Lily Potterová 2. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Harry má sestru. Dvojča Lily, ktorú nijako nepostihne proroctvo a Lord Voldemort sa ju nepokúsi zabiť.
Harry skončil kvôli ochrane svojej matky u Dursleyovcov, ale Lily umiestnili do sirotinca.
Na ich prekvapenie sa stretávajú v Rokforte. Netušia, že sú súrodenci, len ich zaujme rovnaké priezvisko.
Postupne sa spoznávajú. Rovnaké oči, dátum narodenia. A akoby to nestačilo, Lily sa tak veľmi podobá na jeho matku, ktorú videl v zrkadle.

22.08.2011 (17:00) • rossie • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 12× • zobrazeno 2799×

2. kapitola - Profesor elixírov

Cesta na Charing Cross Road nám trvala len pár minút. Vošli sme do baru s názvom Deravý kotlík. Hrbatý barman na mňa zaškúlil a jemne sklonil hlavu na pozdrav profesorky McGonagallovej.

Cítila som na sebe pohľady od všelijakých indivíduí, pousádzaných na drevených, schátraných stoličkách. O niečom si šepkali. Keď vyslovili meno Potter, dúfala som, že hovoria o niekom inom. Snažila som sa na nich nebrať ohľad, a s tvárou sklonenou k zemi som sledovala okraj plášťa profesorky, a hnala sa za ním.

Vykročili sme na malý dvor a vtedy som zdvihla hlavu. Dvor bol ohradený vysokým plotom z tehál. Po chodníku sme prešli až k nemu. Nervózne som sa poobzerala. Nebola tu žiadna bránka cez ktorú by sme prešli, ani žiaden rebrík, aby sme plot mohli preliezť. Profesorka sa však upokojujúco usmiala a prútikom poklopkala po druhej tehle z kraja. Od ľaku som stúpila. Tehly sa všelijako krútili a vytvárali malú dieru, ktorá sa neustále zväčšovala. Napokon sa medzi nimi vytvoril priestor dosť široký nato, aby sa tade dalo prejsť. Pustila som profesorku pred seba a rýchlo vošla za ňou. Bála som sa, že by sa vchod mohol uzavrieť, ešte predtým, ako by som prešla.

Očarene som ostala stáť na kraji ulice a sledovala tu nádheru pred sebou. Nablýskané obchody mali vyleštené sklo vo výkladoch, ktoré sa vďaka slnku nádherne lesklo. Ľudia obdivovali zbožie vyložené na ulici a hádali sa s predávajúcimi o ceny. Deti lízali sladkú zmrzlinu z najjemnejšej smotany, s príchuťami od výmyslu sveta.

Obchod, ktorý mi bol najbližšie mal vystavené žiarivé kotlíky z rôznych materiálov. Prisahala by som, že som zazrela aj zlaté.

Na druhej strane ulice stála apatieka. V nej boli nádrže s rôznymi nechutnými vecami.

„Vitaj v Šikmej uličke.“ Zabľabotala profesorka. Dokrútila som hlavou a pohľad zamerala na profesorku.

„Vytiahni si list z Rokfortu. Vnútri máš zoznam potrebných vecí pre prvákov.“

Rýchlo som roztvorila obálku a vytiahla papiere, ktoré v nej boli úhľadne poskladané. Otvorila som prvý, ale nebol v ňom žiadny zoznam. Stálo tam, že ma prijali. Rýchlo som to strčila späť do obálky a roztvorila už spomínaný zoznam. Profesorka nastavila ruku a ja som jej ho podala. Ani som si nestihla prečítať, čo tam bolo.

Vodila ma po rôznych obchodoch a ja som si ani nestihla všímať ten zhon okolo mňa. Vnímala som len poletujúci cínový kotlík, do ktorého mi hádzala rôzne knihy, brká, pergameny, fľaštičky. Doplnila ho mosadznými váhami, ďalekohľadmi a rovnošatou, ktorú mi Madam Malkinová poskladala presne na mieru.

Na chvíľu sme zastavili pred maličkým obchodom. Nad dverami visel nápis s olupujúcimi sa zlatými písmenami - OLLIVANDEROVCI... A potom ma hneď profesorka vohnala dnu. Kdesi za nami cinkol malý zvonček.

Bol to naozaj malinký obchodík, celkom prázdny. Mala som zvláštny pocit, akoby som vošla do veľmi vzácnej knižnice. Zadívala som sa na kopu uzučkých škatúľ, naukladaných jedna na druhú a siahajúcich až po samý strop. Na chrbte mi naskočili zimomriavky a oblial ma zvláštny pocit tajomna.

„Pekne vítam,“ ozval sa príjemný hlas. Zdesene som sa obzrela a zbadala malého starčeka.

„Dobrý deň,“ odzdravila som ešte stále vyľakaným hlasom.

„A vy ste?“

„Lily. Lily Potterová.“ Rukami sa poškrabkal po brade. „Zvláštne,“ zamrmlal si pre seba. Čo bolo na tom také zvláštne som sa už nedozvedela.

Pán Ollivander pristúpil ku mne tak blízko, že sme sa takmer dotýkali nosmi. Žiarivými očami si ma premeral a z vrecka vytiahol krajčírsky meter. Na jeho príkaz som predpažila pravú ruku a vyčkala celú procedúru merania.

„Každý Ollivanderov prútik má vo vnútri silnú čarovnú substanciu, slečna Potterová. Používame na to hrivu jednorožca, perá z chvosta vtáka fénixa a blany z dračieho srdca. Keďže na svete nejestvujú dva rovnaké jednorožce, dva draky ani dva fénixy, nenájdete ani dva rovnaké prútiky.“ Pán Ollivander začal pobehovať medzi policami a skladal z nich škatule. Meter zatiaľ okolo mňa sám od seba poletúval a šibrinkoval mi okolo tváre. Začínalo mi to byť dosť nepríjemné a tak som sa po ňom zahnala.

„To stačí,“ povedal pán Ollivander a mňa tej vtierky zbavil.

„Vyskúšajte tento. Javor a dračie srdce. Dvadsaťjeden a pol centimetra, mimoriadne pružný. Chyťte ho a mávnite.“ Ledva som ho zdvihla nad hlavu, vytrhol mi ho z ruky a vopchal mi ďalší.

„Cezmína a vlas z jednorožca, dvadsaťosem centimetrov, krásny a nesmierne poddajný.“ Chytila som prútik a slabo mávla. Opäť mi ho vyšklbol a podával nový.

„Bukové drevo a pero z fénixa. Dvadsaťtri centimetrov. Veľmi ohybný.“

„Ani ten nie. Á, tento by mohol byť ten pravý. Vŕba, dvadsaťšesť centimetrov. Obsahuje vlas z jednorožca. Vynikajúci na čarovanie.“ Chytila som ho. Vlasy mi ovial jemný vánok a v prstoch som pocítila teplo. Jemne som mávla s prútikom a z jeho konca vystrelila spŕška červených iskier. Profesorka McGonagallová zatlieskala a pán Ollivander zvolal: „Áno, tak predsa, výborne!“

Zaplatila som za prútik sedem zlatých galeónov a pán Ollivander nás odprevadil k dverám. Ešte pred tým než sa zavreli som začula jeho slová: „Potterová... naozaj zvláštne.“

Cestu k Deravému kotlíku sme absolvovali v omnoho pomalšom tempe. Dostala som ešte jednu šancu si to tu poobzerať a rozhodne som ňou neplytvala. Najviac ma zaujal výklad obchodu so zvieratami. Keď sme prechádzali okolo jedna mačka na mňa upierala smutný pohľad. Pozrela som jej do očí a venovala jej jeden z mojich úprimných úsmevom. Práve som sa išla obrátiť na obrovskú, snehobielu budovu, ktorá sa týčila vysoko nad malými obchodíkmi, keď v tom som do niekoho narazila a dopadla na zadok. Chvalabohu, že kotlík s mojimi vecami niesla profesorka McGonagallová, pretože zbierať tu prísady do elixírov a rozfúknuté pergameny sa mi dvakrát nechcelo. Svižne som vyskočila na nohy a až potom pohliadla na zdroj môjho pádu. Predo mnou stál muž s čiernymi, mastnými vlasmi po plecia. Jeho hnedé oči boli neustále zapichnuté do mňa a ústa mal otvorené od údivu. Orlí nos sa mu na prostriedku tváre vynímal asi ako kvákajúca kačka vo výklade a čierny habit mu vial vo vetre.

„Lily?“ Neveriacky vyslovil a asi si uvedomil, že na mňa nepekne čumí, pretože sa poobzeral okolo, či si jeho divné správanie niekto nevšimol. Keď zbadal profesorku vystrel sa a tvár sa mu zmenila na nepriepustnú masku.

„Minerva,“ jemne uklonil hlavou.

„Severus.“ Odzdravila, obišla ho a kráčala preč. Rýchlo som toho čudáka obehla a dohonila profesorku. Stále som na chrbte cítila jeho skúmavý pohľad. Neodolala som a ešte raz sa na neho obzrela, stretli sa nám oči. Chcela som sa rýchlo odvrátiť, ale on to urobil skôr. Napokon zmizol v dave nakupujúcich čarodejníkov.

„Kto to bol?“ zaujímalo ma.

„Severus Snape. Profesor elixírov a vedúci Slizolinskej fakulty (Zmijozelu). “ Tón jej hlasu bol veľmi divný.

Slizolin? Čo to dopekla je?

S tým, že sa to neskôr dozviem som prešla cez stenu, potom cez Deravý kotlík a pomaličky vykračovala za McGonagallovou.

Nechcela som sa vrátiť. Toto boli moje najlepšie narodeniny za celý život. Prečo sa musím po tak skvelom dni na slobode, opäť vracať do budovy, v ktorej by boli najradšej bezo mňa? Trpko som sa usmiala. To si píšte, že by sa ma radi zbavili. Mali by o decko menej.

Zastali sme pred sirotincom a McGonagallová mi vložila do rúk obálku.

„To je lístok do Rokfortu. Prvého septembra – stanica King’s Cross – máš to tam napísané. Dovidenia Lily.“ Otočila sa a zmizla za rohom. Obálku som strčila do kotlíka s mojimi vecami na novú školu, zdvihla to všetko zo zeme a vykročila do budovy. Prešla som okolo deciek, ktoré na môj náklad zarazene čumeli, vyšliapala schody a dobehla do izby. Rýchlo som zabuchla dvere, kotlík dopadol z hlasným buchotom do rohu a moje telo na tvrdú posteľ.

Pred očami sa mi stále vynárali čierne, skúmavé oči, patriace Severusovi Snapeovi. Odkiaľ vedel, že sa volám Lily?

« Předchozí díl Následující díl »

Autor: rossie (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction