OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Little Dirty Secret - 25. kapitola

18.02.2013 (13:00) • mima33 • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 5× • zobrazeno 1441×

25. kapitola

Klaus stál pred Sophiinimi dverami už takmer desať minút a civel na kľučku. Pociťoval nervozitu z toho, že jej bude čeliť. A hlavne sa bál, že ho znova naštve nejakou banalitou a on sa neudrží a vybuchne.

Občas si pripadal ako časovaná bomba s pokazeným spínačom. Explózia prišla nečakane.

Napokon sa odhodlal a vošiel dnu. Sophie ležala na posteli a čítala. Keď Klaus otvoril dvere, otočila sa za ním a usmiala sa.

„Ahoj,“ pošepla a vzpriamene sa posadila. Do knihy vložila záložku a položila ju nabok.

„Čo čítaš?“ spýtal sa Klaus. Nechcel, aby medzi nimi nastalo to hlúpe, trápne ticho.

„Mesto kostí,“ mykla plecom Sophie a Klaus sa zaškľabil.

„Túto modernú literatúru naozaj nemám rád,“ prehodil s úsmevom a posadil sa k nej na posteľ.

„To si prišiel kvôli tomu, aby si sa so mnou rozprával o literatúre?“ Sophie pochybovačne nadvihla obočie.

„Vlastne nie,“ priznal Klaus a pozorne sledoval všetky emócie, odohrávajúce sa v jej tvári.

Za ten čas si všimol, že prevláda smútok a strach. Vedel, že strach má z neho. Predsa to priznala, ale smútok... smútila za svojou rodinou?

„Ako sa cítiš?“ vyhŕkol úplne nepochopiteľne.

Prišiel, aby si s ňou pohovoril o tom ich “rande“. Rozhodol sa, že ju vezme niekam na večeru a potom do galérie. Prečo by nevyužil, že Sophie miluje výtvarné umenie? A v galérii bude mať možnosť predviesť sa.

„Fajn,“ prehovorila po chvíli a klopila pohľad k zemi.

„Nechýba ti nič?“ spýtal sa a stisol pery do úzkej linky. Popravde, mal strach z toho, čo mu odpovie.

Sophie stiahla obočie a na tvári sa jej usadil zamyslený výraz. Nervózne si hrýzla spodnú peru a rukami sa poťahovala za rukávy.

Znervózňoval ju. Bolo to na prvý pohľad viditeľné. Bola z neho vykoľajená, ako z nikoho.

„Nie, mám všetko,“ pošepla napokon potichu a Klaus vedel, že klamala.

Jasné, že mu nepovie pravdu a nebude riskovať, že znova začne vyvádzať kvôli niečomu, čo sa mu práve nebude páčiť.

Klaus sa naklonil k nej a vzal jej hlavu do dlaní. Tým ju prinútil, aby svoj pohľad zamerala na neho. „Povedz mi pravdu!“ prikázal a Sophie už nemala inú možnosť.

Pred ovplyvnením ujsť nevedela. „Chýba mi moja rodina, mama, otec, Miriam a Jake. Hlavne Jake. Chýbajú mi moji priatelia a Elena, ktorú som ani nemala možnosť spoznať. Ale zo všetkého najviac mi chýba Alex. Bol tým jediným, čo ma držalo nad vodou,“ pošepla.

Klaus vedel, že sa inej odpovede ani dočkať nemôže. Sophie si objala kolená a pohľad uprela späť k zemi.

„Sophie,“ pošepol Klaus zmučene. „Vieš, ja chcem, aby si bola šťastná,“ povedal jej popravde.

Vážne to chcel. Keď už nemohol urobiť šťastnou Tatiu, chcel aspoň Sophie.

„Pozri sa na mňa,“ prikázal a Sophie sa chvíľu zdráhala, no napokon poslúchla a pohľad zdvihla ku Klausovi. Klaus presne vedel, čo teraz urobí a možno raz, ak sa ovplyvnenie nejako preruší, ho znenávidí, ale inú možnosť nevidel. Musel urobiť to, čo považoval za nutné.

„Zabudneš na svoju rodinu, na svojich priateľov a aj na všetko, čo si doteraz poznala. Svet v ktorom si žila necháš za sebou a budeš sa pozerať už len dopredu. Chcem, aby si potlačila bolesť, ktorú cítiš a zahnala ju do ústrania. Chcem na tvojej tvári vidieť úsmev a chcem, aby si bola šťastná. A hlavne chcem, aby si zabudla, že nejaký Alex Vanderwall existuje,“ prikázal hypnoticky a Sophie neprítomne prikývla a zopakovala:

„Budem šťastná a na všetkých zabudnem.“

Klaus sa postavil a odišiel z miestnosti. Nemohol sa teraz pozerať na Sophie. Nie teraz, keď pociťuje hrozný nával viny, ktorý ho mučí.

Zničil životy toľkých ľudí a bytostí a nikdy, nikdy mu to nebolo ľúto. A pre Sophie chcel len šťastie, i keď to šťastie mala pociťovať jeho spôsobom. A presne to bolo to, čo z neho robilo vinníka. On jej vzal celý život a poskákal po ňom. Jednoducho ho zničil a zmietol z povrchu zemského. Sophie Wilsonová už viac neexistuje... je to to, čo Klaus chcel? Aby Sophie stratila svoju tvár a stala sa niečím, čo on vytvoril?

„Klaus, máš návštevu,“ prihovorila sa mu Sally, práve keď sa vracal do svojej pracovne.

„Pošli ho za mnou,“ prikázal bez toho, aby sa spýtal, o koho sa jedná.

Vošiel do miestnosti plnej plátien na maľovanie, ktoré čakali, kedy si nájde na ne čas. Možno by ho aj mal, ale jediné, čo teraz chcel maľovať, bola jej tvár. A tým by len priznal, že je ňou príliš posadnutý a to nechcel.

„Ahoj,“ doniesol sa k nemu arogantný a hlavne známy hlas.

Klaus sa ani nemusel za dotyčnou osobou otočiť, aby vedel o koho sa jedná. „Čo tu chceš?“ zavrčal naštvane.

Lorrina prešla dnu a posadila sa do veľkého kresla. Klaus sa oprel o stôl a nezaujato na ňu hľadel. Nemal chuť sa s ňou vybavovať, jediný dôvod, prečo ešte žila bol, že jej existencia je pravdepodobne nevyhnutná. Klaus nie je rozhodne idiot a všetko, čo mu Lorrina povedala, si overí u čarodejníc, ale teraz na to nebol čas.

„Niekto sa cíti vinný,“ zaspievala pobavene a uškrnula sa.

Klaus nadvihol obočie a ruky si založil na hrudi. „O čom to hovoríš?“ zasyčal jedovato.

Lorrina nadvihla obočie a mykla plecom. „Iba o tom, že máš v tvári vpísanú vinu,“ prehodila nenútene. „Ale pre to tu nie som.“

„Tak prečo si tu? A odkiaľ vieš, kde bývam?“ spýtal sa Klaus. Nie, že by na tom záležalo, ale zaujímalo ho, kto bol tak sprostý, že jej dal adresu, kde sa on a Sophie zdržiavajú.

Jednoznačne bude musieť posilniť svoje hliadky.

„Povedal mi to Kol. A som tu preto, aby som ti oznámila, že Elijah je vonku. Kol a Damon ho zachránili.“

Klaus sa odrazil od stola a prešiel doprostred miestnosti. „Dobré pre teba, nie?“

V ich časoch bolo všeobecne známe, že Lorrina je šľapka. Behala za každým a jej česť... povedzme, že žiadnu nemala.

„Ako to myslíš?“ zamračila sa.

„No veď si do neho bola zamilovaná, nie?“ zasmial sa Klaus pobavene a naklonil hlavu do boku.

Aspoňže sa do nej môže znova navážať. Túto činnosť miloval už ako človek.

„Nie, nebola!“ odvrkla a pretočila oči. „Si stále rovnaký idiot!“ dodala naježene.

„Jasné, zabudol som. Ty si bola zamilovaná do každého muža v našej dedine,“ opravil sa Klaus a čakal na Lorrininu reakciu.

Tá vypúlila oči a otvorila ústa v nemom šoku. „Ako to môžeš povedať?“ spýtala sa dotknuto.

„No tak, bolo verejným tajomstvom, že vlezieš do postele s každým a aj si vliezla. Teda, okrem mňa,“ uškrnul sa a Lorrina od hnevu celá očervenela.

„Tak to si na omyle. Nevliezla som do postele s každým. Ale v tvojej som bola a nie raz!“ nedala sa Lorrina a vyšplechla na Klausa niečo, čo radšej nemala.

Klausove oči sa pri jej slovách rozšírili hrôzou. „O čom to hovoríš?“

Lorrina si zahryzla do jazyka. Mala toho toľko, čo by mu mohla povedať, ale nechcela. Nechcela, aby sa staral do vecí, ktoré sa síce týkali aj jeho, no pre dobro všetkých by mali zostať utajené.

„Lorrina!“ zasyčal a prihnal sa k nej.

Lorrina mala tvár len pár centimetrov od Klausovej, a tak si ju mohla po tak dlhom čase znova poriadne prezrieť.

Bol stále rovnaký, no i tak bol iný. Jeho šarm bol nevýslovný a oči stále zvodné, i keď po toľkých rokoch, čo prežil, sa v nich usadila hlboká múdrosť. Jeho výraz bol tvrdý, rovnako ako voľakedy. Lorrina si pamätala, ako vždy zmäkol, keď uvidel jej sestru.

„Povedz mi to!“ zasyčal a ruka mu automaticky vyletela k jej hrdlu a silno ho stisol. „Neskúšaj moje nervy, Lorrina. Aj ja mám svoje hranice! A že od nich nie si ďaleko, ti nemusím vravieť!“ doslova na ňu vrčal.

„Spali sme spolu a nie raz!“ vyštekla. Pomaly, ale isto strácala nervy a úplne zabudla na to, prečo sem prišla.

„Čo? To je hlúposť. O tom by som vedel!“ jačal ako zmyslov zbavený.

„Hej? Pamätáš, keď som akože odišla na rok preč?“ povedala a s povytiahnutým obočím čakala, čo jej Klaus povie.

„Hej,“ odvetil opatrne a prikývol. Začínal mať strach z toho, čo bude nasledovať.

„No tak to bola preč Tatia, nie ja,“ uškrnula sa samoľúbo a užívala si pohľad na Klausa, ktorému to pomaly dochádzalo. „Bolo také ľahké ťa oklamať!“

Klaus na ňu zagánil a prerývane dýchal. Nemohol uveriť tomu, čo mu povedala. Ona sa vydávala za Tatiu... a on jej to zožral aj s navijakom?

„O čom to hovoríš?“ spýtal sa dychtivo a jeho pohľad bol naplnený hrôzou, rovnako ako celá jeho tvár.

„Moji rodičia vtedy poslali Tatiu preč. To ja som zostala doma. To so mnou si sa stretával. To so mnou si sa v noci miloval. To mne si šepkal všetky tie zamilované slová. To moje pery si bozkával...“ začala provokatívne a Klaus cítil, ako to v ňom všetko kypí.

„Dosť!“ zajačal a celou silou vrazil do Lorriny, ktorá to ale nečakala a tak preletela naprieč miestnosťou a vrazila do steny.

Náraz jej vyrazil dych a chvíľu jej trvalo kým sa spamätala. Vtedy jej došlo aj to, prečo sem prišla.

Pohľadom plným nenávisti pozrela na Klausa a rozbehla sa k nemu. Potrebovala využiť moment prekvapenia a vytiahla kolík z bieleho dubu, ktorý jej dnes dal Damon. Mala Klausa presne tam, kde chcela.

Doslova cítila v prstoch brnenie, ktoré vyvolávala potreba zabiť ho. Už-už mu chcela zapichnúť kolík do hrude, keď sa Klaus uhol a jediným hmatom ju priklincoval k stene a kolík jej ľahko z ruky vykrútil.

„Som hybrid. Najmocnejšie stvorenie na svete. To, že si pôvodná, ti proti mne nepomôže. Byť na tvojom mieste, odteraz si dávam pozor na svoj chrbát,“ zašepkal jej do ucha. „Elliot!“ zakričal potom do chodby.

Čiernovlasý hybrid sa do sekundy zjavil pri Klausovi. „Čo potrebuješ?“ spýtal sa s takou úctou v hlase, akú bol schopný niekomu preukázať.

„Odveď slečnu preč!“ prikázal Klaus a ustúpil od Lorriny. Kolík pevne zovrel v ruke. „A ďakujem za donášku!“ povedal ešte pred tým, ako Lorrina opustila miestnosť a ruku s kolíkom zodvihol.

Autor: mima33 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Little Dirty Secret - 25. kapitola: