miestnosti vstúpil Dumbledore a premeral si ma spopod okuliarov. Nevenovala som mu ani jediný pohľad. Zanovito som civela von z okna a ignorovala ten pálivý pocit, že ma niekto sleduje a hodnotí.

„Dobré,“ zabrblala som, aby sa neurazil. Veď kto by si chcel pohnevať riaditeľa čarodejníckej školy? Odkašľal si a to ma prinútilo zvrtnúť pohľad až k nemu. Nech ide do prdele. Sadol si za svoj stôl a usmial sa. Len tak, aby sa mu jemne nadvihli kútiky úst. Prižmúrila som oči.

Ešte stále som neprišla na to, prečo tu sedím. Porušila som nejako školský poriadok? Našli mojich rodičov? Učím sa katastrofálne? No, možno som sa naozaj učila menej, ako som sa mala. Asi som mala tie knihy otvoriť trochu na dlhšie a prečítať si aj niečo iné, ako prvé dve vety a potom stratiť sústredenie. Čo už, najhoršie ma vylúčia. Budem to musieť nejako prežiť. Aj tak mi život na Rokforte nepríde taký úžasný, ako som si myslela na začiatku školského roku. Normálne mi začal chýbať sirotinec. Nepýtajte sa na dôvod. Všetci obyvatelia, ktorí nie sú opatrovateľka alebo riaditeľ bývajú hladný, nevyspatý a niektorí dokonca umierajú na obyčajný zápal pľúc. Ale sirotinec patril k môjmu detstvu, tak, ako ku mne teraz patrí môj prútik. Moje dve najmenej oddeliteľné súčasti. Minulosť a prítomnosť. Všetko, čo som.

„Je mi ľúto, že som ťa zavolal tak skoro, ale na obed odchádzam, preto chcem, aby si stihla vyučovanie.“ Ľahostajne som nadvihla ramená.

„Chcem ti oznámiť, že po koncoročnej oslave sa vrátiš sem, do mojej pracovne. Nepôjdeš do vlaku s tvojimi spolužiakmi.“

Vyvalila som na neho oči. „Prečo?“

„Už sa nevrátiš do sirotinca. Príde po teba pracovníčka z ministerstva. Ponúkne ťa na adopciu jednej čarodejníckej rodine.“

„Vážne?“ Ani sama som nevedela, či chcem ísť k nejakej rodine... i keď k čarodejníckej. Možno je to výhodnejšie ako muklovská rodina, no aj tak som sa kdesi vo vnútri nepotešila. Dokonca som sa zhrozila a nahnevala. Správna reakcia každého opusteného dieťaťa je bezpochyby úplne opačná. Vnútro sa im zaleje blahom a na tvári rozleje úsmev.

Dumbledore sa usmial a do malej porcelánovej šálky si nalial čaj.

„Dáš si?“ milo sa opýtal a odpil si zo svojho hrnčeka. Rázne som pokrútila hlavou a ruky zovrela do pästí. Vrelo to vo mne. Mala som chuť vyskočiť zo stoličky a zavesiť sa Dumbledorovi na krk.

„Prečo rozhodli za mňa? Ja nechcem ísť preč zo sirotinca,“ opatrne som šepla.

„Pochop, že sirotinec má právo hociktoré dieťa ponúknuť na adopciu. V tomto prípade, až po dosiahnutí muklovskej dospelosti, osemnásteho roku života, by si za seba prezvala právomoci ty. A okrem toho, budeš mať možnosť vyrastať medzi čarodejníkmi, nebudeš musieť skrývať svoje nadprirodzené schopnosti.“

Odfrkla som si a nohy zohla pod kreslo. „Už nebudem chodiť na Rokfort?“

„Ak rodina, ktorá si ťa adoptuje nebude súhlasiť s tvojou dochádzkou na túto školu, odhlásia ťa a ty sa už nebudeš zúčastňovať vyučovania na Rokforte. Samozrejme stále je tu otázka, či si ťa vôbec adoptujú. Nemusela by si sa im páčiť,“ roztiahol úsmev. „Tvoj temperament je naozaj neobvyklý.“

Zamračila som sa a prudko sa postavila. „Čo ak to nechcem!? Nikto sa ma nespýta, či chcem na Rokfort chodiť i ďalej!?“ vyštekla som.

„Ja viem, že chceš byť so svojím bratom -“

„Čo?“ vyplašila som sa. „Chcete tým povedať, že Harry je môj brat? Skutočné dvojča?“

„Ja...no.“

„Ten malý smrad zase -“

„Severus, prosím,“ utišoval Snapa, ktorý sa týčil vo vyvalených dverách ako boh pomsty.

„Mohli by ste sa upokojiť?“

„Nie!“ vyštekli sme so Snapom naraz. Čo na tom, keď Dumbledore svojím nejasným pohľadom nenaznačil, komu svoju neškodnú otázku adresuje?

Neobzrela som sa, no na chrbte som zreteľne cítila Snapov pohľad. „Vrátim sa neskôr.“ Zavrčal v smere môjho chrbta a dosť prudko zabuchol dvere.

„Tak, kde sme to skončili?“ zvesela nadhodil riaditeľ. Určite mu padlo, že Snape nachvíľu prerušil koncentráciu mojich zúrivých myšlienok.

„Tam, že z Pottera sa znenazdania stal môj brat, mimochodom dvojča, a ja som o tom vôbec nevedela!“

„Nenapadlo ťa niekedy, že jahodový čaj je lepší s cukrom ako s medom?“

„Čo to trepete!“ zvreskla som a hneď na to som si rukou prikryla ústa. Dumbledore nevyzeral, že by ho môj náhly výbuch zaujímal. Pokojne si chlipkal čaj a pohľad mal nesústredený a zahmlený. Určite nevedel, ako z tejto nečakanej situácie vycúvať. Nemal sa prerieknuť... jeho chyba.

„A možno púpavový med by sa hodil.“ Znova si odpil.

„Určite,“ trpko som poznamenala a otočila sa k odchodu.

„Nemali by ste to nikomu hovoriť,“ upozornil ma.

„Skutočne? Púpavový med si asi veľmi ceníte.“

„Nehovorím o mede,“ premeral ma pohľadom, akoby som spadla z Marsu. „Pre Harryho bude najlepšie, ak sa to nedozvie. V budúcnosti by s tým mal problém. Mohli by ho pre túto, vami videnú informáciu ako neškodnú, ľahšie ovládať. A to predsa nechceme, však? Radšej nech je bez rodinných záväzkov.“

„Myslíte tým,  že mu to nemám povedať? Mal celý čas pravdu a nikdy sa to nedozvie?“

„Nehovorím nikdy. Raz príde čas nato, aby sa dozvedel pravdu o vašom vzťahu k nemu a naopak. Lenže teraz ešte nie. Sľúbte mi, že mu to neprezradíte, že sa budete tváriť, akoby ste s ním nič nemali,“ poprosil.

„Sľubujem,“ precedila som pomedzi zuby a vybehla von. Netušila som, či som tento sľub chcela dodržať.

„Lily!“ ozval sa za mnou výkrik. Netúžila som sa otočiť, preto som predstierala, že som nič nezačula a vbehla od prázdnej a tmavej chodby. Sadla som si do okna a pozerala do sivého dňa. Neplánovala som ísť na vyučovanie, preto som sedela a ignorovala realitu... aspoň po kým sa pri mne nepristavila McGonagallka.

„Mali by ste ísť na vyučovanie. Onedlho sa budú robiť koncoročné skúšky, mohlo by vám chýbať dnešné učivo.“

„Dajte mi pokoj,“ odbila som ju bez toho, aby som zdvihla pohľad.

„Viem, že vás tá správa zasiahla, ale najlepšie bude, keď na to zabudnete.“

„Vy ste to vedeli tiež?“ prerušila som ju.

„No...“

„Tss,“ odfrkla som si. „Celý učiteľský zbor vie o mojom živote viac ako ja sama. Naozaj ďakujem.“

„Lily, nesmiete si to tak brať. Je to – bolo to pre vaše dobro.“

„Keby sa Dumbledore nepreriekol, nikdy by som sa nedozvedela, že mám brata. Nedozvedela by som sa, že moji rodičia umreli a neopustili ma, tak, ako som si doteraz myslela. Naozaj by pre mňa bolo lepšie vedomie, že som osamelá a ani mama a otec ma nechcú? Naozaj by bolo lepšie, keby som žila v lži?“ vyhŕkla som.

„Nejde o to, ako sa cítite, ale o to, aby ste boli v bezpečí,“ predniesla melodramaticky.

„Nie, nejde. Ide o to, aby bol Potter v bezpečí. Všetko sa točí okolo neho. Harry tu, Harry tam...“

„Verte mi, tak to nie je.“

„Ale je! Akoby nejestoval nik iný, len on! Neznášam ho,“ zavrčala som a sústredila pohľad do McGonagallkiných očí, v ktorých sa niečo zvláštne zalesklo.

„Je to predsa váš brat.“

„Pamätáte? Ja nemám brata.“

***

Prehrabovala som sa v miske a zistila, že vôbec nemám chuť jesť, hlavne po tom, čo sa dnes Potter vrátil z ošetrovne.

„Lils, si v poho? Celý čas sa mi vyhýbaš,“ vyčítala mi Serena.

„Jasné, že som.“

„Nie som idiot. Celý čas chodíš duchom mimo s divným úškľabkom na tvári. Ani raz si sa neusmiala. Dokonca ani vtedy, keď si Snape roztrhol habit na raňajkách a odhalil biele trenky.“

„Vtedy som tu nebola,“ vyhovorila som sa a strčila si jednu lyžičku vločiek do úst. Chutili ako piesok.

„Sedela si tu. Fred s Georgom to potvrdia. Snažili sa ťa rozosmiať a ty si stále čučala s poker  face-om.“

Čudujem sa, že mi nezačali škrípať pod zubami.

„Vnímaš ma?“

No tak, zlezte už do toho žalúdku a rozložte sa.

„Lily,“ zamávala mi rukou pred očami.

„Nevraciam sa do Rokfortu,“ zamrmlala som.

„Čo?“

„Na budúci rok sa nevrátim späť.“

„Celý čas ťa trápilo iba toto?“ prekvapene zažmurkala.

Keby si len vedela...

Autor: rossie (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Lily Potterová 14. kapitola: