OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Exceptional - 2. kapitola

11.07.2013 (18:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 4× • zobrazeno 460×

 2. kapitola

Pozerala som po ňom a nevedela, čo povedať. Nemám totiž skúsenosti so zoznamovaním sa s inými ľuďmi. To vždy robila Chelsey, nie ja. A ona tu teraz nie je. Zohla som sa ku knihám a začala ich zbierať.

„Akú knihu si hľadala?“ spýtal sa ma a dvíhal knihy spolu so mnou.

„Pamiatky Ameriky,“ povedala som a usmiala sa. „Divné, čo?“

„Ani nie. Je to dobrá kniha. Sú tam všetky pamiatky.“ Usmial sa a ja som na neho zazrela.

„Ty si tú knihu čítal?“

„No jasné. Je to zaujímavé,“ usmial sa a začal pokladať knihy do políc. „Každá pamiatka má svoj príbeh.“

„To je pravda,“ povedala som omámene a nevedela, čo povedať. Myslela som si, že to len ja som maniak do histórie. Usmiala som sa sama pre seba a zbierala knihy. Bavili sme sa o blbostiach, lebo som nevedela o čom inom sa máme baviť.

„Tak, už to je,“ povedal a postavili sme sa oproti polici. Bola zaprataná knihami, no nie tak ako predtým. Došlo mi, že ja vlastne tú knihu, čo som chcela, nemám.

„Do kelu, nenašiel si tú knihu?“ spýtala som sa a obzerala sa po zemi. Začula som smiech.

„Tu máš.“ Podával mi ju a ja som sa usmiala.

„Ďakujem,“ povedala som a vzala ju. Zostali sme takto stáť a ja som sa nemohla vynadívať tých jeho očí. Boli také prekrásne.

„Mina!“ zakričal niekto a ja som sa otočila. Kývala na mňa Chelsey a ja som jej odkývala späť.

„Asi už budem musieť ísť, ešte raz ďaku..“ Otočila som sa, no ten chalan bol preč. Obzerala som sa a hľadala ho. Bol naozaj preč. Nechápavo som pokrútila hlavou, vzala knihu a šla k Chelsey.

„Kde si toľko bola? Hľadala som ťa,“ povedala mi, keď som sa pri nej zastavila.

„Náhodou som zhodila knihy z police. Jeden chalan mi ich pomáhal ukladať späť,“ povedala som a Chelsey sa obzrela za mňa.

„Chalan? A nesnívalo sa ti? Nikto s tebou nebol,“ povedala a ja som sa zamračila.

„O čom to hovoríš? Stál tam so mnou a rozprával sa so mnou,“ povedala som, no pokrútila hlavou.

„Sledovala som ťa desať minút a nikto pri tebe nebol,“ povedala a ja som nechápala.

Kráčali sme z knižnice spolu domov a smiali sa. Chelsey vytiahla z Trevora, že je nezadaný a hľadá si pravú lásku. Spomenul aj mňa, čo ma hneď prestalo zaujímať. Neviem prečo, ale zdalo sa mi zvláštne, čo sa stalo v knižnici. Prisahala by som, že som tam stála s cudzím chalanom, ktorý mi pomohol knihy poukladať späť. Ako to, že ho Chelsey nevidela a ja áno? Niečo tu nesedí. Prišli sme najprv k môjmu domu, lebo bývam bližšie. Chelsey býva o ulicu ďalej, tak ma odprevadila.

„V pondelok ráno by som mala mať auto už v pohode, mám ťa vyzdvihnúť?“ spýtala som sa jej, zatiaľ čo som vyberala z tašky kľúče.

„Mohla by si,“ zasmiala sa. „Ale prezvoň mi ráno, lebo prídem neskoro večer.“

„A kam ideš?“ spýtala som sa nadvihnutým obočím.

„Ale, Trevor robí uvítaciu párty, tak sa pôjdem pozrieť. Viem, že ty by si nešla, tak pôjdem sama, nevadí?“ povedala nevinne. Už som chcela niečo povedať, no ozval sa buchot.

„Mina!“ zakričal niekto z mojich dverí. „Okamžite poď domov, musíme sa porozprávať!“ kričal môj otec a pridržiaval sa dverí. Bol zas opitý. Zahanbene som sklonila hlavu a vzdychla si.

„Uvidíme sa neskôr,“ povedala som a začala cúvať.

„Jasné,“ povedala Chelsey nežne a vytratil sa jej z tváre všetok humor. Kráčala som po chodníku k domu a snažila sa nepozrieť na otca. Pridržiaval sa dverí a jedným prižmúreným okom ma sledoval. Vošla som do domu a on za mnou zabuchol dvere. Vnútri bol strašný neporiadok. Po zemi sa rozvaľovali rozbité taniere, poháre a v obývačke boli dve prázdne fľašky whisky. Vzdychla som si a sadla na pohovku. Otec si sadol oproti mne a chytil sa za tvár.

„Prepáč, nechcel som na teba tak kričať pred kamarátkou,“ povedal ospravedlňujúco a ja som pokrútila hlavou.

„To je v poriadku oci. Čo sa stalo? Prečo si zas...“ ukázala som na fľašky a nedokázala povedať to slovo pil.

„Vyhodili ma z práce,“ povedal smutne a sledoval krb. Vypleštila som na neho oči a nechápala.

„Vyhodili? Prečo?!“ chcela som vedieť, no on len pomykal plecami.

„Podnik krachuje, tak prepúšťajú ľudí, aby nemuseli veľa platiť,“ povedal smutne a ja som sa oprela o pohovku.

„Čo budeme teraz robiť?“

„Neviem zlatko, no myslím, že toto už len tak nezvládneme,“ povedal a postavil sa. Cestou vzal ešte poloprázdnu fľašu whisky a odišiel do izby. Keď pred dvomi rokmi mama zomrela, začal strašne piť. Nedarilo sa mu v žiadnej práci a vždy ho vyhodili. Nedávam mu to za vinu, že ho jej smrť trápi. Aj mne veľmi chýba a niekedy som bez nej stratená. Nie je to však tak, že som sa naučila bez nej žiť, no som taká zaneprázdnená, že nemám čas na smútok. Alebo skôr nechcem plakať. Mala som vtedy len štrnásť a nie vždy to zvládam dobre.

Postavila som sa a šla do izby. Prezliekla som sa do domáceho oblečenia a zišla dole. Vzala som si metlu a lopatku, aby som pozametala rozbité nádobie. O domácnosť sa starám hlavne ja. Chodím nakupovať, platím účty, ktoré môžem a aj upratujem. Musím to robiť, pretože otec nie je skoro nikdy doma. Buď je až do noci v práci, alebo je niekde, bohvie kde. Jeho zábavná a veselá povaha sa stratila v ten osudový deň. Od vtedy sa zmenil a ja v ňom už svojho otca nespoznávam. Mám ho však aj tak rada a snažím sa mu pomáhať. Okrem Chelsey o ňom nikto nevie. Nepovedala by som to ani jej, keby to nezažila na vlastnej koži. Veľmi som sa vtedy pred ňou hanbila, no zachovala sa ako pravá kamarátka a podržala ma. Vždy ma podrží v týchto situáciách a pomáha mi, keď to nezvládam sama. No viem, že tentoraz mi nepomôže. Musím sa s týmto vysporiadať sama. Síce ešte neviem presne ako, ale zvládnem to.

Stála som pred ňou už päť minút a čakala čo povie. Ona si ma premeriavala od hlavy až po päty a nespustila zo mňa zrak, ani nezahodila ten prísny pohľad.

„Takže nie brigáda, ale práca,“ povedala a ja som prikývla. „Aha..“

„Mohla by som? Knihy milujem a okrem toho mám veľa času. Tak ak by som mohla od poobedia, strávila by som tu dlho času až do noci, ak by bolo treba,“ presviedčala som ju ďalej.

„A aký presne máš ku knihám vzťah?!“ spýtala sa a položila pero.

„Čítam naozaj často a milujem tú vôňu novej knihy,“ usmiala som sa a videla som aj na nej malý náznak úsmevu.

„Dobre, tak by sme to mohli skúsiť,“ veľmi som sa potešila. „Od pondelka začneš každý deň presne o tretej. Celý týždeň bude skúšobný a podľa toho, ako ti to pôjde uvážim, či ťa tu nechám pracovať, môžeme sa tak dohodnúť?“

„Samozrejme, nebudete ľutovať,“ usmiala som sa na ňu a ona mi podala kľúč. Usmiala som sa a odchádzala z kancelárie preč.

„Tak čo? Ako to dopadlo?“ spýtala sa ma Chelsey nedočkavo, keď sedela na stole.

„Mám skúšobný termín od pondelka. Nie je to super?“ usmiala som sa a ona ma objala.

„To je super. Držím ti palce, určite ťa sem príjmu,“ usmiala sa a ja som sa začervenela.

„Dúfam v to. Kam teraz pôjdeme? Je dosť teplo,“ povedala som a ona sa zamyslela.

„Ja poviem, že pôjdem pokukovať po chalanoch a ty povieš, poďme na zmrzlinu. Môže byť?“ spýtala sa a ja som sa zasmiala.

„Môže,“ potešila sa a vzala ma pod pazuchu. S úsmevom sme vychádzali z knižnice, kde som včera zhodila celý regál. Napadlo ma, že by som takýmto spôsobom mohla pomôcť otcovi s peniazmi. On sa aj tak v žiadnej práci neudrží a u mňa je priam jasné, že to zvládnem lepšie než on. Mala som to urobiť skôr.

Prišli sme na námestie, kde sme si kúpili zmrzlinu do veľkého kornúta a šli si sadnúť na lavičky pri fontánu. Chelsey bola ako vždy super oblečená, len ja som mala na sebe víkendové oblečenie. Nemala som peniaze na to, aby som si kupovala špičkové oblečenie. Chelsey sa však za mňa nehanbí.

„Rozmýšľala som, že do toho skočím s Trevorom. Neboli by sme dobrý pár?“ Uškrnula sa.

„S Trevorom? Myslíš na tej párty?“ prikývla s úsmevom. „Ja ti neviem Chels, naozaj to chceš skúsiť?“

„A prečo nie? Dlho som nemala chalana.“ Usmiala sa a ja som na ňu zazrela.

„Len pred týždňom,“ povedala som a ona sa zamračila.

„To je už tak dlho? Treba s tým niečo urobiť. Ten chalan pri tej zmrzline je chutný, počkaj tu,“ zasmiala sa a šibalsky sa tam hneď pobrala. Predtým mi však vložila do ruky svoju zmrzlinu a bežala tam. Usmievala som sa na ňu a krútila hlavou. Okrem obchodov sú jej druhou záľubou chalani. Nemôže vydržať ani bez jedného. Ja som - naopak od nej - žiadneho chalana nemala. Neviem, či mi to aj chýba. Asi skôr nie. Dôležité je prežiť v tomto veľkom meste a až potom by som sa mala starať o chalanov, či nebodaj o lásku. Nechala som si veci na lavičke a podišla k fontáne. Sadla som si na ňu a bokom sa pozrela do vody. Videla som svoj obraz, no smutný pohľad. Vzápätí som sa hneď usmiala a hľadala vo vrecku drobné. Hľadala som, no nič nenašla. Som na mizine, tak ako vždy.

„Chceš požičať?“ ozvalo sa pri mne a ja som sa pozrela hore. Výhľad mi zatienilo slnko, no hneď na to sa ten dotyčný posadil oproti mne a usmial sa na mňa.

„Nie, ďakujem,“ povedala som slušne, aj keď som si chcela hodiť mincu a niečo si zaželať.

„Škoda. Potom sa ti nesplní to, po čom túžiš.“ Usmial sa a sklonil hlavu. V ruke držal dve hrdzavé mince. Jednu vzal do ruky a zavrel oči. Prebehlo niekoľko sekúnd a hodil ju do fontány. „Teraz ty,“ povedal a podával mi mincu. Chvíľu som váhala, no potom som si ju s úsmevom vzala. Urobila som to čo on a hodila mincu do fontány. „Čo si si želala?“ spýtal sa a ja som po ňom zazrela.

„Keby ti to poviem, nesplnilo by sa to.“

„To máš pravdu. Veríš na to, však?“ spýtal sa a zahľadel sa mi do očí. Usmiala som sa a odvrátila zrak.

„Niekedy áno, niekedy nie.“

„Tomu nerozumiem.“

„Keď sa to splní, uverím tomu.“ Usmiala som sa a pozrela na neho. „Keď nie, tak neuverím.“

„To je dosť zvláštne, nemyslíš?“

„Nevadí.“ Pomykala som plecami. „Nemusí byť v živote nič jasné,“ zasmiala som sa na vlastných slovách a on sa usmial.

„Mimochodom.“ Vystrčil ruku. „Som Sam, ty si Mina?“ Prikývla som a potriasla rukou. „Teší ma.“

„Mňa tiež.“ S úsmevom som mu pozerala do očí a nemohla sa ich vynadívať. Sú omnoho krajšie ako boli včera. Otvorila som ústa, že niečo poviem, aby sme neboli ticho, no niekto na mňa kričal. Obrátila som sa a uvidela, ako k nám beží Chelsey.

„Tvoja kamarátka má asi dobré správy,“ povedal Sam a pustil moju ruku. „Určite sa ešte stretneme. Tešilo ma. Mina,“ usmial sa a odchádzal preč. Sledovala som ho ako odchádza a vysmiata Chelsey si sadla ku mne.

„Ktože to bol?“ spýtala sa lišiacky a ja som sa začervenala.

„Ale nikto. Ako to odpadlo?“ odvrátila som pohľad.

„Obyčajný pako, nič strašné. Kam pôjdeme teraz?“ Usmiala sa a ja som sa zasmiala. 

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Exceptional - 2. kapitola: