Naše mŕtve životy 12. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Predposledná kapitolka. Tak už to so mnou nejako vydržte. :)

30.04.2012 (18:00) • MadHatter • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 2× • zobrazeno 679×

EDIT: Článek neprošel slovenskou korekturou.

„Potrebujem sa s tebou porozprávať.“

„Hm... Okej, kedy prídeš?“

„Ja už som v meste. Ty si v škole?“

„Hej. Prečo?“

„Tak odíď zo školy, že ťa bolí hlava. Prídem po teba. Za 10 minút som tam.“

„Ehm... Dobre. Nestalo sa niečo?“ povedal a v hlase mu bolo počuť nervozitu.

Jasné, že sa stalo. Potrebujem zistiť, či si mi zabil priateľa.

„Vlastne... Veď sa o tom porozprávame, keď po teba prídem.“

„No, tak dobre. Budem ťa čakať pred školou,“ povedal nesmelo.

Zložila som hovor a kráčala som smerom k jeho škole. Chôdza bola ideálna na pretriedenie myšlienok. Čo sa ho vlastne chcem spýtať? Zabil si ho? Istotne povie nie. Ja poviem že áno. Potom sa prizná. Ale čo ak to nebol on? Bola som presvedčená, že to bol Damon. Och, Damon. Povedala som mu také hrozné veci. Aby sa mi už nikdy neukazoval na oči... Kto vie, kde teraz je. Opíja sa niekde v bare? To budem riešiť neskôr. S chladnou hlavou.

...

Keď Josh vychádzal po schodoch zo školy, sklopil hlavu a ani sa mňa nepozrel. Vedel, čo na neho chystám? Ja som sa pokúsila o úsmev.

„Poď sa prejsť.“

Obaja sme mlčali, až kým sme neprišli do menšieho parku s fontánou a detskými preliezkami. Sadli sme si na lavičku.

„Will je mŕtvy,“ predniesla som bez zbytočných okolkov a striehla som na jeho reakciu. Sklopil hlavu, ale nie smútkom, ale sklamaním. Skrivil oči nie slzami, ale nervozitou. Odpovedal hlasom, nie roztraseným, ale napätým.

„Naozaj? To je hrozné.“

Musela som sa zasmiať. Dúfam, že moje herecké prevedenie straty milovaného, bolo lepšie.

„Nie, nie je. Nevieš klamať.“

Nepohol ani kútikom úst. Ani nežmurkol. Len hľadel pod seba na štrkom vysypaný chodník.

Tak som pokračovala: „Čo sa stalo?“

„Ako to myslíš? Ako mám vedieť, čo sa stalo?“ Naozaj nebol dobrý klamár. Chudák, nechcela som ho trápiť.

„Josh, keby mi bolo naozaj ľúto jeho smrti, myslíš, že by som sem tak pokojne sedela a nevyplakávala si oči? Nechcem si nič domýšľať a tak chcem, aby si mi to povedal ty. Tak?“

Joshove ruky sa trošku zatriasli spolu s jeho hlasom, keď začal: „Vieš vtedy... keď som s tebou volal. Musel som skončiť, lebo niekto klopal. Bol to on. Prišiel opitý, špinavý. Spýtal sa, kde si. Ja som povedal, že si odišla a on sa spýtal, či s ním. Ja... nevedel som, čo mám povedať. Tak som povedal pravdu.“

Chvíľu bolo ticho, ale ja som trpezlivo vyčkávala. Nechcela som do jeho rozprávania zasahovať, keď bol taký rozbehnutý.

„Strašne sa rozzúril. Začal po mne hádzať veci, vázy a taniere. Potom prešiel na nože. To som ho uhryzol prvý krát. Neviem, ako sa mi to podarilo, ale prestal som. Asi som z neho nechcel mať ani kúsok v sebe. Neviem... Každopádne som odišiel so izby. Keby som ihneď odišiel z bytu, nič by sa nestalo. Ale nechcela som odísť. To je náš byt! Nie jeho!“ zvolal a v hlase mu bolo cítiť neistotu. Akoby sám seba presviedčal, že to, čo urobil, bolo správne.

„Potom som počul otváranie a zatváranie skríň. Vyšiel som z izby, a ten bastard nás okrádal! Zo šuplíkov vyberal peniaze, tvoje náušnice a šperky... Ešte aj tú retiazku, ktorá patrila mojej mame!“

Namiesto nariekavého hovoru, slová skoro vypľúval z úst, akoby šlo o niečo odporné. A to aj išlo. Až teraz som rada, že je mŕtvy. Hej, som. Nebojím sa to priznať, aspoň sama pred sebou.

„Potom som mu povedal, aby tu všetko nechal a vypadol. Strčil do mňa. Začal... Začal mi vravieť hrozné veci.“

„Napríklad?“

Josh potiahol nosom.

„To ti nepoviem.“

„No tak!“ Chcela som, aby to znelo ako presviedčanie, ale aj tak tam bolo počuť môj jednoznačný rozkaz.

„Skrátka... Niečo o tom, ako sa na vás priživujem a ako som vás rozoštval a tak...“

„Josh? Vieš že to nie je pravda však?“

„Veď hej... Ale aj tak sa to nepočúvalo dobre. Ale to nebolo to hlavné. Ja... Ja som to vyprovokovať nechcel.“ Znova zvolal do ticha.

„Ani neviem... Ani neviem ako, a začali sme sa biť. On na mňa znova zaútočil nožom a ja som sa mohol iba brániť, ale nechcel som. Ja...“ Teraz už plakal.

„Neviem, kde sa to vo mne zobralo. On... On bol taký zlý človek. Ale som ja lepší? Chcel som, aby trpel. Možno som si to aj užíval. Ja... Ja neviem... najskôr som sa mu len chcel zahryznúť do tepny. Ale on sa otočil a ja som sa netrafil. Bolo tam všade veľa krvi a on kričal a ja... Zaslúžil si to. Ako som mu prvý krát odhryzol z ruky, nemohol som prestať. Za chvíľu už len ležal v kaluži krvi a triasol sa. Až potom som sa spamätal. Dlho som ležal pri jeho mŕtvole a nevedel som, čo ďalej. Potom ma napadlo, že ho proste vyhodím na ulicu. Vždy mal problémy. Toto bude vyzerať ako práca gangov.“

„Myslia si to,“ povedala som, viac- menej pre seba.

„Je mi to ľúto,“ predniesol. Verila som mu. Určite mu nebolo ľúto, že ho zabil. Ale to, akým spôsobom to urobil, bolo nebezpečné. Nikto, ani ja, ani on, by sme nemali hľadať slasť v zabíjaní a... vyhryzovaní mäsa z tela. Je to morbídne. Žeby to v ňom bolo? Tá temnota ktorú som sa snažila potlačiť... Bude s tým musieť prestať.

„Takto sa ale nemôžeš správať. Je to-“ a skočil mi do reči.

„Nechutné?“

„Neprijateľné!“ Zvýšila som hlas.

Chvíľu bolo ticho

„Hneváš sa na mňa moc?“

„Nie som si istá, či sa na teba hnevám. Skôr sa o teba bojím. To, čo si s ním spravil... Ak s tým budeš pokračovať... Vieš ako skončil Damonov brat? Bol to môj priateľ. Chodili sme spolu ešte keď som bola človek. On bol upír.“

Josh na mňa fascinovane zdvihol hlavu. Toto som mu nikdy nerozprávala.

„Pri mne potlačil svoje chute pre zabíjanie, ale... teraz chodí po krajine a zabíja ľudí aj tak... Nevydržal to. Jeho obete vyzerajú ako Will. Ešte horšie. To sa s tebou stane, keď toto ešte niekedy spravíš. Ak to budeš robiť častejšie. Sľúb mi, že to už nikdy neurobíš.“

„Ja... okej,“ povedal zahanbene.

Po prvý krát som sa správala ako rodič a asi to bolo trochu neskoro, súdiac podľa toho, kam až to zašlo.

„Máš kôli mne nejaké problémy s políciou? Prídu po mňa?“

„Nie. Všetko som to zariadila. Je to v poriadku. Len... Damonovi som povedala veci, ktoré teraz musím naprávať.“

Vstala som a začala som kráčať von z parku, s úmyslom ísť domov. On ma dobehol a potom v tichosti šuchtal nohami, po mojom boku.

„Čo teraz?“ spýtal sa ma, keď sme už boli na ulici.

„Ideme domov.“

„Nie!“ zakričal a vzápätí to začal aj ľutovať.

„Čo? Prečo? Čo sa deje?“

„Veď uvidíš, keď tam prídeme.“

A naozaj som uvidela.

Náš byt vyzeral ako miesto činu z hororov. Mučiareň alebo psychiatria. Šuplíky a skrine boli pootvárané, veci vyhádzané, potrhané a pochodené. Naše šperky, elektronika a peniaze sa tiež váľali v tom neporiadku. Toto by sa dalo upratať. Ale bolo to horšie. Bolo tam tak veľa krvi, že sa to až zdalo priveľa, na jedného človeka. Bola všade. Oblečenie bolo ňou presiaknuté a parkety zafarbené na červeno. Po stenách bolo vidieť zaschnuté striekance a krvavé odtlačky rúk. Krv bola aj na malej soške Budhu, pri lampe. Vysmiaty červenými zubami s groteskne vykrivenou tvárou vyzeral, akoby toto všetko mal na svedomí on. Šialený Budha a jeho krvavá oáza pokoja.
Na jeden pobláznený okamih, som si pomyslela, že tu je krásne. Táto miestnosť vyzerala ako kostol. Svätyňa pre každého upíra. Stačilo tu len stáť, vdychovať tú úžasnú vôňu a cítiť moc.
Ihneď som prešla k oknu a otvorila ho. Čerstvý vzduch... to je to, čo potrebujem. Ale... čo keď niekto uvidí dnu? Okamžite som okno zavrela a pre istotu som zatiahla závesy.

Je načase usporiadať si priority. Vyčistenie tejto miestnosti, ktorá nás priamo usvedčuje zo všetkých strašných vecí, ktoré sa tu stali, alebo zavolanie Damonovi. Hoci mi to trhalo srdce, vedela som, že pach krvi a kúsky rozkladajúceho sa mäsa na podlahe nepočkajú.

„Dones plastové vrecia kefy na podlahu a do vedier napusti vodu,“ zavelila som Joshovi a on sa ihneď rozkmital.

„Studenú,“ pripomenula som mu. Na krv vždy len studenú.

A tak sme drhli. Červené oblečenie, ktoré sa povaľovalo po zemi sme rovno hádzali do vriec, tak ako krvavé peniaze a dokumenty. Pól hodiny som venovala vyčisteniu rôznych retiazok a náušníc. Nakoniec sme čistili podlahu, čo zabralo najviac času. A na kefovanie kobercov sme sa vykašlali. Naložím si ich do auta a spolu s ostatnými vecami ich spálim za mestom. Podlaha nebola dokonalá, ale tmavé fľaky na nej sa skôr podobali zájdenej špine, ako krvi. Ale aj po všetkých týchto úpravách vyzeral náš byť komicky a nemuseli by ste byť génius, aby ste zistili prečo. Po ako- takej upratanej podlahe sa už steny na rad nedostali. Je treba ich vymaľovať a obchody so stavebnými potrebami majú o takejto dobe už po záverečnej. Práve z tohto prostého časového dôvodu vyzerali naše steny akoby si po nich čmáralo neposedné dieťa, ale morbídnym zmyslom pre hru. Namiesto pekných svetlých farieb použilo krv a namiesto štetca vlastné ruky a iné časti tela.

„Toto už nechám na tebe. Zajtra tu vymaľuješ,“ predniesla som mu bez štipky súcitu. Koniec- koncov, toto všetko bola jeho vina.

„Ty ideš kde?“ spýtal sa ma, keď videl, ako otváram dvere.

„Nájsť ho. Musím mu to vysvetliť. Nepovedala som mu práve najkrajšie veci a on s-“

„To kôli mne však? Je mi to ľúto.“

Áno, bolo to kôli nemu. On však chcel počuť niečo ako: „Ale nie, nieje to kôli tebe, netráp sa„. Toto však z mojich úst počuť nebude. Len som si povzdychla a povedala som: „Drž mi palce.“

Tak? Čo na to hovoríte? Dúfam, že tú poslednú už nejako doklepeme spolu. Ďakujem Vám, že toto moje veľdielo čítate a že ste so mnou vydržali do ako- takého konca. :)

Autor: MadHatter, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction