OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Saviour or a killer? - part four

23.08.2013 (16:00) • Perla • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 4× • zobrazeno 1138×

- part four

Vytriešťala som na rodičov oči a snažila sa vstrebať to, čo mi práve povedali. Myslia to naozaj? Chcú odo mňa., aby som... aby som niekoho zabila?

„Ale... prečo ho chcete zabiť?“ hrala som sa na nič netušiacu.

Otec nadvihol obočie.

„Robíš si srandu, zlatko? Veď ťa uniesol! A naviac... je to upír! Monštrum, ktoré vraždí nevinných ľudí!“ predbehla mama.

„Takto sa začne totiž tvoj výcvik,“ dodal otec.

„Čože?“ hlesla som. „Výcvik?“

Obaja súhlasne prikývli.

„No teraz si určite budeš chcieť ísť ľahnúť, drahá. Na poschodí sme ti zariadili izbu.“

„Vedeli ste, že ma nájdete?“ nedávalo mi to zmysel. Ako si mohli byť istý?

„Dúfali sme,“ odvetil mama cestou po schodoch.

Kývla som hlavou a zvyšok cesty som len mlčala. Bola som nadmieru šťastná, že si zatiaľ nevšimli na mne nič podozrivé, no bála som sa, čo sa stane, keď si to všimnú.

Mama otvorila dvere a ja som hľadela na moju novú izbu, ktorá bola zariadená presne tak, ako aj tá predošlá, len o niečo lepšie.

„Mami...“ zaklipkala som očami, aby som sa pri pohľade na to nerozplakala.

„Nechám ťa na chvíľu samú?“ spýtala sa chápavo a ja som len prikývla.

„S otcom nám aj tak treba ísť na nákup a myslím, že by si si mala pospať, dobre?“

„Jasné. Aj tak sa cítim, akoby som už rok nespala,“ pokúsila som sa o úsmev a ona odišla.

Vydýchla som si a zvalila sa na posteľ. Aj napriek tomu, že môj mozog bol úplne unavený, moje myšlienky hneď zaleteli k Damonovi.

Naozaj chcú, aby som ho zabila? Prečo ja? Preto, lebo ma uniesol? A dokážem to?

Pokrútila som hlavou a keď som začula gumy a motor auta, ako odchádza z príjazdovej cesty, bleskurýchlo som sa postavila a rozhodla sa konať. Musím nájsť niekoho, kto mi bude schopný pomôcť s touto situáciou, čo tu nastala.

Zbehla som dole po schodoch a chcela som nájsť otcovu pracovňu. Netrvalo to dlho a keď som do nej nepozorovane prekĺzla, zavrela som za sebou pre istotu dvere a a prišla hneď k stolu.

Bolo na ňom asi milión papierov pozakladaných v zložkách, no mňa zaujala len tá s názvom:

Beacon hills- anomálie

Otvorila som to a hneď prvé, čo som zbadala bola fotografia, na ktorej bol akýsi chlap, vyfotený z profilu a pri ňom bolo červeným napísané: TERČ

Otočila som na ďalšiu stranu, kde už boli jeho informácie. Volal sa Derek Hale a podľa nich to mal byť vlkolak.

Istá som si tým veľmi nebola, no každopádne som to chcela zistiť, prečo to tak je. A ak je to naozaj tak... pomohol by mi dostať Damona von?

Zabil ma síce a urobil zo mňa upíra, no každopádne ma neprezradil, aj keď to mohol urobiť pri prvom nádychu. Dlhujem mu jeho život.

Pozrela som sa ďalej, kde bola fotka opusteného domu v lese, kde by sa mal Derek ukrývať.

Rýchlo som to všetko poskladala a šla sa d izby prezliecť. Ako som si všimla, v dome boli dvaja muži, čo predtým pomáhali môjmu otcovi. Obaja mi pozdravili, avšak tvárili sa nanajvýš podozrievavo.

Hodila som na seba niečo pohodlné a vyzrela som z okna, či tam niekto je. Opatrne som cezeň prešla a ocitla sa na streche. Aj napriek tomu, že som vedela, že si neublížim, som trocha otáľala.

Čo ak to vyjde všetko navnivoč a moji rodičia sa to o mne dozvedia? A pomôže mi vôbec ten Derek?

Nakoniec som predsa len skočila a bez problémov a v tichosti dodala na zem. Neunúvala som sa ani obzrieť k domu, radšej som sa svojou upírou rýchlosťou rozbehla k jeho domu nájsť ho.

„Derek?!“ skríkla som, keď som vyvalila dvere do domu. No... nepripadalo mi to ako dom, skôr ako zrúcanina a fakt, že som bez pozvania mohla vojsť dovnútra mi pridávalo na pravde.

„Derek Hale! Ukáž sa mi!“ vrieskala som z plných pľúc a snažila sa ho niekde nájsť.

Vyšla som hore po schodoch, ktoré pri každom mojom kroku zavŕzgali, akoby sa chceli rozpadnúť. Ináč všade vládlo ničím nerušené ticho.

Keď som sa ocitla hore, začala som sa obhliadať, no okrem prachu, pavučín a obrovského neporiadku som nič zvláštne nevidela. Žiadny Derek. Zbytočne som sem merala cestu.

Vzdychla som si a otočila sa na odchod, keď vtom...

Zdrapili ma čiesi ruka a zhodili zo schodov. Moje telo presvišťalo vzduchom, avšak moje reflexy okamžite zareagovali a ja som dopadla na nohy. V sekunde som sa otočila a prešla pohľadom na chlapa stojaceho hore. Ten však zavrčal, odrazil sa a tiež skočil.

Dopadol na zem presne oproti mne a vyceril na mňa svoje vlkolačie zuby. O krok som pred ním ustúpila.

„Nechcem sa biť,“ oznámila som skôr, ako stihol spraviť niečo rýchle a unáhlené.

„Tak prečo si potom tu?“ nadvihol obočie. „Si upírka, či nie?“

„Ale nie dlho,“ vyhŕkla som okamžite, aby som všetko dala na pravú mieru. „Potrebujem tvoju pomoc,“ dodala som už tichšie a on vybuchol do smiechu.

„To je dobrý vtip,“ uznal pobavene a ja som ho prepálila pohľadom.

„To je skutočnosť. Chcem niekoho zachrániť. Niekoho, koho majú lovci,“ spresnila som a pri ich spomenutí zavrčal.

„Ak by si so mnou šiel teraz, budú tam len dvaja a my budeme mať väčšiu šancu na úspech.“

Derek sa vystrel a svojimi očami si ma rýchlo premeral. Vyzeral dosť podozrievavo.

„Sú tam dvaja lovci a ty ich nezvládneš?“

„Ako som povedala, som takto ešte veľmi krátko a naviac...“ zahryzla som si do jazyka, nakoľko som si nebola istá, či mu môžem dôverovať.

Nemáš na výber, Allison! Okríkol ma hlas v mojej hlave.

„Nemôžem sa prezradiť, pretože tí lovci sú moji rodičia,“ vysvetlila som mu celú pravdu.

Hľadel na mňa, no nesmial sa a ani ma neodsudzoval. Akoby... akoby to chápal, síce sa mračil.

„Takže odo mňa chceš, aby som ti zabil rodičov?“ uisťoval sa, či to pochopil správne.

„Nie!“ vykríkla som automaticky. „V žiadnom prípade! Rodičia šli na nákup, teraz tam sú nejakí cudzí ľudia. S tými sa môžeš porátať, ako len chceš.“ Pokrčila som plecami.

„Aha.“ Bolo všetko, čo mi na to povedal.

„Takže mi pomôžeš?“ spýtala som sa nádejne.

Chvíľu otáľal, no nakoniec prikývol. Usmiala som sa a vyšla z dverí. On ma však ešte chytil za lakeť a zastavil ma.

„Ak ma ale klameš a je to všetko pasca...“ vyceril zuby. „Zabijem ťa ako prvú.“

„Platí.“

Nakoľko som vedela, že upíri majú lepší sluch ako vlkolaci, keď sme zastali neďaleko nášho domu, započúvala som sa, aby som presne zistila, kde sú tí dvaja.

„Tak?“ vyzvedal Derek, no ja som ho umlčala zdvihnutím prstom.

„Ticho,“ šepla som. „Musím sa sústrediť.“

Aspoň tak ma to Damon učil. Alebo som sa to naučila sama?

„Jeden je v kuchyni a druhý pozerá televízor... počkať! Práve niekam ide... asi... na záchod,“ vysvetľovala som.

„Fajn. A kde je ten nešťastník?“ chcel ešte vedieť.

„Keď vojdeme do domu, hneď pred nami bude schodisko a na pravo od neho sú dvere, vedúce do pivníc. On bude tam.“

„Tak poďme,“ zavelil a vyšiel spoza kríkov. „Ja ich zamestnám, ty utekaj za ním.“

Nečakala som, že bude také jednoduché presvedčiť ho, ale bola som tomu rada. Očividne aj iný “ľudia“ dokázali byť milý a nápomocný. Prečo to moji rodičia nechápu?

Derek celou silou vykopol  dvere a ja mojou upírskou rýchlosťou som vbehla do pivnice.

„Zabudol som zaklopať,“ počula som jeho hlas skôr, ako sa začala bitka.

To už mňa nezaujímalo. Jediné, na čom teraz záležalo, bolo dostať odtiaľto Damona. Aj keď mi všetko zničil, smrť si nezaslúžil. Aspoň nie po tom všetkom, čo som s ním prežila. Síce mi liezol na nervy, bola s ním aj sranda. Niekedy.

„Damon?“ šepkala som a prechádzala okolo veľa dverí so zamrežovanými oknami. Keď som sa tomu lepšie prizrela, vyzeralo to ako u Salvatorovcov v pivnici až na to, že tu tých ciel bolo omnoho viac.

Netušila som, že máme tak veľký pozemok.

„Tu,“ ozvalo sa odniekiaľ a ja som sa prudko otočila. Bol na opačnej strane. V sekunde som sa dostala k posledným dverám a pozrela sa dovnútra.

„Preboha,“ hlesla som, keď som si ho všimla lepšie.

Vyzeral úplne zúbožene. Akoby to nebolo pár hodín, čo je tu ale pár dní, možno týždňov.

„Čo ti urobili?“ zamrmlala som a rýchlo otvorila dvere.

Vbehla som dovnútra, no okamžite mi došlo, prečo je taký.

„Allison,“ šepol slabo a ja som začala kašľať.

Miestnosť bola naplnená železníkom, ktorý sem privádzala šachta.

„Rýchlo, poďme,“ súrila som ho snažiac sa ostať pri vedomí. Obtočila som si jeho ruku okolo krku a pomohla mu na nohy.

„Musíme... musíme vypadnúť. Rodičia tu budú každú chvíľu,“ naliehala som, no jeho telo ho vôbec neposlúchalo.

„Možno tu budú skôr, ako si myslíš,“ šepol mi Damon a rukou ukázal pred seba, keď sme vyšli z jeho cely.

Ostala som zarazene stáť a hľadieť pred seba. Jediné, na čo som sa zmohlo bolo nasucho preglgnúť a modliť sa, že toto dopadne lepšie, ako to vyzeralo.

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Saviour or a killer? - part four: