Little Dirty Secret - 33. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Úvahy.
Snáď sa bude páčiť.

08.03.2013 (13:00) • mima33 • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 5× • zobrazeno 1485×

33. kapitola

Klaus chvíľu civel na Sophie a pokúšal sa ovládnuť hnev, ktorý ho pohlcoval. Brneli mu ruky od potreby zabiť ju. Ako ho mohla takto ponížiť? Ako mu mohla takto ublížiť? Veď on to vlastne robil pre ňu. Nikdy pre neho nebolo ľahké preukázať nejaký cit. Vedel, že láska zraňuje a berie, a riadil sa tým, ale pri nej to bolo inak. Bol si istý, že sa na ňu môže spoľahnúť, no teraz sa všetko zmenilo.

„Kde je Damon?“ zavrčal a otočil sa chrbtom Sophie a tvárou k zvyšku upírov, ktorí na neho zdesene hľadeli.

Pohľadom strelil po Caroline a jej pohľad bol tak veľmi intenzívny a hlavne bol naplnený nenávisťou a zhnusením.

„Nevieme.“ Pokrčil ramenami Stefan a nervózne pozeral na Elenu, ktorá pri Sophie klesla na kolená a pevne ju objímala, zatiaľ čo Sophie doslova visela na Alexovi.

„Myslím, že viem, ako ho nájsť,“ povedal Kol a kývol Klausovi, aby ho nasledoval.

Ten sa ešte naposledy zahľadel na Sophie, ktorá sa otriasala vzlykmi a nasledoval Kola preč z tohto blázinca.

Kol vytiahol mobil a niekoho vytočil. Chvíľu to zvonilo, a potom to zdvihol dievčenský hlas. Klausovi bolo hneď jasné, kto to je.

„Kde si?“ spýtal sa Kol a Lorrina mu povedala presne to, čo počuť chcel. „Kde vás nájdem?“ pokračoval bezfarebným hlasom pôvodný, a keď mu Lorrina dala adresu, zložil.

„Ideme,“ zavrčal Klaus a prešiel k autu. Má iba jednu jedinú možnosť, odpratať Lorrinu, to ona je všetkému na vine. A keď bude jej telo ležať v rakve, dá ho zaliať niekde do asfaltu.

„Si v poriadku?“ spýtal sa ho opatrne Kol a očkom ho pozoroval.

Klaus sa napäl a zvrčal niečo v zmysle, aby mu dal každý pokoj. Pred odchodom z domu si so sebou vzal kolík z bieleho dubu. Len tak pre istotu a teraz doslova mohol cítiť, ako mu prepaľuje dieru do vrecka, v ktorom ho mal ukrytý. Ak je pravda, čo mu Lorrina povedala o dvojníčkach a o tom, že ich život sa viaže na ňu, tak to teraz už bolo jedno. Už nejestvovala ľudská dvojníčka a tie upírie ho nezaujímali. Samozrejme, že kvôli Sophie by ju nezabil, ale teraz sa situácia zmenila a on sa Lorrininou smrťou zbaví hneď dvoch problémov, ktoré ho ťažia.

Kol po niekoľkých minútach postál pred veľkým domom na rohu ulice. Klaus naň s nadvihnutým obočím pohliadol a zamračil sa. Zabije Lorrinu, to bolo jediné, čo ho v tejto chvíli hnalo vpred.

***

„Musíme ho pochovať!“ opakovala Sophie stále dookola.

Stefan zatiaľ ukryl Alexovo telo a všetci sedeli v obývačke a pozerali na Sophie, ktorú oblievala panika.

„Spomínaš si už na všetko?“ spýtal sa jej Jake a prižmúrenými očami ju sledoval.

Sophie postála a otočila sa na neho, chvíľu sa mračila a potom rezignovane pokrútila hlavou. „Nie. Spomínam si len na Alexa a na to, že Klaus mi mazal pamäť. To je všetko.“ Pokrčila ospravedlňujúco plecami a posadila sa na parapetu.

„Potrebuje to čas,“ pošepla Caroline a jej hlas všetkých prekvapil. Už hodnú chvíľu len tak sedela, bola mŕtvolne bledá a nič nevravela.

„Car má pravdu,“ pritakala Elena a chytila Sophiinu ruku.

„Naozaj sme sestry?“ spýtala sa a jemne jej myklo kútikom červených pier.

„Sme,“ prikývla Elena. „A to je tvoj brat,“ kývla hlavou k Jakovi, ktorý sa celý nesvoj krčil na sedačke.

Ako len povie rodičom, že Sophie je upír? Mamu to zaujímať nebude, ale otec to vezme veľmi zle. Bál sa toho, ako túto novinku spracuje a či toho vôbec bude schopný. A čo Miriam? Zblázni sa pri pomyslení, že o svoju sestru príde a... Jakovi od všetkého toho chaosu prišlo nevoľno. Ako je možné, že jeden človek, jedna bytosť dokázala takto rozvrátiť životy toľkých ľudí? Ako je možné, že dokázal tými životmi tak jednoducho manipulovať?

„Existuje spôsob, ako zabiť Klausa?“ spýtal sa Jake a pohľadom vyhľadal Stefana. Vedel, že on bude mať odpoveď a povie mu pravdu, ktorá ho možno aj zaskočí a zvnútra rozdrví.

„Kolíkom z bieleho dubu. Ale spolu s ním by zomreli milióny upírov vrátane mňa,“ povedal. „Takže nie. Klaus nesmie zomrieť,“ pokrútil hlavou a vzdychol si.

Jake si odfrkol a vrátil sa k ignorovaniu okolia. Elena a Sophie sa stále rozprávali a Elena sa jej pokúšala všetko vysvetliť. No ich hlasy boli len akýsi šum, ktorý sa ozýval v Jakovej hlave a napokon sa úplne vytratil.

Do hlavy sa mu vkradli spomienky, ktoré mal tak rád, ale ktoré mu teraz ničilo srdce a dušu. Spomínal na chvíle so svojimi sestrami. Ako spolu hrávali Monopoly a vždy sa pri tom čertovsky pohádali. Ako kryl Sophie, keď cez okno utiekla na diskotéku a ako si ju zastával, keď na to rodičia prišli. Spomínal, ako načúval, keď Sophie rozprávala Miriam rozprávky a ako ho hrialo pri srdci, keď videl jej úsmev.

A teraz? Jej tvár ovládol tieň, bolestivý a kŕčovitý a všetko to pekné z nej odohnal. Prečo je všetko také zložité? Existuje niečo ako osud? Dá sa mu vyhnúť? Dalo by sa tomu, čo sa stalo zabrániť, ak by vtedy Jake namiesto rodičov počúval srdce?

„Si v poriadku?“ spýtala sa Sophie a jemne sa dotkla bratovej ruky.

Ten od šoku nadskočil a pri pohľade do Sophiiných očí sa mu uľavilo. Možno už nie je človek, ale tam vnútri, je to stále ona.

„Som len unavený!“ hlesol a Sophie vstala a načiahla k nemu ruku.

„Poď si ľahnúť,“ povedala a čakala.

Jake sledoval jej ruku, ako sa za ním načahuje a premohla ho potreba dotknúť sa jej a uistiť sa, že je naozaj tu. Vstal a spolu s ňou vyšiel hore. Našťastie ich nikto nenasledoval a Sophie Jaka zaviedla do svojej novej (dočasnej) izby, kde mu pokynula rukou k posteli.

„Pokojne si tu môžeš oddýchnuť.“ Usmiala sa jemne a Jake stisol pery.

Tak veľmi ho bolelo všetko to, čo sa stalo. „Ako sa cítiš?“ spýtal sa, keď sa ukladal na posteľ.

Sophie prešla k nemu a sadla si. „Divne,“ vyhŕkla úprimne. „Všetko je také iné. Celý svet nabral iné rozmery a zmenil sa.“

Jake prikývol. „V skutočnosti si sa zmenila ty,“ povedal skôr, ako tomu stihol zabrániť a Sophie sa smutne usmiala.

„Máš pravdu,“ pritakala šeptom a rukami sa hrala s prikrývkou. „Ako by som po tom všetkom mohla byť rovnaká?“

Na Jakovej tvári jej slová vyvolali zamračenie. „Tak som to nemyslel. Poznám ťa už od detstva a viem, kto si a čo v tebe je. A poviem ti jedno,“ prehovoril naliehavo a vzpriamene sa posadil. „Ty si stále tým človekom, akým si bola. Tvoje oči sa nezmenili, tvoj pohľad stále vyžaruje úprimnosťou a chuťou žiť. Prosím, toto si zachovaj, robí ťa to tým, čím si a to je dôvod, prečo ťa nadovšetko milujem!“

Sophie sledovala svojho brata a keď dohovoril, tak sa mu hodila okolo krku a silno ho objala. Mala pri ňom pocit domova, skutočného domova a nie len tej ilúzie, ktorú pre ňu vytvoril Klaus.

„Mal by si si odpočinúť,“ povedala, keď sa od neho odtiahla.

„Máš pravdu,“ pritakal Jake a Sophie ho nechala, aby mal pokoj.

Vyšla na chodbu a odrazu nevedela, čo má urobiť. Bolo to, čo sa stalo s Klausom správne? Bolo dobrým rozhodnutím povedať mu všetky tie veci, alebo konala príliš neuvážene a prchko?

„Idem na vzduch!“ povedala, keď prechádzala okolo obývačky.

Vyšla von a na pár sekúnd ju oslepilo ostré svetlo. Bolo nenormálne teplo, človek by sa vyzliekol aj z kože ak by mohol. Prešla ďalej od domu a usadila sa pod stromami.

Možno by mala Klausovi zavolať a pohovoriť si s ním. Ale čo mu povie? Jej názor sa nezmenil a nikdy mu neodpustí, čo jej urobil. Problém však bol, že nemohla z hlavy dostať výraz jeho tváre, keď mu povedala všetky tie veci. Ako veľmi sa zmenil, ako veľa bolesti v ňom bolo. Koľko ľudí ho už odmietlo? Koľkí mu už ublížili?

A koľkým ublížil on! Kričalo jej podvedomie a Sophie sa pri tej myšlienke striasla. Možno je to naozaj takto lepšie. Ak ho už neuvidí, bude všetko v poriadku.

« Předchozí díl Následující díl »

Autor: mima33 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction