OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Saviour or a killer? - part three

21.08.2013 (22:00) • Perla • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 3× • zobrazeno 1086×

- part three

Hoci si Damon myslel, že to nezvládnem a aj tak niekoho zabijem, mýlil sa. Ja som to zvládla.

Poctivo som pila len krv zo sáčku a aj napriek tomu, že som mohla ísť na slnko, nikomu som neublížila. Nebola som ako on.

Damon mi totiž dal Stefanov prsteň, aby som ho nosila na ochranu a síce mi vošiel akurát tak na palec, hlavné bolo, že som sa nemusela počas dňa schovávať v tieni. A ja, na oplátok, som ho chcela odnaučiť zabíjať ľudí. Navrhla som, aby kradol viac krvi a tak by nemusel nikomu ubližovať.

Avšak on, vždy, keď sa na mňa pozrel, videl proste vinníka Stefanovej smrti. Síce som ho nepoznala, no keď bol lepší ako Damon, bol to netvor?

Túto otázku som si kládla väčšinu času, keď ma Damon si Damon potreboval niekam odbehnúť a zavrel ma do pivnice. Neveril mi totiž, že neujdem.

Ležala som na provizórnej posteli a uvažovala, akoby som aj mohla. Prijali by ma doma, alebo by ma na mieste zabili? A bola by som schopná prísť na ich prah?

Vtom som začula kroky a potom odomknutie dverí.

„Dobré ráno, slniečko,“ usmial sa Damon.

Pretočila som očami a prešla popri ňom von.

„Vieš o tom, že je to pod tvoju úroveň?“ prehodila som ledabolo. „Ak by som chcela ujsť, ušla by som.“

„naozaj?“ zasmial sa upír, keď sme vyšli po schodoch hore. „No nehovor. Ešte vždy si tak fandíš?“

Otočila som sa k nemu a žmurkla na neho.

„Jednoznačne,“ provokovala som, tušiac, že na odozvu nebudem dlho čakať.

Síce som ho nenávidela za to, čo mi urobil, v poslednej dobe bol aj tak jediný, koho som videla. On bol ako môj tieň. Každý krok, ktorý som spravila bolo len vďaka nemu. Nikdy ma nespúšťal z dohľadu. V meste, v bare... jednoducho nikde.

Pomaly som kráčala do obývačky, no čakala som, kedy zaútočí. Nebo jeden z tých, ktorí by si uznali prehru. Damon musel za každú cenu vyhrať. Aj keď mal ísť cez mŕtvoly.

Ja som toho dôkazom. Uniesol ma a rodičia si určite myslia, že som mŕtva. Možno aj horšie.

Z ničoho nič som cítila jeho prítomnosť a skôr, ako ma stihol udrieť do chrbta a strčiť naprieč miestnosťou, otočila som sa a strelila mu päsťou do tváre. To ho vrátilo dozadu a on si pridŕžal ruku na nose.

„Nie zlé,“ prehodnotil. „Ale vždy nie dosť,“ dodal a zaútočil znova. Chcel ma kopnúť, avšak ja som o pár krokov ustúpila a zblokovala mu výkop. Nahnevane ma prepálil pohľadom a vrhol sa ku mne. Vyzeralo to, že bude mieriť na brucho, no v poslednej sekunde sa rozmyslel a šiel mi po krku. Silno ma zdrapil a dvihol asi pol metra nad zem. 

„Ešte vždy si tak veríš?“ naklonil hlavu na bok a užíval si, že sa nemôžem z toho zovretia nijako dostať. „Predsa si len sprostá a odvážna,“ uťahoval si. 

Prižmúrila som oči a v tom ma niečo napadlo.

Primkla som sa k nemu a nohy si obtočila okolo jeho pásu a prudko som sa pohla k nemu.

Damon stratil rovnováhu a rútil sa k zemi spolu so mnou.

Ruky som si položila vedľa jeho hlavy a usmiala sa na neho.

„Neviem, ale vždy mi sprostý prídeš len ty,“ oznámila som. „Mal by si sa naučiť nové triky.“

„Ako napríklad?“ nadvihol obočie a dal mi vlasy za ucho, nakoľko ho očividne šteklili na nose.

Stisla som pery a premerala si ho.

Ako veľmi ho môžem prekvapiť? A vôbec... dá sa prekvapiť?

Naklonila som sa k nemu a prisala sa na jeho pery. Čakala som, čo urobí, no neodtiahol sa. Po chvíli mi bozk opätoval, avšak to som sa už odtiahla ja.

„Napríklad,“ zašepkala som mu do ucha a chcela sa postaviť.

Upír ma ale chytil za pás a nepustil.

„Hodina už skončila?“ zaujímalo ho.

Chytila som jeho ruky a silou si ich dala dole.

„Áno, pre mňa už dávno.“

Bleskurýchlo som sa postavila a prešla k oknu. Zadívala som sa na krásu jeho záhrady a spomenula si na mamin železník. Jediná kvetina, ktorú pestovala vo veľkom. Škoda, že ma nikdy nezaujímalo, prečo to tak je. A teraz... je už neskoro na jej rady.

„Myslíš na nich, však?“ ozval sa Damon. Otočila som sa k nemu a venovala mu letmý pohľad. Sedel na gauči a znova len upíjal z bourbonu. Ako skoro vždy. Odvrátila som pohľad a radšej sa sústredila na lístie stromov, ktoré poletovala vo vetre.

„Akoby sa nedalo myslieť na rodičov?!“ povedala som dosť zatrpknuto, čo ma samú prekvapilo.

Aj napriek tomu, čo sa medzi nami dvoma odohrávalo, nedokázala som pochopiť že on o rodičoch nikdy nehovoril. Chápem, musí byť už dosť starý a možno mu pamätať veľmi dobre neslúži, no... musí svojich rodičov milovať, nie?

„Takže by si chcela ísť za nimi?“

Bez slova som prikývla a prichytila sa, ako mi z oka vypadla slza. Rýchlo som si ju chcela zotrieť, no bolo neskoro. V odraze skla som videla, ako sa postavil a už stál za mnou. Jemne ma chytil za bradu a s vytrieštenými očami sa pozrel na moju slzu. Opatrne ju zachytil a začal skúmať, kým sa nevyparila.

„Plačeš pre niekoho, kto si to nezaslúži?“ nechápal.

Vytrhla som sa mu a moje oči stvrdli.

„Nič o nich nevieš. Nemôžeš ich súdiť. Nemáš na to právo!“ uhla som pohľadom a prešla ďalej. „Nikoho by si nemal súdiť len tak. Musíš ho spoznať do hĺbky!“

„A čo ja?! Skočil mi do reči urazene. „Keby chceli zabiť mňa, čo by si urobila?!“

Hľadela som na neho, úplne prekvapená tou otázkou. 

„Nechala by si ich,“ odpovedal si sám a hľadel na mňa s nenávisťou. Priam znechutene.

„Choď si, kam chceš. Pre mňa za mňa aj do pekla!“ zavrčal po chvíli. „Ale keď ťa budú chcieť zabiť, nepríď za mnou,“ dodal.

„Damon... ja...“

„Choď!“ zrúkol po mne a hodil pohár naprieč miestnosťou a rozbil sa o stenu po mojej pravici. Našťastie to bolo dosť ďaleko odo mňa. Do očí sa mi tísli slzy.

„Ty si život nezaslúžiš!“ okríkla som ho a na päte sa otočila.

Nehodlala som sa hrať na niečo, čí nie som. Konečne sa môžem vydať za rodičmi a hrať sa pred nimi, že som normálna. Veď krv si môžem zaobstarať aj vtedy, keď budem v škole alebo medzi voľnými hodinami, nie? S tým by nemal byť problém.

Vybehla som z jeho domu a pešo sa vybrala pomalým krokom preč. Slnko svietilo a mne sa nič nechcelo. Cítila som sa slobodná, no zároveň zväzovaná.

„Allison!“ doliehal ku mne akýsi krik, no z toľkej vzdialenosti som nevedela presne určiť, odkiaľ ide. Začala som sa teda otáčať, ale nikoho som nevidela.

„Allison!“

Začínala som si myslieť, že to počujem len v mojej hlave, keď vtom...

Z diaľky som videla Damonovo auto a jeho v ňom. Nemohla som uveriť vlastným očiam. On si to rozmyslel a chce mi to všetko vrátiť?

Prisahala by som však, že to nebol jeho hlas, ktorý som počula.

Obrátila som sa na cestu k mojej slobode a ostala zarazene civieť pred seba. Auto, ktoré mi šlo oproti vyzeralo tak povedome. Bolo to auto mojich rodičov. A mierili priamo na Damona.

Nasucho som preglgla.

„Pozor!“ skríkla som nahlas a Damon ešte pridal. V poslednú chvíľu však zišiel z cesty a to už naše auto zastavilo. Vyšiel z neho otec v spoločnosti troch mužov. Všetci boli ozbrojení.

„Allison“ skríkol a ukázal na auto. V sekunde som s ak nemu rozbehla a nasadla.

Snažila som sa nevnímať, čo sa deje vo vnútri, avšak akosi mi to nevyšlo. Jasne som počula to vrčanie, krik a cítila som krv.

Ľudskú krv.

„Pre boha!“ hlesla som, pretože som vedela, že sa mi predĺžili zuby.

„Nie, Allison, to nie!“ šepkala som si zúfalo sama pre seba a do očí sa mi tisli slzy. Nemôžem sa prezradiť! Nie tu, nie teraz! Prosím, nie!

Zhlboka som dýchala a nakoniec sa mi akosi podarilo ovládnuť.

„Allison!“ začula som otcov hlas, tak som vyšla von. Pozrel na moje uslzené oči a potom kývol svojím mužov, aby naložili mŕtve telo ich kamaráta do auta.

„Ty pôjdeš za nami s ním,“ ukázal zas na Damona. Trocha som sa striasla. „neboj sa,“ chlácholil ma. „Je mŕtvy. Teda aspoň zatiaľ. Neublíži ti. No ak nechceš...“

„V poriadku,“ vyhŕkla som bez rozmyslu.

Nastúpila som do jeho auta a nasledovala otca preč. Spoločne s Damonom.

„No tak, Allison, poď dovnútra,“ pobádala ma mama milo, keď som neistým krokom kráčala k nej a obzerala si nový rodinný dom v meste Beacon Hills. Bolo to dosť ďaleko od Virginie a hlavne dosť ďaleko od všetkých miest, kde som kedy žila.

Prikývla som a prešla cez prah domu. Mama sa na mňa okamžite vrhla a tuho ma vyobjímala.

„Taká som rada, že žiješ,“ vydýchla si. „Nemala si predo mňa skočiť. Mal ma radšej zabiť.“

„Ale to by si tu nebola,“ namietala som a krútila hlavou. „A ja tu som.“

Usmiala sa a znova ma začala stískať.

Zdola sa k nám ale ozýval kašeľ a vreskot.

„Zabijem vás!“ kričal niekto.

Bolo mi jasné, že to musí byť Damon. Prišlo mi ho ľúto. To som nechcela. No v tom ma pichlo pri srdci. Akoby... pokrútila som len hlavou a sledovala otca, ako vyšiel hore a zavrel za sebou dvere.

„Čo mu urobíte?“ chcela som vedieť. „Zabijete ho?“

„My? Nie,“ pokrútil hlavou.

„Tak prečo... prečo ste ho sem doviedli?“ nedochádzalo mi.

„Zabiješ ho ty,“ vysvetlila mama.

Vypúlila som na ňu oči a zatajila dych.

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Saviour or a killer? - part three: