Naše mŕtve životy 13. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Tak a máme tu koniec. Nič viac napísať netreba.

04.05.2012 (15:00) • MadHatter • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 3× • zobrazeno 751×

EDIT: Článek neprošel slovenskou korekturou.

Vybehla som z bytu a mierila do garáží k môjmu autu. Sadla som si doň a naštartovala som. Až potom som si uvedomila, že ani neviem, kde mám ísť. Vypla som ho a vytiahla mobil. Vytočila som jeho číslo. Po minúte vytrvalého vyzváňania nabehla hlasová schránka.

„Ahoj. To, že ti nedvíham, neznamená, že mobil nemám pri sebe, ale to, že s tebou nechcem hovoriť. Ak máš stále dojem, že neotravuješ, nechaj odkaz.“

Musela som sa usmiať. Už len počuť jeho typicky sarkastický hlas mi dodalo trošku odvahy. Musím ho vidieť!

Telefón pípol a čakal na moje slová.

„Damon? To som ja... Mýlila som sa. Tak strašne...,“ hlas sa mi zlomil. „Môžem sa s tebou stretnúť a ospravedlniť sa ti? Prosím. Je mi to všetko tak strašne ľúto. Prosím, zavolaj mi, kde si.“

Zaklapla som telefón a priložila som si ho k perám. Kruté dve minúty som čakala na odpoveď. Bola som zúfalá. Po rozume mi behalo množstvo myšlienok, všetky sa točili okolo neho. Hlava mi oťažievala. Musela som sa oprieť. V momente, keď sa mi čelo dotklo volantu zvuk klaksónu ma zdvihol zo sedadla. Zdalo sa mi to? Alebo som od ľaku vykríka? Každopádne ma to prebralo z melancholickej beznádeje a nečinnosti. Rozhodla som sa mu zanechať aj druhý odkaz. A potom ďalší a ďalší, ak to bude potrebné.

„Prosím ťa, zavolaj mi. Bola som tak slepá a teraz to ľutujem. Mýlila som sa. Okej? Nechcem ťa stratiť. Zase.“

Okej. Toto bolo naozaj zúfalé. Cítim sa ako idiot. Ale ak to pomôže? Prečo by nemohol vedieť, čo k nemu cítim? A čo k nemu cítim? Neviem. Zmätok v hlave sa dral na povrch v podobe sĺz. Toto je choré. Prečo rozhovor s Joshom, Willovým vrahom, som zvládla bez zvýšenia hlasu a po hádke s Damonom smoklím v aute? Ach... Ja dobre viem prečo.

„Aspoň mi prezvoň, nech viem, že si v poriadku. Bojím sa o teba. Dúfam, že nespravíš žiadnu hlúposť.... Dopekla! Kde si?“

Takto znela moja tretia správa počas tých desiatich minút, čo som sedela v aute. Tým, že tu budem sedieť nič nevyriešim. Kde by som šla byť ním? Opiť sa do nejakého tmavého baru ktorý by odrážal jeho citové rozpoloženie? Alebo by šiel do nejakého neblýskaného klubu uloviť si nejaké dobré jedlo s ktorým strávi nasledujúce dni? Áno. To je viac, ako pravdepodobné. Naštartovala som a keď som vychádzala z garáží, už som si v hlave plánovala trasu po najvychytenejších kluboch v meste. Tam aj teraz, štyri hodiny po našej hádke, takže o štvrtej, bude veľa ľudí a prvými drinkami po práci.

Nazrela som do SeeSide, nič. Obehla som aj Atomic a Nine Nights. Takisto nič. Smerom k Purple upútalo moju pozornosť niečo iné. Prechádzala som okolo ošumelého baru, o ktorý žiadne šťavnaté mäsko, ktoré teraz Damon istotne vyhľadával, ani nezakoplo. Bar u Hugha. To bolo to miesto, kde som sa s ním mala stretnúť prvý krát. Tam mi povedal o Alaricovi a tam som sa s ním prvý krát dokázala porozprávať. Automaticky som zastala, vystúpila som z auta a až v polovici cesty som si uvedomila, že viem, že tam bude. Bolo to také jasné. Ja otvorím dvere a tam uvidím jeho tmavé vlasy sklonené nad pohárom whisky.

Lenže, to by bolo až príliš krásne. Ako náhle do toho smradľavého pivničného priestoru vniklo svetlo, osvetlilo akurát nevrlého barmana. Sklamaná so slzami na kraji očí som podišla k baru a čakala som na obslúženie. Barman mi bez otázky, čo by som si tak mohla dať, nalial hneď whisky. Ako vedel...? Pozrela som sa na neho s otázkou vyrytou medzi uslzenými očami.

„Veď to pijete stále nie? Aj keď ste spolu, ak keď nie. Aj keď už ste sa minuli.“

Vyskočila som na rovné nohy, zdrapla ho za zamastenú košeľu a zadívala som sa mu do očí.

„Čo? On tu bol? Kedy“

„Ja neviem. Odišiel asi pred troma hodinami. Vypil skoro fľašu a potom sa bez problémov zdvihol a odišiel.“

„Rozprával si sa s ním?“

Barman len prikývol.

„A čo povedal?“ spýtala som sa nedočkavo.

„Ja neviem. Moc som ho nepočúval Stále si čosi bľabotal. Tak ako všetci tu. Niečo o novom začiatku a nevybavených veciach. Niečo o mieste, kde to všetko začalo.“

Pustila som ho a začala som premýšľať. Toto bola informácia, ktorá ma konečne posunula ďalej. Toto bolo to, čo som potrebovala počuť. Ale... Je to moc jednoduché. To, že som intuitívne zabočila do nášho baru. To, že barman sa o ňom zmienil. To, že si Damon náhodou bľabotal o nejakom mieste ktoré mi pripomína Mystic Falls- tam, kde to začalo... Skrátka to bolo až moc jednoduché a hlavne moc pekné na to, aby to bola pravda. Toľkoto náhod na jednom mieste môže znamenať len jediné. Nie sú to náhody. Neviem, čo tým sledoval. Nechal mi nejaké zadné vrátka? Cestičku z drobkov chleba po ktorej sa môže všetko vrátiť tak, ako to bolo? Nie. Toto sa na neho tiež nepodobalo.

Veľa náhod alebo šťastia. Toto sa stáva len v romantických filmoch alebo ľudom, ktorý si zaslúžia šťastie. To sme my ale neboli. Nebavilo ma však hľadať dôvody, prečo tento plán smrdel nebezpečenstvom. Chcela som ho nájsť. Chcela som sa mu ospravedlniť a potom mu moje urážky vynahrádzať, až kým mi celkom neodpustí. A chcela by som si už konečne prestať klamať, že jeho neprítomnosť mi vadí z pocitu viny pri urážke priateľa. Len priateľa... to asi ťažko.

Toto budem riešiť, keď ho nájdem opitého v Grille. Teraz som už nasadala do auta a vedela som, že ma čaká dlhá cesta. Pri odchode som mu zanechala ešte jeden odkaz.

„Mýlila som sa. Bojím sa o teba. Zavolaj mi.„

Táto krátka správa vystihovala dokonale všetko. Ale aj tak som mu behom mojej cesty zanechala asi pätnásť ďalších.

Krátko po ôsmej som vbehla do baru v Mystic Falls. V kapucni som sa bleskovo porozhliadla po všetkých stoličkách a keď som zistila, že tam nie je, vbehla som znova do auta. Ostáva už len posledné miesto.

...

Zaklopala som na dvere penziónu, ale vzápätí som otvorila. Sem mi vlastne nikdy nikto dvere neotvoril. Kráčala som po chodbe v ktorej bolo úplné ticho. Z obývačky som počula iba pukot ohňa. Po pár krokoch som uvidela, že z poza veľkého gauča, na zemi, ležia čiesi nohy. Pribehla som bližšie a sklonila som sa nad postavu dievčaťa ktoré ležalo dokrvavené na zemi, len v spodnom prádle. Ešte žilo. Poobzerala som sa po celej miestnosti a hľadala som niečo, čo by mi napovedalo, čo sa tu stalo. Zrazu to bolo jasné. Na gauči spal Damon, s rozopnutou košeľou a červenými ústami. Okolo neho sa povaľovali fľaše z piva a bourbonu. Zjavne mal divokú noc. Alebo popoludnie. Nechala som ho spať a išla som sa postarať o dievča. Pozbierala som jej veci, ktoré boli porozhadzované po podlahe a vyniesla som ju do chodby. Potriasla som jej hlavou a snažila som sa ju prebudiť. Pohla viečkami a začala niečo nezrozumiteľné bľabotať. Ja som si zahryzla do zápästia a nechala som moju krv tiecť do jej úst. Rana na krku sa jej začala uzatvárať a do líc sa jej vracala farba. Aj tak sa mykala ako o preteky, tak som ju umlčala jednoduchým pohľadom do očí.

„Prestaň! Tu máš veci, obleč sa a choď domov. Na nič, čo sa tu stalo si nebudeš pamätať. Choď!“

A vystrčila som ju z dverí. Teraz je na rade Damon. Nechám ho až sa preberie? Na to, čo od neho potrebujem budem potrebovať, aby mal dobrú náladu. Zatiaľ som trochu poupratovala v obývačke a pozrela som mu do mobilu. Mal tam všetkých dvadsať nevypočutých hovorov odo mňa. Už ich nebude musieť počúvať. Vymazala som ich. Sadla som si na zem ku gauču a čakala. Asi o pól hodinu vytrvalého zízania na jeho tvár pohol kútikom úst a pomrvil sa.

„Damon?“

Nevydržala som to a musela som prehovoriť. Mal stále zatvorené oči.

„Damon. Počuješ ma? Chcem sa ti ospravedlniť.“

„Tá večnosť, kedy si ma nechcela vidieť prešla akosi rýchlo, nie?“ povedal, stále so zatvorenými očami a vykriveným úsmevom. Je obdivuhodné, ako si sekundy po prebudený dokáže vyhodnotiť situáciu a začať ju naplo využívať v svoj prospech. Vedel, že je na koni a že teraz som ja v pozícií toho, čo prosí o odpustenie.

„Môžeš ma počúvať? Pripravila som si aj reč.“ Pokúsila som sa aj o úsmev, ale ihneď mi pohasol keď otvoril oči. Damon nehovoril nič. Ak nevymyslel niečo sarkastické, asi bol radšej ticho.

„Počuj. Strašne som sa mýlila. Nemala som ťa upodozrievať ako prvého. Hej... Bol to Josh. A je mi to strašne ľúto. Cítim sa hrozne za to, čo som ti zase spravila. Nehnevaj sa na mňa. Začneme od začiatku a...“ už som nevedela čo povedať. „Už som hovorila, ako ma to mrzí?“

„Hej hovorila. To je všetko?“

„Ehm... Asi áno?“ Koniec vety som vyzdvihla a ani som nevedela prečo. Čakal že ešte niečo poviem?

„Fajn. Tak sa maj a nechaj ma spať.“

Začal sa otáčať na druhý bok. Toto teda nie. Zdrapila som ho za rameno a pridržala otočeného ku mne.

„Čo? To myslíš vážne? Toto mi nerob.“

Začal sa dvíhať z gauča, zatiaľ čo ja som stále sedela na zemi. Teraz som bola pri jeho nohách a táto psychická prevaha sa mi ani trochu nepáčila. Tiež som sa postavila na rovné nohy.

„Elena? Toto nemá zmysel. Keď si mi vynadala v tom parku, pochopil som jedno. Takto to má byť! My si nikdy nebudeme veriť. Ja budem vždy ten, čo vždy za všetko môže a ty budeš vždy tá, ktorú som zabil.“

„Mýliš-“

„Len si to priznaj! Nie je na tom nič zlé. Toto sa nám stane vždy, keď budeme mať nejaký problém. Navzájom sa pobijeme, lebo vždy nás bude prenasledovať minulosť. Nikdy mi nebudeš veriť. Nikdy...“

Neznášam pocit, keď mám v niečom jasno a len moja hlava si to nevie priznať. Tak ako teraz. Mal pravdu, ale tvrdohlavá Elena si v mysli pripravovala ďalší prejav o dôvere. Takto sa to predsa neskončí!

„Maj aspoň toľko slušnosti a priznaj si, že ma odháňaš zo zbabelosti. Nie preto, žeby ti na mne záležalo. Damon, musíš... musíš ma počúvať dobre?“ začala som nesmelo bľabotať.

„Prestaň už. Odíď prosím ťa. Rád ťa uvidím opäť, po štyroch rokoch.“

On ma vážne vyhadzoval z jeho domu? Nie! Nenechám sa vyhodiť a stratiť príležitosť. Konečne mi na niečom záleží- po toľkých rokoch. A keďže to niečo, je on, bude si musieť chlapec zvyknúť, že ja sa len tak ľahko nevzdám.

„Hore máš ešte pár vecí,“ povedal a sklopil pri tom hlavu. Nemohol sa na mňa ani pozrieť.

Začala som byť zúfalá. Potrebovala som ho presvedčiť, aby mi veril. Aby som verila sebe.

„Ale... Ale- Ale ty ma predsa miluješ!“ vyhŕklo zo mňa skôr, ako som mohla svoje ústa ovládnuť. On ma miluje? On? Bravó Elena! Toto sa ti podarilo. Prosím, len nech sa teraz nezačne smiať.

Táto veta mala však na Damona úplne opačný efekt. Zamrzol a očami sa mi vsal do mojich. Neuveriteľné tri sekundy jeho pohľad len poskakoval po mojej tvári.

„To je možné. Ale radšej ťa budem milovať keď budeš ďaleko odo mňa, akoby som ťa mal nenávidieť pri mojom boku.“

Teraz som pre zmenu mlčala ja. Práve mi Damon Salvatore povedal že ma miluje. Áno, nezdalo sa mi to! Teraz som znova, za veľmi dlhý čas ľutovala, že nie som človek. Že obaja nie sme. Ľudia to mali také jednoduché: „Miluješ ma?“ „Milujem ťa?“ -Buďme šťastný.

Ale my? „Miluješ ma?“ „Milujem ťa?“ -Nebudem mať chuť ťa zabiť, ak s tebou budem viac ako týždeň?

Nikto nikdy nemlčal dlhšie, ako ja. Hlavou som schádzala od jeho očí až k mojim nohám. Hrča v krku ochromila moje hlasivky.

„Na čo myslíš?“ spýtal sa Damon, ktorý celkom určite to pálčivé ticho ktoré sa vrývalo pod nechty už nemohol vydržať.

„Na to, že máš pravdu. Ale je mi to jedno. Milujem ťa,“ zašepkala som a túto najkrajšiu vetu, akú môže človek počuť, som adresovala mojim topánkam.

Čo bude nasledovať teraz? Uuši mi zaľahli od ticha v ktorom som počula dva dychy. Rýchle, silné a plné života. Predsa mŕtve.

Milovala som ho. Ale ako dlho? Týždeň? Mesiac? Dokážeme byť spolu, len keď máme pred sebou horší problém, ako naša rozdielnosť. Naši priatelia musia umierať, alebo musí po okolí behať vrah, aby sme dokázali držať spolu. Toto sme obaja vedeli. Tak prečo to nepovedať nahlas?

„Neviem síce ako dlho, ale teraz-“

Damon mi položil prst na ústa a nebezpečne sa ku mne priblížil. Potom jemne oprel jeho pery o moje a tak som mohla cítiť každý pohyb. Každý nádych a výdych a každé slovo.

„Ak chceš niečo povedať, tak teraz je tá najlepšia chvíľa mlčať.“

A konečne prekonal tú milimetrovú vzdialenosť medzi nami. Doteraz som sa nemohla ani pohnúť ale keď som ucítila jeho jazyk na mojej pere začala som sa konečne angažovať. Jednu ruku som mu zaborila do tých úžasných vlasov a druhú som mu zľahka položila na tvár. On mi svoje ruky posúval po chrbte až pod zadok. Zdvihol ma do výšky a ja som si nohy mohla pohodlne obmotať okolo jeho pása. Mala som zavreté oči ale vedela som, že sa pohybujeme. Možno do jeho spálne? To som si myslela, až kým som chrbtom nenarazila do knižnice. Pár kníh vypadlo z poličiek a ja som sa zasmiala. Konečne sme sa od seba odtrhli a on mi začal rozopínať košeľu. Presne vedel, čo robí. Každú gombičku musel uvoľniť najmenej sto krát, na niekom predo mnou. Na niekom inom. Niekedy inokedy. Rozoznal vôbec rozdiel medzi mnou a tými ďalšími? A naozaj je toto to jediné čo ma teraz trápi? Prekvapivo je.

„Počkaj! Nechaj ma,“ vypadlo zo mňa a snažila som sa ho od seba odtrhnúť.

Damon sa od môjho krku odlepil až po pár sekundách vytrvalého boja. Udivene sa na mňa pozrel.

„Nechcem sa s tebou vyspať.“

Zdvihol obočie.

„Tak to si vkročila so zlého domu pretože-“

„Chcem sa s tebou pomilovať,“ skočila som mu do reči. „Tak, ako s nikým iným,“ zašepkala som.

Páčilo sa mi, ako okamžite pochopil, na čo myslím. Záhadne sa usmial a potom ma pobozkal na čelo. Potom po nose postupoval k mojim ústam. Im venoval veľmi dlhý bozk a ja som až teraz vedela, že som presne tam, kde mám byť.

...

Ráno ma zobudil cudzí prst putujúci po mojom chrbte. Do jeho spálne prenikalo jasné svetlo, takže musel byť už veľmi dlho krásny deň.

„Dobré ráno,“ zašepkal s hlavou v mojich vlasoch.

„Dobré ráno,“ zopakovala som.

V hlave som si začala prehrávať včerajší večer.

„Dávam nám tak mesiac,“ povedala som s úsmevom.

„Asi tak. Ale aspoň nech stojí za to.“ Zasmiala som sa.

Takže? Ako ste spokojné, milé čitateľky?

Autor: MadHatter, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction