Kúzlo Modrého mesiaca - 13. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Niekedy veľkú hádku vie vyriešiť len ozajstné priateľstvo, ako nejaké veľké činy. Ten pocit, že máte niekoho, komu na vás záleží, je krajší ako čokoľvek na svete. Cora to vie, a preto je rada, že má pri sebe priateľov.

21.05.2013 (14:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 0× • zobrazeno 460×

13. kapitola

Sedela som na vrchu kopca a sledovala krajinu okolo seba. Nič sa na teple nezmenilo. Stále fúkal studený vánok, ale horúčava nezmizla. Sedela som na kameni od vtedy ako som vybehla z lesa. Ani som sa nepokúšala zistiť, či sú ostatný späť na čistinke. Prišli krátko po mne. Možno ma aj uvideli na skale, ale nešli za mnou. Strávila som na tej skale hodinu, ale mne to prišlo ako večnosť. Nechcela som sa ani pohnúť, ani vysloviť, nič. Chcela som sa len pozerať na krajinu okolo seba. Počula som však za sebou kroky. Na kameň si vedľa mňa sadla Silena a pozrela sa na krajinu so mnou.

„Keď sme boli malé boli sme dobré kamarátky. Hrávali sme sa spolu a jašili. No už v tom čase si bola kamoška s Eidenom. Závidela som vám vaše kamarátstvo. Boli ste ako brat a sestra,“ pozrela na mňa, „V hĺbke duše som ti priala najhoršie, že máš čo chceš a ja nie. No nikdy by ma ani vo sne nenapadlo, že budeš kľúčom k záchrane krajiny,“ povedala a ja som na ňu s červenými očami od sĺz pozrela. „Možno si myslíš, že to je trest za tvoje činy, no nie je to tak. Je to niečo čo máš v srdci. Zo všetkých ľudí sa na Avalona podobáš srdcom práve ty. Zo všetkých len ty. Mala by si byť na to hrdá,“ položila mi ruku na rameno a usmiala sa.

„Ja som len nevedela čo to znamená,“ povedala som ticho.

„To je dobré Cora. Keby som bola na tvojom mieste tiež by som bola zmätená. Takejto cti nedostáva denne niekoľko ľudí. Chcela by som si to najprv urovnať a až potom to prijať,“ prskla som a zasmiala sa. „Eiden to možno nechápal. Ale ja by som konala rovnako ako on,“ pozrela som na ňu, „My všetci tomu nerozumieme. Nevieme aké to je držať v ruke silu takého veľkého drahokamu. Nevieme aké to je a preto reagujeme inak akoby sme mali. Eiden to možno trochu prehnal, no chcel ti len pomôcť.“

„Ako?!“

„Chcel len, aby si to prijala. Aby si prijala svoj osud. A to by si vedela len ak by si nám to povedala a správala sa tak. Išiel na to síce inak akoby som šla ja, ale spravil to. Za hroznú cenu,“ odvrátila som zrak, „Viem, že mu to nikdy v živote neodpustíš, ale ver, že toto je len jedna hádka z mnohých. A hlavne tá najhoršia. Prenesiete sa cez to ako z ktorejkoľvek.“

„Ten spôsob ako to urobil..“

„Bol hrozný, ale nevydržal to. Alan mi povedal, že ho to štve. Že si nezodpovedná a že ti chce len dobre. Povedal mu, že ťa má strašne rád a nechcel by, aby si sa dostala do rúk Luciusovi,“ pozrela som na ňu. „Chcel ťa len ochrániť. To je pre neho pochopiteľné.“

„Čakáš, že mu to odpustím?“ pozrela som na ňu a ona pokrútila hlavou.

„Nečakám, ja to viem. Viem, že tie roky, ktoré ste spolu strávili sú omnoho mocnejšie ako táto jedna hádka. Ver mi, bude ich ešte veľa, ale táto vás rozhodne nerozdelí,“ povedala a pobozkala ma na líce. Potom sa postavila a šla k ostatným. Pozerala som na ňu až kým neprišla k nim a nehovorila im niečo. Tá Silena je ale riadne číslo. Nemáme sa veľmi v láske, no v boji a v ťažkých chvíľach sme stále pri sebe. Dokázala mi, že ma má rada a lepšieho človeka som si v tejto chvíli nevedela ani predstaviť. Síce som chcela byť sama, no tento rozhovor mi dal veľa. Pozrela som sa znova pred seba, ale tentoraz už s úsmevom. Chytila som drahokam do ruky a odtrhla ho. Položila som si ho na dlaň a priložila smerom k slnku, aby som zistila či je priesvitný. Nevidela som však nič. Len modrú žiaru, ktorá pri mojom dotyku viac silnela.

„Pomôž mi!“ ozvalo sa a ja som sa otočila. Nikto však pri mne nebol. „Pomôž mi!“ ozvalo sa znova a ja som sa postavila a obzerala sa.

„Kto tu je?!“ spýtala som sa, no vedela som, že pri mne nikto nie je. Pozrela som sa na kameň a videla ako žiari. Žiaril viac ako predtým. Chytila som ho do ruky a silno stisla. Zrazu z neho však vyšla obrovská žiara a odhodila ma na zem. Sedela som na zemi v ruke s kameňom, ktorý žiaril tak veľmi, že predo mnou sa objavil veľký kruh a v ňom sa niečo rysovalo. Nemo som sa naň pozerala a zrazu uvidela veľký obraz. Videla som zničenú dedinu, ženy a deti ako bežia pred ničiteľmi a muži ako sa bránia. Cez hlavnú bránu prechádzali zbojníci so železnou výzbrojou a mečmi. Vrhli sa na všetkých a zabíjali každého kto sa im postavil do cesty. Spomedzi tých všetkých som uvidela chlapca ako sa krčí pri spadnutom vozíku. Srdce mi hovorilo, že to je ten koho hľadajú. Prišli k nemu zbojníci a ukázali naň prstom. Vzali ho a on bezmocne kričal o pomoc. Zaujalo ma však to čo mal na ruke. Žiaril mu na prste prsteň s modrým kameňom. Zbojníci ho vzali a odchádzali od zdemolovanej dediny. Obraz začínal miznúť a videla som už len modrú žiaru. Tá sa spojila a celou silou vrazila späť do kameňa a mňa zrazilo k zemi. Ležala som na zemi a pozerala na kameň. Zjavili sa pri mne ostatní a tiež šokovane pozerali na mňa a tam kde pred chvíľou bol jasný obraz.

„Zdá sa mi, že veľa času nemáme,“ povedal Arl a stále nechápal.

„Nevideli ste skade bol?“ spýtal sa Alan a bezmocne všetci pokrútili hlavou.

„Zendia,“ pošepkala som, „Bol zo Zendii,“ povedala som a pomaly si posadila. Zdvihla som hlavu a pozrela na ostatných, ktorí smutne sklonili hlavu. Pohľad mi zastal na Eidenovi, ktorý sa na mňa pozeral tiež. Len som sa zamračila a postavila sa.

„Nemôžeme sa ďalej zdržiavať. Musíme ísť do Meteoronu,“ povedal Alan a pozrel na mňa. Prikývla som a všetci sme sa pobrali ku koňom. Dohodla som so Silenou, aby si so mnou vymenila miesto a ona to prijala. Eiden sa ani nečudoval, že som s ním nechcela sadnúť na jedného koňa a Alan radšej nenamietal, lebo by som musela ísť pešo. Pobalili sme veci a vyrazili dopredu. Naozaj som nevedela kam sa dostaneme a či nie neskoro. Ale ak potomok v Zendii už je v moci Luciusa Esoxa, znamená to, že pôjde ďalej. Dúfam len, že si to nenamieri do Meteoronu. Nechcela by som sa so zbojníkmi stretnúť. Boli sme asi pol dňa od mosta. Lenže sa už stmievalo a v noci by ani jeden z nás nechcel ísť. Usadili sme sa na jednom mieste a tam prenocovali. Skoro ráno sme znova vstali a šli ďalej. Eiden sa na mňa vždy pozeral a mal zlú náladu. Asi si uvedomil svoju chybu, no na to, aby ju opravil bolo neskoro. Správam sa k nemu tak ako si zaslúži. Silena je mojou aj jeho oporou. Nedávam jej to za zlé, nechcem, aby si medzi nami vyberala. Aj Alan sa snaží byť s oboma a to je lepšie. Chalani si vždy lepšie všetko prejdú ako baba a chalan. Prechádzali sme pred obedom cez jedno pohorie. Keď som sa pozerala na hory, okolie, pripadalo mi niečo zle.

„Aj ty si si to všimla však?“ spýtal sa Alan a obzeral sa.

„Je tu priveľké ticho,“ povedala som a pozrela dopredu. Niel sa zastavil a vystrašene sa pred seba pozeral. Pred nami bola veľká tabuľa a na tej výstražné znamenie : NEVSTUPOVAŤ. Na to však už bolo neskoro. Pri tabuli boli kosti buď zo zvierat alebo z niečoho iného. Videla som aj všelijaké roztrhané látky a to ma zneistilo ešte viac.

„Kdeže bývajú výstražné znamenia nevstupovať v strede hôr?“ spýtala som sa a Alan pochopil. Obaja sme hneď zoskočili z koní a zaujali bojové postoje. Ostatní nás tiež nasledovali, no ničomu nechápali.

„Územie zbojníkov,“ povedal Alan a skôr ako sme sa stihli zorganizovať sa na nás zvrchu hodilo niekoľko zbojníckych tiel. Z každej strany k nám bežali zbojníci a boli pripravení na boj. Zahnala som sa a všetci sme sa začali brániť. Bolo ich na nás dosť, no boli sme skúsení v boji. Rozdelili sme sa a každý sme si odstraňovali svoju skupinku. Títo zbojníci neboli takí akých som čakala. Toto boli len lúpežníci túžiaci po niečom cennom. Neboli ani poriadne schopní v boji. Asi čakali, že sa nebudeme brániť. To sa však mýlili. Ja som zneškodnila svojich piatich a pozrela som sa na ostatných. Všetci si viedli dobre, až na Eidena. On by mal byť skončený už dávno, ale vôbec sa mu nedarilo. Snažil sa ako mohol, no nepomohlo mu to. Zbojníci ho sotili na zem a s nožom sa na neho vrhli. Rozbehla som sa k nim a tomu čo nôž držal som vykrútila ruku za chrbát a vrazila mu, až spadol na zem. Porazila som aj tých ostatných a potom pozrela na prekvapeného Eidena.

„Ty nemáš byť prečo takýto! Nemáš dôvod,“ povedala som mu, no on pokrútil hlavou na nesúhlas.

„Možno si to myslíš, no nie je to tak. Trpím rovnako ako aj ty,“ povedal a vstal. Chvíľu som stála tiež, no potom som sa pobrala za ostatnými, aby som im pomohla. Zbojníkov sme porazili tak rýchlo ako aj prišli.

„Takto sa má bojovať, vy smradi,“ kričal na nich Alan a všetci sme sa pobrali zase ďalej. Celú cestu som však nič nehovorila. Veľmi ma Eidenove slová neprekvapili, no aj tak ma to veľmi zasiahlo. Možno mala Silena pravdu. Táto hádka nás nerozdelí, no mne to tak už prišlo. Akoby som mu už nemohla veriť tak ako doteraz. Ale čo vlastne také spravil? Iba ma zaviedol do lesa a na smrť vystrašil. Nič však hrozné mi neurobil, ani mi neublížil. Len psychicky. Okom som sa na neho za jazdy pozrela a videla, že skôr koňa riadi Silena ako on. Prišlo mi ho ľúto. Určite mi nechcel veľmi ublížiť, len mi dohovoriť. Neovládol sa a tak to aj dopadlo. Cítila som sa previnilo. Bola to aj moja vina, že to takto dopadlo. Keby som povedala pravdu skôr, nemuseli by sme sa pohádať a teraz by sme sa spolu všetci smiali. No kvôli nám obom je atmosféra na tenkom ľade, pretože ani jeden nevie ako bude ten druhý na niečo reagovať. Mala by som to už skončiť.

„Zastav,“ povedala som Alanovi a ten nechápavo zastal. Zosadla som z koňa a urobila krok ku Silene a Eidenovi, no v tom sa podo mnou zatriasla zem a ja som spadla.

„A to je čo?!“ skričal Arl a všetci zosadli. Pozreli sme sa dopredu a uvideli obrovské kamene. Keď som sa však pozerala bližšie, vôbec ako kamene nevyzerali. Spomenula som si na učenie tety Melissy a uvedomila si, že sme prišli práve na niečie hniezdo.

„Je to to čo si myslím?“ spýtala sa Kira a ja som len prikývla. Ja jediná som totiž vždy jej hodiny počúvala. No ak nerátam Niela, ktorý sa krčil pri zemi. Vedel dobre, čo takéto hniezdo prináša. Začala som sa rozhliadať a málinko sa približovať k hniezdu. Alan ma chytil za ruku, no ja som si ju vytrhla. Musela som si byť istá, že sme tu sami a môžeme nenápadne prejsť. No hneď som sa zastavila a pozerala sa vpred. Silena chcela vykríknuť, no Eiden jej hneď zakryl rukou ústa. Všetci sme skameneli a pozerali sme pred seba. Pred nami bola totiž spiaca jašterica, mama týchto vajec. Jaštericu by som si vedela predstaviť ako malé stvorenie do ruky, no táto mala výšku dvoch metrov a šírku cez päť metrov. Našťastie však spala a nás si nevšimla. Pomaly som sa otočila a šla ku Alanovi.

„Ako tade prejdeme?“ pošepkala som a on sa chytil za hlavu.

„Obísť to asi nepôjde, lebo je to tu strmé. Prečo si musela to hniezdo spraviť tu!“ rozčúlil sa pošepky. Pozrela som sa na Eidena a ten na mňa. Vedel čo treba urobiť a vedel, že jedine my dvaja to dokážeme. Eiden prikývol, podišiel ku mne a pozrel na Alana.

„Keď ti dám signál, tak so všetkými prejdeš aj s koňmi cez hniezdo,“ pošepkal.

„Nebudete sa obzerať ani nič robiť, dobre?“ šepkala som tiež a Alan nechápavo prechádzal zrakom na mňa a Eidena. „Chápeš?“ nakoniec však prikývol. Posadali si na kone a ja som pozrela na Eidena.

„Je to trochu iné ako človek, ale dá sa to zvládnuť,“ povedal a ja som sa súcitne zasmiala. Už boli všetci pripravený, tak som vzala do ruky kameň a nadýchla sa. „Cora,“ zastavil ma keď som chcela hodiť. Pozrela som na neho, „Veľmi, veľmi ma mrzí čo sa stalo. Nechcel som ti ublížiť, či vystrašiť ťa. Chcel som len, aby si to všetko pochopila. Prepáč mi to,“ povedal smutne a ja som sa usmiala.

„Nejako sa cez to povznesiem,“ žmurkla som na neho a rýchlo kameň hodila vpred. Celou silou zasiahla mamu jaštericu priamo do tváre a tá sa so zúrivosťou zobudila a zvrešťala. Obaja sme sa rozbehli k nej a donútili krikom a behom, aby sa postavila. Veľmi zavrešťala a rozbehla sa pomedzi svoje vajcia za nami. Eiden zakričal na Alana a všetci prešli pomedzi vajcia preč. Keď už boli na druhej strane, až vtedy som si uvedomila aký máme problém. Vrhla som sa vpred a celou silou som do nej hodila ďalší kameň. To ju ešte viac rozčúlilo a snažila sa nás chytiť, no my sme jej utekali. Nevedela som ako dlho sa nám podrží ju unaviť a potom zdrhnúť, no museli sme to skúšať. Alana dokonca musela Silena a Kira držať, lebo nám chcel ísť silou mocou pomôcť. Keď som sa však na neho pozrela, stratila som pohľad na jaštera a keď som sa znova pozrela späť, vrazila celou silou do mňa chvostom.

„Cora!“ skričal Eiden a snažil sa odlákať jaštera. Odletela som o dosť metrov ďalej a dopadla tak, že som si narazila nohu. Bezmocne som sa za ňu chytila a zastonala, „Alan! Zober ju preč!“ zakričal Eiden na už bežiaceho Alana. Bežal ku mne, schmatol ma na ruky a niesol k ostatným. Eiden zatiaľ odlákal jaštera preč a vrátil sa k nám. Jašter sa neukázal, asi sa vrátil k vajciam. Eiden si kľakol ku mne a ja som stonala od bolesti.

„Vyvrtnutý členok?“ skričala som keď mi Niel povedal čo z nohou mám. „To nemyslíš vážne!“

„Prepáč Cora, ale niekoľko dní budeš musieť sedieť a nič nerobiť,“ povedal a nohu mi obviazal.

„Ako nemôžem nič robiť! Naša práca je dôležitá!“ hnevala som sa sama na seba. Keby som sa neobzrela, nemusela som byť teraz impotent. Eiden sa na mojej neschopnosti len smial a ja som ho za to mlátila. Silena bola rada, že som mu to odpustila a tak aj ostatní. Ja som však bola rada, že som získala najlepšieho kamaráta späť. Síce ma ešte veľmi bolí čo urobil, no prenesieme sa cez to spoločne. Ako vždy.

« Předchozí díl Následující díl »

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction