Exceptional - 8. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Pravda.

13.09.2013 (20:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 1× • zobrazeno 423×

8. kapitola

Listovala som v knihách a snažila sa nájsť niečo o ich schopnostiach. Všade boli len samé legendy a legendy. Nikde neboli pravdivé slová alebo také články, ktoré by sa hodili k tomu, čo som potrebovala vedieť. Vlastne som ani nevedela čo hľadám. Netušila som čo hľadám, no ani to mi nezabránilo, aby som hľadala ďalej. Chytila som do ruky však jednu konkrétnu knihu. Bola to hnedá, dosť stará kniha, ktorá mala vyrytý na prednej strane zvláštny erb, ktorý som ešte nevidela. Skladal sa z piatich vrán, ktoré boli navzájom prepletené. Bolo to zvláštne, no knihu som otvorila.

Ako som tak čítala príbehy a samé legendy, mračila som sa. Boli to iné legendy ako som čítala doteraz. Tieto boli akoby skutočné. Písalo sa v nich, ako bojovali pred dávnymi generáciami zlí a dobrí čarodejníci proti sebe so svojou veľkou silou. Ako pustošili nielen seba, ale aj všetko okolo. Ničili všetko a ich moc sa stala ich súčasťou. Boli tam aj napísané kúzla a všelijaké veci, ktoré čarodejníci dokázali.

„Lietanie, používanie elementov, sila mocná ako kameň, ovládanie, zmena citov, vymazanie pamäti...“ menovala som potichu, no pri tomto jednom som sa zastavila. Bolo tam napísané, že čarodejníci dokážu zmeniť dej udalostí alebo vymazať časť určitého momentu, aby si to ten dotyčný nepamätal. Vystrašene som sa pozerala na obrázok pred sebou. Na zemi v lese, kde vládla vojna kľačalo malé dievčatko a oproti nej stál čarodejník, ktorý ju držal za čelo.

Čelo!

Okamžite som knihu zavrela a otočila sa. Moje doudierané kolená sa museli doudierať v nejaký moment, ktorý mi vymazali. Ale kto mi ich vymazal?

Počkať!

Sam!!!!

„Mina?“ ozvalo sa za mnou a ja som sa prudko otočila. „Čo robíš?“ spýtala sa Denise.

„Ale nič, už idem,“ koktala som a pobrala sa s knihami preč.

Celý čas, čo som pracovala som bola nervózna. Síce som sa toho veľa nedozvedela, vedela som toho dosť. Nesústredila som sa vôbec na prácu, no vedela som čo treba. Musela som ísť okamžite domov a tam sa schovať. Necítila som sa v meste bezpečne.

Keď som okolo desiatej zamykala všetky dvere, rýchlo som si brala veci. V ruke som zvierala kľúče od auta a rýchlo sa poberala tam. V garáži bolo zopár áut, no to ma nezaujímalo. Rýchlim krokom som sa poberala k môjmu autu. Vrazila som do neho a s trasúcimi rukami som chcela vopchať kľúč do otvoru. Neviem čo sa to so mnou dialo, no triasla som sa a bála. Hneď som aj vedela prečo.

„Mina?“ ozvalo sa pri mne a ja som sa s výkrikom otočila. Za mnou stál Sam. Mal na sebe tmavé oblečenie ako zvyčajne, takže niet divu, že som si ho cez tú tmu nevšimla. „Stalo sa niečo?“ spýtal sa a začal približovať. Ja som však odstupovala.

„Nie, idem domov,“ povedala som a snažila otvoriť dvere. Videl na mne, že sa ho bojím, lebo zrýchlil krok. Obrátila som sa k dverám a snažila sa ich otvoriť, no on bol rýchlejší. Keď som dvere otvorila, rýchlo ich zavrel a ja som odstúpila so strachom v očiach. „Nepribližuj sa ku mne,“ povedala som, keď ku mne šiel.

„Čo sa deje, Mina? Nikdy si sa takto nebála!“ povedal zákerne a stále sa približoval.

„To som však nevedela, čo si zač!“ povedala som a rozbehla sa naprieč garážou preč. Nezabehla som ani po ďalšie auto a schmatol ma za lakeť a sotil ku stene, kde ma pripútal len tým jeho pohľadom.

„Zač? Nebodaj vieš, čo som zač?“ povedal hnusne a ja som nechápala. Ten jeho pekný hlas sa razom zmenil na zákerný. To čo som čítala, bola pravda. A ja som bola ešte viac vystrašená ako doteraz. Slzili ma oči a nedokázala som sa od neho dostať.

„Tak na čo čakáš? Vymaž mi pamäť ako si to urobil predtým,“ povedala som so slzami a on ma sledoval. „Alebo mi sprav čo chceš, len ma tu nemuč len svojou prítomnosťou,“ precedila som cez zuby a čakala na všetko. On ma však stále sledoval svojimi modrými očami, ktoré ma aj cez môj strach, fascinovali. Chytil ma za tvár a pohladil po líci. Čo to robí?

Zdvihol ruku a položil mi ju na čelo. Potom priložil aj svoje čelo na svoju ruku a naraz sme zatvorili oči.

Otvorila som oči a zamrvila sa. Sedela som na tvrdom, no zároveň aj na mäkkom. Začula som však niečo, čo som počuť rozhodne nemala. Zvuk motoru. Posadila som sa a porozhliadla sa. Sedela som v mercedese, ktorý som dobre poznala. Nebola som však spútaná, či v zajatí. Normálne som sedela a vedľa seba som mala Sama. Ani na mňa nepozrel a riadil. Uvedomila som si, že som preč z mesta a nie som ani vonkoncom pri ňom.

„Kde to som? Kam ideme?“ spýtala som sa vystrašene, lebo som si spomenula, že sa vlastne Sama bojím. V tom som si spomenula aj na niečo iné. Videla som dievča, ako ju škrtia neviditeľnou mocou traja v kapucniach, videla som štyroch ľudí ako rozmlátili dve autá a následne akoby sa nič nestalo, a videla som seba v Samovom aute ako ma chráni pre kamiónom a ako upálil zaživa troch mužov v kapucniach. Videla som bieleho hada na ruke jedného z nich. Vrátila sa mi pamäť?

„Čo sa to deje?“ spýtala som sa vystrašene.

„Spomenula si si?“ spýtal sa Sam a ani na mňa nepozrel. Pozrela som sa na neho plná strachu a nechápala. „Mali by sme sa porozprávať!“ povedal a konečne na mňa pozrel. Už som však nevidela tie oči ako doteraz. Videla som ešte krajšie. Modré oči mu žiarili a videla som v nich akoby elektrinu. Tieto oči som už raz videla a aj iné, no v zelenom podaní. Čo sa to deje?

Zastavili sme sa na známom mieste. Tu som už predtým bola. Ako náhle Sam zastavil auto, odpásala som sa a vyletela cez dvere preč. Bežala som cez stromy čo najďalej od neho a neotáčala sa. Nezašla som však ďaleko. Z ničoho nič sa objavil predo mnou a ja som spadla na zem. Bála som sa.

„Čo odo mňa chceš? Chceš ma zabiť?“ spýtala som sa a to slovo sa mi strácalo v hrdle.

„Prečo by som to mal robiť?“ spýtal sa s nadvihnutým obočím. Zamračila som sa.

„Čože?“ nechápala som a on rozhodil rukami.

„Preboha Mina, ja som ťa sem nezaviedol, aby som ťa zabil,“ povedal akoby urazene. „Chcem sa s tebou len porozprávať,“ povedal a ja som sa postavila.

„Porozprávať? A o čom?!“

„O tom, na čo si si spomenula,“ povedal a ja som sa mu zahľadela do očí. Pristúpila som k nemu bližšie a prezerala si ich.

„Ako to, že máš iné oči?“ povedala som a on sa usmial. „Ako to, že ti v nich žiari?“

„To teraz nie je dôležité,“ zasmial sa.

„Máš pravdu, to nie je,“ povedala som a päsťou ho udrela do hrude, až musel o krok odstúpiť. „Čo to má sakra znamenať! Čo sa stalo s tým kamiónom? A čo to dievča? Tie dve autá? A to divné tetovanie na ruke toho chlapa?“ pýtala som sa a on na mňa pozeral. Zjavne nevedel kde začať. Vzdychol si.

„Ja naozaj netuším, prečo ti to hovorím,“ povedal, keď sme spolu sedeli na kraji kopca, kde sme sedeli minule. Rukami som objímala kolená a čakala na jeho slová. „Asi preto, lebo si iná.“

„A v čom som iná?“

„Ja ani neviem. Nesnažíš sa byť niečo, čo nie si,“ povedal a sklonil hlavu. „Alebo proste v tom, že som pri tebe iný ja.“

„Iný?“ nechápala som.

„To je jedno,“ zasmial sa. „No musím ti povedať, že tým, že som ti vrátil pamäť, si sa ocitla v nebezpečí.“

„A prečo? Kto si a kto sú oni?“

„Chceš to naozaj vedieť?“ spýtal sa a zahľadel sa mi do očí.

„Áno, chcem.“

„Aj keď to možno tvoja hlavička nestrávi?“ spýtal sa a zasmial.

„Aj keď,“ povedala som rozhodne. Vzdychol si.

„Sme...“ začal. „Čarodejníci,“ povedal a mne sa rozžiarila tvár. „Dá sa povedať, že tí dobrí,“ usmial sa.

„To myslíš vážne? Vy existujete? Ako je to možné?!“ neverila som a on na mňa pozrel. Potom vzal do ruky kamienok a so zatvorenou dlaňou nám ju dal medzi tváre. Potom dlaň otvoril a z jeho ruky vyletel krásny motýľ. Sledovala som ho ako letí a potom nechápavo pozrela na Sama.

„Ja a moji priatelia, sme prišli z malého mestečka v horách v Kanade. Tam je čarodejníctvo dosť časté, takže nikoho už neprekvapujú zvláštne veci. Zvykli si na to a to je dobre. My tvoríme niečo ako Spoločenstvo, ktoré chráni ľudstvo pred zlými čarodejníkmi, ktorých je na svete dosť. Snažíme sa vás pred nimi chrániť, no nie vždy sa nám darí.“

„A prečo ste prišli sem?“ spýtala som sa.

„Vieš, existuje jedna skupina, ktorá je viac než zlá. Je to Bratstvo bieleho hada,“ povedal a ja som si spomenula na tetovanie toho chlapa. „Sú to veľmi mocní čarodejníci a snažia sa podmaniť si vás ľudí, a tak celý svet. Prišli sme sem, pretože sme sa dopočuli, že tu sú. A aby sme ich zastavili, museli sme prísť. Už sme tu celé týždne, mesiace a nevieme ich nájsť,“ povedal a sklonil hlavu. Čarodejníci naozaj existujú.

„A ako to, že ich neviete nájsť? Veď mali na sebe tie kapucne a čierne habity,“ povedala som.

„To áno, ale len v noci. Cez deň vyzerajú inak. Vždy keď ma uvidia, zmiznú a my stratíme stopu. Stalo sa to už viackrát,“ zasmial sa a ja som stisla pery.

„Dobre a čo budete robiť teraz?“ spýtala som sa a on pomykal plecami.

„Nikdy sme o nich nepočuli. Netušíme kto to je. Raz sa objavil ich znak na stene, kde žili predtým čarodejníci. Zabili ich a nechali po sebe ten znak. Odvtedy vieme čo sú, ale kto to je, nevieme na to prísť.“

„Preto chodíš do knižnice? Hľadáš ich v knihách?“ spýtala som sa a on sa zasmial.

„Čudovala by si sa, čo všetko je v knihách ukryté,“ povedal a ja som sa zasmiala s ním.

„Dobre, no čo bude teraz? Budete ich hľadať ďalej?“ spýtala som sa a on prikývol.

„Čo budeme robiť ďalej, už nie je tvoja starosť. Poď sem, zabudneš na to veľmi rýchlo,“ povedal a chcel ma chytiť za čelo, no zabránila som mu v tom. Chytila som mu ruku a vražedne na neho pozrela.

„To si vážne myslíš, že ma donútiš na toto zabudnúť? Nechcem na to zabudnúť!“

„Mina.“

„Chcem vám pomôcť,“ povedala som a on sa na mňa pozrel. „Potrebujete pomoc, nie?“

„To áno, ale ty to rozhodne nebudeš.“

„A prečo nie? Som človek. Nenápadná som skoro vždy a okrem toho ma nepoznajú. Môžem pre teba špehovať. Zistíš, že niekde sú a ja to pôjdem omrknúť.“

„Čo? Zbláznila si sa?“

„Môžem ti aj hľadať v knihách,“ povedala som a on sa zastavil. „Vyznám sa v knihách rozhodne lepšie než ty a mohla by som nájsť niečo užitočné. Získala som v knižnici prácu, môžem tam hľadať celé dni.“

„Ale...“

„Prosím Sam, chcem vám pomôcť a okrem toho nemám aj tak čo iné robiť.“

„Myslím, že to nie je pravý dôvod,“ usmial sa a ja som sa začervenala.

„Fascinujú ma dejiny a mám rada dobrodružstvo. Keď to bude veľmi nebezpečné, stiahnem sa a môžeš mi vymazať pamäť. Dovoľ mi, pomôcť vám. Čo môžeš stratiť?“ zahľadela som sa mu do očí a čakala odpoveď. Mlčal a pohľadom si ma premeriaval.

„Keď sa to zvrtne,“ začal a ja som sa potešila. „Okamžite ti vymažem pamäť, je to jasné?“ smial sa a ja som sa mu hodila okolo krku.

„Nebudeš ľutovať. Naozaj nebudeš,“ objímala som ho okolo krku a on sa smial. Objal ma však tiež a nakoniec so všetkým súhlasil.

Bolo však už neskoro, tak sme sa pobrali k autu. Chcela som už nasadnúť na mieste spolujazdca, no zatarasil mi rukou cestu.

„Mimochodom,“ začal a usmial sa. „Nevolám sa Sam. Som Jer,“ usmial sa a ja som sa usmiala tiež.

Nevedela som zaspať a myslím, že dlhú dobu ani nezaspím. Ako je možné, že som to navrhla sama? Takto sa vrhať do nebezpečenstva čelom, viem naozaj len ja. Čo ma to napadlo a prečo ma to vôbec napadlo? Čo mi už úplne preskočilo? Nech je to už ako chce, neľutovala som to. Milujem históriu a baví ma čítať všelijaké staré legendy. Vždy si z nich niečo vezmem a potom nad nimi rozmýšľam. To, že budem hľadať v knižnici niečo o Bratstve bieleho hada, zabijem len moju zvedavosť. Pravdou je, že ma nesmierne zaujíma, čo to je za bratstvo. Nikdy som o ničom takom nepočula a je na čase, aby som to zistila. Niečo som po mame zdedila a to bola obetavosť. Rada pomôžem každému kto to potrebuje a teraz ma potrebuje Jer. Prečo by som nemala pomôcť takému úžasnému chalanovi, ako je on?

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction