OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Lily Potterová II - 2. kapitola

20.08.2012 (12:00) • rossie • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 6× • zobrazeno 1686×

2. kapitola - Slimačí muž... alebo idiot?

Už som niekedy spomínala, aké je balenie otrasné? Amanii nestačilo, že sme sa sťahovali. Prikázala nám vybaľovať sa. To by bolo po poriadku, keby ste o deň neskôr nemuseli opäť baliť.

Na ministerstve nás čakalo prekvapenie, Acorusa museli vypočúvať kvôli tej ozdobe na ruke. Neprišli na žiadne dôkazy so spojitosťou môjho nového otca s Tým-Koho-Netreba-Menovať, preto sa ministerstvo, aj keď značne neochotne, rozhodlo Acorusa vpustiť do Anglicka. Povolenie vydali, no aj tak sme prišli do nášho nového domu s trojdňovým meškaním, čiže včera. Na príkaz mojej najdrahšej mamičky som sa teda vybalila. A dnes sa opäť balím ako idiot, ktorý ide na dovolenku a od nervozity nevie robiť nič iné, len sa baliť a vybaľovať, aby zistil, že mu nič nechýba, aj keď má stále pocit, že niečo zabudol.

„Si zbalená?“ vtrhol dnu Nico a okamžite sa mi posadil na posteľ.

Neznášala som, keď sa tu správal ako doma. Bola to predsa moja izba, jediná miestnosť v dome, v ktorej by ste očakávali, že budem mať súkromie. Lenže vďaka nemu som ho nemala. Bol ako vtieravá mucha, ktorá bude vždy letieť za vaším zadkom.

„Čo ťa do toho?“ značne som sa na neho osopila.

„Takže ešte nie,“ skonštatoval, keď sledoval ako naďalej dupocem od skrine ku kufru a naopak.

Čudovala som sa, že mu došlo, že ešte stále balím. Pri tom jeho IQ hojdacieho poníka by som očakávala, že si myslí, že sa hrám na zajačika a poskakujem hore-dolu po izbe, pretože vonku stále prší.

„Čo čumíš!“ vybuchla som po päťminútovom dusnom tichu. Chce vedieť aké podprdy si zbalím alebo čo?

„Čakám. Chcel som sa ťa spýtať na Rokfort. Veď vieš, ako to tam vyzerá a tak.“

„Prečítaj si Dejiny Rokfortu. Prvá polica v mojej knižnici, tretia kniha zľava. Ešte niečo? Nie? Lesie!“ Keď sa ten malý drobec objavil, okamžite sa stiahol od Nica čo najďalej. Aspoň niekto ho v tomto dome nemá rád spolu so mnou. Mohli by sme spolu vytvoriť duo a znepríjemňovať Nicolasovi život. Pretože nie som plnoletá, Lesie by kúzlila a ja by som spriadala plány k čo najúčinnejším neplechám.

Keďže som sa s Lesie chcela rozprávať sama, vyhodila som Nica jednoduchým relaciom a nasledovne po jeho prekvapenom kukuči, dosť nepekne hodila dejiny Rokfortu. Ak som tú knihu nejako drasticky poškodila kúpim si novú, inak by to malo spraviť reparo.

Nedeste sa. Viem, že by som mimo školy kúzliť nemala, tobôž nie v Anglicku, do ktorého nás skoro nepustili. Lenže tieto drobné kúzla nikomu neublížia, a kým nebývam medzi muklami, neprídu mi na to.

Zabezpečila som si dvere a zavolala Lesie bližšie k mojej posteli. Po dvojhodinovom balení sa mi nechcelo stáť ani o sekundu dlhšie. Našťastie moja posteľ bola natoľko mäkká a príjemná, že som na svoje boľavé nohy okamžite zabudla.

„Lesie, neviem ako je to s tým prestupom, ale nemám žiadne potrebné knihy pre štvrtý ročník,“ šepkala som, lebo som si bola istá, že ten idiot stojí za dvermi.

„Madam, vaši rodičia ich dnes pôjdu zháňať. Chceli by ste ešte niečo?“

„Nie, Lesie. Ďakujem, môžeš ísť.“

Idú ich zháňať? Asi som sa dnes ráno prebudila do inej dimenzie, pretože v reálnom svete by mi za otázku pomôcok do školy, venovali poobedie plné kriku. V každom prípade si asi nechám miesto v kufri. Nedaj bože, aby som musela niečo trepať v ďalšej taške.

***

„Pohni, Nico!“

„Veď ja sa snažím,“ zaskučal. Mám pocit, že si nezbalil len veci potrebné do školy, ale celú izbu aj s posteľou.

„Ak kvôli tebe zmeškám vlak, si mŕtvy!“

„To už som raz počul,“ zavrčal si sám pre seba.

Och, stále sa vlečie ako malé umrnčané decko, ktorému rodičia nosievali ruksak a odrazu mu ho nechali na pleciach.

„Ergh. Vzdávam to. Uži si hľadanie nástupišťa.“ V mysli som sa diabolsky zasmiala a roztlačila svoj vozík na batožinu rýchlejšie. Odignorovala som Nicovo prosíkanie ozývajúce sa mi za chrbtom a stratila sa mu v dave. Niekde vo vnútri ma zvierala strašná neistota. Ak nestihnem vlak, čo len budem robiť?

Rýchlo som prebehla cez múr medzi nástupišťami deväť a desať. No nevydýchla som si. Vlak už trúbil na odchod, čiže svoju spanilú jazdu na železnom vozíku (mala som pocit, že sa mi rozpadne pod nohami), som si neužila. Ale pár ľuďom som minimálne vykúzlila úsmev na tvári, mojím zaujímavým spôsobom využitia vozíka.

Kolobežkové vozíky... to nie je až taký zlý nápad. Len keby šli samé, lebo to úsilie, ktoré som vynaložila na to, dostať sa do vlaku, tfúú.

Nicolasa som nikde nevidela a s malým srdiečkom som dúfala, že zmeškal. Bolo by fajn, keby na Rokfort nešiel vôbec.

Mala som šťastie, že som si ráno stihla vypnúť vlasy, lebo zbytočná pozornosť sa mi teraz nehodila. A moje vlasy priťahujú pohľady ako Dumbledorove fúzy. Pravda, je to kravina, ale lepšie prirovnanie ma nenapadlo. Zaliezla som do posledného kupé a užívala si ten pokoj, rušený len buchotom koľají pod vlakom.

V prvom rade som musela predýchať môj beh, ktorý ma stál mnoho síl. Jednoznačne som potrebovala zvýšiť hladinu cukru v mojej krvi. Ak ste si mysleli, že v mojom kufri sa nenachádza zásoba čokolády, boli by ste prekvapený, pretože tam je! Vytiahla som si jednu mliečnu, plnenú úžasnou, jahodovo smotanovou zmesou. Čudovali by ste sa, aké rôzne čokolády som už pojedla. Syrovú, paradajkovú (chutila ako divná pizza) a tiež horkú čokoládu plnenú hovädzinou. Koho trápi, čo je vnútri, hlavne, že sa najem. Aj keď z čokolády so špenátom som sa skoro povracala. Ale neskôr som zistila, že trochu tréningu stačí a zvyknete si na príchute od výmyslu sveta. Stačí len obyčajná sila zvyku.

„Kde si mi ušla?“ vtrhol dnu Nico. Počkať. Povedal kde si mi ušla? Teraz som jeho majetok? To pŕŕ, chlapec si bude musieť dávať pozor.

„Stihol si to.“ Zabil ma pohľadom a sadol si oproti mne. Bože, teraz budem mať celú cestu jeho ksicht pred sebou.

„Očividne áno.“

„Očividne áno,“ zopakovala som jeho hnusnou intonáciou.

„Nebuď drzá.“

„Môžem byť aká chcem. Nie si moja mama.“

„Matka by so mnou súhlasila.“

„To nepochybujem. Ale stále zabúdaš, že ani Amania nie je moja mama.“ Usmiala som sa. Teraz malo prísť na rad, že sa Nico naštve a opustí kupé. No on sa len sklonil a zamrmlal: „To jej asi napíšem.“

„Podám ti brko a pergamen?“ Neodpovedal, namiesto toho si skryl tvár do dlaní a niečo si nesúvisle šepkal.

„Aj ja ťa mám rada.“ Konečne sa postavil a vybehol von. Jedna nula pre Lily.

Mala som čas vydýchnuť si a dojesť svoju čokoládu, potom sa vrátil. V kupé však zvyšok cesty ostalo ticho. On si čítal a ja som sledovala prebiehajúcu krajinu za oknom.

Bolo zvláštne byť doma...

Premýšľala som nad tým, či má pre mňa význam naďalej písať Lily. 
Prišla som k tomu, že skutočne má, pretože cez ňu sa dostávam do sveta, v ktorom som túžila byť už od ôsmich rokov. 
Nechcem aby ma ľudia odsudzovali za to, že píšem fanfiction.
Pre autorov, ktorí si vymysleli vlastný svet plný svojich postáv, býva nepochopiteľné, prečo niekto píše FF. 
Lenže pre mňa to znamená veľa. 
Konečne som sa dostala do sveta, v ktorom som túžila žiť. 
A aj keď viem, že by som mala stáť pevne na nohách, niekde v kútiku duše dúfam, že ten svet existuje.

Lily má pre mňa význam, aký nemala ani jedna moja poviedka.
Preto som prišla k záveru, že Lily si nezaslúži trpieť tak veľmi, ako som chcela.
Čaká ju naozaj ťažká cesta, ale prečo by dopekla, nemohla zažiť aj šťastné chvíle?  

 Ďakujem všetkým za komentáre, snáď si nejaké pekné nájdem aj pri tejto kapitole. 

Venujem Mirke za jej neskonalú fantáziu, možno by si sa mohla stať jazykovedcom. Nikdy nevieš, či slovo urujajne neprerazí. :D

Autor: rossie (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Lily Potterová II - 2. kapitola: