I can't find my daring (4) • OurStories.cz ~ naše povídky

Zoznámenie (alebo niečo také :D).

27.02.2014 (22:00) • • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 0× • zobrazeno 343×

Mlčky sme išli lesom, pričom som sa snažila vstrebať všetky informácie, ktoré som sa dozvedela od arrancarov.

„Takže, posun v čase, čo?“ povedala som si skôr pre seba a pozrela sa do modrastého neba. Oblaky tam plávali tak pokojne, až som im začala závidieť.

Niekedy mám pocit, že tam hore niekto je. Niekto, kto ma stále sleduje a na mojich problémoch sa neuveriteľne zabáva. Nepáči sa mi to, ale aj ja by som sa samej sebe smiala.

„No a ako sa voláš, ak sa smiem spýtať?“ Pozrel sa na mňa cez plece blonďavý arrancar.

„Akihiko Yui,“ odpovedala som automaticky a ďalej som zamyslene kráčala ďalej.

„Ja sa volám Naoki, toto je Ryota a Hikaru,“ ukázal na svojich dvoch spoločníkov.

Chcela som mu na to niečo pekne sarkastické povedať, no než som stihla hocičo vyrieknuť, zahmlilo sa mi pred očami a ja som padla na tú najtvrdšiu zem v celom lese. Razom ma ochromila ostrá bolesť, ktorá mi vychádzala z lýtka a ďalej sa mi rozliehala po celom tele. Ticho som zastonala.

„Si v poriadku?“ okamžite ku mne priskočil blonďavý arrancar a zodvihol ma na ruky.

„Čo to, dopekla, bolo?“ opýtala som sa chrapľavým hlasom. Celá som sa potila a po tele sa mi rozliala náhla horúčava. Chytila som sa za brucho. Naplo ma.

„Tvoje telo si ešte nezvyklo na okolité reatsu,“ povedal čiernovlasý a pokojne ku mne podišiel. Priložil mi ruku na čelo a prikývol. „Naoki, dokážeš ju odniesť do pol minúty na chatu?“

Blondiak bez zaváhania prikývol a so mnou v náručí sa rozbehol niekam hlbšie do lesa.

Zrýchlil sa mi dych, nemohla som už tú strašnú bolesť vydržať. Celá som sa triasla. Blonďavý arrancar mi do ucha stále šepkal chlácholivé slová, no každou sekundou bolo čoraz ťažšie bojovať so spánkom, ktorý na mňa dopadal ako mäkká snehová prikrývka.

Opäť sa mi zahmlilo pred očami, no tentoraz už tma neustúpila.

Zobudila som sa na otrasné bolesti hlavy. Nechcela som vôbec vstať z postele, tak som tam len ležala bez pohnutia a “užívala“ si tú bolesť.

Po čase som to však nevydržala. „Áááá! Do riti, do riti, do riti! Prečo práve ja sa musím vždy dostať do takýchto sračiek?!“ Strhla som zo seba perinu a v rýchlosti som hľadala niečo, čo by som mohla hodiť o stenu.

Až potom som si všimla, že v miestnosti je ešte niekto. Zdvihla som pohľad k dverám a uvidela hnedovlasého chalana, opierajúceho sa o tmavé drevo dverí. Až nápadne mi pripomínal chlapca, ktorého som stretla v lese. A keď sa na mňa usmial, bola som si istá, že je to on.

„Bože, toto nemôže byť pravda!“

„Takže Yui. Voláš sa Yui, nie?“ uchechtol sa.

„Ty zmrd!“ vyprskla som.

Nastalo trápne ticho.

„Toto si fakt nemusela,“ zakotvil a po ďalšej dávke ticha, pri ktorej sme sa navzájom zabíjali pohľadmi, sa ozvalo za chlapcom rázne škrabkanie na dvere.

„Čo je to za desný zvuk?!“ opýtala som sa načo chalan pokrčil plecami.

Predstavovala som si pod tým zvukom rôzne veci... ako napríklad upíra, ktorý škriabe do dverí svojimi ostrými pazúrmi a čaká kým jeho úbohá obeť (ja) vyjde za ním von, len tak sa porozprávať o tom, ako bolo v škole, či trebárs o počasí.

Naskočili mi zimomriavky.

Chalan sa otočil, že ide otvoriť dvere, no ja som sa s hrôzou v očiach hodila na jeho ruku.

„Čo ti je?“ pozrel sa na mňa ako na idiota, no keď uvidel závratnú paniku, ktorá sa mi zračila v očiach, okamžite jeho výraz zmäkol. „Sľubujem, že ak tam bude niečo nebezpečné, nedovolím tomu, aby ti to nejakým spôsobom ublížilo.“

Hoci neochotne, som jeho ruku nakoniec pustila a on následne otvoril dvere. Na moje prekvapenie však popri mne neprecupotal upír, ale malinký škrečok.

Otvorila som ústa dokorán v nemom úžase, keď začal liezť po skrini.

„Henry, ihneď odtiaľ zlez!“ zakričal Naoki (pozn. blonďavý arr.), ktorý sem, ani neviem kedy prišiel.

Okamžite priskočil ku skrini a chytil do ruky Henryho. „Ou! Ty si hore?“ rozpačito sa zasmial, keď ma uvidel.

„Tak trocha.“ Pokrčila som plecom. „To je Henry?“ opýtala som sa a ukázala na pištiace klbko v jeho ruke.

„Hej,“ vzdychol.

„Nie, to nie je Henry, ale diabol!“ skríkol Hikaru (pozn. modrovlasý arr.), ktorý sa tu takisto ako Naoki a Ryota, zjavil bez varovania.

„Ale prosím ťa... je len trocha hyperaktívny,“ oponoval mu Naoki.

„Že hyperaktívny!“ zasmial sa, trochu hystericky, Hikaru. „Hyperaktívny je, keď ti behá celý deň dokolečka v klietke! To je hyperaktívne!“

„Niečo mi ušlo?“ opýtala som sa nechápavo.

„Zakaždým, keď idem preč z domu, sa tá chlpatá potvora vkradne do mojej izby a zožerie mi všetky sladkosti, čo mám schované pod posteľou na horšie časy!“ Nenávistne zazrel na Henryho.

„Ty máš pod posteľou schované sladkosti na horšie časy? Ako to, že som ich doteraz nenašiel?!“

„Ty sa mi hrabeš vo veciach?!“ zhrozene skríkol Hikaru.

„Nie! Len som hľadal svoje tričko s nápisom Hollow drums you don't drown, čo som ti minule požičal,“ zazrel naňho.

„Ako sa cítiš?“ opýtal sa ma Ryota (pozn. čiernovlasý arr.), zatiaľ čo sa Naoki s Hikarim začali hádať o tom, aký zmysel malo kupovať si dementného škrečka.

„Teraz už dobre,“ povedala som a nenápadne som sa usmiala na tých dvoch. Pripomínali mi Ulqa a Grimmjowa.

„Inak, to aký debil ma poctil svojou návštevou, keď som bola mimo?“ spýtala som sa, keď som si všimla, že ten hnedovlasý chalan zmizol.

„Netuším,“ povedal a zodvihol sa na odchod. „Ak budeš niečo potrebovať, moja izba je o poschodie nižšie.“

Keď chalani odišli, mohla som sa konečne vybrať na prieskum svojej izby.

Z toho ako sa strop nakláňal som si domyslela, že sa nachádzam v podkroví. Izba bola celkom jednoduchá a to sa mi na nej tak páčilo. Steny mala namaľované na bielo a nachádzali sa tu dve okná - jedno menšie pri posteli a druhé väčšie nad radiátorom.

Rozhodla som sa, že najprv začnem skriňou oproti posteli. Roztvorila som ju a na môj údiv tam boli štyri dámske bundy, šesť tričiek s dlhým rukávom, šesť s krátkym, sedem nohavíc, ponožky a pančuchy, šušťáky, spodná bielizeň, jedny tepláky, nejaké tie kraťasy, tielka a mikiny.

Kde to, preboha živého, zohnali? Zakrútila som neveriacky hlavou a zavrela skriňu. Presunula som sa k menšej skrinke so šuplíkmi, v ktorej nebolo okrem stuhy do vlasou nič. Takisto aj poličky boli celkom prázdne.

Zrak mi padol na počítačový stolík pri okne. Sadla som si na pohyblivú stoličku a s úškrnom som sa na nej zatočila. Zasmiala som sa. Presne toto isté som robila na ockovej stoličke v kancelárii, keď som sa s jeho asistentkou, Ai, dohodla na tom, aby odlákala jeho pozornosť. Keď sa vrátil, zakaždým sa snažil tváriť veľmi nahnevane, no po pár sekundách sa len rozosmial a začal ma točiť na stoličke ešte rýchlejšie. Vraj preto, aby som si nabudúce dvakrát rozmyslela, či mu budem sadať na jeho miesto.

Bolo príjemné si znova pripomenúť svoj starý život, no o to viac ma bolelo, že ho už nikdy nebudem môcť získať späť.

Vzdychla som si a pozrela sa na počítačový stolík. No keď som uvidela dva malé repráčiky na prázdnom stole, takmer som začala tancovať čaču od radosti. Nahmatala som vo vrecku svoju MP3, čo nosím vždy pri sebe a s výskotom som ju zapojila do repráčikov.

Autor: (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction