OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Lily Potterová 7. kapitola

16.12.2011 (19:00) • rossie • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 15× • zobrazeno 2398×

7. kapitola - Ten diabol v nás

Ten istý deň, tá istá chodba

Tak fajn, koniec hystérií. Pozbierala som sa zo zeme, v okne skontrolovala svoj už aj tak príšerný vzhľad, oprášila som si habit a otočila sa. Presne za mnou stál Malfoy a so samoľúbim úsmevom na mňa mieril prútikom. A práve v tej chvíli mi došli ironické poznámky. Hééj. V poslednej dobe sa mi to deje dosť často. Vlastne, odkedy som na Rokforte. Ako mi len chýba môj útulný domov. Práve sa mi jedna podarila, len tak ďalej.

Ruky som si založila na hrudi a sledovala ten jeho trápny ksicht. Presne tridsaťpäť sekúnd ticha. Netrpezlivo som poklepkávala nohou, čím som mu jasne dávala najavo, aby to zo seba vyžmýkal. Nestalo sa tak. Namiesto toho mu z ruky vyletel prútik, spravil elegantný oblúk a pristál v ruke vyššej čiernovlasej dievčiny.

„Ahoj, bratranček,“ veselo pozdravila. Už si spomínam odkiaľ ju poznám. To je tá baba, ktorá chodieva s Fredom a Georgom.

„Blacková,“ precedil pomedzi zuby môj milovaný blondiak.

„Slušnejšie to nejde?“ uškrnula sa a zamávala jeho prútikom. Vykrivil pery a ruky si strčil do vreciek v habite. Oči sa mu podivne leskli. Keby som ho nepoznala, myslela by som si, že sa rozplače. Stavím sa, že sa musel veľmi premáhať, ale nakoniec povedal: „Ahoj Serena, ako sa máš?“

„No vidíš, že to ide. A vraj slizolinská hrdosť.“ Prútik po ňom dosť prudko hodila, chytila ma za rameno a tiahla preč.

„Mala si mu ten prútik vyraziť,“ žartovne hlesla.

„Jasné, ale to by som sa ukrátila o jeho úžasný pohľad, keď zbadal teba.“ Zoširoka sa usmiala.

„Vyzeral dosť zaskočený. Chcela by som vedieť, do kedy by ste tam stáli, keby som neprišla.“

„Približne dovtedy, čo by sa neobjavil Snape a neobvinil ma z napadnutia.“

„To máš úplnu pravdu. Živo si to predstavujem. ,Slečna Potterová, ako si dovoľujete napadnúť môjho študenta! Neotvárajte tie ústa, ja dobre vidím, že na neho mierite prútikom! Strhávam Chrabromilu desať, nie, rovno tridsať bodov a trest si ku mne prídete odpykať v sobotu večer!‘“

„Slečna Blacková.“ Serena pretočila očami, nahodila milý úsmev a rýchlo sa otočila.

„Profesor Snape, aká som len rada, že vás vidím! Dnes celý... žiarite,“ zložila mu poklonu. Trochu kostrbatú, ale i tak.

„Prirodzene.“ Tak rýchlo ako sa objavil, tak aj zmizol. Našťastie, lebo smiech som už udržať dlhšie nemohla.

„Videla si to? Bol taký zaskočený, že mi ani nestrhol body za to, že ho kopírujem, takú slávnu hviezdu! Kto by ho už len nechcel kopírovať? Mám šťastie, že vyzerám ako on. Vysoká, s očarujúcimi mastnými vlasmi, orlím nosom a netopierím plášťom. Och, už som konečne pochopila, prečo sa na mňa lepia všetky bytosti bez rozdielu na pohlaví!“ Prehybujúc som sa chytila za brucho a snažila sa nesmiať. Naozaj som mala pocit, že to nedokážem, ale po to ako sa po chodbe prešiel Malfoy ma smiech zaručene prešiel.

„Nepúšťaj si ho ku telu. Je ako kliešť, keď sa k tebe dostane, už ťa dobrovoľne nepustí. Niečo na spôsob Snapovej averzie voči chrabromilčanom, ale mám pocit, že ten to pri tebe prekonáva,“ žmurkla na mňa a rozbehla sa do triedy.

Prekonáva? Pri mne? Ak som sa niekedy cítila ako vyoraná myš, bolo to práve teraz. Možno ma párkrát ignoroval, niekedy prižmúril oči... ale žeby to ľudia brali až tak? Nuž ani veľmi nie som prekvapená. Svetlé momenty v Snapovom živote, by si zapamätal každý.

Sadla som si na miesto a očkom hodila po gániacej Hermione.

„Tak?“

„Tak čo?“ nechápavo som sa k nej otočila. Aspoň som sa tak pokúšala vyzerať.

„Ty, Harry, prázdna chodba, tak?“ V duchu som sa zachichotala a so zamrmlaním neurčitej odpovede sa otočila na profesora Flitwicka. Cítila som na sebe jej spaľujúci pohľad, ale po chvíli sa aj ona sústredila na hodinu. Merlin, aká je to sranda naťahovať a provokovať niekoho takého, ako je Hermiona.

„To mi akože nič nepovieš?“ znenazdajky na mňa vybafla. Dokelu, skoro som dostala infarkt.

„Si už druhá, ktorá ma chce pripraviť o sluch. Postav sa do radu.“ Vystrela sa akoby zhltla pravítko a nakrčila nos. Ten malý diabol vo vnútri mňa sa od blaha roztriasol. Ale mala by som sa krotiť, ak to preženiem spravím si nepriateľku... hehe, no a čo. Dnes mám takú fajn náladu, škoda, že som ju nevyužila aj na Malfoya. Naša stará dobrá platinová blondína. Neverím, že sa niekto taký dostal do Slizolinu. Veď tam bude robiť len hanbu. Oprava, on tam robí len hanbu.

O pol štvrtej, po vyučovaní plnom prekvapení a výdatnom obede, som sa vydala dolu hlavným schodišťom na prvú hodinu lietania. Vonku bolo fakt úžasne, vial jemný vietor a obloha bola bez jediného mráčika. O zemi sa to povedať nedá. Vedľa mňa stála Hermiona, z ktorej by lietali blesky, keby mohli. Chudinka, asi som ju dnes vážne vytočila.

Keď som zbadala žiakov Slizolinu, úsmev mi povädol, ale na ich smolu úplne nezmizol. Teraz majú aspoň dôvod pováľať sa po zemi a nasledovne sa nechať odviesť na ošetrovňu. Môj žiarivý úsmev musia určite vidieť aj tam, kde stoja, na druhej strane ihriska.

Škoda, nezložili sa. Teraz si budem musieť dať tú námahu a tých, čo sa odlepia od zeme pozhadzovať mojím tvrdým lakťom.

„Na čo čakáte? Každý k jednej metle!“ Ak som si myslela, že na tejto škole sa už nenájde nikto a nič, čo by mi chcelo prasknúť bubienky, mýlila som sa. Madame Hoochová sa môže postaviť rady.

„Natiahnite ruku nad metlu a povedzte ,hore sa‘!“

„HORE SA!“ zakričali všetci naraz. Rada sa neúmerne zväčšuje.

Moja metla sa veľmi pomalým tempom odlepila od zeme. Bol to úspech, pretože metlu v ruke držalo len naozaj málo žiakov. Keď som však zdvihla hlavu, vychutnala som si Malfoyovu metlu, reagujúcu na piskľavý pokrik. Skoro mu odstrelila hlavu z krku. Priznávam, nebola by to škoda.

Po malej ukážke ako sa nemá lietať, madam Hoochová zobrala Nevilla do ošetrovne.

„Videli ste, ako sa to poleno ksichtilo?“ vyprskol smiechom Malfoy.

„Drž hubu,“ zahriakla som ho.

„Ááá, tak tebe je chudáčika Longbottoma ľúto?“ posmešne mi povedala Pansy Parkinsonová.

„Predstav si, že hej. Ale to niekto taký ako ty, nemôže pochopiť.“

„Aha! To je tá blbosť, čo Longbottomovi poslala jeho babka. Čo keby som mu to odložil niekam, kde to ľahko nájde – na strom?“

„Daj to sme Malfoy,“ dôrazne povedal Harry. Všetci stíchli. Malfoy vysadol na metlu a zakričal: „Poď si po ňu, Potter!“

Harry schmatol svoju metlu, vysadil na ňu a prudko sa odrazil. Chvíľu letel a zastal vo vzduchu zoči-voči Malfoyovi. Išlo mu to fakt dobre.

„Harry, zhoď ho dolu!“ spontánne som vykríkla. Hneď som to aj oľutovala. Ak si niekedy urobíte trapas, určite sa neusmejte. To je ešte trápnejšie. Naozaj, mám to overené.

Harry bezpečne zosadol na zem s Nezabudalom pevne v dlani. Vyzeral spokojný sám so sebou, aspoň do vtedy, kým sa na neho nevyrútila MacGonagallka. Viditeľne zbledol a roztriasli sa mu kolená. Keď ho odvádzala preč Malfoy, Crabbe a Goyle sa víťazoslávne usmievali. Prečo im ten úsmev nezotrieť?

Nenápadne som sa za neho premiestnila.

„Ako sa ti lietalo so školskou metlou?“

„Hrozne...“ zasekol sa uprostred vety. Asi si uvedomil, že ja nepatrím medzi jeho fanklub.

„Hej, bolo to vidieť. Nečudujem sa, že si to vzdal po takej krátkej chvíli. Určite si mal pocit, že sa pod tebou rozpadne, keď si lietal tak nízko nad zemou.  Ani ja by som si nechcela nabiť, taký krásny zadok.“ Kým mi stihol odpovedať, zmizla som mu v dave. Zaručene sa prestal usmievať, aj keď možno len preto, že dumá, čo som mu vlastne povedala. Blondínam to trvá trošku dlhšie, no nie?

Autor: rossie (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Lily Potterová 7. kapitola: