OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Kúzlo Modrého mesiaca - 2. kapitola

24.03.2013 (11:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 1× • zobrazeno 628×

2. kapitola

„Sršne!“ zajačal Eiden a všetci sa pozreli smerom k lesu. Keď videli, že je to pravda, vzali všetko, čo mali po ruke a okamžite sa pobrali domov. Moji rodičia a Nathaniel sa tiež rozbehli do úkrytu. Bežali sme s Eidenom ďalej, no tie sršne nám boli za chrbtom a vonku ešte bolo niekoľko ľudí. Eiden sa poobzeral a zabočil do starého domu, kde sa vnútri celou silou oprel o stenu a mňa si pritiahol k sebe. Bzukot sršňov sa blížil, až sa dostali do dediny a začali všetko okolo seba ničiť. Brali si hlavne jedlo. A to sú kvety a ovocie, z ktorých majú živiny. Všetci sa stihli skryť a potom boli nútení pozerať sa na tú skazu. Ja som sa triasla v Eidenovom náručí, ktorý ma stisol ešte silnejšie.

„Bude to v poriadku. Si so mnou,“ šepkal mi do ucha, čo mi viac menej pomáhalo. Sršne nemám veľmi v láske, od momentu, keď ma ako malú jeden napadol. Vtedy som nebola veľmi skúsená v boji a myslela som si, že zomriem. Keby nebolo Eidena aj sa tak stane. My dvaja s Eidenom sme veľmi dobrá dvojka. On je ten odvážny a silný, a ja som tá silná a neschopná. Nie som tak odvážna ako on, ale za to som veľmi zvedavá a mám rada záhady. Veľmi. On to vie a aj to je dôvod, prečo mi šiel nájsť ten kameň. Poznám ho už osemnásť rokov a za tie roky mi zachránil život veľmi veľakrát. Teraz k tomu pripíšeme aj toto. Mal by za to dostať nejakú cenu. Nadvihla som hlavu a pozrela sa von oknom.

Sršne tam stále boli a všetko si brali. Jeden sršeň išiel ďalej od ostatných a šiel práve k domu, kde sme boli schovaní. Eiden sa zošuchol po stene a sadol si na zem a ja na neho. Urobil to preto, aby nás sršeň nevidel. Za toľké roky sme si uvedomili, že nás vidia. A to nie je dobré. Urobila som zo seba klbko a Eiden ma ešte viac k sebe pritiahol. Kedy už konečne odídu? pomyslela som si a viac sa triasla. Ten bzukot mi dral uši a mala som sto chutí kričať. No ako som dobre počula, približoval sa. Pozrela som sa smerom k dverám a uvidela tieň niekoľkých sršňov, ako sa blížia do domu. Otvorila som ústa, že budem jačať, no Eiden mi ich rýchlo rukou zakryl a hlavu mi schoval do svojich mocných rúk. Rozplakala som sa mu na hrudi a vzlykla. Eiden sa pozrel k dverám a preglgol. Sršne šli bližšie k domu.

„Musíme ísť,“ pošepkal a pomohol mi potichu vstať. Vošli sme hlbšie do domu, kde ma Eiden hodil na starý gauč. Šiel k dverám a pozrel sa na sršne, ktoré už do domu vošli. Bolo ich päť. Proti toľkým bojovať nemohol. Bodnutie sršňa je smrteľné. Všimol si, že tam, kde sme boli schovaní, boli nejaké kvety, ktoré ich tam lákali. Nemohol ani zavrieť dvere, tak sa len na mňa pozrel. Videl len uplakané a bojazlivé dievča, ktoré sa triaslo na starom gauči. Pozrela som na neho a videla na ňom starosť. Vedel, čo robiť. Von ísť nemôžeme, lebo je ich tam ešte viac. Pristúpil ku mne a sadol si vedľa mňa na gauč. Pritiahol si ma k sebe a spolu sme sa modlili nech sem tie sršne neprídu. Zvyčajne tu ostanú niekoľko minút, no dnes to neplatilo. Zdržali sa takmer hodinu. A ja som zažila najhoršiu hodinu v mojom živote. Keby som nemala Eidena pri sebe, zrútila by som sa od strachu. Bzukot sršňov pomaly ustal a Eiden sa odvážil vstať a ísť k dverám. Ani som neváhala a šla za ním.

„Počkaj tu na mňa,“ povedal potichu, no ja som pokrútila hlavou a chytila ho za ruku. Videl ako sa ešte bojím, tak mi ruku stisol a spolu sme šli pomaly k východu. Vyšli sme von a pozreli sa na dedinu. Sršne boli preč a vzali so sebou všetko, čo chceli. Kvety boli preč a takisto aj ovocie.

„Cora!! Cora, kde si?!“ kričal niekto moje meno a ja som zbadala Silenu, ako k nám beží. Rozbehla som sa tiež k nej a tuho ju objala. Silena je niečo ako moja sestra, ktorú nemám v láske. Mňa a Silenu dávať na jedno miesto je to najhoršie, čo človek môže urobiť. Vždy do seba len vŕtame a robíme si naprieky. Aj tak sa však máme radi a v nebezpečí si vždy pomôžeme. Každý v dedine vie, čo sa mi so sršňom stalo a čo to so mnou robí. „Si v poriadku?“ pýtala sa ma a ja som prikyvovala. „A čo ty Eiden?“ spýtala sa ho.

„Aj ja som. Čo sa tu dialo?“ spýtal sa keď sa pozrel na tú hrôzu, ktorú urobili.

„Najprv si vzali ovocie a šli ho niekam zaniesť a tí, čo tu ostali, brali kvety. Skoro sme všetci zomreli, keď päť z nich išlo k vám do domu. Až ma striaslo,“ povedala a znova ma objala. Potom sa však vrátila k rodine a nás tam nechala. Pozrela som sa na Eidena a mierne sa usmiala. Eiden neváhal a pritiahol si ma znova k sebe a objímal. Po chvíli ma pustil a obaja sme šli k našim rodinám. Na mňa sa hneď vrhla mama s otcom a silno ma objímali. Dokonca aj Nathaniel a Axel.

„Veľmi sme sa o teba báli. Si v poriadku?“ Prikývla som a znova ich objala. Otec s bratmi a ostatnými šli na námestie a pozerali sa na tú spúšť, ktorú sršne spravili. Zničili všetko čo im bránilo ísť k jedlu. Našťastie si zásoby nechávame v úkryte, kde sa nikto nedostane. Hlavne nie sršne. Starosta zvolal poradu, na ktorú museli ísť všetci. My deti sme si posadali na námestie a čakali. Ja som si sadla k Eidenovi a k nám sa pridali aj ďalší z našej skupiny. Silena, Alan, Niel a dvojčatá Arl a Kira. Arl a Kira majú sedemnásť rokov, ja, Silena a Niel máme osemnásť a Alan s Eidenom majú už deväťnásť. No aj tak nemôžeme ísť na poradu. Moji bratia ísť môžu, no my ešte nie. Ostatné malé deti sa s dozorom hrali vedľa nás a my sme sa zhovárali.

„Už je to tretíkrát za tento mesiac, čo na nás zaútočili,“ sťažoval sa Alan.

„Kedy sa im budeme môcť brániť? Neexistujú nejaké zbrane?“ spýtal sa Arl.

„Aj keby, my o nich nevieme. To budú vedieť asi v Kadathe,“ povedal Niel a pozrel na mňa „Tvoji bratia tam dnes mali ísť, nie? Nespýtaš sa ich na to?“

„A čo myslíš, že sa budú obťažovať sa na to pýtať? Majú dosť starostí so zbojníkmi,“ povedala som mu.

„Ale my sa musíme proti nim nejako brániť. Veď nám všetko vždy zoberú,“ zapojila sa Kira a oprela sa o Arla. Nevedela som čo na to povedať. Je pravda, že nám vždy všetko vezmú, ale za tie roky sme sa mohli naučiť nedávať im dôvod nám všetko vziať. Stačilo by keby sme kvety nepestovali a jedlo by sme dávali vždy do úkrytu. Potom by sem možno už nechodili.

„Ale netrepte. Dobre viete, že keď sa na ne vrhnete, budú sa brániť. Chcete nebodaj zomrieť? Počul som, že bodnutie sršňa je preukrutná bolesť,“ povedal Eiden a pozeral sa ďalej na hory pred sebou.

„Aspoň s tým chceme niečo urobiť. Nie sme totiž tí, ktorí boj so sršňom prežili ako niekto,“ povedala Silena. Eiden sa len na ňu pozrel a potom znova zrak odvrátil. Nikdy som veľmi nepochopila ako to mohol prežiť, keď ma ešte k tomu aj zachraňoval. Veľa krát som si ten boj vybavovala, ale nikdy som neprišla na úplný koniec. Veľmi mi na tom ani nezáleží, hlavne že je Eiden živý. Jeho smrť by som asi neprežila. On a Alan sú z našej partie nie len najstarší, ale aj najodvážnejší. Sú to naše svaly a útok. Ja a Silena sme niečo ako obrana. Niel je náš mozog a Kira a Arl sú záloha v boji. Máme skvele rozdelené sily.

„Ako dlho tam ešte budú,“ sťažoval sa Arl a ostatní sa tomu len zasmiali. Vzala som modrý kameň znova do ruky a obzerala si ho. Eiden mal pravdu o tom, že svietil. Svietil mi aj teraz v ruke. A bol v skutku nádherný.

„Nechceš ho na krk?“ spýtal sa Eiden a ja som prikývla. Usmial sa, podala som mu kameň a šiel na chvíľu domov. O desať minút sa vrátil a sadol si s úsmevom vedľa mňa. V ruke držal šnúrku z kože a na jeho konci modrý kameň. Ten kameň vôbec nebol veľký a on ho nejakým spôsobom pripevnil na tú šnúrku.

„To je super,“ usmiala som sa a on tiež. Obrátil ma a priviazal mi ho o krk. Bol to krásny náhrdelník. Na kameni bolo nejaké železo, ktoré ho spojovalo so šnúrkou. Bolo to vážne pekné. „Ďakujem,“ usmiala som sa na neho a on na mňa žmurkol. Vonku na námestí sme strávili ešte hodnú chvíľu, no potom sa už dvere do úkrytu otvorili a ľudia z tade pomaly vychádzali. Začali sa zhovárať so svojimi deťmi a išli domov. Ja som nasledovala bratov a šla za rodičmi. Sadli sme si do kuchyne všetci za stôl a rodičia si vzdychli.

„Tak, čo sa dialo?“ spýtala som sa.

„My dvaja ideme do Kadathu, ako sme mali v pláne,“ usmial sa Axel. „A vy... neviem,“ zasmial sa, no Nathaniel ho kopol.

„Dohodli sme sa, že všetky zásoby budeme dávať do úkrytu, aby ich nikto nemohol vziať,“ povedala mama.

„Vážne? A to vás napadlo až teraz?“ zasmiala som sa a založila ruky na hrudi.

„Cora!“ napomenul ma otec.

„Čo je! To vás mohlo napadnúť skôr a nemuseli sme prísť o ďalšie jedlo!“ bránila som sa.

„Áno, ale...“

„Tak už dosť,“ povedala mama. „Tie hlavné zásoby budú v úkryte, ale tie naše si musíme ukryť doma. Čo je moja a otcova práca. Vy dvaja teda idete do Kadathu a ty,“ pozreli sa na mňa. „Ty budeš asi musieť byť s Eidenom.“ Rozžiaril sa mi úsmev na tvári.

„To má byť trest?“ spýtala som sa so smiechom.

„Nie, ale bezpečie. Dozvedeli sme sa totiž aj inú správu,“ povedal otec. „Náš špeh sa dnes ráno dozvedel, že sa zbojníci presúvajú a prepadávajú dediny, cez ktoré idú. Pribudlo ich, aj keď idú v skupinkách. Nazdávame sa, že sa spájajú do väčších skupín, kvôli bezpečiu.“

„A ja mám byť s Eidenom, lebo?“

„Aby na teba dával pozor. Vieme, že ste super dvojka a vždy ti pomôže. My mu veríme. Takže, pochopila?“ povedal Axel a brnkol mi do nosa.

„Áno. Veríte aj tomu, že sa zbojníci dostanú až sem?“

„Veríme tomu, že dokým sa tak má stať, tvoji bratia budú doma. Takže rozhovor skončil idú činy,“ bratia sa pobrali do izby sa zbaliť a mama s otcom začali dávať dokopy cennosti. Niečo mi však na tejto záležitosti nesedelo. Prečo sa zbojníci rozhodli vytvoriť väčšie skupiny? Čo plánujú a prečo? Alebo skôr, prečo sa presúvajú? Zbojníci prebývajú na takých miestach, kde sa človek ľahko neodváži. Ako sú napríklad hory alebo priepasti. Nerozumiem prečo by mali z tak dobrého miesta odchádzať. Akoby niečo cestou chceli nájsť, dokonca niekoho. O tom čo sa vonku za našimi bránami deje, sa dozvedeli aj ostatní vonku. Nie len dospelí majú schôdzky. Naša partia má také tiež a práve teraz sa ide jedna konať. Vyšla som von a namierila som si to do starého domu, v ktorom som bola s Eidenom schovaná pred sršňami. Vošla som dnu a namierila si to do podzemnej pivnice, s ktorej sme si spravili klubovňu. Okrem nás siedmych o nej nikto nevie. Možno aj vie, ale našťastie tam nikto nechodí. Vnútri už sedela Silena, Alan, Eiden a Kira. Niel a Arl chýbali, ale som si istá, že sa objavia.

„Vieš už o tom?“ spýtal sa Alan a ja som prikývla.

„Záhady sú tvoje, Cora.“ Žmurkla na mňa Silena a ja som sa usmiala. Sadla som si vedľa Eidena, ktorí sa na mňa vôbec nepozrel. Pár minút po mne prišli aj Niel a Arl a schôdza sa mohla začať. Sadli sme si do kruhu a zapálili pár sviečok, aby sme na seba videli.

„Zbojníci si vraj hľadajú nové miesta na bytie,“ povedala som a tým upútala pozornosť.

„Čo?“ zvolali všetci a ja som nechápala.

„A čo ste si mysleli, že sa tu bude preberať?“ spýtala som sa ich.

„To jedlo a sršne. Toto máš skade?“ spýtal sa Arl.

„Doma mi to povedali, ale asi vám to nevraveli, aby vás neznepokojovali,“ povedala som, ale veľmi som si tým istá nebola.

„A ty to vieš, lebo?“ nechápala Silena, zrejme urazená, že to jej doma zamlčali.

„Aby na mňa dával Eiden pozor, a aby som o tom vedela. Čo ja viem?!“ povedala som a upútala tým Eidenovu pozornosť.

„Dobre, tak to už dopovedz,“ poprosil Alan.

„Náš špeh, vraj sledoval zbojníkov a tí sa vraj z hôr presúvajú inde. Cestou sa spájajú s inými a idú ďalej. Prepadávajú cestou aj iné dediny a berú cennosti. Nathaniel mi povedal, že hlavne jedlo a to čo sa dá predať. Zdá sa mi akoby sa niekam sťahovali.“

„Kam by sa už zbojníci mohli sťahovať. Myslíš, že chcú napadnúť Kadath?“ spýtala sa Kira.

„To si nemyslím. Na to by ich muselo byť viac a všetci dobre viete, že zbojníkov je síce veľa, ale v skupinkách je ich málo.“

„To je pravda, ale keď sa spájajú?! To musí mať nejaký význam. Pochybujem, že sa boja o život,“ zasmial sa Niel a rozosmial tak aj ostatných.

„Podľa mňa niečo hľadajú. Inak by sa zo dňa na deň nedohodli, že sa presunú, no nie?“ navrhla som a všetci začali nad tým rozmýšľať. Naklonila som sa k Eidenovi. „A tebe čo je? Spravila som niečo?“ pošepkala som mu no on len pokrútil hlavou a ďalej nad niečím úpenlivo rozmýšľal.

„Povedzme, že ich omrzelo staré miesto a rozhodli sa nájsť nové,“ povedal Alan a tým tému uzavrel. Nebolo potrebné to ďalej riešiť, lebo sme nemali žiadne dôkazy a nič. Riešili sme ďalej to čo bolo na porade s dospelými. Nič také zvláštne sa už nedialo a ja som nevedela, čo ešte tu robíme. Zrazu ma Eiden vzal za ruku a vyviedol hore. Sadli sme si do jednej z izieb, na starý gauč a tam na mňa pozrel.

„Ty si na záhady magnet a takisto aj na problémy,“ začal hovoriť.

„Ďakujem,“ povedala som urazene.

„Preberme to, Cora. Nezdá sa mi to s tými zbojníkmi,“ zbystrela som zrak a trochu sa zamračila.

„Tebe to doma tiež povedali, že?“ Prikývol.

„Nie je mi celkom jasné, že práve teraz sa rozhodli odísť. Zbojníci sú dobrí vo vyhľadaní miest ako úkryt. A títo zbojníci v Avalone, majú najlepšie miesto. Síce tam nie sú všetci, ale je ich tam dosť.“

„Ja viem, ale prečo sa sťahujú?“

„Skôr mi odpovedz, ako ten ich vodca skryje niekoľko stoviek zbojníkov pokope? To je nemožné. Neskryje ani prvú stovku, natož päťsto!“ Pomykala som plecami a nevedela mu odpovedať.

„Čo budeme robiť?“ spýtala som sa ho napokon.

„Len jedno. Dávať si veľký pozor, koho pustíme do dediny,“ povedal a ja som prikývla. Chvíľu sme tam len tak sedeli a rozprávali sa aj o zásobách a o všeličom možnom. Pozrela som sa na krk a usmiala sa na modrý kameň. Bol naozaj krásny. Neviem čím to bude, ale vždy keď sa ho dotknem, tak sa rozžiari. Je to veľká záhada.

„Hej vy dvaja, poďte už!“ zavolal na nás Alan a my sme sa pobrali von. Z nášho domu práve vychádzali Nathaniel a Axel, tak som sa k nim hneď rozbehla a objala ich.

„Dávajte si cestou veľký pozor,“ prosila som ich.

„Ty si skôr dávaj pozor tu krpec. Nieže sa ti niečo stane,“ povedal Axel a pobozkal ma na líce.

„Hej, Eiden! Daj na ňu pozor,“ zakričal Nathaniel na Eidena a ten s úsmevom prikývol. Tiež ma pobozkal na líce a už obaja odchádzali do Kadathu. Budú mi chýbať, aj keď sa niekedy hádame. Som veľmi zvedavá aké novinky nám donesú. Len sa budem modliť, aby cestou nestretli žiadneho zbojníka.

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Kúzlo Modrého mesiaca - 2. kapitola: