OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Kúzlo Modrého mesiaca - 8. kapitola

16.05.2013 (08:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 0× • zobrazeno 487×

 8. kapitola

Hostinský nám večer povedal, že naša práca sa začne o ôsmej ráno a končí o jedenástej večer. Budeme pracovať neustále pätnásť hodín. Keď som ráno vstala, veľmi sa mi do práce ísť nechcelo. Pozrela som sa na hodinky a bolo sedem hodín. Kira a Silena ešte stále spali, no z chalanov spal len Niel. Ktovie kde sú ostatní. Vstala som a šla sa do malej kúpeľne prezliecť do šiat, ktoré nám večer dala majiteľova žena. Do vlasov som si dala kvetinku a šla do hostinca. Stretla som tam len majiteľovu ženu.

„Dobré ráno,“ milo som sa pozdravila a ona sa na mňa hneď pozrela.

„Dobré, tak si už aj ty hore?“ spýtala sa a ďalej niečo robila.

„Áno, neviete kde sú moji kamaráti?“

„Sú už od šiestej ráno za hostincom a robia si svoju prácu. Toho dreva je naozaj dosť,“ usmiala sa a ja som prikývla. „Musím ísť do mesta niečo zariadiť. Tu máš nejaké jedlo tak si spravte raňajky,“ povedala a s úsmevom odišla. Vzala som si tácku a začala naň nakladať nejaké chlebíčky, na ktoré som dávala med, džem, maslo a syr. Nakrájala som aj nejakú zeleninu. Spravila som ich dosť a potom aj s táckou vyšla von. Obišla som hostinec a zastavila sa pri zadnom vchode. Keď som však uvidela Eidena a Alana bez trička ako silno sekajú drevom, rýchlo som sa otočila a silno dýchala. Mala som čo robiť, aby mi tácka nespadla z rúk. Čo sa to so mnou deje? Po chvíli som sa už spamätala a šla za nimi. S úsmevom som k nim kráčala až si ma všimli aj oni.

„Nesiem vám raňajky,“ usmiala som sa a zastavila sa. Obaja si utreli čelo a s úsmevom si vzali chlebíček. Ja som zasa za odmenu dostala bozk od každého na líce. „Vraj ste tu už od šiestej ,“ povedala som a tácku položila na trávu, na ktorú som si aj sadla.

„Ako vidíš, dreva je veľa a keď môžeme pracovať, tak si švihneme,“ vysvetlil Alan.

„A kde ste nechali Arla?“ poobzerala som sa no nikde som ho nevidela.

„Tam ide,“ ukázal Eiden. Nestihla som sa ani otočiť a cítila som ako ma Arl pobozkal na hlavu.

„Nesieš raňajky? Skvelé, už som aj vyhladol,“ usmial sa a sadol si vedľa mňa.

„Koľko je už hodín?“ spýtal sa Alan.

„Už bude pol ôsmej. Asi pôjdem zobudiť ostatných, aby sme nezmeškali,“ usmiala som sa a postavila.

„Ktorá z vás pomáha tej jeho žene?“ spýtal sa Arl.

„Silena, prečo?“

„Len tak,“ usmial sa a zasa jedol. Na tvári sa však značil šibalský pohľad. Len som sa zaškerila a šla zobudiť baby a Niela. Bolo to však dlhšie budenie než som čakala. Nechceli sa ani za ten svet postaviť a ísť sa pripraviť do práce. Nakoniec som ich musela nechať tak a ísť aspoň sama do práce. Ako tak začala ôsma hodina, hostinský sa zobudil a začínal kontrolovať svojich zamestnancov. Ja som už pomaly upratovala jednu z izieb a Kira sa ku mne pridala chvíľu pred tým ako prišiel hostinský. Rozdelili sme si izby a tie začali upratovať. Upratovala som prvú izbu a naozaj som nechápala tomu ako niekto môže spať v takomto chlieve. Posteľ bola neupravená, dlážka špinavá, okná pootvárané a šatstvo hodené po celej izbe. Ak to takto bude vyzerať aj v ostatných izbách, budem mať čo robiť. Nakoniec budeme musieť požiadať aj Silenu, aby nám s tým šla pomôcť.

Tak som sa teda do toho pustila. Najprv som pozatvárala niektoré okná, aby nebol prievan. Potom som ustlala posteľ a vymenila obliečky. Šaty som zo zeme aj zo všade pozbierala a uložila do skrine. A nakoniec som umyla dlážku. Toto všetko mi trvalo pol hodinu. Zadychčaná som sa teda presunula do ďalších izieb, kde to však bolo ešte horšie. Všade boli fľaše od vína alebo poháre od piva. Nedojedené jedlo a špinavé veci. Bolo mi z toho až na grcanie. Musela som to všetko dať do prania a od zhora až nadol všetko vyumývať. Takto vkuse som upratovala izby až do desiatej. Dve hodiny som robila ako strela a upratala tak len tri izby. Ktovie ako je na tom Kira. Odišla som nachvíľu z izby a šla von po vodu. Zašla som až pri stajne kde robili chalani a videla ich ako zadychčane ležia na zemi.

„Prisahám, že keby sme tie kone nepotrebovali, ani by som sa toho dreva nedotkol,“ počula som ako sa Alan sťažuje a Eiden súhlasne prikyvuje. Prišla som k nim a kľakla si.

„Vy sa trápite s drevom, no skúste upratovať tri izby dve hodiny. Akoby v nich nebývali ľudia, ale prasce,“ povedala som a obaja sa zasmiali.

„To sú tie izby na tom tak zle?“

„Predstav si, že máš izbu len s posteľou, jednou skriňou a stolíkom. A to ti trvá upratať pol hodinu. A ešte k tomu zhnité jedlo a fľaše od piva,“ povedala som a hneď pochopili, že to nie je ktovie čo. No musela som sa vrátiť do práce. Vzala som si vodu a šla znova upratovať. Cestou som stretla aj Kiru a tá na tom tiež nebola najlepšie. Zaujímalo by ma ako je na tom Silena. Celý deň som ju od rána nevidela, takže ani neviem ako pomáha hostinskej. Až do obeda sme všetci pracovali do únavy, že som si myslela, že omdliem. O dvanástej sme mali prestávku a to sme sa všetci stretli pri stajni. Alan a Eiden ležali zničení na zemi a zhlboka dýchali. S Kirou sme ich museli aj ošetrovať, pretože sa im drevo dralo až do kože.

„Nemali by ste to tak preháňať. Zničíte si obe ruky,“ karhala ich Kira a oni sa bezmocne na ňu pozreli.

„Nemá zmysel, aby ste to tak drsne robili, keď s vami potom nepohneme,“ pripojila som sa k nej a zaviazala Eidenovi ruku. Niel sedel vedľa nás a hádam až v spodnom prádle mal seno. Celý od hlavy až po päty bol od sena, akoby sa v ňom celý čas váľal. Arl zase celý smrdel od koní a bol všade špinavý. Ja s Kirou sme boli zadychčané, boleli nás ruky a hlavne odreté kolená, keď sme sa museli plaziť po dlážke, aby sme ju dobre umyli. V tom sme sa však všetci pozreli na prichádzajúcu Silenu. Keď som ju uvidela nevedela som či sa mám smiať alebo ju ľutovať. Vlasy mala strašne strapaté, šaty mala od sadze, peny, zeme a ruky trasúce. Kľakla si k nám na kolená a pozrela na nás. Alan to však už nevydržal a začal sa strašne rehotať. Trochu sa k nemu pridali aj Arl, Niel a Eiden, ale ja s Kirou sme sa zatiaľ držali. Došlo mi, že preto sa ma Arl pýtal kto hostinskej pomáha, pretože tá mala najviac práce.

„A ty si čo robila?“ spýtala som sa a kľakla k nej.

„Pomáhala hostinskej,“ povedala potichu. „Prala som, žehlila, varila, upratovala kozub, obsluhovala zákazníkov a ešte veľa vecí,“ povedala zhrozene.

„Toľko veľa? Prečo na to nedali radšej dve baby ako len jednu?“ nechápala Kira.

„Neviem, ale ak mi za túto prácu dá ťarbavého koňa, opľujem ho do ksichtu,“ povedala a ľahla si na zem. Nakoniec sme zo všetkých z toho vyšli najlepšie ja a Kira. No tá polhodinová prestávka prospela určite každému z nás. Poriadne sme si oddýchli, nabrali sily a znova sa pustili do práce. Ako som však za práce sledovala Silenu, už na tom nebola tak zle ako ráno. Už toho nemusela toľko robiť a jediné čo robila bolo behanie od varenia k obsluhovaniu. Alan a Eiden spravili už polovicu dreva a neskôr sa k nim pridal aj Arl, ktorý už prácu v stajni dokončil. Ja s Kirou sme ďalej upratovali izby, až sa mi zdalo, že ich vždy pribúda a pribúda. Kľačala som na zemi a drhla dlážku, keď som začula kroky.

„Ahoj,“ pozdravil sa Eiden a sadol si pri mňa na stoličku.

„Ahoj,“ usmiala som sa na neho no naďalej umývala. „Čo ste si dali prestávku?“

„Chcel som ťa ísť pozrieť tak ma zastúpil Arl. Ako ti to ide?“

„Rovnako,“ zamrmlala som a hodila handru do vody. „Stále to isté. Zatvoriť okná, prezliecť periny, upratať veci do skrine a nakoniec umyť dlážku. A samozrejme aj vyniesť jedlo ak tu náhodou nejaké je,“ povedala som a drsne žmýkala handru.

„Aspoň sa naučíš byť domáca žienka,“ usmial sa a ja som na neho skepticky zazrela.

„Keby mám byť vo vlastnom dome takáto žienka, tak to sa radšej nevydám a budem sa venovať tomu čo chcem,“ odvrkla som a ďalej dlážku umývala.

„A aká chceš byť?“ spýtal sa a zložil ruky.

„Dobré dievča, ktorú bude mať každý rád a bude pomáhať.“

„A taká aj si,“ pozrela som na neho, „Si dobré dievča, každý ťa má rád a pomáhaš. Si lepšia než si sama myslíš,“ žmurkol na mňa a ja som sa zasmiala.

„Prišiel si mi lichotiť?“

„Aj to raz treba,“ zasmial sa. „Tak ja už idem. Aspoň som ťa rozveselil. Drž sa,“ sklonil sa, pobozkal ma na líce a odišiel zase preč. Len som ho s úsmevom sledovala a ďalej pokračovala v práci. Počas dňa bolo izieb čoraz menej a práce nám ubúdalo. Asi okolo šiestej večer sme s Kirou skončili a úsmevom sa objali.

„Konečne to máme za sebou,“ stískala ma Kira.

„Poďme pomôcť Silene,“ potľapkala som ju po chrbte a obe sme šli za ňou do kuchyne. Behala z jedného hrnca k druhému a nevedela čo skôr robiť.

„Ako pomôžeme?“ spýtali sme sa hostinskej a tá nás tiež zadychčaná poslala obsluhovať zákazníkov. Keďže sa už blížil večer, do hostinca prichádzalo oveľa viac ľudí ako počas dňa a popíjali. Hlavne pivo a víno. Nevadilo by mi ich obsluhovať, no keď som začúvala ich narážky a dotyky mala som sto chutí im jednu vraziť. Ja predsa nie som nejaká čašníčka, ale bojovníčka. Musela som sa však kontrolovať, aby som si to nakoniec u hostinského nepokazila. A to som mala čo robiť. Chalani skončili s drevom aj so všetkým okolo deviatej. Sadli si dnu do hostinca a pri pive oddychovali. My tri sme zatiaľ ešte dokončievali prácu. Jeden chlapík, ktorý bol jasne opitý však mal väčšie narážky ako som si myslela.

„No ty si krásna dievčatko. Poď k ujovi, on sa o teba postará,“ kričal na mňa a ja som sa už pomaly začínala báť. Bol to už totiž tretí chlap, ktorý na mňa takto vykrikoval. A to nám ešte zostáva posledná hodina práce. Pozrela som sa na Kiru a tá určite tiež v mojom prípade zneistela. Na ňu si zatiaľ nijaký takto nedovolil a nevykrikoval ako na mňa. Očami som hľadala aj hostinského, aby som mu niečo povedala, no ten niekam zmizol. Keď som to však nečakala, jeden opitý chlap mi plesol rukou po zadku, až som sa so strachom otočila. Našťastie som ho nevidela stáť, len sedel a ďalej popíjal. Keby sa čo i len jeden postavil a šiel ku mne, mala by som veľký problém. Proti opitým sa brániť je omnoho horšie ako proti triezvemu. Veľmi som sa začala báť a modlila sa nech sa táto mučiaca hodina čo najrýchlejšie skončí. Pozrela som sa aj na chalanov, ktorí sa tiež pozerali na túto situáciu. Tak som sa len nadýchla a šla k pultu zobrať ďalšie poháre. S veľkým nádychom som ich začala roznášať a posledný som dávala na jeden stôl. Ten chlap, ktorému som ho dávala ma však schmatol za ruku a dosť nechutne na mňa pozrel.

„Ty si ako anjel srdiečko. Ako anjel,“ snažila som sa vytrhnúť si ruku, no držal ma naozaj pevne. „Čo keby si nám robila chvíľku spoločnosť,“ povedal so smiechom a ja som sa pozrela na ostatných pri stole. Na všetkých bol priam vidieť alkohol aj cítiť. Vypili toho naozaj dosť a toho som sa veľmi obávala. Ruku mi držal stále pevnejšie a ťahal ma k sebe. Bol fakt nechutný.

„Nie ďakujem,“ snažila som sa čo najlepším spôsobom vymaniť z jeho držania, no nech som sa bránila akokoľvek, nechcel ma pustiť. Zrazu ma však schmatol za pás a sotil na seba. Sedela som mu na kolenách a pevne ma držal. Očami som hľadala Eidena alebo aspoň Kiru, no bola som od nich ďalej. Bola som totiž v časti, kde toľko mužov nesedelo. Ten chlap ma začal hladkal po chrbte, stehnách a mne sa chcelo plakať.

„To je naozaj krásne dievča,“ prisunul si stoličku aj druhý opitý chlap a začal mi chytať vlasy. Smútiacim pohľadom som blúdila po miestnosti až som našla Kiru. Tej padla prázdna tácka na zem a zhrozene sa na mňa pozerala. Očami som jej dala signál, že som v poriadnej kaši a ona sa hneď rozutekala preč.

„Prepáčte, ale musím ísť,“ snažila som sa postaviť no ten chlap ma nechcel pustiť. Snažila som sa silou dostať z neho preč, ale obidvaja ma nechceli ani za ten svet pustiť. Začali si viac dovoľovať a ja som spanikárila. Bránila som sa čím ďalej tým viac, až som jednému vrazila a vymanila sa tak z jeho zovretia. Postavila som sa s hrôzou ďalej od nich, no oni sa postavili proti mne.

„Mám rád zlé dievčatká. Je s nimi väčšia zábava,“ zasmial sa a celou silou mi vrazil, až som spadla na zem. Vrhol sa na mňa a začal robiť fakt nechutné veci. Bozkával ma na krk a pri každej mojej obrane mi jednu vrazil. Nedokázala som ho zo seba dostať, tak som len kričala. V tom ho však niekto schmatol zozadu za tričko a udrel ho až spadol na zem. Pozrela som sa nahor a uvidela Alana a Eidena ako stoja pred opitým chlapom, ktorý ma chcel znásilniť. Podľa nervov som zistila, že to bol práve Eiden, kto mu vrazil. Priam sa triasol od zlosti.

„Ty nechutné prasa,“ okríkol ho a ten chlap sa na neho vrhol. Strhla sa bitka, no nielen týchto dvoch, ale všetkých v hostinci. Bezmocne som ležala na zemi s roztrhnutými šatami a nevládala sa ani pohnúť. V tom ma vzal Arl na ruky a vliekol ďalej od centra bitky. Položil ma pri pult na stoličku a ja som začala strašne plakať. Hneď však odišiel a jeho miesto zaujali Silena a Kira, ktoré ma silno objímali. Plakala som stále viac a bitka ešte silnela. Poháre lietali vzduchom a s rachotom dopadali na zem. Stoličky sa rozbíjali a stoly na tom tiež neboli najlepšie. Všetko čo sa dalo zničiť sa zničilo a bola to ako naozajstná barová bitka. Nikdy som ju však nechcela zažiť. Silena mi preložila cez plecia sveter a so mnou sa bezmocne pozerala na bitku. V toľkých mužoch som nevedela nájsť ani Alana, Eidena či Arla. Ani jeden mi nebol na očiach, tak som nemohla zistiť čo sa im stalo. Zrazu sa pri nás zjavila hostinská.

„Dievčatá choďte na dvor. Idú to tu vyčistiť,“ požiadala nás a my sme sa pobrali von. O niekoľko sekúnd do hostinca vtrhlo niekoľko Mužov zákona a začali vyhadzovať a zatýkať opitých mužov. Niektorí začali panikáriť a utekali preč. Modlila som sa, aby nechytili Eidena, Alana a Arla. No než som stihla niečo spraviť, uvidela som ich ako k nám bežia. Eiden sa na mňa hneď vrhol a silno objímal. Znova som začala plakať a bola rada, že sa im nič nestalo. Rýchlo sa však odtrhol a vzal mi tvár do dlaní.

„Si v poriadku?“ prikývla som, „Určite?“ znova som prikývla a s povzdychom si ma znova vzal do náručia. Bola som im nesmierne vďačná, že sa zjavili v pravej chvíli. Nechcela som ani len pomyslieť na to čo by sa stalo, keby by mi neprišli na pomoc. Nevedela som vyjadriť svoju vďaku. Teraz som však nemyslela na nič iné len na silné objatie Eidena.

„Také sprosté prasa. Mal som ho zabiť,“ rozkrikoval sa Alan a Arl horlivo prikyvoval.

„Ukľudni sa Alan,“ prosila ho Silena a snažila sa mu ošetriť rany.

„Ukľudniť sa? Veď sa pokúsil znásilniť Coru! Taký hajzel, špinavec,“ kričal a kopal do všetkého čo mu prišlo pod nohy.

„Kde si sakra bola Kira? Prečo si nám to nepovedala skôr?“ okríkol ju Arl až sa naplašila. Hneď sa však spamätala a začala brániť.

„Ja som nevedela kde je! Zrazu mi len zmizla z dohľadu. Nevedela som ju nikde nájsť. Potom som ju uvidela s hentými a šla hneď za vami. Tak na mňa nejač!“ skríkla na neho tiež.

„Kde je Niel! Potrebujem si do niečoho vraziť!“ zúril Alan.

„Alan!“ okríkla ho znova Silena. „Prestaň už! Cora je v poriadku!“

„Ale čo by stalo keby nebola? Čo by bolo potom?“ kričal ďalej. Alan ma bral tiež ako mladšiu sestru, tak som sa mu nečudovala, že takto reaguje.

„Ale je! Tak už sa vzchop a prestaň vyvádzať! Vôbec jej tým nepomáhaš,“ povedala mu Kira a on sa pozrel na mňa. Tiež som sa na neho pozrela, ale slzy som nezastavila.

„Ach ty drobec,“ vzal si ma do náručia a tiež silno objímal. Všetkým som bola veľmi vďačná, že ma takto bránili. Nikdy som to ešte predtým nezažila. Je to pekný pocit, no keby to nebolo za takýchto nechutných okolností. V hostinci krik pomaly ustal a k nám sa hrnula hostinská.

„Ste všetci v poriadku?“ spýtala sa a pohľadom zablúdila ku mne.

„Áno,“ odpovedali sme, no ja som si hlavu radšej schovala k Eidenovi, ktorý ma silno stisol.

„Je mi to nesmierne ľúto, čo sa tam stalo. Môj manžel poobede odišiel a ja som tu na to bola sama. Naozaj som nechcela, aby sa vám niečo stalo. Toľko ste nám pomohli,“ hovorila smutne a aj úprimne. Niet divu, že hostinský nezasiahol keď vlastne nebol doma.

„Mrzia nás však tie škody,“ povedal Eiden a uvedomila som si, že to vlastne kvôli mne tá bitka vznikla a všetko okolo seba poničili. Hostinská však s nesúhlasom pokrútila hlavou.

„To je v absolútnom poriadku. Tu sú každý večer takéto bitky, ale už dávno tu nemali pekné dievčatá. Mrzí ma, že ste to museli zažiť,“ ospravedlnila sa a ja som sa až potom odhodlala na ňu pozrieť.

„A čo naša práca?“ spýtala sa Kira.

„Vaša práca bola vykonaná naozaj veľmi dobre. Môžete tu do rána zostať, trochu sa vyspať a ráno dostanete kone podľa dohody,“ usmiala sa.

„Ale pobili sme sa v hostinci,“ namietal Arl, no hostinská znova namietala.

„Opakujem, deje sa to tu denne. A je pochopiteľné, že ste bránili kamarátku. To by na vašom mieste urobil každý. Ale teraz ma ospravedlňte, musím ísť objasniť Mužom zákona celú situáciu,“ rozlúčila sa s nami a pobrala sa znova preč. My sme sa tiež začínali poberať do izby. Mne však začalo byť horšie. Spomenula som si na tvár toho chlapa a začala som sa triasť. Nohy my skameneli a nevedela som sa ani nadýchnuť. Eiden si ma obrátil k sebe a ja som so strachom na neho pozrela. Čo keď na mňa ten chlap z tieňa vyskočí? Čo keď mi zase niečo urobí? Chytil mi tvár do dlaní a pozrel na mňa. Všimol si krvácajúcu peru a aj modrý fľak pod okom. Slzy mi neprestávali stekať po tvári a triasla som sa ešte viac. „Tak poď,“ povedal Eiden, zohol sa a vzal ma na ruky. Pevne som sa ho chytila a nechala sa odniesť až do izby. Položil ma na moju posteľ a všetci chalani odišli, aby sme sa mohli prezliecť. Silena mi pomohla dať zo seba roztrhané, ale hlavne špinavé veci dať dole a obliekla som si čisté veci. Uložila ma do postele a zakryla dekou. Potom už vošli aj chalani a zbadala som aj Niela. Vraj bol celý čas stále na povale a dával tam seno. Už to však dokončil a mohol sa vrátiť. Eiden si kľakol pri moju hlavu a pohladil ma po líci. Stále som sa triasla a bála zavrieť oči. Pozrela som sa mu do očí a on si vzdychol. Postavil sa a ľahol si na posteľ za mňa. Obklopili ma jeho mocné ruky a ja som sa cítila hneď lepšie ako pred niekoľkými minútami. Zhasli svetlo a izbu obklopila nekonečná tma. Zatvorila som oči a snažila sa zabudnúť na všetko. Vedela som však, že na takúto skúsenosť nikdy v živote nezabudnem. Stále som mala pred očami to prasa, ktoré sa mi snažilo ublížiť. O znásilnených ženách a dievčatách som počula, ale ani vo sne by mi nenapadlo, že by som to niekedy mohla zažiť. Nikdy som celkom nechápala ako z toho mohli mať doživotnú traumu. No aj keď sa tomu chlapovi nepodarilo to čo chcel, budem aj ja poznačená do konca života. Ďakovala som však všetkým, že ma od toho zachránili. Cítila som sa taká bezbranná a slabá. Doteraz som mala silné reči, že nakopem pár zbojníkov, no ako som už aj povedala. Zmlátiť triezveho chlapa je nič oproti opitému. Dúfam, že nás už naša výprava nedonúti stráviť večer v takomto hostinci.

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Kúzlo Modrého mesiaca - 8. kapitola: