OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Naše mŕtve životy 3. kapitola

21.03.2012 (20:00) • MadHatter • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 2× • zobrazeno 811×

Zobudila som sa celá dolámaná a ešte viac unavená, ako keď som si večer líhala. Až po dlhých troch sekundách prebúdzania som si spomenula na všetky moje problémy. Hneď mi zvädol rozospatý úsmev. Takto to ale ďalej nepôjde! Dosť bolo melanchólie a trýznenia, na pár rokov dopredu, povedala som si.

Predtým, než som večer zaspala, mala som dosť času na rozmýšľanie. Musela som si priznať, že moja zlosť voči Damonovi už dávno nebola taká veľká ako prvých rokoch môjho nového života. Musím s trochou radosti povedať, že som sa pohla ďalej. Včera som jednala v šoku, a nechala som sa unášať mojím starým ja. Takáto teatrálna nálada ma už prešla. Vždy som neznášala keď ma ostatní ľutovali, tak sa neľutujem ani ja sama.

Vstala som a začala som sa obliekať s vedomím že dnešným dňom prejdem so vztýčenou hlavou. Obliekla som si pomerne vyzývavý kostým a vošla so obývačky. Až teraz som si uvedomila že Will ešte nie je doma.  To bolo zvláštne. Celú noc neprišiel domov. Určite zase behá v nejakom probléme, príde s dokrvaveným tričkom a so zmaľovanou tvárou od pouličných bitiek.  Josh si akurát v kuchyni vyťahoval vrecko s krvou z tajnej chladenej priehradky v kredenci.

„Aj mne jednu vyber,“ povedala som  a on mi hodil cez pol bytu vrecko s mojimi raňajkami. Naša diéta, kombinácia zvieracej a ľudskej krvi,  sa mi zdala ako veľmi prijateľná alternatíva. Užasnú chuť ľudskej krvi sme si vychutnávali bez zabíjania a naše predátorské chute sme si vybíjali v neďalekých lesoch.
Pobehovala som po byte s mojimi raňajkami v jednej ruke a s kabelkou v druhej. Hádzala som do nej všetko potrebné pre dnešný deň. 

Za chvíľu sme už sedeli v aute na ceste do Joshovej školy.

„Dnes ťa po vyučovaní nebudem môcť vyzdvihnúť. Mám nejaké stretnutie.“

„S tým upírom zo včerajška?“

„Ehm... Hej, s ním.“

Josh sklopil hlavu a chvíľu bol ticho. Zjavne naberal odvahu na niečo čo mu už dlho ležalo v hlave.

„Prečo si vlastne nikdy nerozprávala o tebe a o tvojej minulosti? O mne sme sa bavili stále. Ty o mne vieš všetko a ja o tebe vlastne nič. A teraz prišiel ten v čiernom a ty sa chováš akoby si sa mala každú chvíľu zosypať, pritom-„

„To vôbec nie je pravda-“

„Ale áno, vidím to na tebe. Ja len... Ja len nechcem aby si mi musela klamať.“

„Tak bude najlepšie keď sa ma na nič nebudeš pýtať,“  povedala som šeptom s očami priklincovanými na ceste. Takúto odpoveď si nezaslúžil. Nechcela som, aby sa urazil, tak som ešte dodatočne začala vysvetľovať: „Pozri, ja tiež neviem čo sa deje. Dnes o piatej sa s ním stretnem a zistím o čo mu ide. Potom uvidím, čo budem robiť ďalej.“

Potom nasledovalo krátke ticho. Tesne pred príchodom k jeho škole som načala: „Nevieš kde je Will? Ešte sa doma neukázal.“

Josh sa krátko zasmial.

„Popravde, je mi to jedno. A ty to vieš. Som rád keď nie je doma. Jediné čo nás dvoch spája, si ty.“

Auto som zastavila pred školou a Josh už otváral dvere.

„Drž sa,“ povedala som mu.

„Aj ty. A ak ti to dnešné stretnutie nevyjde, nájdem si ho zatočím s ním,“ povedal so smiechom a odchádzal ku škole.

Ja som zamierila do mojej práce. Ani nie o pol hodinu mi zapípal mobil. Bola to SMS od Willa.

Elena, potrebujem pomoc. Som na polícií, potrebujem aby si za mňa zaplatila kauciu. Prisahám, že to nebola moja vina. Hneď, ako sa odtiaľto dostanem, tak ti to vysvetlím.

Táto správa nemohla prísť v nevhodnejšiu dobu. Will zase lietal v nejakom probléme, ale na mňa otrepané frázy typu „nebola to moja vina„ alebo „našili to na mňa„ nezaberali. Chcela som aby sa tu vlastne teraz motal? Po tom čo mám problémy sama so sebou? Všetko to, okolo Damona, všetok zmätok v mojej hlave, spôsobil že som sa cítila zvláštne neistá. Bez sily. Nemohla som sa na seba spoľahnúť v prípade žeby som vybuchla a on by bol náhodou po blízku. To čo by sa potom dialo by som nepriala žiadnemu človeku, tým bolo rozhodnuté. Tieto problémy budeme riešiť zajtra, potom čo Damon odíde. V čo pevne dúfam.

Hodiny v práci sa vliekli. Väčšinu času som len sedela za kancelárskym stolom a počúvala tikot hodín. Konečne odbila štvrtá a ja som vybehla z budovy. Do stretnutia s Damonom ostávala ešte hodina a vlastne som nevedela kde zatiaľ pôjdem. No čo už. S vedomím čo ma čaká a s mierne roztrasenými rukami som nasadla so auta a išla domov. Auto som odparkovala v garáži a cez pól mesta som kráčala do baru u Hugha. Viac bizarné a hlúpe zabitie času som ešte nevidela, ale slúžilo svojmu účelu. Za desať minút päť som otvárala dvere zatuchnutého pivničného priestoru z ktorého sa ozýval hlasitý smiech. Tam som ho uvidela.

Opretý o pult, v ruke pohár whiskey, kožená bunda, rozstrapatené vlasy, kamenný výraz na tvári. Rozhodla som sa zaujať rovnaké stanovisko. Aj ja som nasadila chladnú masku a nenechala som žiadnu emóciu preniknúť na povrch, hoci vo vnútri som kričala. Vždy keď ho vidím, hoci som si to nerada priznávala, vidím medzi nenávisťou a nespravodlivosťou aj to pekné, kôli čomu som sa tu prinútila dnes vôbec vojsť. 

Úplne potichu som kráčala k nemu. Žiadny človek, ani upír ma nemohol počuť.
Ani sa neotočil, len vraví: „Nečakal som ťa tu tak skoro. Vlastne som ťa tu nečakal vôbec.“

„No, ale som tu. Čo také dôležité máš na srdci?“

Damon sa zatváril neisto.

„No, v prvom rade by som rád vymazal tú nepríjemnú atmosféru medzi nami dvoma.“

Nechcela som sa zasmiať, tak som aspoň posmešne zdvihla kútik úst a obočie. Ako si myslel že to bude vyzerať? Jednoducho vypnem všetky pocity ktoré k nemu cítim? Spínač nefungoval, to som zistila už dávno. Bol to iba jeho výmysel aby sa mohol správať neľudsky.

„A ako si predstavuješ, že by sme to urobili?“

„No,“ začal a nádychom si chcel dodať odvahu.

„Najskôr sa ti chcem ospravedlniť,“ vypadlo z neho.

Už to tu bolo zase. Musela som sa zatváriť otrávene, pretože toto som už raz prežila.

,,Nie, Damon. Snáď toto nebudeme absolvovať ešte raz! Neexistujú slová ktoré by mohli ospravedlniť to, čo si mi urobil. Ani nevieš, koľko námahy ma stojí, aby som ti v tomto momente neroztrhala krk.“

„Po prvé, to by si nedokázala, a po druhé, ty si dostala šancu sa mi ospravedlniť. Buďme k sebe féroví.“

Pri poslednej vete sa zatváril nehorázne prosebne. Niekedy som mala pocit, že si svoje výrazy trénuje pred zrkadlom, aby potom mohol ohurovať opité slečny. Ja som však pomaly strácala trpezlivosť. Prísne som sa mu zahľadela do očí.

„Nie, Damon. Prestaň už! Aj keby si sa mi teraz začal ospravedlňovať, nemohla by som ti odpustiť, tak si ušetrime náš drahocenný čas a radšej mi povedz kôli čomu si prišiel naozaj.“

„To by bolo také neuveriteľné, keby som prišiel len pre tvoje odpustenie?“

„Hej!“ povedala som rozhodne. Po chvíľke ticha Damon prehovoril: „Máš pravdu.“

Ja už som ostala ticho a trpezlivo čakala, čo mi chce povedať. Najskôr začal neisto.

„Ono... Ono ide vlastne o to... Alaric mal nehodu.  Teda, dostal  infarkt a teraz leží v kóme. Myslel som si, že by si to chcela vedieť. Prípadne ho ísť pozrieť. Lekári mu síce moc nedávajú šance na prebudenie, ale...“

Vetu nedokončil, nebolo treba.
Začala som premýšľať prakticky nad všetkým. Nad návštevou Mystic Falls, nad Alaricom. Rozhodne som ho chcela vidieť. Nikto nebude vedieť, že som tam bola. Kto ma vlastne nemôže uvidieť? Jeremy? Bonnie? Caroline a Tyler? Sú ešte tie dva páriky stále spolu? Jeremyho som opustila bez rozlúčenia. Nemôžem sa po toľkých rokoch len tak objaviť pred domom. Myseľ sa mi rozutekala na plné obrátky. Zvažovala som každý možný scenár čo sa teraz môže udiať. Žiadny však nekončil nijako lákavo. Niežeby som sa bála ukázať v Mystic Falls. Nie. Ten pocit, ktorý som cítila nebol strach. Bola to hanba. Hanbila som sa za to, že som všetkých mojich blízkych opustila. Nechala som Jeremyho bez rozlúčenia, po tom, čo zomreli naši rodičia a Jenna. Bola som len ďalšia osoba ktorá mu neuveriteľne ublížia. Alaric sa o nás staral ako vlastný otec. Bola som mu vďačná za veľa. Chcela som ho vidieť, aj keď už je asi neskoro na ďakovanie a ospravedlňovanie.

,,...potrebuješ Elena. Hej Elena!“

Začala som vnímať Damonov hlas. Prisunul ku mne pohár a čakal kým sa napijem. Pozrela som sa na neho aby som dala najavo, že už som duchom prítomná a potom som sa pozrela na pohár.

,,Vravel som že to asi potrebuješ.“

Bez slova som celý obsah naliala do seba. Striaslo ma. Na chuť alkoholu som si nikdy nezvykla, hoci som ho pila pravidelne. 

„...asi neostaneme len pri jednom,“ potichu povedal a usmial sa. Barmanovi len ukázal prázdny pohár a on už dolieval ďalšie kolo. Následne som vypila aj ten. Damon pobavene zdvihol obočie, ale následne si asi pripomenul čo práve riešime a uvedomil si, že úsmevy pri Alaricovej situácií sú úplne nevhodné.

„Čo môžem robiť?“ spýtala som sa.

Ihneď sa chytil iniciatívy a začal navrhovať plány, ktoré som ja nemala odvahu povedať nahlas. Ja som zatiaľ vyprázdnila ďalší, v poradí už štvrtý pohár.  

„No, môžeme sa znova rozlúčiť a tváriť sa, že sa nič nestalo. Ty ostaneš tu, ja odídem. Ďalej sa môžeš pobaliť, a môžeme vyraziť do Mystic Falls, napríklad aj hneď teraz. Cesta trvá asi štyri hodiny. Večer tam dorazíme.“

„Počkaj, počkaj... Síce som ti vďačná za tieto informácie, ale nevravela som že pôjdem s tebou. Tá cesta je moc dlhá na to, aby som ju s tebou vydržala v jednom aute. My stále nie sme priatelia, Damon.“

Zatváril sa pohŕdavo, ale som si istá že som ho vo vnútri zranila. Síce som to nechcela. Alebo hej? Naliala som si sama ďalší pohár whiskey, len aby som sa na neho nemusela pozrieť.

„Pozri Elena, mne je jedno či tam pôjdeš so mnou alebo nie. Myslel som si, že sa tam budeš chcieť dostať čo najskôr. Ak sa budeš hrať na hrdú a tvrdohlavú- prosím. Ja vyrážam dnes večer. Ak sa chceš pridať-“

„Dnes ale nemôžem. Musím si doma ešte vybaviť pár vecí.“

Svoje víťazstvo v našej malej hádke sa rozhodol ignorovať. Bola som mu vďačná že sa netváril samoľúbo aj keď som vlastne pristúpila na jeho plán hry a súhlasila že do Mystic Falls odídem s ním. Koniec koncov, teraz šlo hlavne o Alarica. Chcela som ho vidieť, bála som sa, že už teraz je neskoro, ale nemôžem sa len tak vypariť a nič nepovedať ani Joshuovi, ani nikomu inému.

Damon len mlčal a dopíjal asi piaty pohár whiskey. Nechcela som zaostávať. Nakopla som do seba ďalší a pomaly začali prichádzať účinky.

„Čo si myslela tým, že si doma musíš ešte niečo vybaviť?“

O Joshovi som mu nechcela vravieť, aj tak sa to nejakým spôsobom, skôr či neskôr, dozvie.  Preto som sa mu rozhodla odpovedať nepriamo.

„Snáď si nemyslíš, že žijem život v ktorom sa len tak môžem zbaliť a odísť. Mám istú zodpovednosť za moje okolie, musím si vybaviť voľno v práci a tak.“

„Ehm... Aha.“

Podľa jeho rýchlosti odpovedí som usúdila, že aj on už má dosť, a preto som fľašu, ktorá stála medzi nami, posunula ďalej od neho.

„Nemyslím si, že ja som ten, od koho by si to mala dávať ďalej,“ povedal s úškrnom a ja som vedela na čo myslí. Mal pravdu. Piť ešte viac by znamenalo ešte väčšiu stratu kontroly a v mojom prípade dosť krvavý masaker . V Damonovom prípade by to znamenalo iba jeho obľúbenú vetu „niekto by tu skončil nahý„. Ihneď som sa pozrela na krčmára a moja predstavivosť začala pracovať. Vybuchla som smiechom a pár ľudí v mojej blízkosti, vrátane Damona, sa na mňa nechápavo pozrelo.  Môj opitý mozog, v ktorom tancoval Damon a nahým barmanom na pulte som musela zamestnať niečím iným. Odchodom.

„Je mi to naozaj veľmi ľúto ale už budem musieť ísť,“ povedala som hlasnejšie, ako si to situácia vyžadovala.

„Ale prosím ťa, nie je ti to ľúto. Neklam, nikdy si to nevedela,“ povedal s úškrnom. Mala som pocit že dnes sa furt len uškŕňa. Nič iné nevie?

„Máš pravdu, nie je,“ povedala som so smiechom a začala som sa zbierať zo stoličky.

Damon ma bez slova nasledoval. Po troch krokoch na rovnej zemi sa mi podvrtol opätok, a ja som v celej paráde padala na zem. Niekto ma chytil, znova ma postavil na nohy a obliekal mi kabát. Nebol to nikto iný ako Damon. Mal môj obdiv, pretože toho vypil omnoho viacej ako ja. Začala som sa smiať, pretože osoba, ktorú som ešte pred dvadsiatimi štyrmi hodinami nenávidela zo všetkých najviac, ma teraz zbierala z barovej dlážky. To, že som odchádzala som dala všetkým veľmi dobre najavo mojím hlasním smiechom, ktorý preťalo až zavretie dverí.

(Prosím o komentáre a kritiku. Ani neviete, ako dokážu potešiť a posunúť ďalej)  

Autor: MadHatter, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Naše mŕtve životy 3. kapitola: