Exceptional - 9. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Dobrodružstvo sa začína. :)

22.09.2013 (21:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 1× • zobrazeno 439×

9. kapitola

„To vážne? Nikdy by som si nemyslela, že sa skamarátite.“

„Ani ja nie. Ale musím povedať, že je to totálna krava,“ povedala Chelsey.

„Veď tak si ju pomenovala práve ty,“ nadvihla som obočie a ona sa začala smiať. Usmiala som sa tiež, no nebolo mi to vtipné.

„A dobre som ju pomenovala. Zaslúži si to a okrem toho, je poriadna šľapka,“ povedala a ja som prevrátila očami. „Ako prepáč, na tej Trevorovej oslave vystriedala až piatich.“

„Koľko?“

„Piatich! A to ti poviem, že takých akých si vzala do postele, som v meste ešte nevidela.“

„Koľko má rokov?“ spýtala som sa šokovane.

„Je o rok staršia a pozri koľko toho zažila. Ja sa môžem akurát tak strčiť,“ usmiala som sa na ňu, keď si plieskala hlavu o stôl.

Ešte máš stále čas si všetko premyslieť. Hneď teraz sa môžeme stretnúť a pamäť ti vymažem.

Vzdychla som si na smsku a hneď písala odpoveď: Dobrý pokus Jer, ale odpoveď je rovnaká!

„Musíme si v sobotu niekam vyraziť!“ vyhlásila Chelsey a zdvihla hlavu. Čelo mala od toľkého udierania červené. „Pôjdeme niekam do baru.“

„Kam? Ale no tak Chels, to ma chceš zabiť?“ povedala som a tentoraz som si plieskala hlavu o stôl ja.

„Ale no. Niečo ti požičiam. Čo ty na to? Dlho si nikde nebola.“

„Ja som nikdy nikde nebola, Chels,“ povedala som počas udierania.

„A mala by si s tým začať. No tááák,“ prosila a mykala so mnou. Vzdychla som si a pozrela sa na smsku, ktorá mi práve prišla.

Keď si taká tvrdohlavá, vyskúšame tvoju odvahu. V sobotu bude jeden biely had v bare Wimex. Uvidíme, či si taká odvážna ako hovoríš!!!

„A kam to chceš ísť?“ spýtala som sa hneď Chelsey.

„Hm, ja ti neviem,“ zamyslela sa a začala hľadať v pamäti nejaký bar.

„Čo tak Wimex? Tam si ešte nebola?“ spýtala som sa a ona na mňa zamyslene pozrela.

„Wimex? Veru, že nie. Dobrý nápad. Takže ma vyzdvihni o ôsmej večer. Pá, ľúbim ťa,“ poslala mi vzdušnú pusu a pobrala sa so zvonením reč z triedy. Postavila som sa tiež, ale stihla ešte odpísať na smsku: Platí! Budem tam.

Tešila som sa na poslednú hodinu. Mali sme zase dejepis a už som sa nevedela dočkať, kedy sa budeme zase s pánom Woodsom baviť o čarodejníkoch. Mala som na pláne, že na neho hneď vysypem kopu otázok, no myslel by si o mne, že som trafená. Tak to teda nechám na náhodu.

„Dobrý deň decká. Ako ste sa mali?“ prišiel ako vždy vysmiaty do triedy.

„Už lepšie keď vás vidíme,“ usmiala sa Chelsey a dráždivo sa na neho usmiala. Keby som ju nepoznala, myslela by som si, že ho chce zbaliť.

„Ona s tým nikdy neprestane?“ pošepkal mi Julian a ja som sa zasmiala.

„Dnes sa budeme baviť o...“

„Čarodejníkoch!“ povedal nadšene Jesse a pán Woods sa usmial.

„Prepáč Jesse, ale dnes bohužiaľ nie.“

„A prečo?“ ozvala som sa.

„Pretože na to nemáme toľko času, koľko by sme chceli. Ak budeme mať niekedy čas, rád sa k tomu vrátim,“ povedal a nemohla som skrývať sklamanie. Tešila som sa, že z neho nepriamo dostanem to čo budem chcieť vedieť, no zlyhala som. Nevadí, budú mi musieť pomôcť knihy.

„On po teba bude chodiť každý deň? A to mi hovoríš len tak?“ jačala po mne nadšene Chelsey vonku na parkovisku.

„A ako ti to mám inak povedať?“ nechápala som a dala si kapucňu.

„No ja neviem. To je on?“ pozrela sa smerom na cestu a uvideli sme ako pri nás zastavil čierny mercedes.

„Áno, idem už. Uvidíme sa zajtra,“ objala som ju a nechala v nemom šoku. Nasadla som k Jerovi do auta a mohli sme ísť.

„Vyzerala byť prekvapená,“ povedal s úsmevom.

„Aj bola,“ zasmiala som sa. „Takže Wimex? Odkiaľ vieš, že tam bude?“

„Mali sme v noci malú potýčku. To je jedno, určite do toho chceš ísť?“ pozrel vážne na mňa.

„Nie som tak neschopná ako vyzerám!“ povedala som zlostne.

„Viem, že nie. No nechcem, aby sa ti niečo stalo,“ povedal a v jeho hlase som cítila starosť.

„Ja budem v pohode. Idem pátrať v knihách, máš nejaký zvláštny typ?“ spýtala som sa, keď som bola už jednou nohou vonku z auta.

„Ja ani neviem či tam niečo bude, Mina,“ zasmial sa.

„Tak prečo si v tých knihách potom hľadal?“

„Všetko je vždy v knihách. A okrem toho, najväčšie a najpravdivejšie veci schováš medzi iné, menej dôležité veci. Aby splynuli,“ povedal a ja som prikývla.

„Tak okej. Maj sa,“ zatvorila som dvere a šla dnu. Zapísala som sa a išla zložiť do šatne. Usmiala som sa na Madeline a pozdravila Denise. Hneď som mala lepší deň a mohla som ísť smelo do práce.

Vzala som si do rúk hromadu kníh a išla ich dávať na svoje miesto. Sem-tam som sa rozprávala aj s Denise a zisťovala od nej, v ktorých knihách sa píše o čarodejníkoch. Nepovedala mi konkrétne v ktorých, no ukázala mi až tri regáli, kde som ich mohla hľadať. Keď som sa však pozrela na tú horu hrubých kníh, prišlo mi až zle. Bolo toho tak veľa, že neviem, ako to zvládnem sama.

„Vieš o tom, že máš v garáži auto?“ zastavila ma Denise, keď sa už balila domov. Najprv som nechápala, no potom mi rýchlo cvaklo.

„Ou, áno viem o tom. Zabudla som si ho tu,“ povedala som.

„A ako si sa potom dostala domov?“

„Vzal ma kamarát. V tom momente som zabudla, že som vlastne autom,“ zasmiala som sa a nechala ju nechápavo odísť. Vydýchla som si a skontrolovala okolie.

V knižnici bolo veľa ľudí, no po šiestej ich pomaly ubúdalo. Dala som sa teda na pátranie. Nechala som svoju prácu tak a šla do regálov, ktoré mi Denise odporučila. Sadla som si na zem a začala odspodu. Brala som do rúk všetky knihy a listovala v nich. To, že v živote nerobím nič iné, len čítam, malo svoju výhodu. Očami som zachytávala len detaily, no nečítala som to všetko. To by som strávila nad knihami viac ako len týždeň. Ako som tak čítala, našla som niečo predsa len zaujímavé.

„Hovorí sa, že vojna medzi čarodejníkmi nebola len kvôli moci. Bola aj kvôli všelijakým rodinným problémom. Zvyčajne to boli práve rodiny, ktoré proti sebe bojovali,“ čítala som nahlas a mračila sa. „Každá čarodejnícka rodina, bola niečím výnimočná, čo ostatní nemali. Mali to v krvi a to z nich robilo mocných. No v každej rodine to bolo inak.“

Najprv som čítala niečo zaujímavé a vzápätí som sa dostala do slepej uličky a už čítala iba o úplných blbostiach. Nechápem, ako to môže niekto aj písať. Veď sa to ani vonkoncom nepodobá skutočnosti a pochybujem, že sa niekedy aj bude. Čítala som samé legendy, príbehy a somariny. Väčšinou sa písalo o vojnách medzi čarodejníkmi, no všade bolo napísané to isté. Vojny neboli všeobecne medzi dobrými a zlými čarodejníkmi. Boli medzi rodinami, ktoré exitovali a podľa viacerých článkov aj existujú. V tom ma napadla jedna určitá rodina.

Viktoriovci

Julian povedal, že sa o tejto rodine písalo veľmi veľa. Prezradili svoju moc mnohým ľuďom, no nie so zlým zámerom. Kto vie, možno v tom bolo niečo viac. Vzala som staré knihy a listovala. Silno som pochybovala, že nájdem práve o tejto rodine celú knihu, no musela som to skúsiť.

Nech som sa už nahľadala akokoľvek, bezvýsledne. Nič v tých hrozných knihách nebolo. Všade boli písané len legendy a žiadna pravda. A to píšem články do kroniky. Veď všetci len klamú a vymýšľajú si nezmyselné príbehy. Tá ľudská fantázia ma neprestane nikdy fascinovať.

Neúspešne som zatvorila všetky knihy a poukladala ich na miesto. Nemôžem však tak skoro hlavu vešať. Nemohla som predsa hneď prvý deň nájsť odpovede na to čo chcem vedieť. Musím byť trpezlivá a keď to budem najmenej čakať, zistím úplne všetko.

Nafučane som sedela v taxíku a nevnímala ani smejúcu sa Chelsey. Ona si sobotu večer užívala, no ja by som najradšej zabíjala. Moje úžasné autíčko sa znova rozhodlo nenaštartovať, takže sme boli odkázané na taxík. Skvelé!

„Nebuď naštvaná! Možno by ho aj ukradli,“ povedala a začala sa strašne smiať.

„Ha, ha, ha,“ povedala som a vyplazila jej jazyk. Mala som na cele čierne nohavice, ktoré mi padali a jedine opasok ich držal na mojich bokoch. Na vrch som si dala biele tielko a čiernu mikinu. Nemala som čo iné na seba a nevadilo mi to. Aspoň som bola zahalená a nikto ma nemusel poznať. Na rozdiel od Chelsey. Tá mala na sebe biele legíny, žiarivo žlté tričko na ramienka, k tomu čierne bolero a biele topánky na opätku. Tá chcela byť rozhodne videná. Ja som pri nej vyzerala ako skrčok, ktorý nepatrí do jej spoločnosti. No ona ma aj tak vzala pod pazuchu a ťahala smerom do baru Wimex.

Ako každý víkend, aj dnes to v bare žije. Sme skoro v centre mesta a ja som to tu veľmi nepoznala. Wimex sa nachádzal medzi domami a obklopovala ho tmavá ulička z oboch strán. Striaslo ma, no nasledovala som Chelsey. Nevošli sme však ani do baru a ona ma oprela o jedno auto.

„Ako vyzerám?“ pozrela na mňa a ja som nadvihla obočie.

„To myslíš vážne?“

„No áno! Nepôjdem tam predsa ako sedláčka,“ povedala a ja som sa zasmiala. „Vieš ako to myslím. Tak?“ pozrela na mňa ako do zrkadla a upravovala si vlasy. Vzdychla som si.

„Vyzeráš super, ako aj vždy,“ usmiala som sa.

„Vážne? Ďakujem,“ vykročila s úsmevom smerom k baru, no zastavila sa. „Vieš, že by si bola aj ty krásna, keby sa namaľuješ a pekne oblečieš?“

„Jasné, jasné,“ povedala som a tlačila ju ku vchodu.

„Máš pravdu. Prirodzená krása u teba vyhráva,“ usmiala sa a nechala sa tlačiť do baru. Nikdy som si o sebe nemyslela, že som krásna. Neviem prečo by som aj mala, keď na to vôbec nevyzerám. Mám krátke vlasy, ktoré mi lietajú kade-tade. Mám trochu bacuľatú tvár, čo mi spôsobuje jamky v lícach, keď sa usmievam a mám veľké oči. Nie až tak veľmi, ale sú veľké.

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction