OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Kúzlo Modrého mesiaca - 16. kapitola

10.06.2013 (10:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 0× • zobrazeno 312×

 16. kapitola

Ráno som sa prebudila v posteli sama. Niel už bol dávno vonku a pomáhal panej domu s domácimi prácami. Posadila som sa na posteľ a trochu pomykala boľavou nohou. Už ma to nebolo tak ako predtým. Bylinky tej ženy naozaj pomáhali. Už som vedela aj chodiť, tak som sa postavila a obliekla si to čo som mala včera a k tomu tričko, ktoré mi dala Keynova mama. Vyšla som z izby a prišla do kuchyne, v ktorej už bola.

„Dobré ráno,“ pozdravila sa mi a ja som sa na ňu usmiala. „Čo noha, ako si spala?“ spýtala sa a ja som sadla na stoličku.

„Už je to lepšie. Tie bylinky pomohli,“ usmiala som sa.

„To som rada. Nemala si to ani také vážne ako som čakala. Len trochu nalomené, ale tie bylinky by ťa mali dať do poriadku. Budeš behať možno už aj dnes,“ zasmiala sa a podala mi chlieb s medom.

„To už tak rýchlo? Čakala som, že budem mimo tak týždeň,“ nechápala som a zahryzla som do chleba.

„Ale kdeže. Mala si to len nalomené, nie úplne zlomené. Tie bylinky ti v noci poriadne zabrali, a preto už bolesť skoro necítiš,“ usmiala sa a podala mi vodu. Nechcela som sa s ňou hádať, pretože je to ona, ktorá je tu liečiteľka. Dojedla som a vyšla von, aby som sa pozrela na Niela. Sedel za domom v záhrade a vytrhával burinu.

„Kedy si vstal?“ spýtala som sa a on sa na mňa hneď pozrel. Usmial sa, utrel si ruky a podišiel ku mne.

„Krátko pred tebou, nechcel som ťa budiť,“ povedal a silno ma objal. Určite sa už necíti tak ako včera. Nechcela by som sa strachovať ešte aj on neho.

„Spiaca kráska je konečne hore. Zaznamenajte to niekde,“ ozval sa známy hlas a ja som si vzdychla.

„Je to fajn chalan,“ povedal Niel a pri nás sa zjavil Keyn.

„Aké to šťastie, že si k nám zavítala,“ zasmial sa a potľapkal ma po pleci.

„Dobre som spala,“ povedala som a ruku mu odstrčila. „Takže Keyn, čo tu robíš celé dni?“ spýtala som sa a on sa zasmial.

„Chodím kam sa mi zachce. Aj s Liamom. Cvičíme sa v boji, aby sme každého odstrčili,“ žmurkol na mňa a ja som zasmiala. Prešiel popri nás a jemne sa dotkol jeho rukou o moju. V tom som sa len zatackala a spadla na Niela, ktorý ma zachytil.

„Čo to bolo?“ spýtal sa pošepky a ja som sa na neho pozrela. Že by to bolo až také ľahké? Pokrútila som hlavou a nechápavo sa na Keyna pozrela.

„Povedz mi Keyn, kde máš zvyšok rodiny?“ spýtala som sa a sadla si radšej na zem.

„Otec v Guame, brat s ním a sestra sa vydala,“ povedal, no ja som sa zamračila.

„Guam? To je mesto?“ spýtala som sa a on prikývol.

„Hlavné mesto Meteoronu. Myslím, že Avalon má Kadath však?“ prikývla som. „Vraj je to veľkolepé mesto.“

„Aj je, aj keď som tam strávila jeden deň,“ usmiala som sa a on sa nechápavo na mňa pozrel.

„Jeden deň?“ usmiala som sa. „Ahá, osobné dôvody,“ prikývla som. „Kedy mi začnete veriť a poviete mi, čo robíte tu? Pokiaľ viem Kadath je od tadeto dosť ďaleko.“

„To sa ťažko vysvetľuje,“ povedal Niel a sadol si vedľa mňa.

„Vážne? Som dosť chápavý,“ zasmial sa a oprel sa o motyku.

„Na toto som bol krátky aj ja. A to som hlavička,“ usmial sa Niel a ja som sa zasmiala. Malo to niečo do seba. Nepochopil to ani Niel, pochybujem, že to zvládne tento chalan. Aj keď vyzeral byť na dobrého chalana.

„Skúste to,“ povedal a ja som pozrela na Niela. Keby sme mu povedali, čo vieme, nič by sme nestratili. Aj tak nevie, že potomkom som ja.

„Poznáš príbeh Stvoriteľov?“ spýtal sa Niel a Keyn si sadol oproti nám.

„Každý ho pozná,“ odpovedal.

„A vieš aj o drahokame?“ spýtal sa a Keyn otvoril ústa.

„Ahá,“ zasmial sa a chytil za bradu. „Takže už aj vy?“ spýtal sa, no ja som nechápala.

„Čo aj my?!“

„Hľadáte kusy drahokamov,“ povedal a mne padla sánka.

„Ty o nich vieš?“ spýtala som sa a on prikývol.

„Vedia o tom všetky krajiny. Zbojníci chodia a hľadajú tých ôsmych potomkov. Nezaujímajú sa o to, že prezradia čo chcú. Jednoducho idú a pátrajú. Počul som, že už jedného našli.“

„Takže oni to len tak hovoria? Prídu do dediny a kričia potomok tejto krajiny poď sem a daj nám kus drahokamu?“ spýtal sa Niel a Keyn prikývol.

„To sú hajzli. Čo si Lucius myslí? Že takto ich nájde? Veď sa schovajú,“ nadávala som a chytala sa za hlavu.

„Takže vy a vaša skupinka hľadáte tých potomkov, aby ste zabránili skaze, tak?“ povedal a obaja sme prikývli. „To je super. Viete veľmi rád by som zažil dobrodružstvo. Keď prídu, nemohol by som ísť s vami? Som veľmi nápomocný,“ povedal a ja som na neho vypleštila oči.

„Ty chceš ísť s nami? Len tak?“ prikývol. „Veď ani nevieš kto sme a do čoho ideš,“ nechápal Niel a ani ja.

„Stačí mi, že ste tí dobrí,“ žmurkol na nás a šiel znova do práce. Znepokojene som sa pozrela na Niela a ten sa chytil za hlavu. Že sme si museli otvoriť ústa. Teraz pôjde s nami a budeme mať na krku ďalší život, ktorý budeme musieť ochraňovať. Toto som neplánovala a ani Niel nie. Keď prídu ostatní tak nás zmachlia. Sme tu jeden deň a už prezradíme čo nemáme. To sa naozaj môže stať len mne a Nielovi. Nechala som ich tam a šla za dedinu. Išla som po ceste až na kopec a z neho sa pozerala na krajinu. Bola krásna. Podobná tej na Avalone. Pozerala som sa do diaľky a modlila sa, nech moji priatelia čoskoro prídu.

„Príď už Eiden,“ pošepkala som a chytila som si miesto na krku, kde som mala drahokam.

„Eiden,“ povedal niekto a ja som sa otočila. „To bude tvoj chalan však?“ spýtal sa Keyn a postavil sa vedľa mňa. Zložila som ruku a znova sa pozrela na krajinu.

„Je to chalan, ktorý ma držal za ruku na tom moste. Chcela som zachrániť Niela, a preto som jeho ruku pustila,“ povedala som a on šokovane otvoril ústa.

„Tak ste sa sem dostali? Padli ste do vody?“ povedal jemne.

„Ani nie,“ pokrútila som hlavou. „Na mieste kde sa Brama rozdeľuje na dva toky bol most. Lenže pred nami ho poškodili zbojníci, aby zabránili potomkovi Avalonu prejsť na inú krajinu. Prechádzali sme cezeň a podo mnou, Nielom a Eidenom sa to začalo lámať. Niel padol do vody a ja som ho chytila. Noha ma však zradila a padli sme obaja,“ hovorila som smutne. „Kus, na ktorom sme obaja stáli nám zmizol pod nohami a jediný kto nás držal bol Eiden. Keď som však vedela, že nás nevytiahne, nie oboch, pustila som sa a nechala nech ma to s Nielom odvlečie preč.“

„Zachránila si mu tým život!“

„Ani by som nepovedala,“ povedala som a so slzami na neho pozrela. „Pustila som sa, lebo som vedela, že to zoberie len nás dvoch alebo aj Eidena a ešte jedného kamaráta. Buď mi dvaja, alebo všetci štyria. Zvolila som nás dvoch. Keby tam nebol Niel, konala by som rovnako. Urobila som to preňho. Pre Eidena.“

„Kto ten Eiden je?!“ spýtal sa a ja som sama pre seba usmiala.

„Chalan mne veľmi blízky. Poznáme sa od narodenia a sme ako brat a sestra. Veľakrát mi už zachránil život a len teraz sa mu to nepodarilo,“ zasmiala som sa. „Nedávam mu to za vinu, to ja som sa pustila.“ Keyn ma chytil za ramená a obrátil k sebe.

„Pustila si sa preto, lebo Niel už bol dávno vo vode. Nebola šanca aby to prežil, keby si Eidena ďalej držala. Keby ste sa nepustili, zomreli by ste.“

„Ale ja som nevedela, že prežijeme. Len som sa pustila do vody, chytila Niela za ruku a nechala sa unášať. Netušila som, že sa tu zjavíme,“ povedala som a slzy nezastavila.

„Spravila si to čo by urobila pravá kamarátka. Myslím, že keby bol Niel na tvojom mieste, tiež by sa pustil, aby ťa zachránil,“ povedal a tvár mi chytil do dlaní. „Nemusíš sa obviňovať za to, že si sa pustila. Zachránila si mu tým život a obaja ste rieku prežili. Tých nie je veľa,“ usmial sa a tým vykúzlil úsmev aj mne. Pritiahol si moju hlavu na jeho hruď a silno stískal. Nečakala som, že to bude taký dobrý chalan. Myslela som, že je to nejaký namyslenec alebo niečo podobné. Po tejto srdcervúcej chvíli sme sa spolu vrátili do dediny, kde som silno vystískala Niela. Síce nechápal prečo som to urobila, stískal ma tiež. Okom som pozrela na Keyna a ten sa spokojne so mnou usmieval. Ďakovala som mu za jeho slová. Veľmi mi tým zlepšil náladu a aj celý deň. Keď som pustila Niela, všetci traja sme sa pustili do práce. Trhali sme burinu v kvetinách a aj v zelenine, ktorá tu rástla. Bola to naozaj sranda. Obhadzovali sme sa burinou, hlinou a všetkým čo nám prišlo pod ruku. Ja som však musela viac oddychovať, aby som si nohu veľmi nenamáhala. Do obeda sme všetko vytrhali a čakal nás slávnostný obed. Jedli sme vonku na terase a pridali sa k nám aj iní z dediny. Boli to naozaj skvelí spoločníci a dosť sme sa aj zasmiali. Hrali sme aj nejaké hry, aby sme sa nenudili a môžem povedať, že si nás obľúbili. Kto by aj nie, keď sme boli stelesnením srandy. Po skvelom obede a hrách nás Keyn zaviedol do malej maštale a ukázal na dobytok. Videla som veľké ovce, kozy a sliepky. Povedal, že jedna sliepka sa ide zabiť na večeru, no mne sa do toho veľmi nechcelo. Nerada som sa doma pozerala na to ako mama zabíja kurence alebo husi. Sú to síce len zvieratá, nemám rada keď kvília a úplne prosia o pomoc. Tak som sa s nimi dohodla, že im pomôžem sliepku chytiť a nech si s ňou potom robia čo chcú. Všetci súhlasili a pustili sme sa do práce. Našou úlohou bolo, chytiť sliepku. Ak niekto nejakú chytí, je víťaz. Vrhli sme sa na sliepky a chytali ich. Boli však veľmi veľké a samozrejme rýchle. Nevedeli sme ani jednu chytiť a niektoré nám dokonca aj ušli von. Niel a Liam išli chytať von a ja som zápasila s Keynom vo vnútri. Toľko sme sa pritom nasmiali. Bola to veľká zábava. Keď som si už myslela, že sliepku mám, vytrhla sa mi a ja som nadávala. Stalo sa mi to aspoň trikrát. No stalo sa aj niečo iné. Keď sme boli vo vnútri, strop sa začal trochu kymácať. Vôbec sme to nečakali a drevo nad nami nám začalo padať na hlavy. V tom však Keyn skočil na mňa a vlastným telom ma kryl. Keď sa však potom na mňa pozrel, mala som chuť kričať. Nie od bolesti, ani šoku, ale od prekvapenia. Ležal tam na zemi, na mne a kryl ma vlastným telom. Hlavu mal blízko pri tej mojej a prudko dýchal. Musel dokonca cítiť aj ako mi veľmi bije srdce. Keď sme sa znova postavili, chytili sme sliepku a vyšli von. Ja som však vychádzala s trasúcimi sa nohami a srdcom. Akoby medzi nami prešla iskra, aj keď veľmi slabá. Cítila som sa v jeho prítomnosti veľmi nesvoja a najmä nervózna. Bol to veľmi pekný chalan, silný, mužný a veľmi vtipný. Keby tu bola Silena, skočila by po ňom ani by sa nestihol nadýchnuť. Tá tu však nie je a som tu ja. Nechcela som si však začínať s cudzím chalanom, ktorého sotva poznám. Hneď som túto myšlienku zatrhla a len chodila s tým, že sa mi páči. Niečo mi na ňom stále však nesedelo. Až do večera sme robili obyčajné veci ako doteraz. Spoznávali sme zvyšok dediny a veľmi sa zabávali. Od toho čo sa stalo v tej maštali som sa s Keynom nerozprávala. Vlastne sa ani nič nestalo. Zachránil mi život a za to som sa mu už poďakovala. Brala som to normálne, lebo to robil Eiden skoro každý deň. Spomenula som si aj na neho. Keď som sa pozerala na Keyna, strašne mi ho tým pripomínal. Obaja boli silný, mužný, zábavný, ale najmä veľmi pekný chlapci. Ani od jedného som nevedela odtrhnúť oči. Akoby moja iskra prešla do nich oboch. Akoby som sa posledné dni necítila len ako kamarátka, ale aj ako niečo viac. Hlavne pokiaľ ide o Eidena. S ním som sa za tieto dni zblížila veľmi veľa. Nikdy som s ním nebola niekoľko dní od rána do večera a to asi mení aj moje city k nemu. Akoby som ho už nebrala ako kamaráta, ale niečo viac. Keď som sa však pozerala na Keyna, tiež to nebolo celkom iné. Ani jeho by som nevedela brať ako kamaráta. Už sa cítim ako Silena. Riešiť milenecké vzťahy a sama viem, že to teraz nemôžem. Mám dôležitejšiu úlohu ako sú vzťahy. Ak by som však mala niekoho mať, s ktorým by som si vedela predstaviť budúcnosť, bol by to Eiden. Je mi omnoho bližší ako Keyn a možno to cíti aj on rovnako. Uvidíme čo sa stane, keď pôjde Keyn ďalej s nami. Uvidí sa ako sa to vyvinie. Nečakám však zázraky. Naozaj by som sa nechcela rozhodovať medzi dvoma chalanmi. To by som radšej nemala ani jedného. Večeru spravila Keynova mama veľmi dobre. Pridala do tej sliepky veľa dobrého korenia, ktoré sa k tomu veľmi hodili. Najedla som sa tak ako ešte nikdy. Dokonca ani moja mama nerobila takú dobrú sliepku. Keby ma teraz videla ako si na tejto pochutnávam, vydedila by ma. Ale lepšou ju robia hlavne koreniny, ktoré do toho teta dala. My doma také nemáme, a preto to nie vždy dobre okorení. Nedávam jej to však za vinu. Zjem to aj v jej podaní. Po večeri sme sa posadili von na terasu a počúvali ako dedinčania spievajú a hrajú na svoje nástroje.

„Poď so mnou, niečo ti ukážem,“ pošepkal mi Keyn a ja som ho nasledovala. Za dedinou ma chytil za ruku a spolu sme niekam šli. Nevedela som kam ma vedie, no chcela som sa prekvapiť. Zaviedol ma na veľký kopec a tam ma pustil. Pozrel sa na mňa a s úsmevom ukázal pred nás. Videla som hory, krajinu, ale najmä zapadajúce sa slnko. Videla som krásnu oranžovú oblohu a bolo to naozaj krásne. Nikdy som nemala šancu sa na západ slnka pozrieť. Vždy som niečo robila, alebo som niekde bola. Keď som sa však teraz na to pozrela, bolo to naozaj krásne, až som ľutovala, že som to nevidela skôr. Pozrela som sa na Keyna a na mojej tvári určite musel vidieť nadšenie.

„Je to naozaj krásne,“ povedala som jemne a znova som sa na to pozrela.

„Ty si to ešte predtým nevidela?“ spýtal sa a ja som s úsmevom pokrútila hlavou. Nevedela som, že je to až taká krása. Zrazu ma však Keyn chytil za obe ruky a pozrel na mňa. „Chcel by som ťa viac spoznať Cora. Také úžasné dievča ako si ty sa nerodí každý deň,“ povedal a ja som sa strašne začervenala. „Dovoľ mi ísť s vami. Som veľmi nápomocný a prekážať nebudem,“ povedal a ja som stratila reč. Netušila som čo povedať, ani čo urobiť. Jeho slová ma veľmi dostali. Pozrela som sa inam a potom znova na neho, ale už s úsmevom. „To znamená áno?“ povedal a ja som so smiechom prikývla. Na kopci sme zostali ešte asi desať minút a potom sme už šli do dediny, aby sa o nás nestrachovali. Keď sme tam prišli, veľmi ma potešilo čo som videla. Niel sa zabával s ostatnými dedinčanmi a vôbec sa nehanbil ani nečervenal. Akoby prišiel znova domov medzi svojich. Veľmi ma potešilo ako sa správal a s úsmevom som sa k nim pridala. Keď už bolo dosť neskoro, rozlúčili sme sa a šli si už ľahnúť, aby sme ráno boli v pohode. Predtým však som mu povedala o Keynovi.

„Čo si spravila? Zbláznila si sa?“ skričal na mňa keď som mu to oznámila.

„Nekrič veď, nič strašné sa nestalo,“ bránila som sa, no to ho rozčúlilo ešte viac.

„Nič sa nestalo? Prečo si mu dovolila ísť s nami! To sme v pláne nemali,“ rozčuľoval sa.

„Ani to, že sme sa sem dostali. No tak Niel, on je silný a pomôže nám keď to budeme potrebovať.“

„Jediné čo potrebujeme je nájsť ostatných. A nie k nám pridávať ďalších,“ hneval sa a sadol si na posteľ.

„Myslela som si, že sa ti páči,“ sadla som si už pokojnejšie k nemu.

„Nepovedal som, že nie. Neviem len ako budú reagovať ostatný. To jediné ma trápi,“ povedal a ja som pochopila. Nám by sa tiež nepáčilo keby prišli s ďalším členom. No už som cúvnuť nemohla.

„No pokiaľ ide o nich,“ povedala som a on sa na mňa pozrel. „Chcela by som sa ťa o niečo požiadať.“

„Len hovor,“ povedal a posadil sa tak, aby na mňa videl.

„Nepovedz im o tom čo mi povedali Stvoritelia,“ vyšlo zo mňa, no on sa nechápavo zamračil.

„O tom drahokame a o vás?“ prikývla som a on sa nahneval. „Musíš im to povedať Cora. Ak je to pravda, tak to nemôžeme nechať len tak.“

„A čo s tým aj urobíme? Proste je to tak,“ povedala som smutne. Niel si sadol bližšie a chytil mi ruky.

„Ak je pravda, že po tom ako sa drahokamy spoja zomriete, musíme s tým niečo robiť. Ak sa to dozvie Eiden...“

„Nedozvie sa to,“ zahriakla som ho. „Nesmie sa to dozvedieť. Nikto! Sprav to pre mňa.“

„Prečo im to nechceš povedať?“

„Pretože sa vrátime domov a to nemôžeme.“

„Cora ide o tvoje bezpečie. Teraz sa nehraj na bojovníčku.“

„Niel, zomriem len ak nájdu všetkých a donútia nás to spojiť. Ak ma nechytia, som v bezpečí. Prosím ťa Niel, nechcem aby sa o mňa bál,“ povedala som smutne a pozerala mu do očí. Nakoniec však podľahol a prikývol. Silno som ho objala a do ucha mu poďakovala. Nechcela som, aby vedeli, že sa to môže stať. Našou prioritou bolo nájsť ostatných potomkov aj drahokamy, aby sa k nim nedostal Lucius. Stále mi však v hlave zneli hlasy Stvoriteľov. Povedali, že ten kus drahokamu bude k sebe vábiť toho potomka a bude ho ovládať. Drahokam sa bude chcieť spojiť s ostatnými, ale potomkovia pritom prídu o život. To nám Gadus ani veštkyňa nepovedali. Podrazili nás. Teraz si na seba budem musieť dávať lepší pozor ako doteraz. Ako je vôbec možné, že prídeme vtedy o život? Asi je to odplata za to, že ho Stvoritelia rozdelili. Asi by som ich mala nenávidieť za to, že to urobili, no za daných podmienok a o tom čo o kameni viem, by som konala rovnako. Najlepším riešením by však bolo drahokam zničiť. Hodiť ho do lávy, alebo do veľkej priepasti, aby ho nikto nikdy nenašiel. Taký silný drahokam nikdy nesmie padnúť do zlých rúk. Celý ostrov by potom ovládol Lucius Esox a s nami by bol koniec. Všetkých kráľov, dedičov po Stvoriteľoch by určite zabil a sám sadol na trón. To sa nesmie nikdy stať. No ak mali Stvoritelia pravdu a kusy drahokamov budú lákať potomkov a ovládať ich, tak je tu ďalší problém. Každý kus má svoju moc, ktorú použijú ako moc pre Luciusa. Ak ho spoja, Lucius bude mať najsilnejšiu zbraň pod slnkom. No som tu stále ja. Bez aspoň jedného kusu, sa drahokam nikdy nespojí a som to práve ja, ktorá dokáže svojmu drahokamu odolávať. Mám ho už niekoľko dní a ani raz som ho nepoužila, ani nič s ním nerobila. Neviem ako je to možné, že práve ja. Ale asi je to kvôli Avalonu. On bol veľmi silný, múdry a dobrý. Asi mi dal kúsok zo seba, aby som drahokamu mohla odolávať. Práve pre to, že som dôležitá musím urobiť všetko preto, aby Lucius Esox nedostal viac drahokam alebo jeden celý. Je to moja povinnosť.

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Kúzlo Modrého mesiaca - 16. kapitola: