Exceptional - 3. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Mina si nájde novú prácu a snaží sa v nej vydržať. Sam je nevyspitateľný chlapec, ktorý sa snaží k nej dostať. Budú jeho úmysly správne? Vysvetlí si Mina zvláštne udalosti?

21.07.2013 (07:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 1× • zobrazeno 355×

3. kapitola

„Takže, keďže si tu nová, nebudeš rovno pri pokladni, ale budeš triediť knihy,“ vysvetľovala mi v pondelok ráno, jedna z knihovníčok. Počúvala som ju pozorne, aby som si všetko zapamätala. Ukázala mi jeden regál a kázala mi, aby som knihy, ktoré nie sú nikde zaradené, zaradila na správne miesto. Prikývla som a šla k regálu. Bolo tam plno kníh a ja som sa nadýchla. Urobila som si cop, vyhrnula si rukávy po lakte a pustila sa do práce.

Zo začiatku som brala len tie ľahšie knihy, aby som sa veľa nenabehala, ale vedela som, že k tým ťažším sa aj tak dostanem. Táto knižnica je najbližšia k mojej škole, takže sem chodí dosť študentov. Tých, ktorých som poznala som privítala, ale na ostatných som sa len milo usmievala. Chodila som hore-dole, takže som nemala ani kedy s nimi hovoriť. Povedala som si, že dobré vzťahy musia ísť stranou, aby si moja šéfka nemyslela, že sa chcem ulievať. Veľmi mi záleží na tom, aby som tu dostala prácu, aj keď by som nedostala veľa peňazí. Hlavné je, aby sme s otcom prežili.

„Ale, ktože tu je,“ usmial sa niekto a ja som zdvihla hlavu. Nado mnou sa opieral o stenu Sam a usmieval sa na mňa. Aj keď som kľačala, podlomili sa mi kolená a celé telo sa mi triaslo.

„Ahoj, čo tu robíš?“ spýtala som sa s úsmevom a postavila sa.

„Idem okolo, že sa pôjdem uliať niekam a videl som ťa cez sklo. Čo tu robíš ty? Dobročinnú prácu?“ spýtal sa a zasmial. Zasmiala som sa tiež a nervózne sa na neho pozrela.

„Pracujem tu. No, aspoň chcem,“ celá červená som sklonila hlavu.

„V knižnici? Určite sú tu aj iné miesta, kde by si sa uplatnila lepšie,“ namietal a zamračil sa.

„To je možno pravda, ale ku knihám mám dobrý vzťah, tak sa tu možno aj zídem,“ usmiala som sa a radšej odvrátila. Mal také neodolateľné oči, že ma uvádzali do rozpakov.

„To je jedno. Nezájdeme von? Mala by si sa odreagovať,“ povedal a mne sa rozbúchalo srdce.

„Nemôžem, len pred dvomi hodinami som začala,“ odmietla som čo najlepšie, no moje vnútro kričalo, aby som to nerobila a šla.

„Ale no tak. Len na chvíľku sa niekde stratíme. Ani si nevšimnú, že tu nie si,“ nabádal ma ďalej a dokonca chytil za rameno. Keby som nefingovala smiech, rozhodne by som omdlela od toho dotyku. Chytil ma neznámy chalan, krásny chalan a volal ma von.

„Vážne nie. Musím tu ostať,“ povedala som, no už to vôbec neznelo tak iste ako predtým.

„Nenechaj sa presviedčať. Musíš sa predsa trochu odviazať,“ usmial sa a ja som sa skoro roztopila. Usmiala som sa a očervenela. Vzala som do ruky mobil a vykročila, že pôjdem, no v polke cesty som sa zarazila. V mobile som mala tapetu fotky, kde som bola ja, otec a mama. Spomenula som si, prečo sa tu vlastne nadrapujem s toľkými knihami a pochopila, že inak to nejde. Vzdychla som si a usmiala sa.

„Prepáč Sam, ale naozaj nejdem. Musím si túto prácu získať, nemôžem odísť,“ povedala som a on na mňa pozeral. Avšak inak ako doteraz. „Tak ahoj,“ pozdravila som ho a odchádzala preč. Odišla som za stenu a oprela sa o ňu s veľkým výdychom. Srdce mi bilo pomalšie ako doteraz, takže už bolo všetko fajn. Upokojila som sa a šla znova do práce.

„Trevor bol úplný poklad. Prepáč, nemala som ti to kedy povedať,“ hovorila mi Chelsey, keď sa zastavila, aby ma pozrela. Zatiaľ čo ona sedela na stole a hovorila mi svoje zážitky zo soboty, ja som bola vedľa nej a drela.

„Takže bolo dobre?“ spýtala som sa a ani na ňu nepozrela.

„To rozhodne. Bolo tam veľa ľudí z našej školy a veľká zábava,“ usmievala sa. „Pýtal sa vkuse aj na teba. Fakt som už nevedela, čo iné si mám vymyslieť, aby sa na teba nepýtal.“

„A čo si mu povedala?“ spýtala som sa vystrašene spoza knihy.

„Len to, že nemáš záujem. No aj tak ho to veľmi neuspokojilo,“ mrmlala a ja som si vzdychla.

„Mala si byť viacej presvedčivá,“ napomenula som ju zamračene.

„Tak prepáč! Robila som čo som mohla,“ nafúkala sa a odišla do inej časti miestnosti. Vzdychla som si a tresla hlavu o stenu. Zostala so mnou asi ešte hodinu, no potom už tiež išla preč a ja som ostala sama. Dala som si sluchátka do uší a počúvala hudbu. Druhá pracujúca knihovníčka mi povedala, že tu budem až do desiatej večer, každý deň. Ona a ešte jedna knihovníčka, tu budú do piatej, no potom je to tu celé moje. Našťastie sem už po šiestej veľa ľudí nechodí, takže je to najlepšie. Zo začiatku som sa zľakla, no možno to zvládnem.

Chodila som so sluchátkami kade-tade a triedila knihy. Knižnica sa zatvára o ôsmej, takže som bola ešte dve hodiny sama. Využila som neprítomnosť nikoho a obzerala sa. Musím sa s knižnicou zoznámiť, aby som sa tu vedela vyznať. No nemusela som sa ani veľmi zoznamovať. Ja som totiž do tejto knižnice chodila každý deň. Milujem knihy a niekedy som tu až do záverečnej. Je to sranda a je to tu fajn. Veľakrát som pokecala s knihovníčkami a dobre sa s nimi zabavila. Nie je žiadna novinka, že som skôr tichý typ s knihami ako hlučný s alkoholom v ruke. Každý ma tak pozná a ja poznám knižnicu. Je to dosť veľká knižnica a zmestí sa sem do sto ľudí, čo je dosť. Do knižnice sa vstupuje veľkými dvojdverovými dverami. Hneď pri vchode je veľký pult, za ktorým sú tri počítače, kde chodia ľudia s knihami. Ďalej sú vnútri hneď veľké knižnice, v ktorých sú knihy. Sú rozmiestnené podľa abecedy a podľa žánru. Tých regálov je vedľa seba asi desať a po troch do dĺžky. Vzadu v miestnosti sú v malom kútiku knihy pre deti a vedľa je aj veľký priestor, kde sú gumené sedačky, ktoré slúžia na posedenie. V strede miestnosti sú točené schody, ktoré vedú na poschodie, ktoré je ohraničené zábradlím. Na poschodí sa nachádza asi tridsať vysokých políc s knihami a aj priestor, kde je pätnásť počítačov. Vzadu pri stene sú aj záchody a ďalšie schodisko, ktoré vedie na ďalšie poschodie, no tam už má len šéfka kanceláriu a aj upratovačky svoje potrebné miesta v sklade. Knižnica sa nachádza pri centre mesta, a preto je napojená na iné budovy, čiže aj na iné obchody. Preto vedľa knižnice je vchod do podzemných garáží, kde sa možno dostať cez výťah, ktorý je v knižnici tiež. Inak je to úplne normálna knižnica.

Už bolo štvrť na jedenásť a ja som už zatvárala dvere. Skúsila som ešte raz dvere, no v tom mi došlo, že som si vnútri zabudla mp3-ku. S povzdychom som znova otvorila dvere a šla na poschodie, kde som si mp3-ku zabudla.

„Ahoj Mina,“ ozval sa niekto a ja som skoro spadla na schodoch. Potkla som sa, no zadržala sa zábradlia. Vystrašene som sa pozrela za hlasom a v tej tme som spozorovala Sama. Opieral sa o regál kníh a usmieval jedným okom na mňa. „Ako sa máš?“ ozval sa divným hlasom a mne sa rozbúchalo srdce. Nie kvôli tomu, že je to Sam, ale kvôli tomu, že je tu. Ako sa sem dostal?

„Ahoj Sam, čo tu robíš?“ spýtala som sa a zišla zo schodov.

„Prečo? Prišiel som ťa pozrieť, nie?“ povedal a vystúpil z tieňa. No neprešiel ani jeden krok a potkol sa. Bol opitý? Podišla som k nemu a pomohla mu sadnúť si na sedačku. Cítila som z neho cigarety, alkohol a aj príjemnú pomarančovú vôňu. Naozaj nechápem, ako som ju aj cez ten smrad mohla zacítiť.

„Čo sa stalo, Sam? Prečo si tu?“ spýtala som sa znova a kľakla si k nemu.

„Chýbala si mi,“ brnkol mi po nose a zasmial sa. Našťastie bola tma, lebo inak by perfektne videl ako sa červenám. „Nepôjdeme von? Ešte nie je toľko hodín, aby si chodila domov.“

„Ale ja musím ísť domov,“ povedala som, no v hĺbke duše som sa nechcela od neho ani hnúť. Čím ma tak priťahoval?

„Ale no. Necháš ma takto v štichu? Vyžívaš sa v tom odmietaní,“ povedal smutne a nafučane. Zasmiala som sa a pokrútila hlavou.

„To nie, ale mám povinnosti. Nemôžeme tu ostať, musíme ísť,“ povedala som a chcela ho postaviť, no on ma schmatol za ruku a pritiahol k sebe. Padla som na neho a oblapili ma jeho mocné ruky. Vystrašene a s rozbúchaným srdcom som na neho hľadela a nechápala.

„Prečo so mnou nechceš byť? Nepáčim sa ti?“ povedal opilo, no mne išli vypadnúť oči. Taký chalan ako je on, hovorí niečo také mne? Žiadny chalan sa na mňa ani len nepozrie, lebo vidia len Chelsey, ktorá ide vždy so mnou. Samozrejme okrem Trevora, ktorý ju kvôli mne odmietol. No keď už na mňa nejaký má pozerať, nemôže byť opitý.

„Nejde o to Sam. Musíme už ísť,“ hovorila som stále dokola, no on ma nechcel pustiť. Držal ma tak pevne, že sa pritom smial, zatiaľ čo ja som zápasila. Pozrela som sa na hodinky a videla pol jedenástej. Okamžite musím ísť domov, lebo sa otec bude hnevať.

„Neodchádzaj odo mňa,“ prosil Sam, no to som sa mu už vytrhla a postavila sa.

„Prepáč, ale vážne už musíme ísť,“ povedala som a vybehla na poschodie pre mp3-ku. Rýchlo som ju schmatla a bežala dole, aby som so Samom rýchlo vypadla. Keď som sa však pozrela na miesto kde sedel a na otvorené dvere, vzdychla som si. Zdrhol skôr, než som mu stihla niečo povedať. Rýchlo som teda aj ja vyletela von a zamkla dvere. Bývam trištvrte hodinu domov, takže sa musím pohnúť, aby sa otec nehneval. Dúfam len v to, že bude doma a nie niekde v krčme ako zvykne byť. Potom by som strávila celú noc nespaním a len by som sa o neho bála.

Keď som však prišla domov, uvidela som ho spokojne spať na posteli v spálni. Usmiala som sa na neho odo dverí a poslala mu vzdušnú dobrú noc. Zavrela som dvere a šla do izby. Bola som uťahaná a dosť ma zaskočilo Samovo správanie. Neviem čo si o ňom mám myslieť. Naozaj netuším, ale zdá sa mi čudné, že sa so mnou rozpráva. Či to len ja som čudná, keď som sa s nikým doteraz takto nebavila? Áno, to je pravdepodobnejšie.

Zvyčajne som chodievala spávať okolo deviatej, pol desiatej. No od toho, ako som začala pracovať v knižnici, som skôr ako o pol dvanástej nezaspala. Som nevyspatá a okrem toho aj vyčerpaná. Tri dni som chodila s ťažkými knihami hore-dole po knižnici a ukladala ich. To by ani tak nemuselo byť strašné, keby som však hneď na prvý pokus tie regály, kam knihy pasujú, vedela nájsť.

„Mina! Mina počúvaš ma vôbec?“ skričala Chelsey a plesla po stole. V momente som sa s krikom posadila a hľadala príčinu môjho vystrašenia. „Konečne si hore! Počúvala si ma vôbec?“ vyštekla na mňa Chelsey a ja som na ňu zazrela.

„Preboha Chelsey, nevidíš, že sa mi chce spať?“ povedala som a znova si hlavu položila na stôl.

„Dobre moja, ja to chápem. Ale už zajtra je piatok a ja neviem čo na seba. Musíme ísť nakupovať a to myslím smrteľne vážne!“ povedala a ja som na ňu s jedným okom zazrela.

„To myslíš vážne?“

„Áno!“ povedala rozhodne. „Nemám čo na seba!“

„Ale Chels, veď chodíš nakupovať každý deň.“

„A práve preto nemám čo na seba. Pôjdeš, či nie!“

„Nemôžem, pracujem,“ povedala som a ona sa nafučane postavila.

„Odvtedy ako tam robíš, na mňa úplne kašleš. Fajn, ako chceš. Budem aj ja na teba,“ povedala hrubo a zostala stáť. Ani som hlavu nezdvihla, ani som nič nepovedala. „Fajn!!“ skríkla a odpochodovala preč. Nemusím však za ňou utekať, pretože ona veľmi dobre vie moje dôvody na prácu. Možno za ňou neskôr zájdem, ale len do tretej. Našťastie mi škola končí okolo jednej, lebo potom by som to veľmi nezvládala.

Prišla som domov a urobila otcovi obed. Natrela som mu len pár chlebíčkov a to bolo všetko. Neviem kde zase je, ale doma nebol. Už som sa nad tým veľmi nepozastavovala a len to prijala. Vzala som si kabelku, že už pôjdem, no môj pohľad spočinul na fotke, ktorá bola položená na krbe.

„Drž mi palce mami,“ povedala som potichu a vyšla z domu. Kráčala som po chodníku a pohmkávala si pesničky, ktoré som počúvala doteraz. Počúvala by som aj teraz, no už ma boleli uši a chcela som trochu počúvať aj prírodu. Ako som tak kráčala, uvedomila som si, že je to do mesta dosť ďaleko a keďže auto má otec, nemala som sa ako čo najrýchlejšie tam dostať. Zvolila som teda skratku. Zašla som za domy a šla šikmo cez chodníky. Zrýchlila som krok, lebo som sa dostala do štvrte, kde chodia po nociach chľastať študenti a ktovie akí feťáci. Som v ich štvrti a aj cez deň je to dosť rušné prostredie. Nieže by som sa bála o život, ale o svoje veci rozhodne.

Išla som cez park a už keď som bola rozhodnutá, že sa rozbehnem a pre bežím to, zastavila som sa a nemo pozerala pred seba. V momente som sa schovala za strom a sledovala scénu neďaleko odo mňa. Videla som skupinku piatich ľudí, ako stoja pred malým dievčaťom. Vyzerala mať asi štrnásť rokov, no nebála sa. Naopak, hlava vztýčená a žiaden strach. Akoby nad nimi aj vyhrávala. Zato tí piati boli zvláštni. Mali na sebe len čierne rúcho a veľkú kapucňu, vďaka ktorým som im nevidela do tváre. Jeden z nich zdvihol ruku a rukáv sa mu skĺzol po ruke. Dievča v momente zmrazilo a videla som, že ju trochu zdvihlo zo zeme. Zvíjala sa a kričala, akoby trpela. Lenže ten muž ani nikto vedľa neho, ju nedržal. Ako je to možné? Kričala a zmietala sa vo vzduchu. V tom ten muž stiahol rýchlo ruku k zemi a s ním padlo aj to dievča na zem. Nevydržala som to a zvrieskla. Hneď si ma všimli a pozreli na mňa. Vystrašene som ich sledovala cez strom, no posledné čo som uvidela, bol dlhý had vytetovaný na predlaktí a omotaný až po chrbát ruky.

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction