I can't find my daring (12) • OurStories.cz ~ naše povídky

Vcelku nepodstatné ráno. Aj keď teda sa nám chudák Ryota skoro utopil v stane!

05.10.2015 (10:00) • • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 0× • zobrazeno 441×

No, áno. Po celých tisícročiach sa znovu ozývam... neviem či toto ešte stále niekto číta alebo nie... ale iba by som rada vedela či to môžem ďalej pridávať po tisícročiach alebo to vážne teda niekto číta a chcel by to už mať dokončené. To je všetko, čo som chcela. Prajem príjemné čítanie! (Hoci teda neviem či iba tej žuvačke pod lavicou, ktorá na to ani len, chúďa, nedovidí :D)

×××

Unavene som si pretrela oči a vyorane sa rozhliadla okolo seba. Bola som v stane. Hm, v stane? Vykĺzla som zo spacáku a odzipsovala tmavozelený stan. Stále som bola pri vodopádoch. Malo mi to byť jasné už pri tom hluku. No akosi som ho už prestala vnímať.

Oproti mne sa vynímali ešte ďalšie dva stany...

Ale ako som sa, do pekla, dostala do stanu? Jasne si pamätám, že som v noci bola pri skale pod vodopádom.

Chalani ma najskôr museli preniesť. Nechcela som ich zobudiť, tak som sa iba potichu vybrala k vode a umyla si tvár. Voda bola neuveriteľne studená. Trasľavo som vydýchla a rozvalila sa do trávy. Hoci bolo ráno, slniečko príjemne hrialo.

„Dobré ráno...“ pozdravil niekto, načo som sa pozrela jeho smerom. Bol to Mike.

„Dobré.“

Ospalo zívol a došuchtal sa ku mne. „Ako si sa vyspala?“

„Vcelku prijateľne.“ Pokrčila som plecom. Chvíľu som ho zamyslene pozorovala, no nakoniec som sa opäť pozrela na stany a spýtala sa: „Odkiaľ beriete všetky tie veci? To tu máte nejaký multi-obchod s vecami pre každý prípad, či čo?“

Tajomne sa usmial. „Máme svoje metódy... ktoré ti, bohužiaľ, nepoviem.“ Vyplazil mi jazyk a ja som si urazene odfrkla.

„Kedy budem môcť ísť domov?“ šepla som po dlhej odmlke.

„Neviem,“ odpovedal.

„Ako to, že nevieš?!“ Zamračila som sa. „Ako potom budeš vedieť, kedy sa priechod znova otvoril?“

„Sama to spoznáš.“ Usmial sa mierne a pohľad mu zablúdil smerom k nášmu provizórnemu kempu. „Pomôžeš mi s varením? Neviem, kedy sa hentí traja rozhodnú vstať a sám by som najskôr vyhodil polovicu lesa do vzduchu, s mojimi úžasnými kuchárskymi schopnosťami.“

„Ja som ale na tom približne rovnako...“ Nervózne som prešliapla z nohy na nohu. „To by nebol dobrý nápad, prepáč.“

„Tak jediné, čo nám ostáva, je zobudiť Ryotu!“ Usmial sa, pričom sa mu hravo zablyslo v očiach.

„Chudák chlapec,“ skonštatovala som.

Mala som trochu výčitky svedomia, že som ho nechala spraviť to, ale aj ja som si tým musela prejsť... a dobrosrdečná vôbec nie som.

„Ty si taký debil!“ vykrikoval Ryota, úplne nasrdený. „Zabijem ťa! Vieš, aké to je studené?!“

Mike sa však šúľal smiechom ďalej na zemi a vôbec si svojho nahnevaného spolubývajúceho nevšímal.

„Čo sa deje?“ zamrmlal Naoki, ktorý sa práve zobudil a vykukol zo svojho stanu.

„Nič - iba Mike znova zošalel a oblial ma vodou z vodopádu!“ vyprskol Ryota a ja som ho len obdivne pozorovala... ako sa môže tak ovládať? Ja by som ho, prinajmenšom, zabila už len keby ma oblial pri plnom vedomí...

„Aha,“ vyšlo z Naokiho a pobral sa znova spať.

Ryota si naštvane odfkol a rozprestrel svoje mokré veci do trávy... dokonca si dal dole aj tričko! Radšej som sa obrátila niekam inam, aby chalani nezistili, že sa červenám.

„Čo plánujete?“ vyšlo zo mňa len tak mimochodom.

„Mali by sme niečo plánovať?“ Nadvihol obočie Mike, keď sa konečne dozabával.

„No, môj útek. Chcem sa vrátiť späť do Hueco Mundo.“

„Počkáš kým sa priechod znova neobjaví a odídeš – tu nie je nič na plánovanie,“ odvetil.

„Ale ako dlho trvá, kým sa priechod znova objaví a ako sa vrátim naspäť do svojej doby, z ktorej som prišla?“ vysypala som a nervózne čakala na odpoveď.

„To nikto nevie,“ ozval sa zrazu Ryota a ja som sa omylom znova vystavila jeho vypracovanej postave.

Neviem prečo mi to zrazu robilo taký veľký problém. Veď už som ho videla v plavkách! No pravdou je, že väčšinou bol strčený vo vode... ale aj tak... vážne je to tak, ako povedal Hikaru, že mi robí problém spodné prádlo a plavky, nie?

Chvíľu mi trvalo, kým som bola schopná odpovedať, no po dlhom mučení svojej mysle, aby som sa prestala naňho pozerať, som to nakoniec zvládla!

„Hádam sa ten priechod už raz stratil, či nie? Ako dlho to trvalo?“

„Stratil sa veľa krát... no vždy na odlišnú dobu. Raz to trvalo iba pár hodín, no inokedy celé mesiace.“

„Ale-! Ako sa potom vrátim k Neliel a ostaným? To sa s ňou stretnem až keď z nej bude tristo ročná babka?! Ak teda bude ešte vôbec na žive!“ plytko som dýchala a v očiach sa mi zračil čistý strach.

Nie... takto to nemalo byť! Prečo som len otvorila tie dvere?

„Pokoj,“ chytil ma okolo pliec Mike a usmial sa na mňa, „Si tu zatiaľ iba pár dní, spomínaš? A teraz si v Erii II. Čas tu plynie rýchlejšie ako v Hueco Mundo.“

S úzkosťou som sa mu zahľadela do očí a v duchu si zopakovala jeho slová.

„Máš pravdu, ešte stále mám šancu sa vrátiť k Nel, Ulqiorrovi a Grimmjovovi...“ Bez varovania som ho objala.

„Ďakujem,“ šepla som, načo mi s úsmevom objatie opätoval.

„Nie je za čo... trubka.“

„Pako,“ zamumlala som mu s úškrnom do trička.

„Len sa tu teraz od toľkej lásky nezačnite oblizovať,“ zaprskal Hikaru, „lebo hodím šabľu.“

„Ja hodím bowlingovú guľu, ak neprestaneš... a hádaj, kde asi tak skončí,“ zavrčal Mike a ja som od neho odskočila, akoby som sa popálila. Vážne som ho pred chvíľou objala?

„Pokazil si to,“ zavrčal naštvane Mike, pričom zabíjal Hikarua pohľadom.

„Tak, čo bude na raňajky?“ opýtal sa rýchlo Naoki, aby zabránil prichádzajúcej hádke.

„Neviem, spravte si niečo.“ Hodil unudene rukou Ryota.

„A-ale ty si tu šéfkuchár...“ vyjachtal Hikaru náhlym zistením.

„No a? Ak sa teda k svojmu šéfkuchárovi správate takto, nechce sa mi ním ďalej byť.“

„Ryota, a čo ja? Ja ťa mám predsa rada! Dovolím si tvrdiť, že si mi z tejto bandy najsympatickejší... pre mňa niečo spravíš, nie?“ opýtala som sa v panike.

Ja a variť? To jednoducho nejde a nikdy ani nepôjde! Však podpálim celý les pri mojom šťastí...

„Ak mi pomôžeš s...“

„Jasné, že ti pomôžem!“ vyhŕkla som naradostene. Bolo mi jedno, čo by som musela spraviť. Hlavné je, že sa vyhnem vareniu!

„To nie je fér!“ vyhŕkol Hikaru.

„Čo nie je fér? Ja predsa svojho kamoša neoblievam skoro zamrznutou vodou z vodopádu,“ zamračene som sa dala do obrannej pozície.

„Ale to som predsa nespravil ja!“

„Ak nám s niečím pomôžeš, istotne ti Ryota tiež niečo spraví... tak nebuď lemra a skús sa nejako vynájsť!“ vyprskla som a obzrela sa na Ryotu, ktorému ušiel pobavený úsmev. Keď však uvidel, že som ho zbadala, odvrátil sa a začal sa tlmene smiať.

„Čo je? Čo som zas povedala také vtipné?!“ mračila som sa.

„Práveže nič... len si Ryotovi hodila ego do priepasti a poriadne ho tam ukotvila.“ Rozosmial sa, pričom sa k nemu pridali aj všetci ostatní... samozrejme, až na zazerajúceho Hikarua.

„Ha-ha! Len počkajte, keď odo mňa budete niečo chcieť. Určite vám s radosťou pomôžem,“ odfrkol Hikaru napajedene.

„Nebuď taká netýkavka... Yui predsa nemohla vedieť, ako veľmi sa do tvojej povahy trafila!“ Smial sa Naoki, načo sa ostatní začali rehotať ešte viac.

Pokrútila som záporne hlavou... Hikarua mi bolo skoro ľúto. Našťastie však vážne iba skoro, čo mi nebránilo sa ďalej baviť na jeho účet.

S úškrnom som sa zahľadela medzi stromy a rozmýšľala.

Čo asi tak Neliel s ostatnými v tejto chvíli robia?

„Chýbate mi,“ zašepkala som nečujne, keď môj úsmev úplne pohasol a nahradil ho ten nepríjemný pocit smútku a ľútosti...

Prehltla som guču, ktorá sa mi v tej chvíli vytvorila v hrdle a znova sa narovnala. Zamračene som sa snažila potlačiť tie pocity, no išlo to len veľmi ťažko.

Vážne mi všetci veľmi chýbali...

Autor: (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction