Povedz mi, kto som... - 15. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Veľká oslava a párty.

25.01.2014 (15:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 0× • zobrazeno 531×

15. kapitola

Bolo ich jedenásť, ako aj povedali. Videla som lacertína, vílu, lotu, acerína, salma, gadusa, škriatka, elfa, bramana a nakoniec vlkolaka. Čo ma však najviac prekvapilo, bol elf.

„Iste chápeš, že upíri s vami nemôžu ísť, lebo vieš...“ zasmial sa a ja som nemo prikývla.

„Slnko,“ doplnila som.

„A tulusy sa tiež ospravedlňujú, no...“

„Nemusíte mi hovoriť prečo nejdú. Skôr by ma zaujímala táto zostava,“ ukázala som na nich a oni si ma všimli. „Kto ich vyberal? A podľa čoho ste ich vôbec vyberali?“ mračila som sa.

„Prečo? Nepáčia sa ti?“ zasmial sa.

„Nie! Prečo ide Elliot?“ ukázala som na neho a on sa usmial. „Jemu mám zveriť svoj život? To vám načisto šibe?“

„Čo bolo, bolo maličká,“ pristúpil pomaly ku mne a pohladil ma po líci. „Ja ťa viem ochrániť,“ žmurkol na mňa a ja som mu ruku odsotila. Pozrela som zlostne na Jamesa a chcela vysvetlenie.

„Všetci sme mali noc na to, aby sme vybrali tých najlepších z nás. Všetci sú tu vynikajúci bojovníci, no len títo patria medzi tých najlepších a najskúsenejších,“ povedal a ukázal na nich. „Títo sú najlepší a sú odhodlaní riskovať život, pre nájdenie Semiri a vašu ochranu.“

„Geniálne,“ prevrátila som očami a založila ruky na hrudi.

„Ak dovolíte, predstavím vás. Z rodu lacertínov, ide s vami na cestu Korry,“ na veľkého gadusa vyskočila malá opička a usmiala sa na mňa. Podľa mena som si na ňu spomenula. Bola to tá, kvôli ktorej som skoro spadla zo stromu. „Je vynikajúca v stopovaní a vie nájsť úplne všetko,“ usmial sa na ňu.

„Prepáčte mi za to minule, princezná,“ usmiala sa Korry a ja som len mávla hlavou.

„Z rodu víl je to Lada,“ ukázal na krásnu vílu. „Dokáže plne ovládať všetky elementy a to na vynikajúcej úrovni,“ usmial sa a ona sa uklonila.

„Bude mi cťou vás chrániť,“ usmiala sa na mňa a ja som sa musela tiež.

„Loty nám odporučili Afru,“ ukázal na asi najkrajšiu ženu sveta. Bola naozaj krásna a aj sa tak usmievala. „Ako o nich určite viete, dokáže zlákať hocikoho. Taktiež je to aj dobrá liečiteľka.“

„Len dúfam, že to nebude niekto kto nemá byť,“ zamrmlala som a Afra sa na mňa usmiala.

„Z rodu acerínov pôjde...“ začal.

„Ever?“ prekvapila som sa a Ever sa usmial. „Ty pôjdeš so mnou?“

„Bude mi cťou,“ usmial sa a poklonil. Ja som však pozrela na Jamesa.

„Nebol náhodou prekliaty a nikto s ním nechcel nič mať?“ nadvihla som zvedavo obočie.

„Je to silný bojovník, veľakrát nám to dokázal a hovorí sa o ňom len v dobrom. Na túto cestu chcel ísť dobrovoľne,“ ešte prekvapenejšia som sa na neho pozrela.

„Ale, budeš v pohode?“ pristúpil ku mne a vzal ma za ruku.

„Vďaka vám, som v poriadku. Bude mi cťou pre vás riskovať život,“ usmiala som sa a ruku mu stisla.

„Salmov bojovník sa volá Marrow,“ ukázal na šesťnohého psa, ktorý mal na tvári vážny výraz. „Vie sa prepašovať úplne všade a zneškodniť naraz viacerých bojovníkov.“

„Veľmi sa so mnou však nebavte,“ povedal Marrow. „Nie som na srdcervúce reči,“ povedal hnusne a na všetkých sa pozrel. Prekvapila som sa.

„Neveria nikomu,“ pošepkala mi Shabe a ja som prikývla.

„Z rodu gadusov je to Edon,“ ukázal na vysokého býka, ktorý sa na mňa usmial. „Jeho bojové skúsenosti sú naozaj obdivuhodné. Taktiež je to dobrý stratég a nikdy sa s ním nikto nestratí. Vždy vymyslí dobré plány na útoky, či úteky.“

„Budem vás ochraňovať za cenu vlastného života,“ usmial sa na mňa a poklonil sa mi.

„Z rodu škriatkov je to Mael,“ vystúpil spoza všetkých malý škriatok s veľkou briadkou. Usmiala som sa. „Vie nájsť vážne všetko. Pukliny v horách, jaskyne, či sa niekam prekopať, kde to nejde. Má vzácnu moc, pomocou ktorej dokáže vycítiť nepriateľa,“ vysvetlil a ja som prekvapene na neho pozrela. Nepovedal nič, len sa letmo usmial.

„Z rodu bramanov je to Xiodar,“ ukázal na nejakú zvláštnu príšeru. Mal tvar tela ako človek, no bol pokrytý šupinami a mal dlhú tvár a uši. „Dokáže nájsť hmatom podzemné, či podvodné chodby. Rád riskuje a nenechá sa ničím zastrašiť,“ usmial sa.

„Pre vás všetko,“ poklonil sa mi a ja som sa musela tiež. Pripadal mi ako kaskadér.

„Z rodu vlkolakov je to Chetch,“ ukázal na jediného, ktorý vyzeral ako človek, len mal viac obrastenú tvár, dlhé prsty a na konci drápy. Bol celý nejaký zarastaný. „Má dobrý čuch a tiež vie dobre stopovať.“

„Len pre vás princezná,“ uklonil sa mi.

„Z rodu elfov je to Elliot, s ktorým sa už poznáte,“ ukázal na neho a ten sa usmial.

„Jasné, že sa poznáme. Bol to ten, ktorý ma sotil do blata a ohrozoval nožom,“ povedala som s úsmevom a pozrela na neho. James sa zamračil a šibol pohľadom po Elliotovi.

„Tak moment, neohrozoval som ju. Len som si robil srandu,“ bránil sa so smiechom.

„Elliot!“ skričal James.

„Vážne! Vôbec som jej neublížil a viete dobre, že som z elfov najlepší!“

„To je pravda,“ povedal James ospravedlňujúco a pozrel na mňa. Vzdychla som si. „Má dobre vyvinuté všetky zmysli, dobre behá a lezie. Je naozaj dobrý.“

„Mne je jedno,“ pomykala som plecami a Shabe sa s Rebeccou zasmiala. Elliot si však vďačne vydýchol.

„A nakoniec,“ pozrel na mňa James a ja na neho. „Sme pre vás vybrali najsilnejšieho z nás, Laurenovcov,“ ukázal pri strom a ja som sa obrátila. Čakala som, že sa na mňa usmeje nejaký frajer, s veľkým egom ale malým mozgom, alebo nejakého nafinteného kena, ktorý sa bojí všetkého. Ani vo sne by mi však nenapadlo, že uvidím jeho.

„Dax?“ ozvala som sa s Rebeccou naraz a on sa zasmial. Pristúpil ku mne a pozrel na mňa.

„Mňa si nečakala, čo?“ usmial sa a ja som nemo pokrútila hlavou. Spýtavo som pozrela na Jamesa a ten sa usmial.

„Dax je z nás úplne najlepší a som si istý, že vám dobre poslúži,“ usmieval sa a ja som len šokovane na nich pozerala.

„Vie to Jay?“ spýtala sa šeptom Rebecca a Dax sa usmial.

„Práve som mu to povedal. Nebol z toho veľmi nadšený, ale zvládne to,“ usmial sa na ňu a stisol ju, lebo ho silno objímala.

„Výborne, takže sa už poznáte! O dva dni vyrazíte, takže sa dovtedy dajte do kopy, aby vás na ceste nič neprekvapilo,“ povedal nakoniec a všetci sa rozpŕchli preč. Zostali len Dax, Ever a Elliot. Na toho som sa len mračila a on ma za to silno objal.

„Nebuď zase taká. Mi nehovor, že si to ty nikdy nikomu neurobila,“ pozrel na mňa a dal ruky v bok. V momente som očervenela a odvrátila pohľad.

„S tebou sa nebavím! Shabe? Nemala som mu povedať, že pôjdeš aj ty?“ spýtala som sa jej a ona pomykala plecami.

„Počkaj,“ zasmial sa Elliot. „Shabe ide tiež? Tak to vôbec nemusíme ísť. Pokazí všetko na čo siahne,“ smial sa a mne to liezlo na nervy. Pozrela som na neho a nadvihla obočie.

„Mne je jedno, či ti to vadí. Je mi jedno, že máš reči idiota. Shabe je tvoja sestra a pôjde s nami. Ak sa ti to nepáči, môžeš pokojne zostať tu a bojovať odtadeto. Ak však pôjdeš, tak láskavo zavri hubu a len choď, jasné?“ povedala som a on okamžite zmĺkol. Dax sa uchechtol a Shabe sa spokojne usmievala. Elliot nemal inú možnosť, len prikývol. Usmiala som sa a išla s babami preč.

„A prečo nezostanú najlepší bojovníci tu? Tu je ich viac potreba, ako so mnou,“ pýtala som sa počas cesty.

„Nie, idú s tebou, pretože ty si zo všetkých tá najdôležitejšia,“ povedala Rebecca. „To teba musíme chrániť, pretože ty si naša záchrana.“

„Ak my zlyháme, ty nesmieš. Musíš sa dostať do Asgardu a nájsť Semiru. To je to jediné, čo ťa teraz má zaujímať,“ stisla mi Shabe rameno a usmiala sa. „To, čo sa bude diať tu, to je práca týchto bytostí. Nie tvoja a ani tých, ktorí ideme s tebou.“

„No dobre,“ súhlasila som a usmiala sa. Nepáčilo sa mi, že ja som bola tá dôležitá a vôbec som ich nepoznala. Jedenásť cudzích ľudí ide kvôli mne riskovať život. Kvôli mne, babe, ktorú vôbec nepoznajú. Keby poznali, určite by o mňa ani nezakopli. Neviem na čo sa sťažujem, keď si sama za to môžem. Ani neviem, prečo sa takto chovám. Tak dobre a milo ku každému. Asi preto, lebo tu, tu sa nemusím pretvarovať ako inde. Môžem byť tou, ktorou aj som. Alebo práveže toto je moja pretvárka?

„Večer je zábava, prídeš sa pozrieť?“ spýtala sa Rebecca, keď bola na odchode.

„Aká zábava?“

„Len také odreagovanie, aby si užili trochu zábavy, keď celé dni len cvičia a cvičia,“ prevrátila očami a ja som prikývla.

„Jasné, rada sa zastavím,“ zakývala som jej a so Shabe išla preč. Prišli sme k domu, kde som dočasne bývala ja. Mala som všetko potrebné. Mala som posteľ, jedlo, oblečenie, no stále mi niečo chýbalo. Rodina. Moje deti tam v sirotinci, opatrovateľky a dokonca aj tie dve kravy mi chýbali. Chýbalo mi moje mesto. Avšak neviem prečo, ale Shabe bola za nich náhrada. Vôbec netuším, prečo to je práva ona, ktorá mi ich nahrádza. Asi preto, lebo je jediná, ktorú poznám od začiatku. Verím jej a neviem si to bez nej predstaviť. Keby som mala ísť na tú cestu bez nej, asi by som to už dávno vzdala. Je mojou oporou, a preto dúfam, že bude stáť pri mne, až do konca.

***

„Aj tak sa mi nepáči, že všetci najlepší bojovníci pôjdu so mnou. Tu je ich viac potreba,“ namietala som a sedela na posteli.

„Zmier sa s tým, že si dôležitá!“ smiala sa na mne Shabe a pripravovala mi veci na cestu. Zrazu sa vonku ozval krik a do izby napochodovala Riley a za ňou Jay.

„Ide s tebou Dax? Musíš namietať! Nedovoľ mu odísť!“ skríkla na mňa a ja som nadvihla obočie. Pozrela som na Jaya a ten len prevrátil očami.

„A prečo? Deje sa niečo?“ spýtala sa Shabe.

„Áno, ako môže odísť a nás tu nechať? Tu je ho viac potreba!“ skríkla znova a zlostne si sadla na posteľ vedľa mňa.

„Ale no tak, Riley. Vieš dobre, že nie je,“ povedal Jay a založil ruky na hrudi.

„Je, on by tu mal zostať a mala by som ísť ja,“ povedala a ja som prevrátila očami.

„Tvoja mama a ani strýko by ťa tam nepustili,“ povedala Shabe a zasmiala sa.

„To je jedno! Prečo musí ísť práve on? V čom je lepší odo mňa?“ spýtala sa.

„Vo všetkom?“ pomykal Jay plecami a Riley do neho strčila. „A čo ty, maličká? Ideš sa večer zabaviť?“

„Asi pôjdem,“ usmiala som sa a on prikývol.

„Nebudeš ľutovať. Bude tam plno chľastu a my sa opijeme,“ zasmiala sa Riley a buchla si s Jayom päsťami.

„Piť? A kde beriete alkohol?“

„Len niekoľko kilometrov od tábora je mesto. Tam ideme, kúpime a pijeme!“ zasmial sa Jay a ja som sa usmiala. „Dáš si aj ty, však? Si princezná pre srandu.“

„Jasné, že som,“ usmiala som sa a zachytila Shabein pohľad. Nevinne som sa usmiala a tešila na večer.

Zostala som oblečená aj večer v tom istom, aby som nebola za takú princeznú, ktorá sa stále len oblieka a prezliekla. Len som sa poriadne učesala, aby som aspoň nemala hniezdo na hlave. Spolu so Shabe sme sa večer, keď už bola tma, pobrali von. Vonku sa všetci smiali a užívali si voľno. Smiali sa, popíjali a srandovali. Riley mala pravdu, aj bojovníci potrebujú deň na oddych, aby si pripomenuli aj samých seba, nielen to, že idú bojovať. Páčilo sa mi to. Síce to bolo poriadne divné, vidieť ako sa zabávajú býky, psi, škriatkovia, či zvláštne štvoruké príšery. Bolo to divné, no aj tak celkom dobré. Nevnímala som, ako vyzerajú, ale ako sa zabávajú. Tak, ako sa idem zabaviť teraz aj ja. Prišli sme k lavičke, na ktorej sedeli aj Seth, Jay, Riley a Rebecca. Daxa som nikde nevidela a to ma trochu aj zamrzelo. Asi nie je z tých, ktorí sa zabávajú, takto so všetkými. Škoda.

„Prišla princezná!“ zakričal so smiechom Jay a prišiel ma objať. Zasmiala som sa na ňom a vzala si od neho fľašku piva. Napila som sa a sadla si k nim. V strede bolo aj všelijaké jedlo a ja som si hneď niečo uchmatla. Všetci sa tak dobre zabávali a smiali. Dávala som to za vinu alkoholu a pivu. Tieto bytosti asi netušia čo pijú a keď sa ráno zobudia s takou preukrutnou opicou, nevedia prečo.

„To je ono!“ kričala so smiechom Riley a tancovala so mnou pri stole. Mali sme už dosť vypité a smiali sme sa na všetkom.

„Pridaj sa Shabe!“ požiadala som ju, no ona pokrútila hlavou.

„Nie, vďaka. Ostanem radšej tu,“ usmiala sa a pila pivo z miesta. Tak som ju teda nechala a smiala sa s Riley. Pridali sa k nám aj iné baby a dokonca aj víly či loty. Bola to poriadna zábava a keby som vymazala fakt, že vedľa mňa tancuje zubatá acerínka, pripadala som si ako na nejakej super diskotéke, u nás doma. Bola by to riadna sranda.

Po asi dvoch hodinách tancovania a pitia, som to už nezvládla a chcela ísť spať. Samozrejme, moju kamarátku fľašku, som si vzala so sebou. Tackala som sa kade tade a netušila, kam pôjdem. Jednoducho som len išla a nechala sa nohami viezť. Bola som si takmer istá, že som sa stratila v tábore. To je irónia.

„Super a kde mám domček?“ povedala som smutne a nafučane. Obzerala som sa, no jediné, čo som videla, boli stromy a tma.

„Caroline?“ ozvalo sa a ja som sa tackavo otočila. Nikto však za mnou nebol. Obzerala som sa, no nikto na zemi, pri mne, nebol. Mala som halucinácie.

„Tu hore,“ zasmial sa niekto a ja som sa pozrela prižmúrene hore. Videla som postavu, ako sedí na konári. Zaostrila som poriadne zrak a uvidela Daxa.

„Dax, čo ty tam robíš?“ spýtala som sa so smiechom a išla tackavo k nemu.

„Popíjam,“ povedal so smiechom a zachytil ma, lebo som sa zvalila na konár. „A čo ty tu robíš?“

„Hľadám svoj domček. Nevieš, kde by som ho našla?“ spýtala som sa a sadla si na konár k nemu. Držal ma za pás, aby som nespadla, no mne sa aj tak celý svet krútil.

„Ty si opitá?“ zasmial sa a ja som pozrela na neho. Skoro som ho ani nevidela.

„Iba trošku,“ ukázala som prstami a zasmiala sa. „O dva dni ideme na výpravu, tešíš sa? Ideme hľadať moju veľkú sestričku.“

„To áno, určite ju nájdeme.“

„A čo mám urobiť, keď ju nájdem? Mám ju objať? Alebo jej mám vraziť za to, že ma opustila?“ pýtala som sa opito.

„To zistíš, keď ju nájdeme,“ povedal a stále ma sledoval.

„Určite to bude zaujímavé stretnutie. Čo myslíš, kam potom mám ísť?“

„A kam by si chcela ísť? Ostaneš predsa na Asgarde, nie?“

„Čo by som tam robila? Ani neviem kto som a mám ostať na tajnom ostrove? To iste,“ prskla som a zasmiala sa. „Asi pôjdem do Európy. Začnem nový život a budem žiť krajšie.“

„Nevrátila by si sa domov?“

„To nie je môj domov, možno by som ich iba pozdravila. Ale asi by som odišla od všetkého preč. Hlavne od tohto tu. Ozaj,“ pozrela som prižmúrene na neho. „Nevieš mi ukázať tých dvoch, ktorí ma položili na prah sirotinca?“

„Neviem kto sú,“ povedal smutne. „Nechceš si ísť ľahnúť?“

„Som taká sama,“ zamrmlala som. „Nemám na tomto svete nikoho, žiadnu rodinu.“

„Máš bytosti a aj Laurenovcov.“

„To nie je rodina. Ty vieš, o čom hovorím, nie?“ pozrela som na neho a videla, ako sa prekvapil. „Prišiel si s Jayom o rodinu. Vieš aké to je, nikoho nemať.“

„To viem, ale mám stále Jaya.“

„No vidíš,“ usmiala som sa. „Aké to je, mať rodiča? Aký to je pocit? Ja to neviem, nepoznám,“ chvíľu na mňa len hľadel a nezmohol sa na slovo.

„Je to pekné. Máš niekoho, na kom ti záleží a oni ti ukazujú lásku tiež. Ten pocit, keď ťa niekto má rád, je to pekné,“ povedal a trochu sa odvrátil.

„Prepáč mi, ak som sa ťa dotkla,“ pošepkala som a naklonila sa k nemu. Jemne som ho pobozkala na líce a s úsmevom sa odtiahla. Pozrel sa na mňa, no to som už skákala z konára dole. Padla som však a on ma so smiechom zachytil. „Nevieš, kde mám domček? Potrebujem ísť do môjho domčeka,“ hovorila som a on ma chytil za ruku.

„Poď, pôjdeme ho nájsť,“ smial sa a bral ma za ruku. Vôbec som nevedela, kam ideme, no nechala som sa viezť. Okolo bolo plno bytostí aj Laurenovcov, ako sa tackajú a smejú. Smiala som sa tiež. Dax bol asi jediní, ktorý nebol opití. Prišli sme ku mne do domu a tam ma jemne uložil na posteľ.

„Ďakujem a ešte raz prepáč,“ pošepkala som a on si kľakol pri posteľ, kde som mala hlavu.

„To je v pohode. Tam, v sirotinci, nemali ťa tam radi?“ zasmiala som sa.

„Ale mali, no nebola to rodina. Aj keď ju tak beriem, nie je to rodina. Nie je to moja krv. Neviem povedať, po kom som. Či po otcovi alebo po matke. Neviem, aké to je, cítiť rodičovskú lásku. Ale chcela by som to vedieť, zažiť,“ zašepkala som posledné slová a poddala sa únave. Cítila som však, ako ma Dax pohladil po tvári a pobozkal na čelo. Čo sa stalo potom, to už neviem. Zasiahli ma sny, ako tlaková vlna.

« Předchozí díl

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction