Exceptional - 1. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Moja nová poviedka. :D Začala som ju písať nedávno, tak sa vám bude, dúfam, páčiť. Začiatok síce nebude ktovieako úžasný, no potom sa to všetko rozbehne. :) Prajem pekné čítanie. :P

06.07.2013 (10:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 2× • zobrazeno 534×

1. kapitola

Neznášam dážď. Vždy mi pokazí úplne všetky plány, ktoré som si na dnes naplánovala. Napríklad som dnes mala ísť s Chelsey nakupovať. Zas z toho nič nebude, lebo prší.

„Nerozčuľuj sa toľko. Je to len dážď!“ kričala so smiechom na mňa cez dáždnik.

„Nenávidím dážď. Všetko skazí!“ kričala som, ale viac ako bolo potrebné. V daždi sme pešo kráčali do školy, ktorá je od môjho domu vzdialená asi pätnásť minút cestou. Išla by som aj autom, no bohužiaľ práve dnes sa moje krásne autíčko rozhodlo štrajkovať a v takomto počasí nenaštartoval.

„Ja to chápem. Hlavne keď máš potom vlasy také aké máš,“ zasmiala sa a ja som sa chytila za hlavu. Mala som ju úplne mokrú a chcela som kričať. Ničomu by mi to však nepomohlo, a preto som to predýchala. No skoro.

„Rozmýšľala som, že by sme dnes mohli učenie nechať tak a ísť von. Dlho sme nikde neboli,“ žmurkla na mňa keď sme vchádzali do školy.

„A kam chceš ísť v takomto počasí a ešte k tomu bez auta?“ spýtala som sa s nadvihnutým obočím a ona sa na mňa zamračila.

„Si strašne negatívna!“ vyplazila som jej jazyk a šla do svojej skrinky. Škola bola ako každý deň preplnená, no keďže je dnes zrovna piatok, nie je ich tu tak veľa ako by malo. Mali by dávať víkendy aj na piatok. Je to koniec týždňa a jeden deň navyše by bodol každému.

„Mina!!“ zakričal niekto na mňa a ja som sa prudko otočila. Videla som ku mne bežať dotieravého Juliana s úsmevom. Pozdravila som sa mu a snažila sa zakryť môj hnev z hrozného rána.

„Áno, Julian?“ usmiala som sa a on sa nadýchol čerstvého vzduchu.

„Hľadal som ťa, lebo potrebujem tvoju pomoc,“ povedal bez nádychu a ja som sa zamračila.

„Moju pomoc? A čo by si potreboval?“ spýtala som sa.

„Niečo s triednou kronikou. Cez tento týždeň som ju začal robiť, tak by som ho chcel mať hotový. A keďže som nebol na výlete do Washingtonu, mohol by som ťa požiadať napísať mi čo tam bolo?“ spýtal sa a ja som sa naplašila.

„Ale to bolo minulý mesiac Julian a ak dobre viem, už je marec. Ako si mám pamätať, čo sa dialo pred mesiacom?“ povedala som a on ma naliehavo chytil za ramená.

„Prosím Mina! Veľmi mi na tom záleží a viem, že ty si jediná ochotná to pre mňa urobiť. No tak, veď po nociach píšeš veľa užitočných článkov na tvoj blog.“

„To je pravda, ale to čo ma v tom momente napadne. Nie to čo sa dialo pred mesiacom,“ bránila som sa, no on sa nenechal odbiť. Nasadil smutnú tváričku a ja som prevrátila očami. „Fajn, donesiem ti ho v pondelok,“ povedala som nakoniec a on začal strašne pišťať.

„Ďakujem, si poklad Mina!“ usmial sa a rozbehol sa preč. Prevrátila som očami a nemohla uveriť tomu, že som mu znova podľahla. Je to však dobrý chlapec a ja ho mám celkom rada. Nechcem mu zle a to je dôvod, prečo mu pomôžem.

Vošla som do triedy a sadla si vedľa Chelsey. Žmurkla na mňa a hneď mi začala hovoriť svoje novinky za tých päť minút čo sme sa nevideli. Niekedy žasnem nad jej novinkami, no je to lepšie ako žasnúť nad nudným výkladom učiteľa. Hovoril niečo o druhej svetovej vojne, ako každú hodinu. Už ma to nebaví počúvať, nie to sa ho ešte na niečo pýtať. Som príliš rozčúlená z toho hrozného počasia.

„Prestaň už Mina. Je to len dážď a nič ti neurobí. Dobre?“ usmiala sa na mňa a ja som nakoniec prikývla. Objala ma a ja som sa zasmiala. Nie je to tak, že by som dážď nenávidela až tak veľmi. Nemám proste rada, keď mám plány a voda mi ich zhodí ako hrad z kariet. Jedným ťahom.

„Pôjdeš so mnou do knižnice, po škole?“ spýtala som sa Chelsey pri skrinkách. Vyberala som si veci na poslednú hodinu a ona po mne zazrela. „Julian chce, aby som mu napísala článok o tej exkurzii vo Washingtone.“

„Pán „samá peha“ od teba niečo chce?“ zasmiala sa. „Mala si ho odpinknúť.“

„Nie, nemala. Vždy je na mňa dobrý a dlžím mu to.“

„Dlžíš mu akurát tak facku a nie nejaký článok,“ hovorila mi cestou do triedy. „Nepochopím toho chlapca. Mal by si nájsť babu. Áno! Poznám jednu, ktorá by sa k nemu hodila!“

„Tak pôjdeš so mnou, či nie?!“ oprela som sa o zárubňu v triede.

„Tak čo už s tebou, ale na oplátku mi kúpiš balíček sušeného ovocia.“

„Myslela som, že to nemusíš,“ usmiala som sa na ňu a položila si veci na stôl.

„To by som nikdy nepovedala.“

Po škole už úplne prestalo pršať, čo mi hneď vykúzlilo dve jamky v lícach, kvôli úsmevu. Chelsey sa hneď krajšie na mňa pozeralo a objala ma.

„Stálo za to ísť s tebou a konečne vidieť krásny úsmev,“ usmiala sa na mňa a ja som sa zasmiala. Klopkala pri mne veľkými opätkami a smiala sa. Chelsey má štíhle telo a obľubu k vysokým podpätkom. Blond vlasy ma dlhé až po chrbát a vždy sa o ne až prehnane stará. Ja, naopak od nej, som síce štíhla a mám dobrú postavu, mám vlasy po ramená a sú vlnité. Každé ráno s nimi mám problém, no po dlhej úprave vyzerám celkom k svetu. Obľubujem nohavice, kraťasy a rifle s botaskami. Nemám veľmi rada taký štýl obliekania aký ma Chelsey, no zvládam to.

„A čo chceme v knižnici?“ usmiala sa a vchádzala dnu.

„Nejaké informácie o D.C.“

„A to chceme hľadať kde?“ spýtala sa a nevinne usmiala. Ona je typ na všelijaké párty a zoznamovanie sa s ľuďmi. Ja som naopak tichá a veľmi von nechodím. Nieže nemôžem, ale musím sa starať aj o dom.

„Poď za mnou,“ povedala som s úsmevom a viedla ju na poschodie. Sadla som si k prázdnemu počítaču a zapla ho. Chelsey si sadla na stôl pri mňa a preložila si jednu nohu cez druhú. Jednou rukou sa hrala so žuvačkou v ruke pri ústach a tou druhou klepkala po stole. Takto dávala najavo to, že sa nudí. Ja som si ju však nevšímala a hľadala čo som mala.

„Videla si už Trevora?“ ozvala sa.

„Akého Trevora?“ spýtala som sa a hľadala v článku.

„Trevora McGuffyho. Vyrástol z neho poriadny chlapisko,“ usmiala sa a ja som sa zaškerila.

„Nevidela som ho už mesiac,“ priznala som a Chelsey sa zasmiala.

„Tak by sme ho mali privítať. Ahoj Trevor!“ zakričala a ja som sa obrátila. Trevor bol vysoký pekný chalan s rozumom húpacieho koníka a egom väčším než si vie ktokoľvek predstaviť.

„Nazdar Chelsey, ako to ide?“ spýtal sa jej, no pozeral na mňa. Je mi už celý rok známe, že má o mňa záujem, no ja tomu veľmi pozornosť nedávam. Odvrátila som sa a robila si ďalej v článku, čo som mala. Zapisovala som si pamiatky a nejaké dobré vety k tomu. Nestačilo mi to, a preto som odišla od nich dvoch a šla za knihovníčkou.

„Dobrý deň, prosím vás, kde by som našla nejakú históriu D.C.? Je tu niečo také?“ spýtala som sa jej a ona ukázala na regály vzadu v knižnici.

„Choď na úplný koniec a nájdeš tam čo hľadáš,“ usmiala sa.

„Ďakujem,“ usmiala som sa tiež a s papierom v ruke som sa vydala tým smerom. Táto časť nie je veľmi pre ostatných zaujímavá. Nikto sem skoro nechodí a je tu toľko zaujímavých kníh. Prišla som k regálom a išla na samý koniec, kde ma nikto nemohol vidieť. Išla som podľa abecedy a hľadala niečo, čo by mi mohlo v mojej práci pomôcť. Nepamätám si už, na ktorých miestach sme boli, a preto si to musím pripomenúť. Keď budem mať zoznam, ľahko si spomeniem na to, čo sa v ten deň dialo. Oproti Chelsey som však bola menšia. Meriam stošesťdesiatštyri centimetrov a to nie je ktovie čo. Nedočiahnem na väčšinu vecí a ona sa mi za to zvyčajne smeje, no aj tak mi pomôže. A práve teraz by sa mi jej pomoc hodila. Kniha, ktorú som potrebovala, bola o pol metra nado mnou. Zahrešila som a dala ruky v bok. Ako sa k nej dostanem? Premýšľala som dosť dlho a potom ma napadlo. Na druhej poličke odspodu, som dala preč knihy a postavila sa na ňu. Keby ma teraz niekto videl, okamžite by som mala problémy. Stúpila som na poličku a načiahla sa jednou rukou po knihu. Postavila som sa na špičky, že tak budem lepšie dočiahnuť, no mýlila som sa. Prevážila som sa dozadu a spadla na zem spolu s celou touto poličkou. Padlo na mňa cez sto kníh a ja som zahrešila. Vyhrabala som sa spopod ne a chytila si zadok. Skvelé. To sa môže stať len mne.

„Môžem ti pomôcť?“ ozval sa mi pri mne niekto škodoradostne a ja som sa pozrela tým smerom. Kľačal pri mne nejaký chalan a na tvári mal škodoradostný úsmev. Pozrela som mu do modrých očí a zmizol mi úsmev. Zmizol prekvapivo aj jemu a ja som začala koktať.

„No...“ koktala som a obzerala sa.

„Trochu si spadla,“ usmial sa, no už som necítila ten škodoradostný tón.

„Trochu,“ zasmiala som sa.

„Poď, pomôžem ti vstať,“ načiahol ruku a ja som ju s váhaním chytila. Pomohol mi vstať a ja som sa vystrela. Bola som pri ňom o hlavu menšia. Odvrátila som zrak a pozrela na padnutú policu a knihy porozhádzané po zemi. Obzerala som sa cez ostatné police a pozrela na knihovníčku. Zatiaľ si nič nevšimla, takže mám čas to všetko spratať. Ako to však zvládnem? Vzdychla som si.

„Vyzerá to tak, že máš problém,“ usmial sa a oprel sa o stenu pri mne s rukami založenými na hrudi.

„To sa môže stať len mne,“ povedala som zlostne a kvokla si. Začala som zbierať knihy, no bolo ich veľa.

„Mám ti pomôcť?“ ozval sa a ja som sa usmiala.

„Netreba, zvládnem to,“ zaklamala som a on sa ku mne zohol. Vzal celú policu do ruky a oprel ju o stenu, tak ako predtým. „Nechcem ťa zdržovať,“ usmiala som sa na neho a za túto vetu sa nenávidela.

„To je v pohode,“ usmial sa a sledoval ma tými najkrajšími modrými očami. Zmohla som sa len na úsmev a cítila, že sa červenám.

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction