OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Úlomky zrady - 17.

07.09.2013 (11:00) • mima33 • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 13× • zobrazeno 2405×

17.

„K odvahe ma núti strach.“

- Publius Naso Ovidius

Behala som z jednej strany miestnosti na druhú a všetko mi pripadalo ako spomalené. Akoby ma čas chcel naštvať a preto plynul pomalšie, ako za iných okolností. Alebo jednoducho bláznim od strachu a hrôzy, ktoré pociťujem a preto mi to pripadá, akoby proti mne šiel celý svet.

Začínaš byť paranoidná, Hermiona, pokarhala som sa v mysli a znova som sa vydala do pochodovania dookola.

Konečne sa mi podarilo utíšiť aspoň triašku, ktorá pred hodinami postihla celé moje telo. Keď som si uvedomila, čo sa stalo a že Duncan mi ukradol môjho syna, mala som pocit, že môj život je na konci.

Ale potom mi napadlo, že práve toto je tá chvíľa, kedy  by som mala pozbierať všetky zvyšky svojej odvahy a sebazaprenia a konečne by som mala bojovať, nie len krčiť sa v kúte a báť sa prehry.

Spočiatku som hľadala Draca, ale ten sa akoby vyparil z povrchu zemského. Tak som kontaktovala Milesa a ten sa hneď pustil do práce. Pansy bola pri mne a upokojovala ma. Dokonca som sa dozvedela, že má kurz liečiteľstva a tak mi ošetrila rozbitú hlavu a dala mi elixír na upokojenie, ktorý neúčinkoval ani pätnásť minút.

Miles zalarmoval aurorský úrad a o niekoľko minút na to ma kontaktovala pani Narcissa a oznámila mi, že sa vracajú.

Zničili sme im zaslúženú dovolenku. Vlastne im ju zničil Duncan, to on je všetkému na vine. To on je ten zlý, ktorý okradol brata a uniesol dieťa.

„Ach, Merlin pomôž nám,“ zastonala som a hlavu som si ukryla do dlaní.

Posledné dve hodiny som strávila tým, že som plakala a trýznila sa. Viac už nie, musím nabrať silu a hlavne musím byť úplne pokojná. Nemôžem dovoliť, aby som sa len tak zrútila. Hlavne teraz, keď ma Liam potrebuje.

„Neboj sa, všetko dobre dopadne!“ chlácholila ma Pansy, ktorá vošla za mnou do salóniku a položila na stôl tácku s dvomi šálkami čaju. „Daj si, upokojí ťa,“ ponúkla ma, ale ja som pokrútila hlavou.

„Ja sa nechcem upokojiť,“ priznala som a ďalej pochodovala dookola.

„Neviem, ako sa asi môžeš cítiť,“ začala opatrne čiernovlasá čarodejnica, „ale ak by si potrebovala pomoc, porozprávať sa, alebo čokoľvek iné, som tu!“ dodala a na každé jedno slovo kládla obrovský dôraz.

„Ďakujem,“ zašomrala som a pokúsila som sa o úsmev, no vyšlo to chabo.

„Kde ten Draco trčí?!“ prehodila odrazu Pansy, keď jej oči zaleteli k obrovským nástenným hodinám nad kozubom. „Práve teraz keď ho potrebujeme, tak sa zašíva!“ frflala a nespokojne sa na pohovke mrvila.

„Winky!“ zvolala som a behom sekundy sa predo mnou zjavila malá škriatka.

„Pani volala Winky?“ spýtala sa úctivo a hlboko sa uklonila.

„Nevieš, kde môže byť Draco?“ spýtala som sa. Popravde, už aj mňa znepokojovalo, že o ňom nikto nič nevie.

Škriatka pokrútila hlavou. „Pán nikdy nehovorí Winky kam ide. Ale aj Dobby niekam zmizol, ale ani o ňom Winky nič nevie!“ zapišťala vystrašene a pozorovala ma tými obrovskými očami, naplnenými úctou a strachom.

„Môžeš ísť,“ mávla som na ňu rukou a znova som si dala koliečko okolo pohovky, na ktorej sedela Pansy a po celý čas sa na mňa uprene pozerala.

„Hermiona, pokoj!“ zahriakla ma, keď som prechádzala okolo nej a stiahla ma k sebe na pohovku.

„Nemôžem byť pokojná!“ fľochla som a chcela som znova vstať, ale Pansyin dotyk zosilnel a pevne ma držala na pohovke.

„Pozri, Duncan Liamovi neublíži. Je to predsa jeho syn a áno, ja viem, že Duncan je sviniar,“ dodala, keď si všimla môjho pochybovačného pohľadu, „ale myslím si, že svojmu synovi by nemohol ublížiť. Až taký zlý určite nie je!“

Povzdychla som si a znova som potláčala neodbytné slzy. „Daj Merlin, aby si mala pravdu,“ zašomrala som a schúlila som sa pri opierke.

Pansy ma chytila za ruku a ja som bola rada, že cítim aspoň nejaký fyzický kontakt. Bolo to upokojujúce.

Z ničoho nič som začula, ako tresli vchodové dvere a k nám do salónika sa dovalili pani Narcissa a pán Igleby.

Obaja na mňa hneď pozreli a moja svokra ma okamžite objala okolo krku a pevne ma stískala.

„Na toto teraz nie je čas!“ zahriakol ju pán Igleby a odtiahol ju odo mňa.

Len veľmi neochotne ma pustila a v jej očiach som zahliadla slzy, zatiaľ čo tvár pána Iglebyho odrážala hnev a zahanbenie.

„Povedz mi, čo presne vieš, že Duncan urobil!“ prikázal mi rozhodne pán Igleby a nekompromisným pohľadom na mňa pozeral.

Odkašľala som si a Pansy sa vedľa mňa nespokojne pomrvila. Očividne jej táto situácia bola nevýslovne proti srsti, ale i tak zostala a po celý čas ku mne vysielala upokojujúce pohľady.

„Duncan ukradol z Dracovej firmy tie peniaze. Boam mu pomáhal a keď na to Miles s Dracom prišli, dal mu echo, aspoň tak to vravel Duncan, a on sa zbalil a spolu so svojou milenkou ušiel,“ hovorila som a chcela som pokračovať, ale pani Narcissa mi skočila do reči.

„Mal milenku?“ vyhŕkla prekvapene a rukou si prikryla ústa.

„Astóriu Greengrassovú,“ pritakala som. „Povedal, že polovicu peňazí prevedie na jej účet a druhú si vezmú v hotovosti so sebou. Všetko som počula, prišla som nečakane domov, Duncan sa spoliehal, že odídu bez toho, aby som ich nachytala, ale nevyšlo mu to. Vzal mi aj Liama a napokon mi zanechal jednu vec,“ dodala som a prešla som si rukou po obviazanom čele.

Pani Narcissa zhíkla a pán Igleby o desať odtieňov zbledol.

„Ale prečo to urobil?“ lamentovala blonďavá dáma a zmorene objala svojho manžela.

Ja som sklopila pohľad k zemi a uvažovala, či im mám povedať pravdu, alebo nie. No klamstiev už bolo na celý život akurát tak dosť.

„Zistil, že milujem Draca!“ zašomrala som a pripravila som sa na cirkus.

Ale nikto na mňa nezačal kričať a ani mi nadávať. Miesto toho nastalo hrobové ticho a ja som na sebe cítila pohľady každého jedinca v miestnosti.

„Ja som to vedela,“ zvolala napokon Pansy so širokým úsmevom na tvári.

Vtedy na ňu prekvapene pozreli obaja Iglebyovci a Pansy sa zháčila.

„No aj Draco ju miluje. Už od školy,“ oznámila veľavýznamne a pani Narcissa si prstami pomasírovala spánky.

„Tušila som to,“ zašomrala si akoby mimochodom a pán Igleby prekvapene nadvihol obočie.

„Ako?“

„No vždy na ňu s takým záujmom hľadel a tá rivalita medzi ním a Duncanom... to nebolo len tak. Draco sa začal chovať k Duncanovi zle, keď sa s Hermionou zasnúbili. Bola v tom žiarlivosť,“ oznámila mu jeho manželka a znova pozrela na mňa. Vyzerala zmetene.

„Páni, vidím, že svojho syna poznáte vynikajúco!“ skonštatovala Pansy a zamračila sa. „Ale mali by sme ho pohľadať,“ dodala.

„Koho?“ vyzvedal pán Igleby.

„No Draca,“ odvetila čiernovláska a vstala z pohovky.

„Čo? Aj Draco zmizol?“ zhíkla pani Narcissa a razom stratila všetku farbu z tváre.

„No, už je preč niekoľko hodín a nikto nevie kam šiel a ani s kým,“ vysvetlila a mne srdce vynechalo minimálne tri údery.

Tak veľmi som sa bála, až ma z toho rozbolelo celé telo, chcela som plakať, vrieskať, niečo rozbiť, alebo možno niekoho zabiť.

Cítila som sa, akoby mi niekto vytrhol dušu z tela a jednoducho s ňou pozametal a potom ju odhodil do kúta, ale ešte pred tým po nej podupal.

„Pri Salazarovi,“ zvolala pani Narcissa, „čo keď mu Duncan niečo urobil?“

Ako náhle to vyslovila, mala som pocit, že umriem. Všetko sa so mnou zatočilo a odrazu sa mi ťažko dýchalo. Nie, Draco musí byť v poriadku. Musí, musí, musí!

Duncan by určite nešiel za ním. Nie, keď má všetko, čo chcel a ešte aj to, čo vlastne ani nechcel. Vzal mi Liama, má peniaze a aj Astóriu... ale, čo keď mu napadlo, že sa jednoducho Dracovi pomstí a niečo mu urobil?

„Hermiona,“ prihovoril sa mi ktosi a odrazu som zacítila, ako ma niekto pevne stisol za plecia. „Nájdem Draca, sľubujem!“ povedal pán Igleby a ja som mu verila.

Ešte pred pár hodinami som si myslela, že on a Duncan sú tí najhorší ľudia na svete, ale potom som zmenila názor a ukázalo sa, že pán Igleby nie je vôbec zlý a všetko vníma tým správnym spôsobom. Je dobrý, šľachetný a určite nám pomôže.

Ak niekto môže nájsť Liama, je to práve on a nik iný. A rovnako je on ten, kto môže zachrániť Draca. Ak sa naozaj Duncan rozhodol, že mu ublíži.

Len som prikývla a pevne stisla oči. Musím byť teraz pokojná a sústrediť sa na vyriešenie tejto hroznej situácie, ktorá na mňa na prvý pohľad pôsobí, akoby ani nemala riešenie.

Tlak z ramien mi zmizol a ja som sa otočila a uvidela pána Iglebyho, ako sa skláňa s frustrovaným výrazom v tvári.

„Čo sa deje?“ zašomrala som a chytila som svokra za ruku a pevne mu ju stisla.

Pohliadol na mňa a pokrútil hlavou. „Vychoval som monštrum,“ odvetil smutne a trpko si odfrkol.

„V tom prípade sme na vine obaja, Edward,“ prihovorila sa mu pani Narcissa a objala ho okolo pliec. „Vychovávali sme ich spolu, oboch!“ pripomenula mu rázne a pán Igleby zničene pokrútil hlavou.

„Duncan už bol veľký, keď sme spolu začali žiť!“ odvetil a snažil sa tváriť pokojne, i keď v jeho postoji sa odrážala neistota. „Ty za nič nemôžeš. Jediní, kto je na vine sme ja a jeho matka. Tá ho dokonca aj pred ním vyhlásila za netvora,“ povedal a vyzeral pri tom zamyslene.

Všetci sme stíchli a pán Igleby len hľadel pred seba, stratený v spomienkach. Ja som s ním však nemohla súhlasiť.

Duncan je dospelý muž a hranicu medzi dobrom a zlom pozná. Sám sa rozhodol, že sa stane kriminálnikom a príťažou. Nikto, okrem neho samotného, nenesie zodpovednosť za jeho činy a pán a pani Iglebyovci si to musia uvedomiť.

„Tak čo teda urobíme?“ ozval sa Pansyin hlas, keď nikto už dlhšiu dobu neprehovoril a všetci sa uchýlili k svojim myšlienkam.

„V prvom rade musíme zistiť, či sa Duncan naozaj rozhodol ublížiť Dracovi, pretože to je na prvom mieste!“ povedal jednoznačne pán Igleby a potom pohľadom zaletel ku mne. „Liamovi určite nikdy neublíži, nemusíš mať strach!“ upokojoval ma a jeho pohľad mi dodával odvahu a silu.

„Doteraz sme si nemysleli, že by bol schopný takých hrozných vecí!“ prehodila pani Narcissa akoby mimochodom a pán Igleby ju okamžite zahriakol.

„Môj syn nie je svätý, očividne,“ začal, „ale dieťaťu by neublížil. A vonkoncom nie svojmu!“ Jeho hlas znel dôveryhodne, akoby si bol na milión percent istý tým, čo hovorí.

Dôverovala som mu. Upäla som sa k predstave, že pán Igleby nás z tejto kaše vytiahne. Musí. Nemôže sa na to vykašľať. Ani to neurobí.

Myšlienky mi ako besné lietali sem a tam a ja som nevedela, na čo sa sústrediť skôr. Momentálne prevládal strach o Draca, lebo som samej sebe vsugerovala, že Duncan nášmu synovi neublíži. Musím tomu veriť a nesmiem podľahnúť panike, ktorá vo mne driemala.

„Miles na tom tiež pracuje, spolu s niekoľkými aurormi!“ Začula som hovoriť Pansy a uvedomila som si, že som natoľko nepozorná, že mi uniká dianie naokolo.

„Vynikajúco. O Duncana sa ale postarám ja,“ prehovoril rozhodne pán Igleby a prešiel predo mňa. „Ty sa upokoj a hlavne sa snaž neplakať. Teraz ťa potrebujeme silnú!“ Hovoril to veľmi naliehavo a ja som len prikývla.

Sama som predsa vedela, že ak sa zrútim, veci tým nijako nepomôžem.

„Čo budeme robiť?“ spýtala som sa teda, aby som zahnala myšlienky niekam do horúcich pekiel. Potrebovala som sa začať sústrediť na niečo iné.

„Vedia aurori o tom, že peniaze sú na účtoch Astórie?“ vyzvedal pán Igleby a ja som úpenlivo premýšľala, či som to niekomu okrem neho povedala.

Napokon som došla k záveru, že nie, tak som pokrútila hlavou a pán Igleby sa zamyslel.

„Ty a Pansy choďte na Ministerstvo a nahláste to. Ja sa pokúsim nájsť Draca!“ prikázal a vstal.

Napokon prešiel k svojej žene, vtisol jej bozk na líce a vybral sa preč, keď v tom sa ozvalo puknutie a pred nami sa zjavil Dobby a vedľa neho sa krčil zviazaný, postarší pán so šedivými vlasmi.

„Pán a pani, Dobby chytil tohto starca,“ začal zhnusene a dôležito Dobby, „práve vo chvíli, keď chcel zabiť pána Malfoya!“ dokončil a pani Narcissa od šoku stratila rovnováhu, ale našťastie ju pán Igleby zachytil.

„Čo je s Dracom, Dobby?“ spýtal sa pán Igleby, ktorý v tejto chvíli ako jediný, očividne, ešte stále triezvo uvažoval.

„Dobby ho premiestnil k sv. Mungovi, pane. Pán Draco je na tom veľmi zle,“ povedal škriatok a jeho hlas sa ľútostivo lámal. 

Na mojom zhrnutí nájdete plán zostávajúcich kapitol.

Mimi :)

Autor: mima33 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Úlomky zrady - 17.: