OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Spáry minulosti (16)

31.05.2013 (20:00) • mima33 • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 16× • zobrazeno 2674×

16. 

„Začiatok našej bolesti sa často v radostiach skrýva.“

- Publius Ovidius Naso

Stál som pri stene s hlavou nalepenou o studený múr a snažil sa dýchať. Snažil som sa nezrútiť od toho strašného pocitu bolesti, čo ma opantal a hlavne som sa pokúšal prísť na nejaký spôsob, ako nájsť Hermionu. Napadalo mi iba jedno jediné miesto, kde by sa momentálne mohla nachádzať, lenže... ako sa tam dostanem?

„Draco,“ prihovoril sa mi Miles asi po päťdesiaty krát a ja som frustrovane zavrčal, no viacej toho zo mňa nevytiahol.

Bol som naštvaný sám na seba za všetko, čo sa udialo.

„Čo ak sa znova vrátim?“ otočil som sa odrazu na Dumbledora a vyriekol svoju otázku, ktorá mi posledných niekoľko minút nemilosrdne prevŕtavala mozog.

Miles a Snape sa zatvárili zvláštne a zaujato, nemali ani tušenia o čom hovorím, ale Dumbledore to vedel veľmi dobre. On vedel na čo narážam a ja som zasa vedel, že to neschvaľuje.

„Draco, je to nebezpečné a nikdy nevieš, čo sa môže zvrtnúť. Sám si to predsa pochopil nedávno,“ odvetil mi riaditeľ bez toho, že by venoval čo i len štipku pozornosti zvyšným dvom ľuďom.

„Ale...“ chcel som protestovať, no zarazil som sa a zahryzol si do jazyka. Vedel som, že má pravdu a nemal by som znova konať prchko.

„Mali by sme si poriadne premyslieť, čo urobíme,“ ozval sa odrazu Miles a znel viac než odhodlane.

„Vy nebudete robiť vôbec nič, pán Bletchley!“ odvrkol Snape a ja som mu tento krát musel dať za pravdu.

Nebolo by k ničomu prospešné, ak by sme do toho zamontovali aj Milesa. Zbytočne by sa vystavoval riziku a to som nechcel. Úplne stačilo, že Hermiona a Pansy boli v podstate na pokraji smrti.

„Mali by sme zvolať zasadnutie Rádu,“ začal Dumbledore, úplne ignorujúc Milesa, ktorý sa tváril viac než zaujato.

„Môžem tam ísť aj ja?“ vyhŕkol môj priateľ neuvážene, na čo Snape napajedene zavrčal.

„Som skutočne nesmierne rád za Váš záujem, pán Bletchley,“ prehodil Dumbledore a pohliadol na mňa, akoby sa snažil vyčítať mi z očí, či s tým súhlasím, alebo nie.

„Pán riaditeľ, ak idete bojovať proti Temnému Pánovi, rád sa pridám. Nič si neželám viac ako to, nech už je po ňom!“ vysvetľoval horlivo Miles a Snape nebezpečne drvil opierku na stoličke.

„Toto nie je žiadna hra, pán Bletchley. Tu ide o životy ľudí!“ zasyčal Snape a Miles sa pri jeho ostrom tóne strhol.

„Severus, nemyslím, že je potrebná toľká jedovatosť. Tento mladý muž nám chce len pomôcť,“ odporoval Dumbledore a očkom žmurkol na Miles, ktorý sa razom uvoľnil a nenápadne fľochol smerom k Snapovi. „Prejdeme na Grimmauldovo námestie. Ja zvolám členov Rádu a aurorov a ty Severus sa postaráš o našich mladých slizolinských priateľov. O pol hodinu sa tam stretneme!“ zavelil riaditeľ a skôr, ako stihol Snape čo i len žmurknúť sa otočil a namieril si to k dverám.

Keď ich otvoril, zarazil sa a zostal stáť na mieste.

„Kde je Hermiona?“ začul som hlas toho trotla, ryšavca Weslíka.

„Pán Weasley, pán Potter,“ predniesol riaditeľ a ustúpil, aby mohli obaja chlapci vojsť dnu.

Keď sa Potter ocitol zoči – voči mne, zarazil sa a rozhliadol sa dookola. „Takže je to pravda,“ zašomral si, akoby sám pre seba.

„Čo je pravda?“ neudržal som sa a musel som sa spýtať. Až neskoro som si uvedomil, ako nervózne to znelo.

„Že si späť,“ odpovedal mi Zjazvenec a Snape s riaditeľom sa zamračili.

„Ako?“ spýtal som sa a vtedy mi na um zišla odpoveď.

No jasné, Greengrassové! Určite vytárali celej škole, že som tu. Klebetné, blbé blondíny.

„No tie husi Astória a Daphné...“ začal vysvetľovať Potter, ale zarazil som ho mávnutím ruky.

„Ste tu asi hodinu pán Malfoy a hneď si vyrobíte malér,“ zalamentoval Dumbledore. „Plán platí aj naďalej,“ dodal ešte riaditeľ a potom odišiel z miestnosti.

To sme tu teda zostali vo vynikajúcom zložení. Večne mrzutý profesor Snape, ja, Miles a dvaja z tria. Ak sa nepovraždíme teraz, tak už nikdy.

„Aký plán a kde je Hermiona?“ vybuchol Ryšavec a zagánil na mňa tým svojím odporným pohľadom.

„Do toho vás naozaj nič!“ zahriakol ho Snape a vstal. „A teraz môžete opustiť túto miestnosť!“ dodal ešte na adresu Pottera a Weasleyho.

„Až keď nám poviete, čo je s Hermionou!“ nedal sa ten tupec a stále si rozprával svoje.

Už som mu chcel niečo odvrknúť, ale Miles ma predbehol: „Doteraz si s ňou nehovoril a ignoroval ju len kvôli tomu, že dostala rozum a našla si niekoho kto za to stojí a teraz sa tu ideš hrať na jej ochrancu? Vypadni odtiaľto skôr, než sa z teba povraciam!“

Snapova tvár zostala aj naďalej bez výrazu, ale Potter a Weasley riadne zbledli. „Pozri Miles...“ začal Potter tým svojím dostanem – všetko –čo – chcem hlasom a prebodával Milesa pohľadom.

„Uniesol ju môj otec!“ zareval som. Pravdepodobne, dodal som ešte v duchu a povzdychol si.

Stále vo mne vrela malá nádej, že naši s tým nemajú nič spoločné, lenže žiadna iná možnosť ani mne a ani nikomu inému nenapadla. Môj trafený otec bol žiaľ jediný, kto prichádzal do úvahy.

„Ja som to vedel,“ zašomral si Weasley akoby sám pre seba. „Pri tebe nikdy nebude šťastná,“ zavrčal a intenzívne sa na mňa mračil.

„Lebo pri tebe áno. Čo jej ty môžeš dať? Chudobu? Utrpenie?“ chcel som ešte pokračovať, ale Snape sa do toho vložil a nedal mi možnosť dokončiť.

„Tak to by stačilo. Chováte sa ako malé odporné decká, čo sa bijú o hračku...“

Pokračoval ďalej, ale ja som ho pomaly prestával vnímať a pred očami sa mi zahmlievalo. Celé telo sa mi dostalo do bolestivého kŕča a cítil som, ako sa mi roztriasli kolená, až som napokon nevládal stáť a klesol na zem.

„Draco!“ ozval sa akoby z diaľky Milesov hlas.

Chcel som mu niečo odpovedať, ale nemohol som. V ústach mi neznesiteľne vyschlo, až sa mi jazyk lepil na podnebie a teraz som sa už triasol na celom tele. Ucítil som pod sebou niečo ľadové a uvedomil som si, že ležím na dlážke. Cítil som na sebe niečí pár rúk, ale nebolo mi celkom jasné, o koho sa asi jedná.

Odrazu sa mi do hlavy začali vkrádať rôzne obrazy a ja som sa úplne oprostil od reality. Sledoval som ponuré chodby Malfoy Manor, plné temnoty a beznádeje. Áno, taký ten dom bol. Pôsobil ako väzenie a pre mňa tým väzením v podstate aj bol.

Do tej temnoty odrazu vstúpili postavy v čiernych plášťoch. Smrťožrúti. Nebolo pochýb o tom, že to čo vidím nie je žiadny prelud, ale realita. Začínal som premýšľať, prečo to vidím, keď som si na zemi všimol schúlenú drobnú postavu. Okolo tváre mala rozhádzané hnedé, neposlušné kučery. Zameral som sa len a len na ňu.

„Povedz mi to!“ zavelil sykavý hlas a do môjho zorného poľa sa dostala tmavá postava s krvavými štrbinami miesto očí a hadom omotaným okolo nôh. „Hovor!“ prikázal panovačne.

Hermiona sa pomykala. „Nie,“ zachripela a pretočila sa na chrbát.

Vlasy jej padli dolu z tváre a ja som uvidel, že je smrteľne bledá a doráňaná. Chvela sa a z úst a aj očí jej vytekali pramienky krvi.

Civel som na ňu a odrazu ma pohltil nával šialenej zlosti.

„Crucio!“ zvolal Voldemort a moju myseľ naplnil Hermionin výkrik, ktorý sa doslova zarezal do každej časti môjho ja a neúprosne si vyžadoval bolesť z toho, že trpí.

Ona síce prežívala ten cruciatus, ale ja som mal pocit, akoby som ho prežíval spolu s ňou.

„Draco!“ pomykal mnou niekto a zareval mi do ucha.

Otvoril som oči a nado mnou sa skláňal Dumbledore. „Má ju,“ pošepol som roztrasene a vyštveral sa do sedu. „Voldemort. Niečo od nej chce. Musím ju zachrániť!“ vyhlásil som a vstal som prudšie než som mal.

Zatackal som sa a takmer zletel späť na zem, ale Miles ma pohotovo zachytil a pridržal.

„Draco to čo si videl bolo len to, čo on chcel aby si videl,“ povedal Potter a nervózne sa poťahoval za rukávy košeli. „V piatom ročníku ma tak nalákal na ministerstvo.“

Dumbledore prikývol. „Musíme to premyslieť!“ povedal jednoznačne.

„Nie!“ zvreskol som a vymanil sa z Milesovho zovretia. „Ona trpí. Musím jej pomôcť!“ vrieskal som a odrazu som zacítil, ako sa mi oči naplnili slzami, ktoré sa pýtali von.

Cítil som, akoby vo mne vypaľovali dieru. V hlave mi hučalo a srdce mi nebezpečne rýchlo búšilo.

„Musím jej pomôcť!“ zašomral som viac-menej sám pre seba. „Idem na Manor!“ A nikto ma nezastaví, dodal som v duchu, keď som sa hnal k dverám.

Ospravedlňujem sa, že to tak trvalo, ale mala som matury a tie ma dokonale zamestnávali. Ale teraz už mám času dosť a budem sa venovať len písaniu. :)

Autor: mima33 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Spáry minulosti (16):