OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Lie for win II. Broken heart - 17. kapitola - Nie som upír

17.12.2012 (19:00) • Perla • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 8× • zobrazeno 1342×

17. kapitola

 Nie som upír

Vošla som do domu a zamkla za sebou dvere. Bola som úplne rozrušená, síce som sa ešte pred bratmi ovládala.

Prešla som do kuchyne a spravila si kávu. Už tá jemná vôňa ma dokázala upokojiť.

Napila som sa a snažila sa uvoľniť. Veď sa nič nedeje.

„Nie, dokopy nič,“ zamrmlala som si a odfrkla.

Preboha, už sa rozprávam sama so sebou! Ako hlboko som to klesla! Ja, Caroline Forbesová, ktorá som toho už toľko dokázala! Pomyslela som si.

Niekto zastrčil do dverí kľúč a odomkol.

Mama. Prešla do kuchyne a keď ma zbadala, mykla sebou od ľaku. Pozrela na mňa.

„Caroline, prečo bolo zamknuté?“ spýtala sa, no ja som jej otázku ignorovala.

„Vieš o tom, že v meste je lovec upírov?“ zaujímalo mňa.

Mama preglgla a bola ticho.

„Tak vieš?!“

Prikývla. „Prepáč, Caroline. Nemali sme na výber. Ten upír si tu len tak zabíja ľudí...“

„Bola som to ja!“ skríkla som a prerušila ju. „Ja som ten upír!“

Mama vytreštila oči a zmrzla na mieste. Pokrútila hlavou, akoby sa tomu bránila. Nechcela tomu uveriť.

„Čože si? Caroline, to nemyslíš vážne!“ Ledva šepkala. Hlas sa jej triasol ako osika a ja som vedela, že teraz to bude ťažké.

 Zhlboka som sa nadýchla. „Áno, myslím. Ide vlastne o to, že niečo sa so mnou deje. Nerobím to len tak. Sú to následky toho, čo som raz urobila. Niekoho som zachránila a teraz za to platím. A neviem, ako to zastaviť.“ Snažila som sa jej všetko pekne vysvetliť.

Padla jej sánka. No... tak to šlo... dosť rýchlo. Mama otvorila ústa, že niečo povie, no nič z nich nevyšlo.

„Dobre, tak ja padám. Musím si ísť ešte niečo zariadiť. Tak sa maj,“ usmiala som sa akoby nič a vybrala sa k dverám.

Keď som mala ruku na kľučke, niečo som ucítila.

Bodnutie injekcie a hneď ma začalo všetko páliť. Bolo to neúnosné.

Železník.

Otočila som sa a sťažka som dýchala. „Ako si... ako si mohla?“ spýtala som sa jej predtým, než som padla k zemi.

Pohľad Philipa:

Vošiel som do ich miestneho baru a šiel si sadnúť k pultu. Nechcem sa tu dlho zdržať, len tak sa tu porozhliadať a znova vyraziť.

Objednal som si whisky a barman mi ich aj hneď doniesol.

Vtom sa ale otvorili dvere a ja som už z diaľky cítil, že je tu upír. Pozrel som sa tým smerom a ten, koho som tam videl, ma prekvapil.

Bol to môj kamarát. Dlhoročný priateľ na ceste nesmrteľnosťou.

Damon.

Aj on ma zbadal a na sekundu vypúlil oči. Hneď podišiel ku mne.

„Philip?“ overoval si.

Postavil som sa zo stoličky a srdečne sa usmial. „Damon, tak si mi chýbal, bratu.“ Chlapsky sme si potriasli rukami a spoločne si sadli.

„Čo tu robíš?“ nechápal. „Myslel som, že si niekde v Európe a naháňaš tam upírov.“

Zasmial som sa. „No... naháňam upírov. Ale tu. Do mesta sa vám dostal upír, ktorý začal zabíjať a ja sa chcem postarať, že už nebude zabíjať. Sám predsa vieš, že byť upírom nie je len o zabíjaní,“ neodpustil som si vysvetľovanie.

Priateľovi sa zúžia zreničky a preglgne. „Myslím si, Philip, že tu teda zabíjať žiadnych upírov nebudeš. Kamarát, mrzí ma to, ale došlo tu k vážnemu omylu. Ten upír, ktorý zabíja...“ Na chvíľu sa odmlčal a videl som, že hľadá správne slová. „Je to moja priateľka, ktorú stihli následky za to, že mi zachránila život. Sama ani netušila, čo robila. Akoby ju to posadlo...“

„Prepáč, Damon, ale hovoríš, že toho upíra poznáš?“ Prižmúril som oči.

On len prikývol.

„Ako je možné, že si mu ešte neprehnal kolík cez srdce! Čo si nepamätáš na tie krásne chvíle v päťdesiatych rokoch! Ako sme zabíjali?“

„Ale ja ju milujem!“ zasyčal podráždene. „Nezabijem ju len preto, lebo ma chcela chrániť! Dlhujem jej to. Musím ju napraviť,“ bránil sa.

Hlava mi poklesla. „Zmäkol si, Damon. Už nie si ten, ktorého som poznal. Sklamal si ma.“ Vypil som pohárik a tresol ním. „No a teraz mi povedz, kde je?“

Damon ale mlčal a videl som, že mi nič nepovie. Postavil som sa. „Hovor! Máš povinnosť. Ako vtedy, tak aj teraz. Pamätáš na našu prísahu? Že budeme ochraňovať ľudí pred upírmi, ktorí vraždia len tak? Dal si to slovo mne! Uvedomuješ si to?!“

Zmocnil sa ma hnev. Chcem toto mesto uchrániť od toho, čo kedysi napáchal jeho brat. Môže to dopadnúť rovnako. Vtedy som tomu nezabránil, ale teraz to len tak nenechám.

Kývol som rukou. „Poď so mnou. Niečo ti ukážem.“

Spolu sme vyšli vonku. Niekde, kde nás nikto nevidel.

„A teraz máš poslednú šancu povedať mi, kde ju nájdem, alebo ťa zabijem!“

Damon sa rozosmial. „Ale no tak... Philip, upokoj sa. To prežiješ. Len ju nechaj na pokoji.“

Rukou som vnikol do jeho telo a cítil som, že držím jeho srdce.

Jeho srdce sa ocitlo v mojich rukách. „Hovor!“

Damon bol ale zaťatý ako baran. „Nie! Dlhujem jej to!“ trval si na svojom.

Vzdychol som a nechal ho tak. Klesol na kolená.

„Ja som vedel, že ma nezabiješ.“

V sekunde som mu vykrútil krk. „Tak to si sa sekol, kamoš,“ usmial som sa.

Ja si ju nájdem, pomyslel som si a šiel som k autu.

Pohľad Caroline:

Prudko som sa prebudila na posteli. Tento krát som sa už nemusela ani obzerať a hneď mi došlo, že som znova u Salvatorovcov.

Do šľaka! Prečo?! Pomyslela som si a postavila sa. Nemôžem tu ostať!

Rozbehla som sa naprieč dverám, no len som si silno udrela hlavu.

„Stefan?! Damon?!“ kričala som na nich. Aspoň jeden by ma počuť mohol.

Nič. Všade ticho.

Búchala som do dverí ako sa dalo. Potom som začala aj kopať, aby som ich nejako uvoľnila.

Začula som zvuky. No nebol to Stefan ani Damon. Počula som opätky, ako klopkajú, keď pochodujú dole schodmi.

Osoba sa pomaly blížila k mojej cele. Zastala a pozrela dovnútra.

Na perách sa jej začal pohrávať úsmev.

„Zdravím, Caroline,“ usmiala sa na mňa.

Zatajila som dych. „Rosemary. Čo tu chceš? Vysmievať sa mi?“

Rosemary dvihla ruky nad hlavu. „Určite že nie, moja drahá. Ja ťa chcem odtiaľto pustiť.“ Záludnícky sa usmiala.

Nadvihla som obočie. „Ty ma chceš oslobodiť? Ako to?“ prekrížila som si ruky na prsiach.

Rosemary otvorila dvere a vošla ku mne dovnútra.

„Tak čo, ako sa máš? Chceš ešte vôbec žiť? Dokážeš žiť so svedomím, že si zabila toľkých ľudí?“ kládla mi jednu otázku za druhou a na tvári mala arogantný úsmev.

O všetkom vedela. Zrazu som si niečo uvedomila.

„Počkaj... nedialo sa to, dokým som nezachránila Matta. Až vtedy som sa začala meniť. Ty... ty si to vedela. Vedela si, čo sa stane. Vedela si, čo to so mnou urobí. Chcela si to.“ Zrazu som si dala dva a dva dohromady.

A aj predtým sa to dialo. Neovplyvnilo ma to, ale vytvorilo to Rosemary.

Začala tlieskať a smiať sa. Ako malé natešené dieťa, ktoré je múdrejšie než rodičia. „Som veľmi rada, že ti to dneska tak páli.“

„Ale prečo?“ nechápala som. „Nikdy ma nenahradíš. Už o tebe vedia.“ Po prvý krát som mala dôvod na úsmev ja. „A ja sa nezabijem. Ak si myslíš, že sa zabijem, tak sa mýliš. Nikdy ma neporazíš. Neublížiš mi. Nenájdeš spôsob, ako ma zabiť,“ usmiala som sa ešte viac a to mi dodalo odvahu.

Rosemary zasvietili oči.

„Tebe to ešte stále nedošlo?“

Tvár mi ihneď potemnela. „Čo mi nedošlo?“

„Caroline, veď som ti to hovorila! No nie doslova, ale mala si sa dovtípiť,“ vzdychla si. „Ako som hovorila. Som presný opak teba. Ty predstavuješ svetlo, ja temnotu. Ty si upír...“

„A ty si vlkolak,“ vydýchla som s prekvapením.

„Bingo!“ zakričala a skočila po mne.

Bola som tak ochromená, až som sa nestihla uhnúť. Jej zuby sa mi zaryli hlboko do mäsa na krku.

Až teraz som ju dokázala odhodiť, ale to sa mi už podlomili kolená.

„Nie som upír, Caroline. A teraz preto zomrieš. Mohla si sa zabiť sama. Teraz ale...“ sklonila sa ku mne. „Budem sledovať, ako ťa zabije jeden z bratov.“

Na päte sa otočila a odišla. Zhlboka som sa nadýchla.

„Stefan!“

Pohľad Damona:

Zazvonil mi mobil. Zodvihol som.

„Čo sa deje, Stefan? Práve na teba nemám čas...“ V tom ma prerušil a začal mlieť strašne rýchlo.

Pozorne som počúval a to, čo mi povedal, ma skoro dostalo na kolená.

„Nie!“ skríkol som bezmocne. „A čo teraz? Nemôže zomrieť!“

„Je mi to ľúto, Damon. Očividne to už je koniec.“

Začal som funieť do telefónu a naštvane som ho zrušil. Nie, toto nie je koniec. Takto to nenechám.

Otvoril som si Adresár a začal hľadať medzi kontaktmi. Našiel som číslo a nechal ho zvoniť.

Niekto zodvihol.

„Klaus, potrebuje ťa Caroline.“

No tak čo hovoríte? Tešíte sa už na Klausa? No zatiaľ tu máme Philipa:

No a v ďalšej kapitole k nám už zavíta Klaus. Rosemary je vlkolak a bude spln. Čo sa stane? Príde Klaus na to, že Caroline má dvojča. A zachráni ju pred istou smrťou? Čo sa vlastne stane, keď sa s Caroline uvidí?

Kapitola bude mať názov: Chceš zomrieť?

No a túto kapitolu by som rada venovala Didi. Veľmi sa mi páčil tvoj koment. Fanúšik Klaroline, čo? No to je super, že tu nemám len tých, čo chcú Damona. Takže dúfam, že ďalšiu časť nezmeškáš!

Vaša Perla :)

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Lie for win II. Broken heart - 17. kapitola - Nie som upír: