Kúzlo Modrého mesiaca - 3. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Zaujímavé, no nebezpečné novinky.

08.04.2013 (16:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 0× • zobrazeno 467×

3. kapitola

Po dobrom obede som sa pobrala do záhrady a začala sa trochu hrať s hlinou. Čo iné som aj mala robiť? Rodičia sa veľmi spolu nebavia, kvôli bratom a ja sa zase nudím, lebo aj Eiden nemôže so mnou ostať celý deň v kuse. Mama vnútri varí a otec opravuje strechu. Sadla som si na zem a pozrela sa do nej. Nič také zvláštne na nej nebolo, no bola krajšia ako to hrozné teplo. Už dlho nepršalo a v dedine sme mali sucho. Prečo aj nie. Mohli by sme doniesť vodu s Bramy, ale to by nám zabralo strašne veľa času. Musíme teda čakať na ten deň, kedy nám zaprší. To ale neviem kedy sa stane.

„Au!“ zjačala som a obzrela sa. Videla som Eidena pri bráne ako sa na mňa vyškiera. Vstala som a šla za ním. Hlavou mi kývol, aby som šla s ním a ja som šla. Zašli sme až pri bránu a tou prešli za ňu. Stáli sme na kraji lesa kde som si sadla na zhodený strom.

„No čo,“ spýtala som sa ho a on si sadol vedľa mňa.

„Nudil som sa a chýbala si mi. Nejdeme niečo robiť?“ navrhol a ja som začala rozmýšľať.

„Dala by som si preteky, čo ty na to?“ zatváril sa dosť šibalsky.

„Od kade kam,“ spýtal sa a obaja sme sa naraz postavili.

„Od brány ku kostolu,“ povedala som a on prikývol. Postavili sme sa pred bránu, odštartoval nás jeden so strážcov a rozbehli sme sa vpred. Ja som bežala na pravej, Eiden na ľavej strane. Bežali sme vpred a vôbec nám nevadilo, že máme pred sebou veľa prekážok. Boli to hlavne polámané vozíky, stánky a všetko čo zničili sršne.

„Preboha Cora!“ skričala jedna dedinčanka, keď som urobila salto cez jeden vozík a pri páde na zem urobila kotrmelec, aby som si nezlomila nohy. Eiden vedľa mňa zas musel podliezť koňa. Obaja sme sa však znova objavili vedľa seba a bežali znova vpred. Pred sebou sme mali drevá, ktoré sme museli preskakovať a bolo takmer isté, že sa o jednu z nich potknem. Prebehli sme to obaja bez zranení a dorazili pri kostol, kde sme sa zvalili na trávu a prudko dýchali.

„Kto bol prvý?“ spýtala som sa farára a on len pokrútil hlavou.

„Remíza,“ povedal a s krútiacou sa hlavou, sa pobral do kostola. Pozrela som sa na Eidena a on na mňa. Spojili sa nám oči a začali sme sa obaja strašne smiať. Dedinčania len krútili hlavami a tešili sa len z toho, že sme nič nezničili ako zvyčajne. Nie je totiž deň kedy by sme si nedali takýto zápas. Pri každom však bola remíza a naša sila sa takmer rovná. No ako v čom. Keď nás raz napadli zbojníci, dokonca sme si rátali koľkých sme porazili. Znova remíza. Odvtedy sa to dialo stále, až sme to vzdali.

„Raz ťa porazím,“ povedala som mu a on sa zasmial.

„Snívaj ďalej,“ pobozkal ma na čelo a postavil sa. Porozhliadal sa okolo seba a potom mi pomohol vstať.

„Čo budeme robiť celý deň?“ spýtala som sa a on začal rozmýšľať, no dlho na nič neprišiel. Celý zvyšok dňa sme nakoniec nerobili nič, len sa zabávali ako sme vedeli. Nie len my dvaja, ale aj ostatný s nami. Hrali sme šach, kocky alebo iné hry. Zápasili sme medzi sebou a všetko čo nás napadlo. Pred večerom sa však niečo stalo. Náš špeh sa totiž vrátil a ako sme na ňom videli, nebolo to nič dobré. Starosta okamžite zvolal schôdzu a my sme na ňu, ako na každú, ísť nemohli.

„Som zvedavá čo sa stalo,“ hovorila Silena a všetci sme prikývli. No ani keď sa schôdza skončila, ani vtedy sme sa nič nedozvedeli. Rodičia nám povedali, že sa nič nedeje a že sa nemusíme báť. No to sa im ľahko povie, keď sme videli to čo sme videli. Nechceli nám ani za ten svet povedať čo sa stalo. Keď sme prišli domov, už sa podávala večera.

„Tak už mi poviete čo sa stalo?“ spýtala som sa.

„Nič sa nestalo Cora,“ povedala kľudne mama, aj keď jej výraz ako kľudný nevyzeral.

„Ale neklamte ma! Čo sa stalo?!“ naliehala som.

„Nič Cora! A už sa prestaň vypytovať!“ napomenul ma otec krikom a to som už fakt musela stíchnuť. Nedala som si však pokoj. Po jedle som šla do izby, ale ešte predtým som sa zastavila na schodoch a počúvala.

„Čo keď sa deti pokúsia ísť do lesa? Zbojníci ich môžu napadnúť,“ šepkala mama pri stole.

„Nemôžeme dopustiť aby sa tam vybrali. To nemôžeme,“ hovoril tiež otec a mne došlo o čom je reč. Zbojníci sú neďaleko. Zavrela som sa do izby a zamkla dvere, aby ma nikto nevyrušoval. Hodila som na posteľ veci a prezliekla sa. Rozpustila som si aj moje dlhé vlnité vlasy, aby som sa tak rýchlejšie stratila. Za opasok som si dala dva nože a pre istotu aj jeden do čižmy. Opatrne som otvorila okno a vyšla ním von. Vonku však bolo stále vidno, tak som sa musela tajne doplaziť k bráne. Starosta tam poslal ešte štyroch strážcov, aby bránili dedinu. Našťastie sme mali záložný otvor, ktorým som aj vyšla von. Vošla som do lesa a už som si bola istá tým, že som sa zbláznila. Ísť do lesa sama a to ešte v tme dokážem naozaj len ja. Ale ja som musela zistiť čo sa deje tam vonku. Vošla som hlbšie do lesa a hľadala niečo známe. Slnko zapadlo a v lese zavládlo ticho a hrubá tma. Kráčala som opatrne ďalej a modlila sa nech na nič nenarazím. Ani som to nestihla domyslieť a nado mnou som objavila obrovského pavúka, ako si tká svoje siete. Obišla som ho teda veľkým oblúkom a kráčala ďalej. Kráčala som popri veľkých kvetoch, hríboch a obrovských stromoch. Bola som ako mini mravec vo veľkom svete. Neviem prečo, ale toto prostredie sa mi veľmi páčilo. Pozrela som sa pred seba a uvidela svetlo. Podľa farby som si domyslela, že je to oheň. Aký blbec by zapaľoval oheň v lese? Veď by ho všetky zvieratá videli a zaútočili by. Šla som tým smerom a pomaly rozoznávala zvuky. Za sebou som však začula kroky a lámajúce sa konáre. Obzrela som sa, no nikto za mnou nebol. Išla som teda ďalej. Zbadala som však asi dva metre odo mňa postavu. Hneď som vzala nožík na obranu, no tá postava na mňa skočila a doslova ma pritlačila k zemi. Ruku s nožíkom mi zachytil nad hlavou a druhou mi dal svoj nožík okolo krku. Bola som nahraná.

„Čo tu do pekla robíš?!“ skričal potichu na mňa veľmi známy hlas.

„Eiden?“ vyvalila som na neho oči a snažila sa odmotať z jeho zovretia. On mi však ešte tuhšie stlačil ruku až som otvorila ústa za bolesť.

„Čo tu robíš?!“ spýtal sa znova.

„A ty?“ chvíľu na mňa zazeral, no potom sa na mňa pozrel lepšie. Očami prebehol po celom mojom tele a znova mi pozrel do očí.

„Prišla si bojovať?“ spýtal sa s napoly trasúcim hlasom a prisahala by som, že sa červená. Len som sa usmiala a on mi povolil ruku, no nezoskočil zo mňa. „Môžeš mi už konečne odpovedať?“ spýtal sa hrubšie.

„A čo si čakal, že budem doma sedieť, dokým nás v noci nenapadnú?“

„Oni nikdy nenapádajú v noci!“

„Možno si raz povedia, že je to v noci lepšie!“ hneval sa rovnako ako aj ja. Neviem ani prečo som sa tak rozzúrila. Asi preto, lebo na mne stále sedí a premeriava si ma pohľadom. Akoby ma ešte nikdy nevidel v takomto oblečení. „Dobre sa ti díva?“ spýtala som sa ho keď som to už nevedela vydržať. Tie jeho pohľady boli naozaj zvláštne.

„Budeš to musieť zniesť, lebo ja s teba nezídem,“ povedal a žmurkol na mňa.

„A dôvod?“

„Lebo poletíš tam kam nemáš. Máš šťastie, že som ťa tu našiel. Inak by si skončila u nepriateľa.“

„Nie som až taká neschopná!“ bránila som sa a zavládlo ticho. „Nie tak veľmi, dobre?“ skričala som na neho hlasnejšie, ale to som nemala. Blízko nás bola totiž stráž a mňa započula. Eiden ma vzal a spolu sme sa schovali za veľký strom. Ten strážca sa objavil ešte aj s jedným vedľa nás a tak ma vyľakali, že mi Eiden musel rukou zapchať ústa.

„Prisahám, že som niečo počul!“ hovoril jeden.

„Asi to bolo nejaké zviera. Poďme na miesto, lebo nás nechajú zbičovať!“ navrhol ten druhý no tej prvý sa ani len nepohol. „Na čo čakáš?“

„Nechcem ísť ďalej. Načo. Aj tak to v živote nenájdeme!“

„Musíme tomu veriť?!“

„A čo s tým? Už aj teraz sme na svete pánmi!“

„Ale keď to získame, budeme ešte väčšími. A teraz už poď,“ potiahol ho a obaja sa nám stratili z dohľadu. Eiden mi dal ruku z úst a ja som na neho pozrela. Tiež mal taký istý výraz ako aj ja. Hlavou naznačil, aby sme šli tou istou cestou späť. Keď sme už boli ďalej od zbojníkov, zastavila som sa a pozrela na neho.

„Tiež si to počul však? Nesnívalo sa mi,“ spýtala som sa ho hneď.

„Nie nesnívalo. Tak preto sa sťahujú,“ povedal a znova sa otočil na zbojníkov. „Niečo cestou hľadajú.“

„Ale čo to môže byť? Čo môžu hľadať?“ spýtala som sa ho no pomykal plecami.

„Nemám potuchy, ale budeme musieť už ísť, aby sme našli cestu späť,“ prikývla som a obaja sme sa pohli tou istou cestou späť. Celou cestou som rozmýšľala čo také môžu zbojníci hľadať. Ak je to niečo cenné, tak toho majú myslím dosť. Niečo iné? Neviem. Mala som napadnúť toho zbojníka, bola by som vedela čo to hľadajú. Viac ako toto ma vyplašilo aj to, že ich nechajú zbičovať. Kto a len za to, že opustili svoje miesto? Takúto tyraniu by som vážne zažívať nechcela. Dúfam len, že to neplatí aj pre deti. No, ak tam vôbec nejaké majú.

S Eidenom sme kráčali ďalej a už sa pomaly začalo viac stmievať a oblaky nad našimi hlavami tmavli. Bude určite pršať, mohlo by. Dlho už nepršalo. Prišli sme až k bráne a obišli sme ju na náš tajný vchod. Prešli sme ním a poobzerali sme sa. Nikto už na námestí ani vonku nebol, okrem strážcov.

„Už tam nikdy nechoď,“ otočil sa ku mne Eiden a povedal mi to ako rozkaz, nie prosbu. Za tie roky som to už rozoznala.

„Dobre, ale ani ty! Sľúb mi to!“ žmurkla som na neho a on sa usmial a nakoniec prikývol.

„Tak dobrú noc,“ povedal, pobozkal ma na líce a objal. Silno ma stisol a ja som potom s úsmevom šla domov. Ešte som sa otočila na neho, no on tam už nebol. Určite už šiel domov. Usmiala som sa na okolie a šla domov. Vyliezla som naspäť do izby, prezliekla sa a zaľahla do postele. Zajtra sa hlavne nemôžem pred rodičmi prerieknuť o tom kde som bola, lebo by mi dali zaracha na doživotie. Aj keď sa mi zatvárali oči, zdalo sa mi, že sa niečo veľmi zlé zajtra stane. Neviem čím to je, ale určite sa zajtra niečo stane. Dúfam však, že to zvládnem.

« Předchozí díl Následující díl »

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction