OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Spáry minulosti (09)

30.04.2013 (15:00) • mima33 • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 22× • zobrazeno 3560×

9.

"Charakter človeka sa prezradí podľa toho, čo by urobil, keby mal istotu, že nebude prezradený."

- Oldřich Fišer

„Dokážem ti, že som lepší ako Draco!“

Ach, Merlin! Čo len budem robiť? Prečo sa to deje práve mne? „Zabini pusť ma?!“ vrieskala som a metala som sebou tak veľmi, ako som bola schopná.

Ten idiot sa ma ale na moje veľké nešťastie držal ako kliešť a svojim ohyzdným telom ma priklincoval o stenu.

„Čo je, kráska? Myslel som, že máš rada, keď sa ťa Slizolinčania dotýkajú,“ prehodil a v jeho tóne bolo čosi viac. Vedela som, že sa ma snaží len vyprovokovať, alebo uraziť. „Draco ťa nikdy skutočne nechcel a si totálne hlúpa, ak si niekedy verila tomu, že áno!“ hovoril ďalej a absolútne ignoroval moje márne pokusy dostať sa od neho.

Akoby som sa vôbec nebránila, akoby som sa ani len nepohla. Musí predsa existovať spôsob ako ho od seba dostanem a hlavne, čo najskôr. Neznesiem jeho dotyk. Nie a nie!

„Zabini! Si odporný, slizký a podlý a ja by som nikdy nechcela mať nič s človekom, ako si ty!“ kričala som na neho, na čo sa len pobavene rozosmial.

„Ja som podlý? Ach, Grangerová a ty si hlúpejšia než som si myslel,“ prehodil a ledabolo mykol plecom. „Ale je to jedno. Nezáleží mi na tvojom názore o nič viac, ako na názore toho stupídneho idiota Filcha!“ povedal a veľavýznamne na mňa žmurkol. „Ale to neznamená, že si nemôžeme spolu užiť trocha zábavy!“

Prútik! Prebleslo mi mysľou a už som sa na nič iné nesústredila. Nosila som ho ukrytý vo vnútornej strane habitu, takže sa už len nenápadne musím dostať až k nemu!

Prestala som sa vzpierať, hlavne preto, lebo som potrebovala, aby Zabini uvoľnil zovretie a nechal mi aspoň aký taký priestor na hýbanie sa.

Keď si uvedomil, že už sa nebránim, v jeho tvári sa mihol šok zmiešaný s potešením a okamžite sa na mňa vrhol. V duchu som zaúpela, ale aspoň mi už nezvieral ruky a tak som mu jednu položila na rameno a druhou nenápadne vytiahla prútik. Zabini bol natoľko zabraný do môjho obchytkávania, že si vôbec nič nevšimol, ale prerátal sa. Ak si skutočne myslel, že má u mňa šancu a že ja si s ním budem užívať, zatiaľ čo Draco niekde trpí, tak je na veľkom velikánskom omyle.

„Everte staty!“ skríkla som a prútik namierila na Zabiniho hruď.

Okamžite ho odrazilo a preletel na druhú stranu chodby, kde ním treslo o stenu a pomaly sa so zasyčaním a zlovestným výkrikom pretkaným bolesťou zviezol k zemi.

„Ty odporná humusácka špina!“ zvreskol, keď sa ako tak pozviechal.

Sedel na zemi, sťažka oddychoval a zazeral na mňa. Prisahám, že ak by bolo možné vraždiť pohľadom, tak ja by som už bola mŕtva.

„Povedala som ti, aby si ma nechal na pokoji!“ pripomenula som mu rozhodne a on stiahol obočie a odpľul si.

„Mala by si byť rada, že som sa vôbec prinútil dotknúť sa ťa!“ fľochol a ja som vedela, že sa jedná len o obranu.

Teraz sa cítil ponížene a ja som si zasa v duchu gratulovala, no v ruke som stále držala prútik. Bol to predsa Slizolinčan a tí sa nikdy neprehryzú cez takéto poníženie len tak. Bez odvety.

„Mobilicorpus!“ vykríkol z ničoho nič.

„Protego!“ Nezaváhala som ani sekundu, no i tak sa mi podarilo Zabiniho kúzlo zastaviť len tak-tak.

Vedela som, alebo som si myslela, že mi útok vráti, no naozaj som nestihla ani len zaregistrovať, kedy vytiahol prútik.

„Už sa nikdy neopovažuj útočiť na mňa!“ zvreskol po mne a v očiach sa mu nebezpečne blýskalo.

Toto bol rozhodne najhorší deň v mojom živote. Najskôr úloha s viteálom, potom Miles s jeho úžasnou novinkou o Dracovi a potom sa ma pokúsi znásilniť a následne zlynčovať najlepší priateľ môjho chlapca.

„Čo by asi povedal Draco, keby vedel, čo teraz robíš?“ štekla som po ňom a snažila sa znieť rovnako sebavedome, ako sa on tváril.

Konečne sa mu podarilo vstať a nad mojou otázkou prekvapene nadvihol obočie a rozosmial sa. „Nič! Lebo si mu ukradnutá!“ V jeho hlase bolo toľko zloby, závisti a pohŕdania, koľko som ešte v živote u jedného človeka nevidela a ani nepočula.

„Neverím ti!“ vyhlásila som jednoznačne a pokrútila hlavou, ale ani na sekundu som neprestala striehnuť na každý jeho pohyb.

Bol vynikajúci čarodejník a bol aj rýchli a to v tomto prípade znamenalo vražednú kombináciu.

„Ver si čomu chceš, humusáčka!“ odvetil a už-už sa otáčal na odchod, keď sa z druhej strany chodby ozval zamatový, nepríjemný hlas.

„Vysvetlí mi niekto,“ začal profesor Snape lenivo a blížil sa k nám štýlom, akým sa predátor blíži ku svojej koristi. „Čo sa tu pri zakladateľoch deje?“ Jeho hlas znel ako sykot hada. Odporne a nebezpečne.

A najhoršie bolo, že Snape sa vyžíval v trestoch a mučení svojich študentov. Ohľadne toho mučenia... samozrejme, že to nemyslím doslovne.

„Pán profesor,“ začal horlivo Zabini, ale Snape na neho zagánil a tak si zahryzol do jazyka a sklopil pohľad k zemi.

„Slečna Grangerová, môžete mi to, prosím, objasniť vy?“ otočil sa na mňa a jeho oči sa do mňa zavŕtali tak hlboko, až sa mi z toho zatočila hlava.

„Ja, ja...“ zajachtala som a vtedy som si uvedomila, ako veľmi panikárim. Musím sa hlavne upokojiť.

Zabini sa zamračil a očkom po mne strelil, no bol ticho. Snape mal u všetkých študentov vybudovaný rešpekt a nikto sa neodvážil mu odporovať. Teda, okrem Draca a Harryho s Ronom, ale ja som Hermiona a ja neodporujem. Nie Snapovi.

„Vy, vy...“ napodobnil ma ironicky, na čo Zabini vybuchol smiechom. „Čo?“ spýtal sa a v hlase mu zaznela netrpezlivosť.

„Išla som do knižnice a stretla Zabiniho. Trochu sme sa pohádali, ale nie je to nič vážne!“ odpovedala som rozhodným hlasom.

Ak budem Zabiniho kryť, možno sa nepokúsi vymyslieť nejakú historku, z ktorej vyjdem ako tá vinná a Snape nás nechá na pokoji.

„Pán Zabini,“ predniesol Snape a otočil sa na Zabiniho, ktorý sa poťahoval za rukáv čierneho pulóvra a mračil sa na zem.

„Táto humusáčka je proste neznesiteľná vševedka!“ odvetil bez akejkoľvek známky emócie a Snapove obočie vyletelo dohora.

„S tým môžem len súhlasiť!“ povedal a povýšene na mňa zagánil. „A teraz rozchod!“ skríkol a Zabini sa hneď otočil a odpochodoval preč.

Ja som ešte na chvíľu zostala stáť na mieste a sledovala podlahu. Nechcela som sa pohnúť skôr, ako Snape, možno to bolo detinské, ale nejako som sa nemohla donútiť ku kroku.

Majstra elixírov očividne nezaujímalo, či som sa pohla, alebo nie. Otočil sa bez ďalšieho slova, či vyjadrenia nejakého záujmu o moju osobu a odplachtil preč aj so svojím čiernym plášťom, ktorého šušťanie sa mi zadrelo do uší.

Osamela som a civela na obraz, na ktorom sa búrili morské vlny a kymácala loď.

Ach, Draco, kedy budeme spolu? prebleslo mi mysľou a potlačila som zradné slzy, ktoré sa mi vliali do očí.

Ale teraz nie! Teraz na neho nemôžem myslieť, inak za žiadnych okolností nebudem schopná ten viteál nájsť. Musím všetku svoju energiu sústrediť len a len na to. To je totiž jediný spôsob, ako ja a Draco môžeme byť spolu. Skutočne spolu.

Treba vytvoriť nový svet, kde si budú všetci rovní. Samozrejme, nie som idiot a tak neverím tomu, že predsudky zmiznú. Na to sú niektorí ľudia až príliš hlúpi a zaslepení, ale môže byť aj lepšie.

A bude lepšie, keď bude Veď-viete-kto mŕtvy. A preto musím teraz nájsť ten diadém a odovzdať ho riaditeľovi, aby mohol urobiť to, čo je potrebné.

Otočila som sa a vybrala som sa smerom do knižnice. Ak sa zahrabem do kníh, prejde mi čas a nebudem sa umárať myšlienkami na neho. Na dnes toho bolo akurát tak dosť. Mám pocit, akoby tento deň trval večne a to nie je ani päť hodín večer.

Keď som vošla do knižnice, bola ako inak prázdna, teda až na pár študentov, ktorí si dokončovali nejaké úlohy, alebo sa proste len potrebovali ukryť.

„Dobrý deň,“ pozdravila som pani Pinceovú. „Potrebovala by som všetky knihy o zakladateľoch Rokfortu, ktoré nájdete,“ povedala som je prosebným tónom a pani Pinceová sa na mňa milo a prívetivo usmiala a začala niečo blabotať.

Veľmi som ju nepočúvala. V tomto momente ma trápilo len jedno. Čo najskôr nájsť viteál a zabiť toho ničomníka.

oOo

„Slečna Parkinsonová, čo sa tu deje?“ prihovorila sa mi Winky, keď sa z Dracovej izby ozval buchot.

Draco už bol preč a jeho izba teraz vyzerala ako po tvrdom boji, čo bol samozrejme zámer. Ja som ležala na zemi a z nosa mi tiekla krv.

Draco nesúhlasil s tým, aby som sa nejako zranila, ale ja som ho presvedčila, že tak to bude najlepšie. A hlavne mi tak ľahšie uveria.

„Som v poriadku, ale Draco...“ zachrapčala som sťažka a snažila sa pozviechať zo zeme.

Skôr, ako som stihla urobiť, či povedať niečo ďalšie, sa rozleteli dvere a dnu sa vrútil hádam tucet ľudí, na čele s Temným pánom.

Jeho krvavé oči sa rozhliadli po izbe a nakoniec spočinuli na mne. Zostala som pre vlastné dobro na zemi a nevstala. Z úzadia sa ozval hlas môjho otca, ale nerozumela som ani jedno slovo, lebo v tom momente som zacítila ostrú bolesť v hlave, ktorá bola ako výbuch. Cítila som sa, akoby som explodovala a môj múr, ktorý som vystavala okolo svojej mysle sa pomaly rúcal.

Ak niečo neurobím, tak som mŕtva!

Autor: mima33 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Spáry minulosti (09):