OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Caroline Winchester II. - Enough games

13.05.2013 (20:00) • Perla • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 0× • zobrazeno 831×

Časť jedenásta

Enough games

Cítila som ako mnou prúdi energia a zároveň radosť. Tešilo ma vidieť jeho mŕtve telo.

„Čo si to spravila?“ ozval sa hlas za mnou a keď som sa otočila, hľadela som do tváre hybridovi, ktorý ma zabil a možno ma zabije druhýkrát. Nespúšťal zo mňa zrak. Zhlboka som sa nadýchla a pokrčila plecami.

„Neviem, ale zabralo to. Ten už odvrávať nebude.“

Klaus dobre že od zlosti nepenil. „Ako si sa opovážila?! Hneď teraz ťa za to môžem zabiť!“ zrúkol na mňa. Hocikto by sa pri tomto tóne až prikrčil, no ja som k nemu odišla ešte bližšie. Páčilo sa mi vidieť ho nahnevaného.

„Tak poď. Zabi ma,“ zašepkala som mu do ucha a pobavene sledovala jeho pohľad.

Vtom ma prudko chytil pod krk a nadvihol zo zeme.

„Čo za hru tu na mňa hráš!“ precedil pomedzi zuby. „Povedz mi. Kde sú bratia Winchestrovci?!“ dodal rýchlo.

Vtedy mi všetko došlo. Stále chce Deana mŕtveho. A ja som... ja som mu zavolala! Preboha, čo som to urobila?

„Netuším! Nechali ma v meste a odišli!“ vykríkla som z posledných síl.

„Tak potom si mi na nič,“ usúdil Klaus a hodil ma naprieč chodbou. Ucítila som tvrdý náraz do steny a potom som spadla na zem. Keď som sa postavila, Klaus tam už nebol a telo tiež. Rýchlosťou svetla som sa rozbehla po mobil a dobre si ho schovala do zadného vrecka nohavíc. Teraz už len nájsť toho hybrida a nech ma pustí preč, keď som mu na nič. Musím sa nejako dovolať Deanovi. Ale... prečo práve jemu? Stačí mi predsa aj Sam.. Ide len o to, aby sa Dean nepriblížil k Mystic Falls, tobôž aby sem prišiel.

„Klaus!“ skríkla som do prázdna. Každý z hybridov sa na mňa teraz ani len nepozrel. „Kde si?! Ukáž sa mi!“ vrieskala som ďalej a chodila do všetkých častí domu.

„Väčšinou, keď ti ľudia neodpovedajú, znamená to, že nemajú ani najmenšiu chuť sa s tebou rozprávať,“ poznamenal sarkasticky Klaus.

Prižmúrila som oči. „Ha ha. Naozaj vtipné. Povieš mi, láskavo, kedy ma pustíš? Tvrdíš, že som na nič a ja chcem ísť domov. Nechaj ma ísť,“ požiadala som a uprene mu hľadela do očí.

Na tvári sa mu rozhostil široký úsmev a začal sa prechádzať.

„A prečo by som ťa mal pustiť? Jediné dievča, ktoré dokáže prinútiť bratov, aby urobili, čo chce ona. Si pre mňa užitočná, Caroline...“

„O tom ty nevieš nič,“ zasyčala som podráždene a prepichovala ho pohľadom.

„Že nie? Vari si nebola v posledných dňoch s mladším Winchestrom?“

Na chvíľu som prestala dýchať. Odkiaľ to vie? 

Usmial sa ešte väčšmi. „Mám svoje zdroje. Takže u teba to je tak? Meníš ich podľa nálady, alebo... dostupnosti?“ tipoval.

Zaškrípala som zubami. „Sklapni!“

Pozrel mi do očí. „Prinúť ma,“ vyzval ma.

„Nebudem sa s tebou biť, Klaus,“ krútila som hlavou. „Nie som sprostá, aby som nevedela akoby to dopadlo. Ale medzi bratmi a mnou nič nie je. Nenávidia upírov a to som aj ja. Keby ma stretli, pravdepodobne by vytiahli kôl.“

„Ako ti môžem veriť?“ zaujímalo ho.

Pokrčila som plecami. „Nie každý zvykne klamať tak, ako ty.“

Pozerali sme na seba ani neviem ako dlho, keď nakoniec kývol hlavou na súhlas.

„Môžeš odísť,“ povedal a ja som sa usmiala.

„Ďakujem.“ A už ma nebolo.

Upírskou rýchlosťou som sa rozbehla domov. Čo najďalej od Klausa.

O mesiac neskôr:

Pohľad Sama:

Prebudilo ma buchnutie dverami. Prudko som sa posadil na zadnom sedadle a pretrel si oči. Hodinky na mobile ukazovali pol jednej ráno a predo mnou Dean na prednom sedadle niečo ťukal do notebooku. Zbláznil sa?

„Dean... mal by si si pospať,“ začal som dohovárať bratovi, ale ten len dvihol ruku.

„Nie,“ pokrútil hlavou. „Našiel som jeden prípad. Mohol by to byť náš Pôvodný,“ objasňoval, ale ja som si rukou pretrel tvár.

„Som rád, že pracujeme a že máme čo robiť, ale Dean, je toto normálne? Vrháš sa z jedného prípadu do druhého. Poriadne ani nespíš...“

„Naspal som sa dosť v pekle!“ okríkol ma podráždene. „Vieš, koľko ľudí je potreba zachrániť? Tých príšer je viac, ako som si myslel a ja nedokážem len tak zaspať s vedomím, že niekde práve upír alebo duch, alebo vlkolak zabíjajú. Boh vie čo všetko ďalšie tu máme,“ pokračoval.

Pretočil som očami. „Podľa mňa tu nejde o ľudí. Tu ide o niečo iné. V tomto bude mať účasť jedno blonďavé dievča...“

„Žiadne dievča!“ pokrútil zásadovo hlavou. „Ona je upír, a nie, nemá s tým nič spoločné.“

Nadvihol som obočie, ale rozhodol som sa nechať to tak. Na to, aby som sa s ním hádal, som bol príliš unavený.

„Idiot,“ zamrmlal som a naspäť sa natiahol vzadu na sedadlá. Ráno si všetko vyjasníme.

Niekto zabúchal na kapotu auta a ja som sa prudko prebudil, pričom som si udrel hlavu. Pozrel som von a zbadal Deana. Preboha, jemu už načisto preskočilo! Napadlo ma a vystúpil som von.

„Vstávať, Sammy. Veľa spánku škodí...“

„A málo tiež,“ skočil som mu do reči. Na to len mávol rukou a podal mi raňajky.

„Najedz sa. Čaká nás cesta do márnice,“ usmial sa.

„Fakt vďaka. Veľmi vtipné. Tam radšej pôjdem s prázdnym žalúdkom,“ zhodnotil som a bolo mi jasné, že sa musím ísť ešte prezliecť do obleku.

„Agent Winston a Harwitch,“ predstavil nás Dean a obaja sme vytiahli falošné odznaky FBI. Ako vždy na to doktor skočil a viedol nás do márnice.

„Viete, je zvláštne, že sa zaujímate práve o túto jednu vraždu...“ hovoril si doktor. „Nie je na nej skoro nič zvláštne.“

Prešli sme do veľkej miestnosti, osvetľovanej množstvom bieleho svetla a vyzerala ako v hororoch. Každú chvíľu sa tu mohlo niečo stáť. Pán doktor otvoril mrazák a vytiahol odtiaľ, zatiaľ zakryté, telo dvadsať dva ročnej ženy. Odtiahol plachtu až po pás.

„Okrem pár nepekných škrabancov tu toho zas tak veľa nie je.“

„Príčina smrti?“ opýtal sa Dean a prezeral si všetko podrobne. Obom nám bolo jasné, že to musí byť práca vlkolaka, len sme chceli, aby nám to potvrdil on.

„No...“ Pozrel sa na telo a ohrnul žene vlasy. „Očividne jej niekto vykrútil krk...“

„Vnútorné orgány má všetky?“ skočil som mu do reči. Stačí mu povedať len jedno.

Na to postarší muž sklonil hlavu a zahalil mŕtvolu. „Nie. Nech to bolo čokoľvek, vytrhlo jej to srdce,“ vysvetlil a ja s Deanom sme si vymenili pohľady. Všetko nám bolo jasné. Niekde po meste sa nám potuluje vlkolak a ešte sa len rozbieha. Musíme to zastaviť skôr, než skončí, pretože počet mŕtvol tak bude oveľa väčší.

„Ďakujeme, pán Hopkins,“ povedal som zdvorilo. „Myslím, že zatiaľ toho máme dosť,“ dodal som rýchlo.

Vyprevadili sme sa z budovy sami. Zamierili sme k autu.

„Zabijeme toho bastarda rýchlo a vrhneme sa ďalej, čo ty na to?“ spýtal sa Dean a chcel otvoriť dvere, no ja som mu nimi tresol.

„Tak dosť!“ zrúkol som naštvane. Brat na mňa nechápavo hľadel.

„Mám toho po krk! Stále len hľadáš prácu, aby si sa rozptýlil! Mal by si sa s Caroline už konečne vyrovnať a prijať ju takú, akou je. Stále ju miluješ a to ťa desí. Dean, chápem ťa, naozaj ťa chápem, ale... ja som sa s jej stratou vyrovnal príliš dlho na to, aby teraz nemala nikoho! Si zbabelec!“ zvreskol som po ňom ako zmyslov zbavený. Raz to musí počuť a teraz je na to najvhodnejší čas.

Dean sa zhlboka nadýchol a zaťal ruky do pästí. Ani som si nevšimol a vrazil mi jednu. Nevrátil som mu to, len som sa zasmial a utrel si krv, ktorá sa mi automaticky pustila z nosa.

„V pohode. Vybi si zlosť na bratovi. Od toho tu predsa som. Cítiš sa teraz lepšie?!“ odfrkol som a otočil sa na odchod.

Potrebujem panáka. Najlepšie viacerých.

Pohľad Caroline:

Ležala som s Tylerom v jednej posteli a plakala. Znova kvôli Deanovi. Ako inak. Aj keď som sa snažila zabudnúť, stále sa našlo niečo, čo mi ho pripomenulo a toto mi ho istým spôsobom pripomínalo tiež.

„Ale no tak, Caroline, prestaň. Nemá to zmysel. On už sa nevráti,“ hovoril mi jemne.

Zavzlykala som. „Ja viem. Ja len... myslela som si, že on bol ten, ktorý má moje srdce,“ šepla som.

„Niekedy to nečakáme a zamilujeme sa do nesprávnych ľudí,“ rozprával a jeho hlas na mňa pôsobil upokojujúco. „Ale nemôžeš ľutovať, že si ho milovala. Pretože v tú chvíľu si to naozaj tak cítila a nemohla si vedieť, čo sa z toho vykľuje. Je to debil, keď ťa opustil. To, že si upír nie je zlé. Mal by byť rád, že vôbec žiješ. Ak to neocení on, iní chlapci určite.“

 Zacítila som, ako ma hladí a jemne som sa nadýchla. Cítila som jeho krásnu vôňu ihličia, ktorá upokojovala.

„Vieš o tom, že si vážne dobrý kamarát?“ spýtala som sa ho a on sa tlmene zasmial. „Myslíš, že keby som to nevedel, tak som tu?“

„Ďakujem ti, Tyler. Za všetko, čo pre mňa robíš.“

„Nemáš za čo. Pre teba všetko, Caroline.“

Neviem ani ako, no v jeho náručí som behom pár ďalších minút zaspala. 

No a dúfam, že sa vám táto časť páčila. V ďalšej nás čaká akcia. 

No a blížime sa ku koncu. Ak mi to vyjde, tak už len dve kapitoly a bude koniec, takže ak máte nejaké otázky, pripomineky alebo postrehy, neváhajte a píšte. :)

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Caroline Winchester II. - Enough games: