Theresa je minulosť, som Tess: 6. kapitola - Theresa • OurStories.cz ~ naše povídky

Ďalšia kapitola tentokrát z pohľadu Theresy. O pár slov dlhšia ako obyčajne. Myslím, že budete len radi. Theresa odchádza domov od bratov Salvatorovcov.

26.02.2012 (12:00) • Damonika • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 6× • zobrazeno 1840×

THERESA:

Rok 1851

Dnes si mal po mňa prísť ocko. Grunden hovorila, že okolo obeda. Tešila som sa domov, ale predsa som bola smutná. Grunden mi bude chýbať. A aj Damon s malým Stefanom. Zas sa budem musieť vadiť len s mojou mladšou, tvrdohlavou sestrou Evelyn.

Hrala som sa s Damonom v jeho izbe.

„Naozaj už dnes ideš domov?“ povedal smutným hlasom. Prikývla som.

„A to som ti tu chcel ešte toho toľko ukázať! Ale už to nestihnem.“

„Do obeda máš čas, niečo stihneš,“ usmiala som sa na neho. Zasvietili mu oči.

„Už viem!“ vykríkol a chytil ma za ruku. Vytiahol ma z izby na chodbu.

„Teraz potichu!“ šepkal a priložil si ukazovák k ústam. Prikývla som. Mávol rukou, aby som išla za ním. Potichu sme zliezli dole po schodoch a zamierili k dverám kuchyne. Damon nazrel cez kľúčovú dierku a pozrel na mňa.

„Je tam Grunden. Musíme počkať.“ Veľa sme nečakali a už boli počuť kroky, ako ide Grunden preč.

„Poď! Rýchlo, lebo nás uvidí!“ Súril ma Damon a schoval sa za záves neďaleko dverí. Ukryla som sa k nemu. Hneď po tom, čo som záves zatiahla, aby nás nebolo vidno, vyšla Grunden z kuchyni. Pomalým krokom vychádzala po chodoch. Teda mne sa to zdalo ako večnosť. Len čo nám zmizla z dohľadu, vyšli sme spoza gobelínového závesu a vošli do kuchyne. Potichu som za nami zavrela dvere.

„Poď, veľa času nemáme.“ Šla som za ním. Prehľadával všetky skrinky, a keď som sa ho pýtala, čo robí, povedal, že uvidím. Nakoniec otvoril poslednú. Boli v nej len kopy hrncov naskladaných na seba. Vytiahol asi tri a položil ich na zem vedľa. Rukami blúdil po dne skrine a niečo hľadal.

„Tu je to!“ Našiel dierku. Strčil do nej prst a potiahol. Vytiahol dosku, ktorá mala predstavovať dno skrine a položil ju na hrnce. Strčil tam ruky. V tej skrini bola tma, nevidela som, čo tam bolo. Obzrela som sa, či niekto nejde. Bolo to také vzrušujúce. Nevedela som, čo tam bolo, pre čo sme vlastne prišli, ale bolo mi to jedno. Fascinujúco som hľadela, ako sa hrabal na spodku skrine, až našiel, čo hľadal. Počula som kroky smerujúce sem.

„Rýchlo! Niekto sem ide,“ šepla som.

Podal mi šatku, v ktorej bolo niečo zabalené. Vrátil všetko na miesto a vstali sme. Nemohli sme ísť tadiaľ, kadiaľ sme prišli, lebo odtiaľ boli počuť Grundenine kroky. Vyšli sme druhými dverami, ktoré smerovali do haly a von.

Vonku si Damon sadol na hojdačku, mimo dohľadu okien. Ja som sa oprela o strom.

„Tak čo tam máš?“ spýtala som sa napokon. Usmial sa na mňa a uzol na šatke odmotával počas vysvetľovania.

„Grunden si zakaždým, keď niečo upečie, schová kúsok do zásoby. Neviem, prečo to robí, ale myslím, že preto je taká tučná.“ Chcela som sa naštvať. Grunden mám rada, je milá a stará sa. To ona ma pustila dnu. Ale na tom, čo hovoril, je niečo pravda. Musela som sa zasmiať.

Konečne zbavil šatku zložitého uzla a na kolenách mu ostala len kopa koláčov. Ponúkol mi. S radosťou som si dala. Ale ja mu to nemám čím oplatiť. A aj keď viem, že tie koláčiky neboli jeho, mohol ich zjesť sám.

Chvíľu sme sa tam ešte bavili, keď prišla von Grunden. Koláče sme síce spoločnými silami zjedli, ale určite by spoznala červenú šatku. Ako na povrázku sme obaja vyskočili na nohy. Damon si dal šatku za chrbát a ja som sa postavila vedľa neho, aby ju náhodou nebolo vidno.

„Vy dvaja! Dovnútra!“ volala Grunden.

„Už ideme!“ vykríkol za ňou Damon a ja som schovala šatku do šiat.

Grunden ma chytila za ruku a ťahala k vchodovým dverám.

„Ocko!“ skríkla som, len čo som ho zbadala pred dverami. Vyhupol si ma do vzduchu. Dala som mu pusu, obmotala mu ruky okolo krku a nohy okolo pása.

Otočila som hlavu. Niečo obaja zamrmlali a i s pánom Salvatorom si vymieňali vražedné pohľady. Ocko sa otočil a šiel ku koču. Otočila som hlavu naspäť k domu. Pán Salvatore tam už nestál. Namiesto toho tam stála Grunden a držala za ruku Damona. Usmial sa na mňa a mával mi ako o život. Vymanila som si ruku z ockovho zovretia a zamávala mu tiež. A až keď sme boli v koči, na ceste domov som si smutne spomenula na sľub, ktorý som si dala.

« Předchozí díl Následující díl »

Autor: Damonika (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction