OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Kúzlo Modrého mesiaca - 11. kapitola

19.05.2013 (12:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 0× • zobrazeno 443×

 11. kapitola

Na druhý deň ráno sme všetci zaspali. Hodinky ukazovali až desať hodín ráno a nám sa ani tak nechcelo vstávať. Včera večer sme ostali až do rána hore, aby sme vyriešili, na ktoré miesto ako prvé pôjdeme. Najvhodnejšie bolo najprv skúsiť Avalon, aby sme to mali najbližšie. Uvidí sa ako to bude. Pomaly som začala vstávať, ale znova padla na posteľ.

„Mne sa nič nechce,“ sťažovala sa Silena, „Tancovala som, až ma bolia nohy,“ smútila a už som si myslela, že plače.

„Tancovala? Veď si sa len viedla,“ odsekol Alan a vstal z postele. „Už nikdy s tebou tancovať nebudem. Si hrozná,“ povedal napoly s humorom, napoly vážne. Silena do neho len hodila vankúš a on sa so smiechom pobral preč. Pomaly sme začali vstávať všetci a na rade do kúpeľne som bola ja. Obliekla som sa, umyla si tvár, rozpustila vlasy a pohľad mi znova zablúdil na kameň. V noci sa mi o ňom snívali všelijaké sny, no nepamätám si už aké. Len som po ňom prešla prstom a vyšla z kúpeľne, do ktorej hneď vletela Silena. Pozrela som sa pred seba a uvidela Eidena. Od toho čo sa včera stalo sme sa vôbec nerozprávali. Zdal sa mi urazený alebo aspoň dotknutý. Chcela som sa s ním porozprávať, no nevedela som čo mu má povedať. Ako ho utešiť, povedať mu, že bude všetko v poriadku. Že ja nie som to čo si myslí alebo čokoľvek čo ma napadne. V tomto momente ma však nenapadalo úplne nič. Len som sa otočila a šla von. Vonku bol kľud, ale aj hluk. Ľudia sa dali do práce, deti sa naháňali a ja som stála a pozorovala ich. Boli takí šťastní. Všetci. Zacnelo sa mi po rodine. Mame, otcovi, bratoch. Po každom. Čo môžu robiť doma? Boja sa, že sa mi niečo stalo? Tak ma mrzí, že im nemôžem povedať čo sa deje. Nepustili by ma z domu. A to ja nemôžem dopustiť. Keď toto všetko skončí, prídem domov zo vztýčenou hlavou a budú na mňa pyšní. Síce na mňa čaká doživotné zaracha, risknem to.

„Našiel som ťa!“ ozvalo sa vedľa mňa. Otočila som sa na ten hlas a od hrôzy som sa postavila. Ľudia okolo spozorneli, dievčatá začali pišťať a ja som stála ako socha. „A ani to netrvalo tak dlho,“ dokončil princ Alexander a usmial sa. Stál predo mnou on a aj jeho brat Samuel s rytiermi ako ochranka.

„Ehm, no...“ začala som koktať, pretože žiadne slová ma nenapadli. Problém menom princ Alexander sa práve začal. „Vy ste ma hľadali?“ spýtala som sa nervózne.

„Netrpezlivo od včerajšieho večera,“ odpovedal a obaja princovia pristúpili bližšie. Ja som však reflexívne cúvla.

„Ty sa nás bojíš?“ spýtal sa Samuel.

„Mala by som sa?“ hlas sa mi triasol a nevedela som čo robiť.

„Rozhodne nie. Nebolo ťažké ťa nájsť,“ povedal Samuel.

„Išli sme po stope nádherného dievčaťa,“ dopovedal Alexander a obaja sa usmiali.

„Musím vás však sklamať. Som na odchode,“ povedala som už odhodlanejšie. Alexander pristúpil bližšie a začal okolo mňa krúžiť.

„Zdržala si sa tu len na jednu noc?“

„Áno,“ odpovedala som.

„To má nejaký dôvod, že len na náš ples,“ dopovedal a postavil sa oproti mne. Usmiala som sa.

„Nenamýšľajte si pane,“ povedala som a tí čo to počuli sa chytili za ústa. „Neprišla som kvôli plesu.“

„A kvôli čomu?“ spýtal sa Samuel, tiež nejako mnou zaujatý.

„Osobné veci,“ odpovedala som a otočila sa na hostinec. Nikto z mojich dole stále nechodil.

„A nechcela by si tu ostať ešte niekoľko dní?“ navrhol Alexander a Samuel prikývol. „Určite by si neľutovala!“ bola to jasná pozvánka do hradu. Silena sa o nich dopočula správne. Vyzerajú presne ako záletníci, ktorí flirtujú a spia s každou babou. Ja však medzi ne patriť nebudem.

„Je mi to ľúto, ale som na odchode,“ povedala som odhodlane a odstúpila o krok. Obaja bratia sa na seba pozreli a hľadali niečo v očiach. Určite neplánovali, že s nimi nebudem chcieť ísť a teraz vymýšľajú nejaký iný plán.

„Prečo s nami nechceš ísť? Ktorákoľvek by dala čokoľvek za to, aby mohla ísť do hradu,“ začal Samuel.

„Ako som už povedala. Som na odchode a ja rozhodne nie som ktorákoľvek! Ja som ja a keď proste nechcem ísť, tak nepôjdem!“ povedala som drsne, lebo táto konverzácia ma už začala dosť otravovať.

„A keď ti to prikážeme?“ povedal Alexander vážne a ja som už vedela, že je zle. Keď to nešlo po dobrom, pôjde to po zlom.

„Nemáte mi prečo rozkazovať. Proti mojej vôli ma nikam nedostanete,“ povedala som rovnako vážne ako on. On sa zamračil.

„Chceš to vidieť?“ spýtal sa drsne a k nemu pristúpil Samuel.

„Posledná možnosť, ideš alebo nejdeš?!“ odstúpila som o krok a to bola jasná odpoveď. Alexander prskol a natiahol ruku, že ma potiahne do hradu aj násilím. V tom ju však niekto schmatol a postavil sa medzi nás.

„Povedala, že nepôjde," povedal mu Eiden, „Gentlemani ako vy by ste to mali rešpektovať,“ pohrozil a odsotil princovu ruku. Stála som za ním a ďakovala, že sa zjavil práve v čas.

„Vieš kto vôbec sme?“ povedal Samuel a Alexander sa vedľa neho postavil.

„Áno viem. Blbci, ktorí si chcú privlastniť každé dievča, a potom ho odhodiť. No ako to vyzerá, tentoraz ste si vybrali zlú bábiku,“ povedal a usmial sa na mňa. Úsmev som mu opätovala a postavila sa vedľa neho.

„Ako sa opovažuješ nás takto urážať! Zavrieme ťa do basy!“ skríkol Alexander a pokynul stráži, aby ho chytili.

„Byť vami nerobím to,“ pohrozil Eiden a zaťal päsť. Stráž sa zastavila a vymenila si začudované pohľady.

„Na čo čakáte! Zatknite ho,“ skričal Samuel, no stráž sa ani nehla. Len sa pozerala na odhodlaného Eidena, ktorý bol pripravený udrieť ak bude treba. Ľudí okolo nás pribúdalo a všetci sa pozerali na to čo sa deje. Zrazu sa stráže vrhli vpred a napadli Eidena. Ten dvakrát udrel päsťou a dvaja muži boli na zemi. Ďalší štyria to však nevzdali a obkľúčili ho. Bil ich ako vedel a aj vyhrával. Jeden ho však sotil na zem a vrhol sa na neho. Ten bol silnejší ako druhý. Tak som sa zapojila aj ja. Prišla som k nemu a celou silou som do neho kopla, až zliezol z Eidena. Postavil sa a neváhal prísť ku mne. Postavila som sa priamo a keď vyrazil, že ma rukou udrie, vo vzduchu som ju zachytila a druhou rukou mu šmarila, až spadol na zem a už sa radšej nezdvihol. Pozrela som na bratov princov, ktorí sa zhrozene na mňa pozerali. Eiden sa postavil a šiel pri mňa.

„Si v poriadku?“ spýtala som sa ho a chytila ho za tvár, lebo mu krvácala pera.

„Som, neboj sa,“ upokojoval ma, no mne sa to nezdalo dobré. Zrazu ma však Alexander schmatol za ruku a odtiahol preč.

„Keď sú hentí takí neschopní, tak sa o to postaráme sami,“ povedal a silno ma držal za ruku. Samuel sa postavil pred Eidena a v ruke držal meč. Síce sú to padavky, no obaja ako som počula vedia dobre šermovať. Naozaj som to nechcela vidieť. Eiden si len vzdychol a vystúpil vpred. Samuel sa pevne zahnal, no Eiden mu meč vytrhol z ruky a sotil ho na zem. Kráčal ďalej a zastavil sa pri nás.

„Mám ju rád, vieš? A neznášam keď ju niekto ohrozuje,“ povedal a päsťou mu vrazil do tváre, až spadol na zem. Pozrela som sa na Alexandra, ako má rozbitý nos, a potom som sa pozrela na Eidena. Ani sa nezadýchal a zvíťazil. Žiarivo som sa usmiala a hodila sa mu do náručia. Nadvihol ma a silno stískal.

„Čo sa tu stalo?“ dobehol Alan a pozeral sa na zbitých strážcov a aj na princov. Eiden sa na neho len pozrel a usmial sa.

„Je čas ísť,“ povedal pokojne a pozrel na mňa. Stále som sa usmievala a nemohla som z neho odtrhnúť oči. Môj hrdina. Naklonila som sa a pobozkala ho na líce.

„Ešte nie je koniec,“ postavil sa zo zeme Alexander a za ním sa blížilo veľa rytierov. Eiden ma schytil za ruku a bežali po kone. Tam už boli aj ostatný a pripravení na odchod. Rýchlo sme nasadli na kone a popohnali ich vpred. Vyrazili sme plnou rýchlosťou z hostinca. Ešte som sa obzrela na bratov princov a videla ako zúria. Len som sa s Eidenom zasmiala a uháňali sme s Kadathu čo najďalej preč. Z mesta sme vyšli veľmi rýchlo a zastavili sme sa až hodinu cesty odtiaľ, aby sme si boli istí, že nás nikto nesleduje. Utáborili sme sa pri lese a spravili si oheň. Vyzeralo to tak, že to rytieri vzdali a nechali nás ísť. Nevedela som si ani predstaviť princov ako musia zúriť. Bála som sa však jedného. Eiden napadol kráľovho syna a nech už bol dôvod akýkoľvek, budú ho prenasledovať a zaviesť späť do Kadathu za mreže. Bola som mu naozaj vďačná, pretože keby sa neukázal, neviem čo by som urobila. Bolo mi však ľúto, že je kvôli mne hľadaný.

„Eiden? Poď sem,“ potiahla som ho za ruku a viedla preč od ostatných. „Hneď sme tu,“ zakričala som za nimi a Eidena viedla hlbšie do lesa. Tam sme sa zastavili na dosť odľahlom mieste od ostatných a pozreli na seba.

„No čo sa deje?“ spýtal sa, lebo očividne ničomu nerozumel.

„Ja, chcela by som niečo vedieť a ...“ koktala som a nevedela ako mu to mám povedať. Ako sa ho to spýtať. Zvolila som teda priame. „Prečo si kvôli mne riskoval? Kvôli mne budeš hľadaný a ach. Prečo?!“ spýtala som sa rýchlo, aby som to už mala za sebou. Eiden sa pri prvom slove pozrel do zeme a až potom sa na mňa pozrel. Pristúpil ku mne a tvár mi vzal do dlaní. Priblížil sa bližšie a povedal:

„Lebo ťa mám rád. Záleží mi na tebe a je mi jedno čomu musím čeliť, len aby som ťa uchránil. Zapamätaj si to, dobre? Je mi jedno čo musím urobiť preto, aby sa ti nič nestalo. Je mi to jedno,“ silno som si hlavu položila na jeho hruď a objímala. Takéto slová som od neho nikdy predtým nepočula. Ani len to, že ma má rád. Nemusíme si to hovoriť, lebo to obaja veľmi dobre vieme. Len sa potvrdilo to, prečo ho mám tak rada. Záleží mi na ňom tak veľmi, že to nedokážem ani popísať. Ani len ukázať. V tomto momente je pre mňa všetkým. Odtiahla som sa od neho a v tej blízkosti mu vážne pozrela do očí.

„Hej, musíme vám niečo ukázať!“ zjavil sa Alan a my sme sa na neho pozreli. Začervenala som sa, pozrela na Eidena a rozbehla sa k ostatným. Nechcela som, aby Alan prišiel. Chcela som ostať tam, v tichu a objímať Eidena. V jeho náručí som sa cítila bezpečne, dobre a príjemne. Teraz som však musela odísť. Alan by si to možno zle vysvetlil. Prišla som na čistinku a sadla si ku Silene.

„Čo ste riešili?“ pošepkala mi, no ústami som jej naznačila, že jej to neskôr poviem. Prišli už aj Alan a Eiden a sadli sme si všetci spolu do kruhu. Alan vzal do ruky mapu a rozložil ju do stredu. Čierne krížiky tam stále boli a ja som si spomenula na to, ako sa tam vôbec dostali.

„Takže tu sú všetky miesta predchádzajúcich potomkov,“ povedal.

„Tie krížiky tam už boli?“ spýtal sa Niel a pozrel na mňa.

„Áno, boli tam,“ povedal Eiden a Niel prikývol. Pozrela som na Eidena a ten sa mňa žmurkol. Usmiala som sa.

„To znamená, že najbližší je tu,“ ukázal prstom na krajinu Meteoron.

„Nemali by sme ísť skôr do toho v Avalone?“ navrhol Arl, ale Alan pokrútil hlavou a ukázal na mape.

„Ten v Avalone je za riekou Brama. Kým by sme sa k nej dostali, dávno by sme boli v Meteorone. A ako tu vidíš, možno aj v Sodore. To miesto v Avalone je proste ďaleko,“ vysvetlil.

„Alan má pravdu. Mali by sme síce začať v Avalone, ale je pravda, že cesta tam by sa rovnala tej do Meteoronu a Sodoru,“ povedal Eiden. Pozrela som sa na mapu a obaja mali pravdu. Najbližšia cesta je do Meteoronu a stade do Sodoru.

„A čo Brama?!“ spýtala som sa a ukázala na rieku. Prechádzala popri hraniciach do Meteoronu. Brama je známa najmä kvôli jej prúdu. Je nemožné, aby sme ju preplávali. Nie len kvôli jej rýchlosti, ale aj dĺžke.

„Tak to bude problém,“ povedal Niel a podoprel si rukou bradu.

„Ani by som nepovedal,“ ozval sa Eiden, „Dá sa cez ňu prejsť, ale nie suchý,“ podotkol a pozrel tak na Silenu, ktorá sa zhrozila pri tej predstave.

„Chceš ju preplávať?“ spýtal sa šokovane Alan a Eiden prikývol.

„Veľa krát som už preplával cez rieku, ktorú sme mali pri dedine.“

„Lenže to nie je Brama. To je len jeden z potokov, ktoré sa do nej vlievajú,“ začal sa s ním Alan hádať.

„Ja nehovorím, že to je práve ona. Hovorím len, že som cez ňu už preplával,“ bránil sa.

„A to chceš urobiť aj cez Bramu? Preskočilo ti? Má omnoho silnejší prúd než ten potok,“ snažil sa mu Alan dohovoriť.

„Ak sa priviažeme lanom, tak by sme cez ňu mohli prejsť,“ povedal a Alan sa zastavil. Začal rozmýšľať a my ostatní tiež. Jeho plán nebol ani dobrý ani zlý. Keby sme sa priviazali lanom a preplávali, tak by sa nám nič nestalo. Pokiaľ by sa samozrejme lano neroztrhlo. To už by bolo horšie.

„Tak povedzme, že to vyjde,“ povedal Alan a zložil mapu. Dohodli sme sa, že teda najprv pôjdeme do Meteoronu, a potom do Sodoru. Cesta vraj bude trvať také dva dni, tak sme sa hneď pobalili, nasadli na kone a vyrazili vpred. Celú cestu som rozmýšľala čo asi nájdeme v Meteorone. Veľmi pochybujem o tom, že by nám tam niekto pomohol.

„Prečo si im neprezradil to o kameni?“ spýtala som sa ho za jazdy. Chvíľu bol ticho a zamrvil sa.

„A chcela si im to povedať?“ spýtal sa a ja som pomykala plecami, „No vidíš. Keď už budeš pripravená im to povedať, tak až vtedy.“

„Ale čo by som im aj povedala? Veď sama neviem čo to znamená!“ povedala som mu a bola to aj pravda. Netušila som, čo to znamená.

„Podľa mňa to veľmi dobre vieš. Len to musíš uznať a prijať,“ povedal a popohnali koňa, aby sme dobehli ostatných. Určite mu nejako prekáža, že som bola ticho, no neviem im to povedať. Cestovali sme celý deň. Cesta bola veľmi dlhá a namáhavá. Nešli sme totiž len po hlavnej ceste, pretože tá nesmerovala tým smerom akým sme chceli ísť. Chceli sme ísť tou najkratšou cestou, aby sme už prvé miesto mali za sebou. Arl navrhol, aby sme sa dostali k Brame a odtade šli vždy pri nej. Nemuseli by sme sa potom báť, že sa stratíme, lebo rieka do Meteoronu tečie určite. Najprv by sme mali prejsť hranicami a až potom prejsť cez rieku. Mňa však trápilo niečo iné. Pochybovala som totiž, že nás nechajú len tak prejsť hranicami. Ako som princov z Kadathu videla, určite vyslali do Meteoronu Eidenovu tvár a keď sa náhodou tam objaví zatknú ho. Nechcela som sa ho na to nič pýtať, ani mu dať najavo, že sa o neho bojím. Vedela som totiž, že keď ho neubránime my, on to spraví určite. Vie dobre bojovať a je veľmi silný. On sám ma niečo aj učil. Aj keď som vždy radšej keď bojujeme spolu. Nechcela by som, aby bol niekde bezo mňa. Sme jednoducho super dvojka od narodenia a nikdy sa to nijak nezmení. Som len veľmi zvedavá, čo sa bude diať ak sa stane to čo si obaja myslíme. Má pravdu. Nechcem to uznať. Ale kto na mojom mieste by uznal takú vec?

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Kúzlo Modrého mesiaca - 11. kapitola: