OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Kúzlo Modrého mesiaca - 12. kapitola

20.05.2013 (13:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 0× • zobrazeno 499×

12. kapitola

Po dlhom a namáhavom dni sme sa utáborili v horách, kde nepofukoval tak vietor, ako na čistinke. Pred večerom sa začalo ochladzovať a potrebovali sme si aj oddýchnuť. Kone sme priviazali o stromy a rozložili oheň. Arl a Niel sa pobrali k vode uloviť nejakú večeru a my baby sme zatiaľ pripravili nocľah. Videla som aj ako sa Alan a Eiden ďalej od nás o niečom zhovárajú a bola som strašne zvedavá, že o čom. Bol to totiž dosť dlhý rozhovor a nevyzerali na to, že by to chceli skončiť. Videla som ako sa Eiden rozčuľuje a Alan ho upokojuje. Medzitým prišli aj Arl a Niel a v rukách držali po tri ryby. Nie síce veľké, ale aj to stačí.

„To bude večera,“ tešila sa Silena a pozorovala ako sa ryby pražia nad ohňom.

„Už som poriadne aj vyhladla. Dlho sme už nejedli,“ sťažovala som sa a chytala za škvŕkajúce brucho.

„Typické baby. Nevydržia bez ničoho ani jeden deň,“ zasmial sa Arl a obrátil jednu z rýb.

„Len aby si vedel, my baby sme krehké bytosti...“ začala Kira.

„Ktoré nie sú zvyknuté na takéto podmienky,“ dopovedal ironicky. „Mali by ste si na to zvyknúť, lebo cesta sa ešte neskončila. Len začala,“ povedal a mne zmizol úsmev z tváre.

„Myslíte, že stihneme nájsť tie drahokamy pred Modrým mesiacom? Začínam o tom dosť pochybovať,“ povedala som a všetci začali rozmýšľať.

„Bude to dosť ťažké uznávam, ale aj ja o tom pochybujem. Ak mala veštkyňa vo všetkom pravdu, tak Modrý mesiac bude za dva mesiace, možno menej. Neviem či stihneme obísť všetky krajiny a ešte k tomu nájsť kusy drahokamov. Sme úplne na prázdno,“ povedal Arl. Ja som však dobre vedela ako to bude. Pozrela som sa na Eidena a ten sa pozeral už dávno na mňa. Mala by som niečo povedať, ale k čomu by to prospelo? Sama neviem čo to znamená. Možno Eiden hovorí, že to musím prijať, ale čo keď tomu nerozumiem?

„Musíme sa na to vyspať a až potom niečo riešiť. Zajtra nás čaká dlhá cesta,“ ukončila rozhovor Silena a ľahla si. My ostatní sme ju nasledovali. Ráno sme vstali skôr, aby sme zbytočne časom nemrhali. Vstali sme, uhasili oheň a zbalili sa. Naše zásoby sa pomaly míňali a už by bolo dobré prísť do nejakého mesta alebo dediny. Cez deň nie je až taká zima ako v noci. Cez deň slnko pečie ako v peci a na oblohe nie je ani obláčik. Vzala som si teda krátke tričko a krátke nohavice a k tomu čižmy. Je mi to tak pohodlné a nikto sa na to nesmie sťažovať. Najlepšie je, že sa mi v tom dobré aj behá. Prišla som so Silenou k ostatným a pomáhala baliť. Pozrela som sa na Eidena a ten mal sánku pri pohľade na mňa dole. Vyplazila som mu jazyk a zasmiala sa. Pobalili sme všetky veci a nasadli na kone. Keď sme uháňali na koňoch vietor bol veľmi chladný. A to bolo dobre. Nezniesla by som toľké teplo celý deň. Prechádzali sme hlavne po vedľajších cestách, aby sme sa dostali najbližšie k Brame.

„Kde je tá sprostá rieka?! Ideme už pol dňa a ešte sme na ňu nenarazili,“ sťažoval sa Alan a chodil s koňom a Silenou kade tade.

„Možno nebude blízko pri ceste, ale niekde v lese,“ povedal Eiden a zosadol z koňa.

„V lese? A tam si myslíš, že sa kone dostanú?“ spýtal sa Arl a tiež zosadol z koňa. My baby sme sa na seba pozreli a chápali na čo Arl narážal. Eiden sa pozrel na Alana a ten tiež pochopil.

„Asi budeme musieť ísť peši,“ povedal nakoniec a mne padla sánka.

„Čo? To nie!“ povedala Silena a reflexívne zoskočila z koňa. „Nemôžeme ísť bez nich. Ako sa budeme potom pohybovať?“

„Rozmýšľaj Silena,“ podišiel k nej Eiden, „Aj keby cez les prešli, cez Bramu neprejdú určite. Nebudem ich ťahať cez rieku, len kvôli tebe.“

„A my?“ zoskočila Kira tiež, „Nezabúdaj, že len vďaka koňom sme sa dostali takto ďaleko. Ako budeme cestovať v Meteorone? Zase pôjdeme do hostinca na prácu? Veď by to Cora neprežila,“ hnevala sa a ukázala na mňa. Ja som len bezmocne sklonila hlavu a zavrela oči. Znova mi hlavou prebehla celá situácia a preklínala som Kiru, že to spomenula. Alan aj Eiden sa na mňa pozreli a potom znova na seba.

„Možno nájdeme inú prácu,“ povedal Niel.

„Hej a kde?!“ spýtala sa Silena. Ona a Kira išli jasne proti chalanom a vyzeralo to byť na poriadnu hádku. No ja som mlčala z jediného dôvodu. Ani jeden sa v celku nemýli. Len vďaka koňom sme sa dostali takto ďaleko a len s nimi sa vieme rýchlo pohybovať. Keby ich nemáme, sme stále na ceste z Kadathu, možno vo väzení kvôli princom. V Meteorone ich budeme tiež potrebovať, no nevieme ich dostať cez rieku. To je nemožné. Nikto sa nemýli. Potrebujeme kone, no nevieme s nimi prejsť. A pochybujem o tom, že je niekde most. Počkať! Most!!!!!

„A most niekde nie je?“ spýtala som sa a tým sa prestali všetci hádať a pozreli na mňa, „Musí byť predsa niekde prechod na inú krajinu. Pochybujem, že ľudia vždy rieku preplávajú,“ povedala som a Eiden sa hneď pozrel na Alana.

„No jasné! Most!“ zakričal radostne Niel a hodil na zem mapu. „Presne na hranici do Meteoronu sa Brama rozdeľuje na ďalšie dva toky. Jeden ide na sever, druhý na východ,“ ukazoval na mape, „Cez tento prietok, alebo ako to nazvať ide most, ktorý vedie do Meteoronu,“ povedal a my všetci sme sa na neho pozreli. Eiden aj Alan založili ruky na hrudi a baby si vzdychli. Arl sa pleskol po čele a ja som sa zasmiala. „Čo je?“ spýtal sa nervózne a ja som sa smiala viac.

„Prečo si to nepovedal skôr? Nemuseli sa tu hádať,“ smiala som sa a pozrela na Eidena. Ten prišiel smerom ku mne a vyskočil za mňa na koňa.

„Ideme do lesa, hneď prídeme,“ povedal a už koňa popohnal ďalej. Ani som nestihla zareagovať a už sme boli v lese.

„Eiden počkaj!“ skričala som, no nezastavoval sa a šiel ďalej. Ani sa nenamáhal, aby cestu viac prešetril. Trielil ďalej a nezaujímal sa o to, čo nás čaká. Nevedela som kam ideme ani prečo. „Eiden!“ kričala som a začínala som sa báť. On však mal na tvári vážny pohľad a ani mi nevenoval pozornosť. Strašne som sa zľakla, a preto som mu odsotila ruku a skočila. Vo vzduchu som sa zachytila konára, na ktorom som sa začala húpať a spravila salto, aby som dopadla na zem.

„Čo to robíš?!“ skričal na mňa Eiden a zjavil sa aj s koňom pri mne. Zoskočil z neho a podišiel rýchlo ku mne. Reflexívne som od neho o niekoľko krokov odstúpila a prudko dýchala. Pozeral sa mi do očí a mne z nich tiekli slzy. „Prečo plačeš?!“ spýtal sa hrubo.

„Lebo som sa ťa zľakla, preto!“ skričala som na neho s očami plnými sĺz a padla na zem. Nikdy predtým ma takto nevystrašil. Keď si zo mňa chcel urobiť srandu, aspoň sa pritom netváril tak vážne ako teraz. Mal na tvári vražedné úmysly, nie srandovné. Bezmocne som sa na neho pozrela. „Prečo sme sem šli? Chcel si ma vystrašiť alebo o čo ti šlo?“ povedala som zúrivo, no slzy som nezastavila.

„Chcel som nájsť Bramu,“ povedal už pokojnejšie a chytal sa za hlavu.

„Vážne? A to si nemohol povedať? Musel si ma dohnať k tomu, aby som sa ťa bála? Čo ti je Eiden!“ skríkla som na neho a on sa tiež rozčúlil.

„Štveš ma Cora, to mi je!“

„A čo som ti spravila?!“

„Nič nerobíš! Tváriš sa akoby nič.“

„O čom to do pekla hovoríš!“ nechápala som o čo sa tu jedná.

„O tom kameni čo máš na krku!“ povedal a ukázal naň. „Nosíš ho ako nejaký náhrdelník, no dobre vieš, že to nie je obyčajný náhrdelník!“

„Nerob to Eiden,“ poprosila som.

„Je to pravda Cora! Už si to konečne priznaj! Povedal som o tom Alanovi!“

„Čože si spravil? Prečo si to urobil!“ skríkla som na neho a vstala.

„Lebo si jediná, ktorá potomkov nájsť vie a nepovie to! Čo čakáš, že tam prídeme a budeme slepo hľadať? Veď ty ich vieš nájsť Cora!“

„Neviem! A už prestaň. Doteraz si bol v pohode,“ nevšimla som si na ňom, že by sa na mňa hneval alebo podobne.

„Áno bol, ale doteraz som to len predstieral,“ povedal a mne tým vyrazil dych. „Nikdy som toľko nepredstieral ako posledný deň. Bolo to hrozné!“

„O čo ti ide Eiden!“

„Ide mi o to, že si potomok Avalona a ty s tým nič nerobíš!“ skričal na mňa, až sa všetky vtáky v blízkosti rozpŕchli preč. Civela som na neho ako na ducha a nezmohla sa na slovo. Netušila som, že sa to takto zúrivo z neho dostane. Netušila som, že na mňa takto vyletí. Otvárala som a zatvárala ústa. Nevedela som nájsť vhodné slová na túto situáciu a nevedela nič. Mala som v sebe prázdno, ale hlavne sklamanie.

„Toto si vtedy preberal s Alanom však?!“ prikývla som si sama. „Mohlo ma napadnúť, že mu všetko povieš.“

„Nechcel som, ale správaš sa k tomu veľmi nezodpovedne. To by si nič nepovedala ani keby sme boli totálne na dne?“

„Povedala by som to Eiden, ale najprv by som sa musela s tým vysporiadať sama,“ povedala som a pozrela mu do očí. „Najprv som to chcela ja. Zistiť vlastne čo to znamená pre svet a čo vlastne pre mňa.“

„Chcel som ťa ochrániť!“

„Vážne? Ideš na to zle! Keď sa Lucius dozvie kto som, pôjde po mne. Ale až teraz som si istá, že nechcem aby si mi zachraňoval život ty!“ povedala som drsne a otočila sa na odchod.

„Počkaj!“ zastavil ma no ja som sa rukou vytrhla. „Nechcel som ti ublížiť, ale musíš s tým niečo robiť. Nie je to niečo čo je nedôležité a prehliadnuteľné,“ hovoril pokojne a takmer ospravedlňujúco. No už bolo neskoro.

„To je už môj problém Eiden, nie tvoj. Prišiel si o možnosť pomôcť mi! Ak si mi chcel pomôcť, urobil si to tým najhorším spôsobom!“ skríkla som na neho a so slzami v očiach som sa rozbehla preč. Bežala som od človeka, ktorému som veľmi verila. Možno mi chcel pomôcť, ale urobil to úplne inak ako by mal. Nielenže ma na smrť vystrašil, ale ešte aj po mne jačí a viní ma z toho, že som ticho. Chcela som len čas. Uvedomiť si čo to vlastne znamená, čo to je! A dostala som namiesto toho nedočkavého chalana, ktorý si ako vždy všetko robí po svojom. Nemohla som uveriť tomu, že to prezradil Alanovi a ešte k tomu mi takúto situáciu spraviť. Tá dôvera vo mne v neho, sa týmto jeho činom poškodila. Neviem čo tým sledoval, že ma vyľaká, no nebudem sa pýtať. Bežala som preč z lesa, k ostatným aj keď som ich vidieť nechcela. Nechcela som vidieť nikoho a nič. Zrazu sa mi však niečo biele omotalo okolo ruky a vyšvihlo nahor. Dorazila som na niečo mäkké a pozrela sa okolo seba. Bola som chytená v pavučine. Začala som sa rýchlo odmotávať, ale čím viac som to skúšala tým viac som sa zalepovala. Zrazu som však začula kroky nad sebou. Zaklonila som hlavu a skoro vypustila dušu. Nado mnou sa zjavila obrovská hlava pavúka s ôsmymi nohami. Strašne som zjačala a začala sa ešte viac odmotávať. Nevedela som sa ani za ten svet dostať preč. Pavúk sa však približoval a ja som bola stále zakliesnená.

„Hej ty! Daj jej pokoj!!“ zakričal Alan a skočil na strom, z ktorého sa vrhol na pavúka. Pridali sa k nemu aj Arl a Niel a aj Eiden, ktorý hneď pribehol.

„Cora, si v poriadku?“ kričali zdola Kira a Silena.

„Áno som, len ma stadeto dostaňte!“ kričala som a obe sa dali do práce. Zatiaľ čo chalani zápasili s pavúkom, oni dve sa snažili rozrezať pavučiny. Zrazu som začula pavúčie kvílenie až som uvidela padať mŕtveho pavúka na zem. Kira zasiahla hlavnú niť z pavučiny, roztrhla ju a ja som padla na zem.

„Si v pohode?“ spýtali sa ma a ja som s prikývnutím vstala. Poďakovala som sa a niekto ma chytil za ruku.

„Cora,“ pokúsil sa prehovoriť Eiden, no ja som jeho ruku stiahla.

„Nechaj ma!“ skríkla som na neho a odstúpila. Ostatný sa na mňa nechápavo pozreli a ničomu nerozumeli.

„Čo sa stalo? Prečo na neho kričíš?!“ spýtala sa Silena a ja som si vzdychla.

„Som potomok Avalonu. Mám kus drahokamu, ktorý mi pomôže nájsť ostatných. Spokojný?“ podišla som k Eidenovi, „Dúfam, že áno. U mňa si skončil!“ zúrivo som sa otočila a bežala preč. Slzy som nechcela zastavovať. Len som bežala preč z lesa a nechala ostatných tam. Nechcela som nikoho vidieť. S nikým sa rozprávať. Mala som len chuť si sadnúť niekam a zostať tam až do Modrého mesiaca. Musím však uznať, že som sa zachovala sebecky. Mám pri sebe kus drahokamu a ja sama som potomkom Avalona. Ale ako som to aj mala vedieť? Mohla to byť len nejaká mágia alebo hocčo. Ách, čo to trepem. Žiadna mágia. Som len hrozná osoba, ktorá neverí vlastnému osudu. Nechcela som, aby to vedeli, kvôli tomu, že nerada som v stredobode pozornosti. Som len bojovníčka, ktorá sem tam nakope pár zadkov zbojníkom. Nechápala som situácii, v ktorej som sa nachádzala. V ktorej som. Kto by tomu aj chápal? Ja nie. Eiden možno čakal, že keď som nepovedala o tej mape pravdu, že sa vyslovím potom. Možno to čakal od samého začiatku čo sme to zistili. Zmýlil sa, a preto na mňa tak vyletel. Čakala som však, že to spraví normálnym rozhovorom a nie takouto situáciou. Môj názor však nezmením. Nie je dôležité prečo sme sa pohádali, ale ako sme sa pohádali. To je pre mňa dôležité. U mňa skončil a bude musieť spraviť veľmi veľa, aby si to u mňa vyžehlil. Je to však takmer nemožné.

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Kúzlo Modrého mesiaca - 12. kapitola: