OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Kúzlo Modrého mesiaca - 5. kapitola

19.04.2013 (19:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 0× • zobrazeno 479×

5. kapitola

Celý nasledujúci deň som nerobila nič, len čakala na večer. Už som si aj pobalila veci na cestu a bola odhodlaná ísť s Eidenom. Mali sme poslanie, zachrániť náš domov. Je takmer jasné, že keď sa zbojníkom dostane do rúk drahokam, napadnú Kadath a iné kráľovstvá. To nemôžeme dopustiť. Síce idem preč tajne a rodičov tým poriadne nahnevám, musím to urobiť. V stávke sú životy všetkých ľudí. Keď som sa počas dňa stretla s Eidenom spolu sme plánovali kade pôjdeme a ako sa stretneme s Gadusom. Je jasné, že hneď po tom ako nás napadli šli ďalej a my musíme nájsť ich stopy. Ak ich nájdeme, pôjdeme po nich a budeme dúfať, že nájdeme len Gadusa a nie celú jeho bandu.

„Si si istá, že pôjdeš so mnou? Naozaj nechcem, aby si odišla od rodičov,“ prehováral ma Eiden celý deň.

„Tak naposledy Eiden, idem s tebou! Nechcem, aby sa ti samému niečo stalo! A už ma prestaň odhovárať,“ povedala som mu drsne, pobozkala ho na čelo a šla preč. Len sa usmial a ďalej nič nehovoril. Mala som čo robiť, aby som sa pred nikým nepreriekla. Určite by som nechcela vidieť mamu, ako sa trápi kvôli nášmu odchodu. Ale keď musíš, tak musíš.

Deň prebehol rýchlejšie než som si myslela. Prišiel večer a všetci išli spať. Vzala som si tašku a všetky zbrane čo som mala a potichu vyšla von. Cestou som sa zastavila u rodičov v spálni, kde som im nechala list na rozlúčku. Trhalo mi srdce odchádzať od nich, ale nemala som na výber. Vošla som do kuchyne a vzala si potrebné jedlo a lieky, dokonca som si vzala aj nejaké peniaze pre istotu. Otvorila som dvere a vyšla do tmavej noci. Išla som do starého domu, kde som sa mala stretnúť s Eidenom. Čakala som, že odíde bezo mňa, no on tam bol. Asi pochopil, že musí ísť vo dvojici, pretože nejdeme len proti zbojníkom, ale aj proti prírode. Nevieme čo nás tam vonku za zvieratá čaká a musíme byť pripravení na čokoľvek.

„Ani to nevyslovuj,“ zahriakla som Eidena, keď sa znova snažil namietať. Len sa usmial a dal si na chrbát batoh. Objali sme sa a potichu ako myšky sme vyšli do tmy. Nebol problém ísť za bránu, no keď sme sa postavili pred les, nadýchli sme sa a nakoniec vošli. Šli sme tou istou cestou akou sme šli minulú noc. Museli sme sa vrátiť na to miesto kde boli zbojníci predtým. Znovu sme šli okolo veľkého pavúka a aj pomedzi veľké stromy, kvety a hríby. Išli sme tou istou cestou, ktorú som si aj pamätala. Prišli sme nakoniec až na miesto, kde boli predtým zbojníci. Podľa čoho sme to zistili? Podľa ohnísk, ktorých tam bolo veľa a aj podľa rozšliapanej trávy.

„Tak a teraz stopy,“ povedal Eiden a začal sa pozerať po zemi. Pozrela som sa smerom na sever a usmiala sa. Potom som sa pozrela na Eidena a ten len snoril kade tade a hľadal nejaké stopy.

„Ehm Eiden?“ ozvala som sa so smiechom po hodnej chvíli. Zdvihol hlavu a uvidel, že sa smejem. Len som ukázala na sever a on uvidel stopy po koči. Postavil sa a urazene sa pobral tým smerom. Ja som za ním pobavene zase cupotala. Išli sme ďalej po stope a nevyzerala na to, že by sa jej chcelo zmiznúť. Bola veľmi jasná.

„Dobre, tu prespíme. Nechcem ísť ďalej v tme,“ povedal a dal si dole tašku. Tiež som ju dala dole a sadla si na zem vedľa stromu. Eiden sa chvíľu prechádzal hore dole a hľadal niečo čo by nás mohlo v noci ohroziť. Nič však nenašiel, tak si sadol vedľa mňa a pokynul, aby som si na neho ľahla. S radosťou som prijala a uvelebila sa na ňom. Zajtra nás čaká dlhá cesta a potrebujem sa na to vyspať. Dúfam len, že nás nečaká nič zlé. Od odchodu z dediny som mala taký pocit, akoby nás niekto sledoval. Hádam to je len pocit a nie skutočnosť.

Ráno bolo horšie než som si myslela. Síce som spala na Eidenovi celú noc, cítila som sa akoby ma prešiel buldozér. Bola som dolámaná a bola mi zima. V noci trochu spŕchlo, tak som sa musela s Eidenom schovať pod mikinu. Čo tiež veľmi nepomohlo. Ráno bola na tráve rosa a chladný vánok.

„Dobré ráno,“ pozdravil sa Eiden keď sa zobúdzal spolu so mnou. Okom som na neho pozrela a s námahou som vstala. Oprášila som zo seba špinu a lístie a zaklonila hlavu, aby som si spravila drdol. Ako som si ho robila, zacítila som ako sa na mňa Eiden pozerá. Len som sa tomu usmiala a nevenovala tomu veľkú pozornosť. „Spala si?“

„Ani nie, a ty?“ pokrútil hlavou a tiež tackavo vstal. Povystieral sa a poobzeral. Oči mu sklesli na zem, na ktorú sa aj usmial.

„Stopy nezmizli, takže môžeme ísť po nich ďalej,“ povedal a vzal tašku do ruky.

„Čo čakáš, že nájdeme na druhom konci?“ vzala som si tiež tašku do ruky a dala si ju na chrbát.

„Dúfam, že nič zlé,“ povedal a vykročili sme vpred. Našťastie zbojníci prerazili cestu takže sme nemuseli ísť cez hustý les a čeliť tak zvery. Ako som sa tak za cesty obzerala všimla som si len niekoľko zvierat. Hlavne pavúkov, ktorých bolo všade veľa. Radšej by som bola keby boli malé. Až tak by som sa ich nebála. Iných zvierat bolo tiež dosť, ale nevyzerali veľmi nebezpečne. Len dúfam, že sa nemýlim. Za cesty som tak rozmýšľala, čo asi v tomto momente robia moji rodičia a priatelia. Ušla som prakticky z domu a jediné čo som im po sebe zanechala bol list na rozlúčku, v ktorom sa písalo ako ma to mrzí a že ich mám rada. Viem však, že keď sa vrátime domov, budem mať zaracha do konca môjho života. Ak predtým však celú krajinu zachránim, vôbec mi to nebude vadiť. Hlavne, že sa im nič nestane. Keď som sa tak pozerala na Eidena, je rozhodnutý urobiť pre svoju krajinu čokoľvek. Som na tom rovnako, ale sama ešte neviem proti čomu čelíme. Jediné čo nás ženie dopredu sú slová šéfa zbojníkov Gadusa. Možno keď ho nájdeme, len nás zajme a následne predá svojmu najvyššiemu veliteľovi. Určite by ho za to povýšili.

O najväčšom zbojníkovi na celom ostrove som dávno počula. Bolo o ňom písané veľa básní a príbehov. Veľa ľudí ho pozná ako hrdinu alebo aspoň dobrého človeka. Po čase sa však zistilo, že to sú všetko klamstvá. Ten zbojník, menom Lucius Esox, páchal od samého začiatku len zlo. Najprv pôsobil v Kadathe, kde okrádal aj veľmi chorých pre svoju posadnutosť zlatom a mocou. Vlámal sa aj do samotného hradu a okradol kráľa. Potom sa presunul ďalej a zväčšil tak svoju armádu. Za niekoľko rokov sa sám stal kráľom, ale všetkých zbojníkov zo všetkých krajín. Nikto nevie kde sídli alebo kde ho má niekto hľadať. Akoby sa zakaždým prepadol pod zem. Na neho je vypísaná tá najväčšia odmena a na hrade v Kadathe ho už dlho očakáva súd. Avšak ako som počula, vždy keď ho akoby zajali, znova ušiel, lenže potom sa už prestal ukazovať a posielal svojich podriadených. Počula som o ňom, že je veľmi dobrý v boji. Nechcela by som ho stretnúť na tejto našej výprave. Ešte by som to aj ja schytala a nechcela by som sa domov vracať na pol.

„Au!“ zahrešila som keď som narazila do stojaceho Eidena. Stál na mieste a počúval. „Čo sa deje?“ spýtala som sa šeptom, no aj tak ma rukou umlčal. Potom ma vzal za ruku a obaja sme sa schovali blízko cesty za strom. Dal si dole batoh a niekam sa vytratil. Pozorovala som ho, až dokým mi nezmizol z dohľadu. Čakala som dlho, ale neukazoval sa. V tom akoby zo stromu či z oblohy, dopadla na cestu ktorou sme prišli postava. Eiden sa pri nej zjavil a kopol do nej.

„Ty si taký somár! Úplný somár!“ kričal Eiden a ďalej do postavy kopal. Tá sa však nenechala dlho a postavila sa. Začali spolu bojovať a bol to celkom vyrovnaný boj. Len som si vzdychla a vstúpila medzi nich.

„Tak už prestaňte,“ povedala som so smiechom a obaja sa pustili. Pozrela som sa na nahnevaného Eidena a na udychčaného Alana.

„Somár! Sprostý somár!“ kričal Eiden a kopal nohou do zeme. Zasmiala som sa.

„Ty si horší!“ zakričal Alan. Mala som sto chutí si sadnúť na zem a počkať dokým sa nevykričia. No ako týchto dvoch poznám, dlho by to trvalo. Pozrela som sa za seba a uvidela Silenu, Niela, Kiru a Arla ako s úsmevom kráčajú k nám. Chcela som aspoň jedného objať, no dosť ma šokovalo, že sú vôbec tu.

„Ehm, Eiden? Asi máme problém,“ povedala som a on sa hneď pozrel. Keď však ostatných uvidel začal strašne nadávať a ničiť všetko okolo seba.„Čo tu do frasa robíte?!“ skričala som na nich.

„To by sme sa mali pýtať my!“ povedala Kira a založila ruky na hrudi.

„A toto je čo,“ uvidela som ako majú na chrbtoch tašky a mne došlo, že nešli len na malý výlet. „Vy ste nás špehovali?“

„Bolo mi čudné, že ste si nás nevšimli už skôr,“ povedal Niel a usmial sa. Len som sa na neho zamračila a hneď sa stiahol za Arla.

„Choďte domov! Choďte a zabudnite, že ste nás tu videli!“ povedala som im, aj keď som vedela, že už keď sa sem dostali, len tak ľahko neodídu. „Fajn,“ vzdychla som si, keď sa ani nepohli, „Prečo ste šli za nami?“

„Počuli sme vás ako ste sa dohadovali, kedy odídete. Chceli sme ísť s vami,“ povedal Alan.

„A načo! Celú večnosť mi trvalo, kým som hentú musel presviedčať, aby sa do toho nemiešala! To mám aj vás?“ kričal Eiden a postavil sa vedľa mňa.

„Chceme zažiť dobrodružstvo,“ usmiala sa Kira.

„Ale my nejdeme na výlet!“ okríkla som ju.

„A kam idete?“ spýtala sa Silena a ja som sa hneď pozrela na Eidena. Nevedel čo povedať. Schmatla som ho za ruku a ťahala ďalej od ostatných.

„Počuj Eiden,“ šepkala som, „Nebolo by lepšie keby šli s nami?“

„Preskočilo ti?“

„Aj tak za nami pôjdu. Už prešli kus cesty a pochybujem, že sa kvôli nám vrátia. Možno ich budeme potrebovať,“ chvíľu mlčal.

„Ale to im budeme musieť povedať čo chceme robiť,“ pošepkal a ja som už vedela, že môžu ísť.

„O to sa postarám. Nemôžeme sa ďalej zdržovať,“ povedala som a obaja sme sa ku našim priateľom obrátili. „Môžete ísť s nami, ale viete ako to v lesoch chodí,“ začala som.

„Dobre, dobre,“ zastavil ma Alan a spolu s Eidenom sa ujali vedenia. Oni dvaja sú veľmi dobrý kamaráti. Vždy sa dohodnú a keďže šli spolu vpredu, určite mu to Eiden všetko povie. Ja som šla s ostatnými vzadu a začala som im hovoriť čo máme v pláne. Na moje ďalšie prekvapenie sa vôbec nezhrozili ani nepanikárili. Naopak so mnou súhlasili a prikyvovali. Chcela som po nich vysvetlenie a Niel mi hneď povedal, že už dlhší čas sa zaujímal o drahokam a všetko o ňom. Povedal, že keby ho mali v rukách zlí ľudia, bola by to katastrofa.

„Samozrejme, aby bola plná sila drahokamu funkčná musí sa spojiť,“ vysvetľoval nám „Samotný kus nemá takú silu ako celý drahokam,“ dávalo to zmysel. Preto ho Stvoritelia rozdelili, aby nemal niekto hneď naraz takú veľkú silu. Neviem si ani len predstaviť čo všetko ten drahokam dokáže. Podľa mňa to nebola matka príroda, ktorá sa im chcela pomstiť. Každé kúzlo má svoje negatíva. A keď už stvorili väčší svet, museli tu byť predsa aj iné zmeny. Nechcem na to ani len pomyslieť čo by bolo, keby sa ten drahokam našiel.

Niel a Arl sa pridali dopredu k chalanom a my tri sme ostali vzadu. Chýbalo mi porozprávať sa aj s babou.

„Mne je už zle keď mám na sebe už druhý deň to isté,“ sťažovala sa Silena a ja s Kirou sme sa len smiali.

„Ale no tak ty pyšná. To zvládneš!“ povedala Kira.

„Nie to nezvládnem. Hej chlapci,“ zakričala na nich a oni sa otočili. „Nechcem vás rušiť, ale radi by sme sa prezliekli. Veď viete, baby,“ usmiala sa a oni sa zastavili a zmučene na nás pozerali.

„To ako vážne Silena?“ povedal zmučene Alan.

„No dovoľ?“ dala ruky v bok, „Sme dievčatá, vy chlapi, takže by ste mohli mať trošku zľutovanie,“ usmiala sa a všetci štyria si vzdychli. Eiden nakoniec prikývol a všetky tri sme sa stratili za stromami. Aj tak sme boli aj hladný tak rozložili oheň a pripravovali zatiaľ jedlo. Prezliekla som sa do niečoho lepšieho, lebo mi už začínala by poriadna zima. Čierneho oblečenia máme všetky najviac, aby nás nikto nemohol v noci vidieť. Silena si dala všetko krátke, pretože jej potné kanáliky, ako povedala, priam tečú ako vodopád. Kira si dala to v čom sa cíti najpohodlnejšie. Ani by som sa jej nečudovala. V takejto horúčave dať si to čo nám svedčí, by bola len naša hlúposť. Prezliekli sme sa a šli za chalanmi sa trochu najesť. Mali sme nejaké ryby alebo čo to bolo, a dobre to chutilo. Dlho som takéto pochúťky nejedla. Pri ohni sme sa aj trochu bavili o našej ceste a viac sme im o nej povedali. Pri zmienke na zbojníkov sa trochu pozastavili, ale nakoniec súhlasili. Dojedli sme a pobrali sme sa ďalej po stope. Cestou sme sa aj zabávali a nejako chceli hrať, aby sme sa nenudili. My tri sme si vymysleli hru, ktorá z nás uvidí viac pavúkov. O asi dve hodiny sme vyhodnocovali. Ja som videla troch, Silena piatich a Kira až sedem pavúkov. Naozaj neviem kde ich toľkých videla, ale nevadí. Hra je hra. Pokračovali sme ďalej v ceste, no zrazu sa chalani zastavili a povedali nám aby sme sa prikrčili.

„Čo sa stalo?“ spýtala som sa šeptom. Eiden mi rukou naznačil, aby som šla k nemu, a keď som tak urobila ukázal pred seba. Asi niekoľko metrov pred nami bol tábor. Zbojnícky tábor. Pozrela som s úsmevom na Eidena a ten prikývol. Bol to ten tábor kde bol šéfom Gadus. Sme blízko k získaniu veľa informácií. Spolu sme vykročili trochu vpred, aby sme si našli dobré miesto, na ňom sme sa zastavili a začali vymýšľať plán, ako sa ku Gadusovi dostať.

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Kúzlo Modrého mesiaca - 5. kapitola: