Kúzlo Modrého mesiaca - 21. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Spojení.

15.08.2013 (11:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 0× • zobrazeno 285×

21. kapitola

Preto, lebo som stále len naliehala, aby sme sa vrátili, sa Silena posadila za Keyna a mňa musel Alan držať silou, aby som nezdrhla a nevyskočila z koňa. Tak veľmi som chcela ísť pomôcť Eidenovi, že som si nevšímala následky. Čo sa stane keď ho chytia? Vrátia sa späť do Kadathu? A čo drahokamy? Čo urobí kráľ keď ich uvidí a získa? Mala som v hlave toľko otázok, že som nevedela na nič iné myslieť. Alan ma zozadu objímal a snažil sa ma upokojiť, no ja som sa upokojiť nevedela. Očkom som pozrela aj na Natalie a tá len žiarila smiechom. Mala som chuť, veľkú chuť sa s ňou pobiť a poriadne jej rozbiť hubu. Za ten čas čo s nami je na ceste, som sa ukázala len ako slaboška, nie ako bojovníčka. Ale čo odo mňa aj čaká? No tak sa bojím a čo! Každý sa niečoho bojí a ja obzvlášť, keď viem, že Eiden nie je za mnou a nekryje mi chrbát. To idem od strachu vybuchnúť. Keď však nadíde čas, ukážem jej aká viem byť bojovníčka.

Na čo sme sa veľmi čudovali bolo, že most do Negavianu bol neporušený a vôbec nestrážený. Nikto okolo nebol a to ma znepokojovalo.

„Ja viem Cora, ale nemôžeme sa teraz nad tým zastavovať,“ povedal mi Alan, keď som sa vkuse len obzerala. Usmiala som sa a ďalej sa obzerala.

„Ľudia sa asi boja, že sme zbojníci,“ povedal Arl a ja som sa na neho pozrela. „No čo! Možné to je,“ povedal a Kira sa zasmiala. Len som prevrátila očami a pozrela sa inam. Niel sa pozeral do mapy a ja očkom tiež. Mesto Samou je dosť ďaleko a blízko neho je aj to miesto kam máme ísť. V hlavnom meste sa máme stretnúť s Eidenom, tak pevne dúfam, že dodrží sľub a príde.

„Zastavte!“ zahlásil Keyn a my sme sa zastavili. Alan sa na neho pozrel a pýtal vysvetlenie, no Keyn ho prstom umlčal a pozeral sa medzi stromy. „Nie sme tu sami,“ povedal a Alan sa pozrel hore. Nechápala som čo im je a ani Silena či Kira. V tom však Alan zrýchlil tempo a všetci sme sa pohli. Počas cesty som sa ho pýtala, čo sa deje, no neodpovedal mi, len sa rýchlo snažil dostať nás z lesa. Začula som lámanie konárov a aj nejaké rýchle pohyby.

„Alan,“ pošepkala som a ten zahrešil. Zavelil a všetci pridali viac do kroku a ja som sa držala Alana ako kliešť.

Pozrela som za seba a uvidela ako za nami ide strašne veľa pavúkov. Vypleštila som na ne oči, ale to sme už vychádzali z lesa na nejakú čistinku. Tam sme však zastavili a Alan strašne zahrešil. Pozrela som sa vpred a uvidela štyri jašterice a pri nich ľudí.

„To vážne?“ skričal Arl a pozrel do neba. Zbojníci sa len zasmiali a pokynuli, aby sme zosadli. Alan ma chytil okolo pása a nespustil z očí.

„Aké milé stretnutie,“ povedal jeden zo zbojníkov a Alan sa usmial.

„Tiež si myslím,“ povedal a prevrátil očami.

„Kam máte namierené?“ spýtal sa a stále so svojimi mužmi sa približoval.

„Len prechádzame,“ povedala Silena a zbojník na ňu pozrel.

„To vás však musíme sklamať. Ste na cudzom území,“ povedal a Keyn sa usmial.

„Tak to nás mrzí. Ak nás teraz pustíte, tak už na vaše územie nevstúpime,“ povedal s nádejou.

„Keyn!“ napomenul ho Alan.

„To však už nebude možné,“ povedal a všetci si pripravili zbrane. „Všetko je naše územie,“ povedal a to ma už Alan pustil a stúpil si predo mňa so zbraňou v ruke. To isté spravili aj ostatní, len ja som bola v nemom úžase, ako vždy.

„Bez boja, nás ľahko nedostanete,“ povedal Alan a všetci sa na seba pustili. Ja som neváhala a tiež sa vrhla do boja. Alan si vzal toho drzého zbojníka a my sme šli na druhých. Našťastie sa jašterice nepohli, lebo by nám tým znemožnili veškerý pohyb. Bojovala som ako dobre som vedela, no myšlienka, že za mnou nie je Eiden, príliš bolela a veľmi som sa nesústreďovala. Toho využil nejaký zbojník a zozadu mi zakryl ústa a ťahal späť do lesa. Kričala som ako som mohla, kopala, ale nemalo to žiadnu cenu. Ten chlap bol na mňa prisilný a nemohla som s ním nič robiť. Už sme prešli ďalej od čistinky, kde ma pustil a spoza stromov na mňa vykuklo ďalších desať zbojníkov.

„Tá je krásna. Bude sa hodiť,“ povedala jedna baba a vrazila mi, až som spadla na zem. Chvíľu som počula ich smiech a kroky, no potom som zavrela oči a omdlela.

Nemôžem uveriť tomu, že ma tak rýchlo dostali. To som bez Eidena totálne neschopná? Tu vonku nie som taká bojovníčka, aká som u nás doma. Tam nakopem hocikoho, lebo viem, že by mi prišli na pomoc, no tu? Tu nemám skoro nikoho a musím sa spoľahnúť na seba. Práve kvôli takýmto chvíľam, keď mi nikto nebude môcť prísť na pomoc. Aká som len sprostá. Natalie sa mi bude smiať do konca života, aká som padavka.

Prebrala som sa na niečom veľmi tvrdom a s rukami za chrbtom. Pootvorila som oči a obzrela sa. Bola som v nejakom tábore, no nemusela som veľmi hádať v akom. Zbojníci ma posadili chrbtom ku stromu, zviazali mi ruky lanom okolo kmeňa, aby som sa nemohla hýbať a ešte aj okolo pása ma uviazali ku stromu. Snažila som sa pohnúť alebo rozviazať, no neúspešne. Zahrešila som a obzerala sa, no nebol tu nikto z mojich.

„Darmo sa snažíš utiecť, zlatko. Stadeto sa nedostaneš bez zranení,“ povedalo nejaké dievča, ktoré sa pri mne zrazu zjavilo. Spoznala som v nej tú, ktorá mi vrazila v tom lese.

„Poď bližšie a ukážem ti zranenie,“ povedala som hnusne a ona sa usmiala. Inak však, ako som čakala. Aj ostatní zbojníci si všimli, že som sa prebrala a postupne ku mne prišli.

„Je krásna.“

„Prenádherná!“

„Nie je z hradu?“

„Nie je to princezná?“ hovorili jeden cez druhého až mi z toho bolo zle. Pozerali na mňa ako na nejakú cennosť a nie ako na bojovníčku.

„Cora,“ povedal niekto moje meno a ja som hľadala vinníka. Spoza všetkých zbojníkov vystúpil ten hlavný a pozrel na mňa. „Dlho sme sa nevideli!“

„Gadus?“ privrela som oči, aby som sa lepšie pozrela a bola to pravda. Hlavný zbojník z Avalonu, bol tu pri mne a sledoval ma. Čo sa to deje?

„Ona ťa pozná, otec?“ oslovilo ho to dievča a ja som na neho nemo pozerala.

„Áno dcérka, pozná. Chlapci, odviažte ju a vezmite do môjho stanu. Rád by som sa s ňou porozprával,“ povedal a traja muži ma začali odväzovať. Gadus sa však otočil a dodal. „Pozor však na ňu. Možno tak nevyzerá, ale vie výborne bojovať,“ povedal a ja som sa usmiala. Prekazil mi plán utiecť.

Už na voľno ma viedli k nejakému stanu a ja som všetkých len vražedne sledovala. Strčili ma do nejakého stanu a zvonku urobili stráž. Založila som ruky na hrudi a pozrela sa do vnútra stanu. Bol perfektne zariadený, s miskou plnou jedla, ovocia a všetkého potrebného. Pozrela som a na Gadusa, ako spokojne sedí na stoličke a sleduje ma. Jeho dcéra sedela neďaleko neho a hádzala na mňa hnusné pohľady.

„Ty si vedel, že som potomok, však,“ povedala som a Gadus sa zasmial.

„Áno vedel,“ povedal a ja som prikývla.

„No nechal si ma ísť aj s kusom drahokamu. Čo keď sa to dozvie Lucius?“

„On sa to nikdy nedozvie,“ povedal a postavil sa pri mňa. „To viem naisto.“

„Tak mi potom povedz: Prečo?!“ povedala som a on sa usmial a vzdychol si. Ukázal na stoličku oproti nemu a ja som si sadla.

„Keď sme napadli vašu dedinu, nečakal som, že ťa tam stretnem. Fakt som netušil,“ povedal a sadol si oproti mne. „Išli sme tam kvôli našej práci, no keď si vybehla z toho domu a pozrela na svojho kamaráta, nemohol som si nevšimnúť tie oči.“

„Čo je s nimi?!“ nechápala som.

„Sú žiarivo modré, aké mal aj Avalon,“ povedal a ja som na neho vypleštila oči.

„Ale otec, načo jej to hovoríš? Aj tak je tupá a ničomu nechápe,“ povedala jeho dcéra a ja som zúrivo schmatla jablko a hodila ho do nej. Gadus sa len zasmial a ja som spozornela.

„Ako viete, aké mal Avalon oči,“ spýtala som sa.

„Viem o Stvoriteľoch veľa vecí, čo iní nevedia.“

„To vidím.“

„Moja zlatá, aj ty toho už veľa vieš. Všetko čo si sa zatiaľ dozvedela, všetko si dávaš dokopy,“ povedal a ja som sa pozrela inam.

„Ale veľa vecí nesedí,“ povedala som.

„Aké napríklad?“

„Eiden našiel ten drahokam, nie ja. A okrem toho ho videl žiariť, no mal to byť normálny kameň. Ja som mu ten kameň nevenovala a vedel ho chytiť.“

„Ten tvoj priateľ bude tiež niečím výnimočným, ale nie pokiaľ ide o drahokamy.“

„A o čo iné?!“

„Mala si už sen o Stvoriteľoch?“ prikývla som. „A čo ti povedali?!“

„Že som jediná, ktorá dokáže kúzlu drahokamu odolať a zabrániť tak skaze.“

„Myslel som si to,“ povedal a usmial sa. „Práve preto, vie len Eiden vziať od teba veci, bez darovania.“

„Ale prečo? Prečo práve on?“

„Pretože ste si bližší, než si sama priznáš,“ povedal a usmial sa. Chvíľu som na neho hľadela a nechápala.

„Čo tým myslíte?“

„Dobre vieš čo tým myslím Cora,“ žmurkol na mňa a ja som sa začervenala. „Poznáte sa od narodenia a to je už osemnásť rokov. Veľa vecí sa preto medzi vami zmenilo. Musíte to tak však udržať.“

„Prečo?“

„Lebo inak sa všetko zmení,“ povedal, no ja som nechápala. V tom sa zúrivo postavila jeho dcéra, prišla k nám a sadla si otcovi na kolená.

„Ten Eiden alebo ako sa volá, ťa chráni od narodenia. Nie však len v boji, ale aj v niečom inom. On je niečo ako modrá žiara v tvojom živote,“ povedala a ja som zbystrela zrak. „On ťa vedie akým smerom máš ísť a ako po tej ceste máš ísť. On je tvoja záchrana,“ povedala a mne sa zjavili slzy v očiach.

„Odkiaľ to viete?!“

„Videli sme ho. Z tvojho srdca, tam kde máš modrú žiaru, tá žiara žiari aj v ňom,“ povedal Gadus.

„Čože?“

„Tú žiaru máš v sebe od narodenia a každým dňom si ju dávala Eidenovi, svojím priateľstvom a všetkým. Ochraňuješ ho pred zlým a pred každým. Tá modrá žiara ho chráni, ty ho chrániš a ani o tom nevieš. No je to aj naopak. On chráni tiež teba. Navzájom si dávate kúsok vášho života,“ povedalo to dievča a ja som sa chytila za tvár. Plakala som a ani som nevedela prečo. Vlastne vedela, len som tomu sama neverila. Preto Eiden zdvihol zo zeme ten drahokam a žiaril, lebo kúsok z tej žiari ho prebudil a ja som ho prebudila úplne. Preto som mu ho mohla dať a nemusela venovať. Preto mohol vziať do ruky aj Nataliin drahokam a nič sa mu nestalo. Sme spojení od narodenia a až do smrti.

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction