Exceptional - 10. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Prvá akcia úspešná.

23.09.2013 (21:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 2× • zobrazeno 524×

10. kapitola

Kúpili sme si lístok a vošli do rušného baru. Už som bola s Chelsey veľakrát v bare, no nikdy som sa netajila tým, že sa mi tam nepáči. Je to hrozne napchané miesto a nedá sa tam skoro nikdy dýchať. Aj teraz. Pálili ma oči od dymu z cigariet a cítila som všade alkohol. Všade bolo plno ľudí. Videla som na parkete niekoľkých tancovať, DJ hral hlasno pesničky a pri bare sa hemžilo veľa ľudí.

„Práve som videla Abigale? To sa mi snáď sníva,“ chytila ma Chelsey za ruku a ja som sa obzrela.

„Netušila som, že sem chodí,“ povedala som.

„Ani ja,“ priznala a obe sme si sadli na voľné stoličky pri bar. „Jedno mojito a ty si dáš čo?“ pozrela na mňa.

„Len kolu,“ povedala som a ona nadvihla jedno obočie. „Čo je? Na viac nemám.“

„Takže dve mojitá!“ usmiala sa na barmana a ja som ju prebodla pohľadom. „Zaplatím ti to.“

„Ale ja nechcem, aby si mi platila.“

„Smola,“ vyplazila mi jazyk a usmiala sa. Pokrútila som hlavou a sledovala okolie. Nikde som nevidela Jera, no bola som si takmer istá, že tu niekde bude. Obzerala som sa a hľadala niekoho podozrivého. Všímala som si hlavne pravé ruky, či by som náhodou nespozorovala známe hadie tetovanie. Bolo to dosť ťažké, keď som sa bavila aj s Chelsey. Stále ma otravovala s tým, že videla pekného chalana. Už som to nevydržala a poslala ju za ním. Neváhala ani sekundu a išla. Práve v tom momente som si všimla na jednom mužovi známe tetovanie. Hneď som sa postavila, že ho pôjdem sledovať, no stratil sa mi. Ja hlúpa! Keby som sa pozrela na tvár, mohla som ho teraz ľahšie nájsť. Namiesto toho som bola v dave a nedokázala sa dostať preč. Pretláčala som sa k východu a snažila sa dýchať ústami a nie nosom, lebo hrozilo, že sa pogrciam. Zrazu ma niekto schmatol za ruku a pritlačil k stene.

„Ty si sem vzala Chelsey? Načo preboha!“ vyčítal mi Jer a ja som si vzdychla.

„Hádam si si nemyslel, že by som sem šla sama. Myslíš, že som úplne trafená?“ povedala som a odtiahla mu ruku.

„To je jedno. Aj tak sa mi nepáči, že si tu. Toto miesto nie je pre teba,“ povedal.

„Prečo?“

„Pretože tu je viac čarodejníkov, než si myslíš!“

„Čože?“ povedala som prekvapene.

„A čo si si myslela, že som jediný na svete?“ zasmial sa a ja som prevrátila očami. „Už si niečo videla? Toto je uzamknutý priestor, takže toho dotyčného cítim takmer všade,“ povedal a nervózne sa obzeral.

„Cítiš? Ty ho vieš cítiť?“ nechápala som.

„No áno, to je taký bonus pre čarodejníkov. Vedia sa navzájom spoznať.“

„Tak si vedel, že tu dnes bude?“

„Jasné, nie som jasnovidec,“ povedal a prskol. „Tak videla si niečo, či nie?!“

„Len ruku s tetovaním,“ povedala som a obzerala sa. „Tvár nie.“

„Skvelé,“ hrýzol si peru. Obzerala som sa okolo, najmä na ruky. Hľadala som tú dotyčnú ruku, no nikde som ju nevedela nájsť. Okolo je priveľa ľudí a nie je šanca, aby som uvidela tú konkrétnu ruku. Už keď som chcela povedať Jerovi, aby sme na to kašľali uvidela som ju.

„Jer? Tam je!“ povedala som potichu a on sa hneď obzrel. Určite to cítil tiež, pretože sa obzrel v tú chvíľu, čo som ho uvidela. Zbadal ho a stisol pery.

„Dobre, teraz choď!“ povedal, no ja som sa mu prešmykla pomedzi ruky. Vošla som do davu a sledovala toho tetovaného. Počula som za sebou tlmené nadávky, no už bolo neskoro. Toho chlapa som mala od seba asi na päť metrov. Vôbec sa nesnažil splynúť s davom. Mal na sebe síce normálne oblečenie, no stále sa obzeral. Akoby niekoho hľadal.

Nenápadne som ho sledovala a snažila sa rozoznať toho, koho sleduje. Zrazu sa však zastavil a začal cúvať. Musel uvidieť Jera alebo jedného z jeho kamarátov. Vyštartoval k skladisku a ja som samozrejme vyštartovala za ním. V duchu som však volala Jera a ukazovala mu cestu. Potichu som vliezla za ním a videla ako sa náhli preč. Cestou som vzala do ruky lopatu na obranu. Fakt netuším, kde sa tu vzala, no bola som rada, že tam bola. Kráčala som prikrčená za ním a snažila sa zachovať pokoj. Čo ma to popadlo, hrať sa tu na hrdinku? Čo mienim vôbec s tou lopatou robiť? No na to, aby som sa vrátila bolo neskoro. Chytila som lopatu oboma rukami a šla ďalej. Ulička sa pomaly končila a ten chlap vyrazil dverami von a počula som rýchle kroky. Rozbehla som sa za ním a vyletela dverami tiež.

Ocitla som sa na uličke medzi domami. Obzerala som sa, no ten chlap zmizol. Ruka mi klesla na zem a lopata zadunela. Zmizol a ja som ho nechytila. Vzdychla som si. Zrazu za mnou niečo dopadlo, niekto ma schytil za rameno a letela som. Dopadla som na kontajneroch, kde boli odpadky. Snažila som sa z nich dostať, no on mi pomohol. Vzal ma za krk a postavil. Mal na tvári vražedný výraz a ja som sa zľakla. Jeho oči totižto neboli také nádherné, ako mal Jer, či to dievča. Boli čierne a niečo sa v nich hýbalo.

„Sakra,“ zahrešila som a on ma znova hodil. Normálny človek by ma hodil tak pol metra od neho, no tento ma sotil o stenu, čo bola päť metrov od neho. Zalapala som po dychu a cítila bolesť v chrbte. Prišiel ku mne a znova ma chytil za krk. Tentoraz ma však nehádzal o zem, ani stenu, no pritlačil ma k nej. Nohy sa mi hompáľali vo vzduchu. Držala som mu ruky, ktoré oblepovali moje hrdlo a snažila sa popadnúť dych.

„Človek, ktorý pomáha čarodejníkom? To sa mi hádam sníva!“ zarehotal sa a jeho stisk zosilnel. Zahmlilo sa mi pred očami a pustila ruky. Hľadala som popri stene niečo, čím by som ho ovalila a zacítila nejaký nástroj. Uchopila som ho do ruky a celou silou ho trafila do hlavy, až tak dunelo. V momente ma pustil a ja som zletela na zem. V tom sa otvorili dvere a v nich stál Jer s dvoma chalanmi. To ma však nezaujímalo. Dôležité bolo, aby som čo najskôr popadla dych. Čakala som, že sa Jer postará najprv o toho chlapa, no on sa hnal ku mne a vydesene na mňa hľadel.

„Si v poriadku?“ spýtal sa starostlivo a vzal mi tvár do dlaní. Usmiala som sa a prikývla.

„Ona ho úplne odrovnala,“ povedal jeden z jeho kamarátov.

„To som teda nečakal,“ pridal sa druhý a ja som sa smiala. Odrovnala som jedinou palicou čarodejníka. Jer mi pomohol vstať a podoprel ma. Hlavou som sa opierala o jeho hruď, takže som cítila jeho vyšportovanú hruď. Určite cvičí niekoľko hodín denne. Bol odo mňa o hlavu a pol vyšší.

„Čo s ním urobíte?“ spýtala som sa tlmene, lebo ma stále bolelo hrdlo.

„No,“ začal jeden z nich a ja som sa naplašila, keď sa začal smiať. „Neboj sa. Len ho vezmeme zo sebou a vypočujeme.“

„Ďalej sa nemám pýtať ako, však?“

„Dobré dievča,“ usmial sa a ukázal mi palec hore. Usmiala som sa tiež a vyrovnala. Pozrela som na Jera a ten sa celý čas pozeral na mňa.

„Som v pohode,“ ubezpečila som ho a usmiala sa. Usmial sa tiež a pohladil ma po líci.

„Vezmite ho k Jolie Tresh, ja potom prídem,“ povedal a pozrel na toho vysokého, svalnatého chalana.

„A ty čo?“ ozval sa druhý.

„Zaveziem ju domov,“ povedal, no ja som pokrútila hlavou.

„Nie, som tu s Chelsey. Nenechám ju tu,“ namietala som.

„Tak fajn. Chase, choď ju nájsť a uvidíme sa pri aute,“ povedal druhému a ja som vytreštila oči.

„Prečo ja? A čo jej mám povedať,“ namietal, no to som už bola s Jerom na ceste preč.

„Niečo si vymysli,“ zasmial sa a šiel so mnou preč. Aj keď som povedala, že som v pohode, určite som nebola. Hrdlo ma bolelo a stále som mala pred sebou tvár toho chlapa, ako ma škrtí. Nečakala som, že to bude až tak nebezpečné. Prišli sme k jeho autu, kde ma oprel o dvere a prezeral si ma od hlavy až po päty.

„Preto som nechcel, aby si sa do toho motala. Pre toto!“ povedal vyčítavo a prezeral si môj krk.

„Som v pohode. Veď som ho uzemnila, nieže by si bol rád, ty do mňa hubuješ!“

„Áno, pretože si tú palicu nemusela nájsť a ja som nemusel tak rýchlo prísť,“ hádal sa stále a ja som mu odtiahla ruky.

„Dobre, uznávam. No žijem, on je už váš, tak sa teš, jasné?“ usmiala som sa na neho a on mi pozrel do očí. Chvíľu mi do nich pozeral, zdvihol ruku a pohladil ma po líci. Naklonil sa a pobozkal ma na čelo.

„Dobre, ale nabudúce si rýchlo rozmyslím, či ti dovolím niečo podobné urobiť,“ povedal, keď si ma pritiahol na hruď a objal. Súhlasila som a objímala ho. V tom ma však niečo napadlo, tak som sa odtiahla.

„On hovoril niečo ako, že človek pomáha čarodejníkom. Prečo mu to bolo vtipné?“

„Pretože nie sú vojny len medzi čarodejníkmi, ale aj s ľuďmi.“

„Čo?“

„Ľudia si myslia, že sme hrozba. Majú pravdu, no len pre niektorí ako sme my, nie sú. Snažia sa nás vyhladiť a zachrániť sa tak. Netušia, že robíme to isté, aby sme ochránili ich. Nie je veľa ľudí čo pomáhali čarodejníkom. Prakticky je ich toľko málo, že by som ich napočítal na jednej ruke,“ povedal a obaja sme sa zasmiali. V tom som uvidela Chasa a s ním aj prekvapenú Chelsey. Pribehla hneď ku mne a nadšene na mňa pozerala.

„Videla si to? V bare bola bitka. To si mala vidieť. Dvaja sa bili o Abigale,“ povedala nadšene a ja som nadvihla obočie.

„O Abigale?“

„Divné, že? Nemôžem tomu uveriť,“ zastavila sa a pozrela na Jera. „Ou, ahoj. Ušlo mi niečo?“ povedala a pozrela spýtavo na mňa. Otvorila som ústa, že niečo poviem, no nevyšlo mi z nich nič.

„Myslel som, že vás vezmeme domov,“ povedal Jer a otvoril dvere vzadu v aute. Chelsey sa rozjasnila tvár a bez pýtania nasadla dnu. Usmiala som sa sama pre seba a šla si sadnúť k nej. Jer a Chase si sadli dopredu a mohli sme ísť. Nepýtala som sa kde je Tresh, lebo ten sa asi staral o toho chlapa, ktorého som udrela.

„Takže, kto si ty? Vidím ťa s Minou častejšie, než by som dúfala,“ povedala Chelsey a začala tak svoje pátranie. Podoprela som si hlavu rukou a sledovala tmu vonku. Toto bude nadlho.

„Som Jer. Mina mi o tebe veľa rozpráva,“ povedal a Chelsey na mňa hneď zazrela.

„To vážne? Lebo ona mi o tebe nehovorí takmer nič.“

„Nemá zatiaľ čo. Nepoznáme sa tak dlho,“ povedal a cez spätné zrkadlo mi vyplazil jazyk. Usmiala som sa.

„A ty si kto?“ posunula sa na sedačke a pozrela na Chasa. „Mala by som to vedieť, keď si mi prakticky vzal úlovok večera!“

„Úlovok?“ nechápala som.

„Ale,“ zasmial sa Chase. „Odtrhol som ju od jedného chalana. Povedali ste, že si mám pohnúť!“ bránil sa a ja som sa zasmiala.

Najprv sme vyhodili doma Chelsey a jej mama sa pri dverách veľmi čudovala, keď prišla domov tak skoro. Jedna hodina, je u nej asi nezvyčajný čas. Keď už sme boli sami, chalani vôbec nenamierili k môjmu domu. Nepýtala som sa.

Išli sme o niekoľko blokov ďalej a zastavili sa pri starom parku. Chase otvoril dvere.

„Rád som ťa spoznal Mina. Určite sa ešte uvidíme,“ žmurkol na mňa a odišiel preč. Jer naštartoval a pohol sa ďalej. Za cesty som sa odpásala a sadla si k nemu dopredu.

„Kam išiel?“ spýtala som sa.

„Za Treshom. Vypočúvanie musí rýchlo začať, lebo potom už nebude hovoriť,“ vysvetlil a sledoval cestu.

„Ale nezabijete ho, však?“ spýtala som sa, no odpoveďou mi bolo mlčanie. „Jer!“

„Aj tak by zomrel Mina. Či by som ho zabil teraz alebo v boji. Oni proste musia umrieť.“

„A prečo?! To sa nemôžete dohodnúť?“ povedala som a on na mňa skepticky pozrel. „Tak nie, ale skúsila som to,“ povedala som a vyplazila mu jazyk. Usmial sa a chytil ma za ruku. Očervenela som a pozrela na ňu.

„Teraz mi vážne povedz,“ pozrel na mňa. „Si v poriadku?“ chvíľu som mu hľadela do očí a nič nehovorila. Cítila som v očiach slzy a pokrútila hlavou. Zanadával a odvrátil pohľad.

„Ale budem. Len sa musím spamätať,“ doplnila som so sklonenou hlavou.

„Nechcem, aby sa ti niečo stalo, takže už nabudúce nikam nepôjdeš.“

„Ale no tak Jer.“

„Nie! Nechcem mať na svedomí tvoju smrť!“

„Ale mne sa nič nestane!“

„To hovoríš teraz! Čo keď sa to nabudúce zvrtne? Nie, máš pravdu. Žiadne nabudúce nebude!“

„Čo sa toľko staráš? Veď ma skoro ani nepoznáš!“

„Lebo!“ začal a pozrel na mňa. Keď mi však pozrel do očí, odvrátil sa.

„To je jedno. Prečo musíš byť taká tvrdohlavá?“ povedal a ja som sa zasmiala.

„To mám po otcovi,“ usmiala som sa a on sa zaškeril tiež. Neviem o čo šlo, a prečo sa o mňa tak bojí, no má smolu. Ja mu pomôžem, aj keby sa neviem čo malo diať.

Vysadil ma pred domom a silno objal. Potom som s úsmevom šla dnu a zavrela dvere. Srdce mi bilo ako zvony a nechcela som to zastaviť. Prečo mi srdce vždy bije ako splašené, keď som s ním? Pri žiadnom chalanovi sa mi to ešte nestávalo, tak prečo pri ňom áno? Že by som k nemu niečo cítila? Nie, to predsa nie je možné. Vôbec ho nepoznám!

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction