Little Dirty Secret - 7. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Zmena! Všetko, čo Sophie doteraz poznala, pre ňu touto kapitolou končí.
Snáď sa bude páčiť.

16.01.2013 (15:00) • mima33 • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 10× • zobrazeno 1761×

7. kapitola

Po tom, ako Klaus prikázal Wilsonovcom, aby mu vrátili Sophie, nastalo ticho, ktoré sa postupne stávalo čoraz neznesiteľnejším. Elena si dokonca na pár minút začínala myslieť, že oni život svojej dcéry za Sophie obetujú, no vtedy sa pani Wilsonová otočila a vošla do domu.

V tvári pôvodného sa mihla spokojnosť, no vzápätí svoje emócie ukryl za pevný múr a čakal.

Vedel, že kým Sophie nedrží vo svojom náručí, tak nemá nič vyhrané. Ešte stále je tu veľa vecí, ktoré sa môžu pokaziť a veľa nástrah, ktoré číhajú navôkol.

Keď pani Wilsonová vyšla von, viedla zo sebou aj svoju nevlastnú dcéru, ktorej napätý výraz sa pri pohľade na upírie osadenstvo uvoľnil.

„Miriam?“ pošepla takmer nečujne, keď uvidela dievčatko v Klausovom náručí.

„Poď sem a ja ju nechám ísť,“ prehovoril pokojne Klaus a Sophie bez slova prikývla.

„Počkaj, dcérka,“ zastavil ju pán Wilson. „Nech by sa dialo čokoľvek,“ odmlčal sa a prezeral si jej tvár. „Milujem ťa,“ povedal a pevne ju zovrel vo svojom náručí.

„Čo sa tu deje?“ objavil sa odrazu uprostred toho všetkého čiernovlasý chlapec a keď sa jeho pohľad stretol s Klausovým, zhrozil sa.

„Jake, to bude v poriadku,“ chlácholila ho Sophie a objala ho. V tom objatí bolo aj čosi viac. Číra láska, s akou sa Klaus stretával len zriedka. Na moment mu zovrelo hruď pri spomienke na svojich súrodencov, ale okamžite všetko potlačil a sústredil sa len na svoju dvojníčku.

„Ale ty predsa nemôžeš odísť!“ zavzlykal Jacob a rázne krútil hlavou.

„Moje miesto je s mojou rodinou,“ povedala Sophie a svoj pohľad uprela na Elenu, ktorej sa na tvári roztiahol láskavý úsmev. „Ak ma máš rád, necháš ma ísť,“ dodala napokon.

Jacob si ju chvíľu premeriaval a potom bez slova prikývol. Sophie sa ešte otočila na svoju nevlastnú matku, no tá jej pohľad neopätovala a obrátila sa jej chrbtom.

Sophie si povzdychla a prešla ku Klausovi, ktorý stále držal vzlykajúcu Miriam.

„Mám ťa rada,“ pošepla Sophie, keď si kľakla pred dievčatkom.

„Aj ja teba,“ zapišťala priškrtene a natiahla k nej ruky.

Klaus ju vtedy pustil a dievča sa zrútilo do náruče svojej sestry, ktorú milovalo najviac na svete.

„Prídem za tebou, sľubujem,“ pošepla Sophie. Bála sa, že teraz ju oklamala.

Sama pociťovala k svojim slovám nedôveru, ale nemohla inak. Jediné čo chcela, bolo vyčariť úsmev na anjelskej tváričke svojej sestričky. Možno nie sú pokrvné príbuzné, ale navždy bude milovať toto roztomilé dievčatko.

„To stačí!“ vyhŕkol odrazu Klaus a zdrapil Sophie za ramená, aby ju mohol vytiahnuť k sebe.

Zovrel ju v náručí a Sophie už nevidela nič, okrem rozmazaných šmúh okolo. Kým sa stihla spamätať, Klaus ju zložil na zem v nejakom lese. Oprela sa o strom a vydýchla.

„Si v poriadku?“ spýtal sa jej a starostlivým pohľadom si ju obzeral.

Sophiine oči vyhľadali jeho a Klaus cítil, ako sa jeho modrý pohľad, topí v jej orieškovom. Až teraz si všimol, že Sophiine oči boli iné. Mali medový nádych, ktorý dokázal zatieniť okolie.

„Bál si sa o mňa, alebo o moju krv?“ vyhŕkla odrazu, čím ho vytrhla z fascinovaného obzerania si jej očí.

„Čože?“ spýtal sa zarazený Klaus.

Čo ho zarazilo viac? Jej odmeranosť, alebo tá otázka?

Sophie sa odtiahla a nedovolila, aby jeho ruky spočinuli na jej tele.

„Počul si!“ zasyčala jedovato.

„Jasné, že o tvoju krv!“ vrátil jej Klaus rovnako naštvaným tónom a vstal.

Sophie zostala učupená pri strome a zamračene ho sledovala. Nevedela prečo, ale jeho slová ju ranili. Kým bola zavretá tam dolu, tak si uvedomila, že Nik ju fascinuje. Je pre ňu jednou veľkou záhadou, ktorú by chcela rozlúštiť. Chcela by ho spoznať a pochopiť, ale on jej to určite nikdy nedovolí.

„Odchádzame,“ povedal rázne Klaus a natiahol k nej ruku.

Chvíľu si ju obzerala a potom sa zachovala detinsky a odmietla ju. Klaus prevrátil oči a založil si ruky na prsiach.

„Ako ťa mám niesť, keď sa ma odmietaš dotknúť?“ spýtal sa.

Sophie stisla pery do pevnej linky a obzerala si ho. „Tak ja pôjdem sama, pešo!“ povedala a Klaus sa rozosmial.

„Jasné, tvojím ľudským tempom ti bude trvať týždeň, kým prídeš do Mystic Falls,“ zasmial sa pobavene.

Sophie odula spodnú peru a začala kráčať preč.

„Ale no tak!“ skríkol odrazu Klaus a rozhodil rukami. „Veď ani nevieš, kde sme!“

To Sophie donútilo zastať a otočiť sa. S nadvihnutým obočím ho pozorovala a čakala. Klaus vedel, čo chce počuť, ale odmietol jej to povedať. Nemôže strácať čas jej tvrdohlavosťou. Ešte dnes ju a seba zbalí a odídu niekam ďaleko. Niekam, kde ich nikto nenájde.

„Bol som hrubý, ospravedlňujem sa,“ povedal odrazu jemne a podišiel k nej.

Pri jeho slovách sa Sophiin výraz zmenil. Zmäkol, zjemnel a nabral na svojej nevinnosti.

„Nebál si sa o mňa,“ zamrmlala.

Klausovi začínalo dochádzať o čo tu ide. To dievča malo ohľadne neho nejaké city. Ale prečo? Veď jediné čo on chcel, bola jej krv a ona to vedela. A i cez to všetko k nemu chovala city?

„Ty si sa...“ začal opatrne, ale nedokončil, lebo Sophie sa zhrozila a rázne pokrútila hlavou.

„Nie, len ma šokovalo, čo si mi povedal. Ale už som v poriadku!“ vyhlásila rázne a narovnala doteraz sklesnuté držanie tela.

Klaus si prezeral jej bezchybnú tvár a zarmútené oči. Pery si nervózne hrýzla a rukou sa hrala so svojimi dlhými kučeravými vlasmi. Nemohol si tiež nevšimnúť, že ju zžiera nervozita.

„Povedz mi pravdu!“ prikázal jej hypnotickým hlasom.

Sophie sa pozorne zahľadela do jeho očí a na moment nastalo ticho. Klausa za ten čas napadlo, že má železník a už uvažoval, ako jej ho vezme. No vtedy pomaly a takmer nečujne prehovorila.

„Myslela som, že si sa bál o mňa a ranilo ma, keď si mi povedal pravdu. Pre teba nie som nič, len krvná banka a možnosť, ako dosiahnuť svoj cieľ. Ja to chápem a nebudem sa vzpierať. Nemalo by to žiadny zmysel.“ Keď dohovorila, sklopila pohľad k zemi.

„Vezmem ťa,“ povedal Klaus bez toho, aby reagoval na čokoľvek z jej vynúteného priznania.

Nie, že by v tom, čo povedala, nebola pravda, ale Klaus nemal dobrý pocit z toho, že ho má tak geniálne prečítaného.

Sophie prijala jeho ruku a Klaus si ju mlčky vyhodil do náručia a rozbehol sa. Po ceste do Mystic Falls mal čas uvažovať. Nemohol sa vracať do mesta po auto, pretože tam boli tí štyria a on sa musí vrátiť skôr, ako oni. Sophie musí v čo najkratšom čase dostať do iného štátu. Alebo ešte lepšie, na iný kontinent.

A už aj tuší kde. Možno sa k nej nezachoval pekne, ale to je teraz irelevantné. Snom každej ženy je Paríž, nie? Urobí jej radosť aspoň týmto.

Vezme ju tam, i keď len na krátky čas, nemôže s ňou dlho zostať na jednom mieste, aby ich niekto nenašiel. Jediné, čo mu zostáva je každý mesiac zmeniť bydlisko a posilňovať ochranu okolo nej. Nesmie dopustiť, aby mu ju niekto vzal. Vlastne jej krv.

Keď dorazili do Mystic Falls nezastavili sa ani na sekundu. Okamžite šli ku Klausovi, ktorý Sophie zložil na pohovku a začal sa upírou rýchlosťou baliť. Keď už mal všetko čo potreboval, došiel dolu.

Sophie stála pred jeho dokončeným obrazom a fascinovane ho pozorovala. Keď si všimla Klausa, ktorý na ňu zamračene hľadí, jemne jej myklo kútikom pier.

„Mala som pravdu,“ vyhlásila samoľúbo.

Klaus sa zamračil. „Čože?“

Sophie sa otočila celým telom k nemu a naklonila hlavu do boku. „Si osamelý!“ vyhlásila a Klaus nadvihol obočie.

„Nie, nie som!“ oponoval jedovato. „A okrem toho, teba to nemusí zaujímať!“ odvrkol jej a otočil sa k svojej batožine, aby ju mohol vziať.

„Čo to má byť?“ kývla Sophie hlavou ku kufrom.

„Odchádzame!“ vyhlásil pokojne hybrid a už šiel k dverám, keď sa ozvala Sophie.

„Nie! Konečne som našla svoju rodinu. Nejdem nikam!“ Klaus počul, že do jej hlasu sa vkráda zúfalstvo.

Začal strácať nervy. Už ho nebavilo, ako mu každý oponuje a hádže polená pod nohy. Mal plné zuby týchto ignorantov a každého, kto sa na neho opovážil pozrieť inak, ako mu to bolo milé.

Otočil sa k Sophie a s vražedným pohľadom k nej vyštartoval. Keď už bol v jej bezprostrednej blízkosti, zatváril sa arogantne a opovržlivo. „Rodinu?“ spýtal sa ironicky. „Tvoji rodičia sú mŕtvi. Tvoja teta je mŕtva. Každý jeden Gilbert je mŕtvy. A tvoja sestra je predátor, ktorý musí bojovať s túžbou zabiť ťa,“ syčal. „Tak aká rodina?!“ zareval a Sophie sebou trhla a snažila sa zahnať slzy, ktoré jej zaliali medové oči.

Klaus sa zhlboka nadýchol. „Ty už nemáš nič!“ zavrčal a chytil ju za lakeť a ťahal k dverám.

Mohol by ju ovplyvniť a mal by to jednoduchšie. Ale chcel jej ukázať, že on je zlý. Že na ňom nie je ani jedna jediná dobrá bunka. On je hračkou prírody, zlým omylom a tak sa mu to páči.

Ona ho nemôže mať rada a Klaus urobí aj nemožné, aby nikdy nemala. Nikdy!

« Předchozí díl Následující díl »

Autor: mima33 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction