OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Lily Potterová II - 3. kapitola

25.08.2012 (14:00) • rossie • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 9× • zobrazeno 1720×

3. kapitola - Serena 

Na chvíľu som si od Nicolasa vydýchla, pretože išiel s prvákmi v člnoch. Ja som si tak mala možnosť vychutnať hustý lejak v koči. Určite by som zmokla do nitky, ale vďaka nadobudnutým vedomostiam, ktoré som získala od súkromného učiteľa, som si svoj plášť začarovala odpudivým kúzlom. Kvapky vody sa preto odo mňa elegantne odrážali...

Možno nie až tak elegantne, pretože prskali všade okolo mňa a mojich spolucestujúcich to netešilo. Práve naopak, ich tváre pripomínali nadurdeného horského trola. Dokonca ani môj široký úsmev „ja nič“ im nelepšil náladu. Keďže som si ich nechcela ešte viac pohnevať, mojej hlave som pôžitok sucha nedopriala. Inak by voda mala možnosť odrážať sa z ešte väčšej výšky a tie decká by mi nepoďakovali za to, že som sa premenila v hydrant. Takže nebyť môjho pevného drdolu, moje vlasy by sa zmenili na niečo podobné ošťatej slame.

Z koča som upaľovala tak rýchlo, ako to išlo. Nemala som chuť zistiť, čo by mi tie decká spravili a k tomu pršalo tak husto, až to vyzeralo, že si hasiči pomýlili epicentrum požiaru a obrovskou hadicou polievali nás. Párkrát som stúpila do hlbokých mlák plných bahna, preto mi tenisky premočili. Verte mi, nie je nič nepríjemnejšie ako čvachtanica, v ktorej budete musieť ostať celý večer. 

Do hradu som doslova vbehla v závese za staršími, predovšetkým vyššími študentmi. Búrka sa vyriadila skôr na nich a ku mne sa dostala len polovičná dávka vody.

Zloduchovmu nájazdu som sa však nestihla vyhnúť. Z výšky hádzal balóniky naplnené vodou a jeden z nich pustil tesne nado mnou. Keďže som zabudla na odpudivé kúzlo, balón sa odrazil od môjho pleca a letel smerom k McGonagallovej. Tá sa našťastie šmykla a balón ju minul. Rýchlo som kúzlo zrušila, nechcela som si predsa poštvať učiteľský zbor odpaľovaním Zloduchových balónikov do ich hláv.

Našťastie sa mi podarilo pretisnúť sa až ku Gonagallke. 

„Dobrý večer, pani profesorka!“ snažila som sa prekričať vravu. „Prišla som sa vás opýtať, či si mám ísť sadnúť rovno ku chrabromilskému stolu.“

„Samozrejme. Vy si pokojne sadnite, no vášho brata najprv musíme zaradiť do nejakej fakulty. Uvidíme sa neskôr, Lily. Ešte mám nejaké povinnosti,“ dohovorila, nepočkala na moje odzdravenie a zmizla v dave.

„Tak dovi,“ prevrátila som očami a zamierila ku dverám do Veľkej siene.

Akoby všetkým napadlo, že si idú sadnúť práve teraz a pred dverami sa začala formovať neprejazdná kolóna. Najhoršie na tom bolo, že som uviazla v strede a nemohla som sa pohnúť ani smerom dopredu, ani vycúvať a počkať, kým sa všetci vpracú dnu. Všetci okolo na mňa dosť neskrývane zazerali, pretože som im stihla za tú krátku chvíľu pošliapať po nohách. Nevideli neschopného čarodejníka?

„Uhni, Potter,“ ozvalo sa kdesi za mnou. 

„Slušnejšie to nejde?“ ozval sa jeho hlas. Na chvíľu som zamrzla, pričom do mňa niekto vrazil a skoro mi vybil dych. 

Takže Harry stále chodí na školu. Uškrnula som sa. Teraz mi bude každý deň pripomínať, že viem jedno tajomstvo, ktoré sa týka aj jeho, no nemôžem mu to povedať. Tá túžba, ktorá sa ma odrazu zmocnila, bola zvláštna. Chcela som sa otočiť a hodiť sa do Harryho náruče a všetko mu povedať. Nemal právo vedieť to?

„Si ten najúžasnejší človek v galaxii. Teraz ma pustíš?“

„Nemusíš byť taká hnusná. Harry ti nič neurobil.“ Nemusela som dvakrát hádať, kto to povedal. Hermionin hlas mi bol dobre známy. Už len vďaka výčitkám a napomenutiam, ktoré mi v prvom ročníku tak často venovala.

„Práveže urobil... Čo bude s tým uhnutím?“ Na chvíľu vrava utíchla a ja som sa konečne prepchala do Veľkej siene. 

Stále to tu bolo veľkolepé. Na strope teraz zúrila búrka, blesky za sebou nechávali matné stopy v mojej sietnici a hromy boli také mocné, až mi naskákali zimomriavky. Milovala som búrky. Nie tie, pri ktorých rozmýšľate, kam sa máte ukryť, aby vás netrafil elektrický prúd. Pre vašu smolu, elektrina je smrtiaca ako pre mukolv, tak i pre čarodejníkov. Ja som milovala búrky, pri ktorých sedíte za oknom na ktorom sa tvorí malý zahmlený krúžok od vášho teplého dychu. Na druhej strane skla sa kĺžu malé kvapôčky vody, pretekajú sa. Blesky osvetľujú krajinu zahalenú pod sivými, miestami až fialovými mračnami a hromy sa ozývajú tak mocne, až sa bojíte, aby sa pred vami nerozštiepila krajina. Búrka stelesňovala niečo mocné, niečo z čoho som mohla čerpať energiu v pochmúrne prebdené noci. 

Na pleci mi pristála teplá ruka, no stále mokrá od vonkajšieho lejaku. Striasla som ju zo seba a obzrela sa. „Serena!“

„Och, Lily, si to naozaj ty? Keby si nemala vlasy, nespoznám ťa.“ Silno ma objala, no keďže sme blokovali dvere, všetci nesúhlasne bručali. Serena ma zdrapila za ruku a dovliekla ku nášmu stolu.

„To s Potterom si bola ty?“ Od prvého ročníka som vedela, že Serena neznášala Pottera. Nepovedala, čo jej urobil, no i teraz správaním k Harrymu dávala svoje nepriateľstvo zreteľne najavo.

„S ním to jednoducho inak nejde.“

„Nie je to tak, že to ty nechceš, aby to s ním inak šlo?“ 

Nadvihla plecia a jemne sa usmiala. „Je to tak vidieť?"“ 

„Nie. Ale je to až príliš počuť.“

„Môžeme skončiť s témou 'Správanie k neznesiteľnému Potterovi'? Radšej mi povedz, ako sa ti pozdávali veci v balíku, ktorý som ti doniesla na rozlúčku. Fred s Georgom sú strašne zvedaví, pretože si im nič nenapísala. A to nie je výčitka,“ dodala, keď si všimla, ako previnilo sa tvárim. Nebolo to tak, že som im nechcela napísať, ale nejako som zabudla a potom som považovala za trápne otravovať ich. S najvyššou pravdepodobnosťou by ani nevedeli, kto Lily Potterová je. 

„Vieš, oni mi ten balík zhabali na ministerstve.“ Serena sa zatvárila dosť vražedne. 

„Oni ti ho čo? Ako si to mohli dovoliť!“ pohoršene vypískla. 

„Počkaj tu. Bude pohodlnejšie, ak si sadnem oproti. Budeme sa môcť uľahčene rozprávať.“ Serena si podozrivo premeriavala stôl. Keď už som si myslela, že ho skutočne prelezie, prekvapila ma. Slušne sa zdvihla a obyčajným rýchlym krokom si prešla sadnúť oproti mne.

„Tak, aká je tvoja nová rodina?“ 

„No... rozhodne by som radšej uvítala moju starú izbu v sirotinci.“

„Nie,“ vydýchla. „To je až také zlé?“

„Nemáš ani predstavu.“ Nemala som nutkanie priznať sa so všetkým, čo mi moja nová rodina porobila a v čom mi vadí, no nechcela som klamať. 

Vedľa Sereny sa posadil Fred s Georgom. Skoro vôbec sa nezmenili, len im podrástli vlasy a v tvárach vyzerali trochu zrelší. No keď sa príliš hýbali, stále som mala guláš v tom, ktorý je ktorý. 

„S kýmže sa to zahadzuješ, Serena?“ všimol si ma Fred.

„Nie je to Petty?“ ozval sa George. Usmiala som sa. Myslela som si, že na mňa skutočne zabudli, ale ak si pamätajú tú duchaplnú prezývku, odvodenú z môjho stredného mena, nemohli ma považovať za neznámu. Mimochodom, všetky mená sú lepšie ako Liliana.

„Naša Petty? To nie je možné...“

„Jedine, že by...“

„Rozpusti si vlasy!“ skríkli napokon naraz. 

„Šibe vám?“ vyprskla som.

„Je to ona,“ našpúlil pery Fred.

„Tá povestná štipľavosť a...“

„Pochopili sme,“ podráždene ich prerušila Serena. „Aj keď som v Chrabromile, nemám povinnosť znášať vaše 'múdre' dohady.“

„Ale láska...“ Serena prerušila Georga zdvihnutou rukou a odvrátila sa.

„Vy ste sa dali dokopy?“ Nevedela som si ich dvoch predstaviť ako pár. Serena síce bola až príliš zatrpknutá, no miesto toho, aby ju Georgove vtipy a neplechy rozveselili, jej vedeli liezť na nervy.

„A čoskoro sa aj rozídeme, ak sa Georgovo správanie nezmení.“

„Čo ti zase vadí!?“ oboril sa na ňu spomínaný.

„Všetko! Máš už šestnásť, čoskoro budeš plnoletý a stále sa správaš ako dvanásťročný pubertiak.“

„Ehm, ehm,“ odkašľala som si. Len oni dvaja vyzerali, že sú schopní svojou hádkou zbúrať Veľkú sieň, no zvyšok okolo utíchol, pretože dnu práve vošli prváci, ktorých skupinku uzatváral nápadne vyšší Nico.

Ak my sme boli mokrí, z nich voda doslova tiekla. Ja som si svoju plavbu loďkou užila, pohľad na hrad bol z jazera úžasný, no oni vyzerali, akoby jazero preplávali a nie sa viezli na člnoch. 

Nico sa obzeral. Stavila by som sa o celý môj skromný majetok, že hľadal mňa. Ale keďže nevedel za ktorým stolom sedím, nepodarilo sa mu to. Ha, ha, ha.

Ubehlo tisíc, možno viacej liet
od času, keď ma ušili.
Štyroch čarodejov už dávno niet,
čo slávu školy stvorili...

Kým klobúk spieval, pozorovala som ľudí vo Veľkej sieni. Bolo zvláštne ich opäť vidieť. 

Ron sa tváril, akoby mal každú chvíľu umrieť. Popritom sledoval prázdny tanier a istotne čakal len na to, kedy sa tam zjaví jedlo.

Harry sa snažil počúvať pieseň, no miesto toho mu pobavený pohľad skákal po zástupe, ktorý čakal na triedenie. 

Hermiona počúvala... tá si nikdy nenechala nič ujsť.

Neville sa usmieval na dievča, ktoré som nepoznala, no podľa vlasov som usudzovala, že patrí medzi Weasleyovcov.

Lavender sa rozprávala s Parvati ignorujúc pohoršené pohľady, pochádzajúce od Hermiony.

Fred s Georgom sa chechtali na Sereniných vlasoch, ktoré jej následkom hustého dažďa a vlhka skučeraveli do tvaru Hermioniného účesu. Samozrejme, že Serena sa ich snažila ignorovať, ale karmínová farba jej tváre napovedala, že má toho dosť.

A Snape... ten sa vôbec nezmenil. Dúfala som, že jeho vkus sa mohol aspoň trošku zmeniť.

Dumbledorovú tvár som rovno preskočila a prezrela som si zvyšok učiteľského zboru. Nie len Snape, vôbec nikto z učiteľského zboru sa nezmenil. No aspoň som si nemusela prehrávať kto je kto a čo učí.

Keby nebolo Nica, triedenie by ma vôbec nezaujímalo. Ale tak strašne som dúfala, že ho klobúk nezaradí do Chrabromilu, že som musela sledovať, aká je pravdepodobnosť, že ten kus látky pošle človeka do mojej fakulty. S mojím potešením som zistila, že tento deň omnoho viac padlo slovo „Bifľomor“ alebo „Slizolin“ ako „Chrabromil“. Zástup sa postupne vyprázdnil a on konečne prišiel na rad.

„Even, Nicolas!“ prečítala McGonagallka posledné meno a zvinula pergamen. Nico podišiel ku stoličke a veľmi opatrne si nasadil klobúk.

„Chrabromil!“ Zachvela som. Neverila som tomu, určite som si to nahovárala.

Lenže počula som dobre. Chrabromilský stôl vybuchol v potlesk a to by určite neurobil, keby klobúk vykríkol názov inej fakulty. Nico si s úsmevom sadol vedľa mňa.

Myslím, že umieram.

A nie pre Nicove žiarivé zuby.

Používa Colgate?

Strašne prestrašne ďakujem Mrkvičke za jej nádherný komentár, ktorý uzavrela tlieskaním sama sebe... to by nebola ona. 

Bol by hriech nespomenúť aj Ali a Killy, dodali ste mi úžasnú energiu. 

Samozrejme ďakujem aj ostatným za rozkošným smajlíkov. Spomínala som, ako dokážu smajlíci potešiť? 

Autor: rossie (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Lily Potterová II - 3. kapitola: