OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Naše mŕtve životy 6. kapitola

02.04.2012 (17:00) • MadHatter • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 2× • zobrazeno 794×

Vedela som, že už sme blízko, ale aj tak som trasu nespoznávala. Damon vyberal cesty, po ktorých nikto nechodil, aby si mohol užívať rýchlu jazdu. Išli sme po nejakých lesných kľučkách pomedzi hory. Štverali sme sa čoraz vyššie a vyššie a v jednom momente sme sa ocitli vysoko nad lesom. Pod nami bola celá dolina a v nej sa trblietalo jazero. Zrazu som presne vedela, kde sa nachádzame. Zdola vyzeral les nepreniknuteľný, ale odtiaľto, zhora, som mala celú okolitú scenériu ako na dlani.

„Stoj!“ zakričala som po ňom.

Damon nič nepovedal, len zastavil v strede cesty. Aj tak tadeto zrejme nikto nechodí. Ja som vybehla z auta. Stála som na hrebeni strmého kopca a vrcholky stromov podo mno mi neboli ani po pás. Úplne dole sa jagalo jazero. Bolo to presne to miesto, kde sme s mojimi rodičmi chodili na prázdniny, alebo si len tak užívať pekné počasie. Okolo bolo len pár chatiek a ja som vedela, že jedna je naša.

„Hej, krása. Môžeme ísť ďalej?“ Damonov sarkastický hlas ma vytrhol z mojich myšlienok.

„Tam dole sme chodili s rodičmi,“ nechcela som aby to vedel, lebo by to mohol byť nástroj pre jeho uštipačné poznámky. Ale na druhej strane, dúfala som že mu dôjde, aké je toto miesto pre mňa dôležité, tak nech sklapne. Damon okamžite zmenil tón hlasu.

„Chceš sa ísť pozrieť dole?“

„Nie, ani neviem, prečo tu stojím. Len chvíľku počkaj.“

Mlčali sme. On zo súcitu, ja z melanchólie. Zasvietilo slnko a ešte viac ožiarilo jazero pod nami, ktoré sa zmenilo z modrého na strieborné. Lúče sa mi začali predierať na kožu a tam príjemne poskakovali a zohrievali mi pokožku. Pofukoval jemný vietor a hral sa mi s vlasmi. Keď som bola malá, tak mi mama vravela, že na tomto mieste cítiť Boha. Neviem, či niekedy naozaj v Boha verila, neboli sme moc  kresťansky založená rodina, ale na tomto mieste bolo niečo magické. Niečo, čo sa nemohlo stvoriť len tak, samo od seba.

„Je tu pekne, nie?“  opýtala som sa.

„Hmm...“ odpovedal neurčito. Nechcel ma uraziť. Pre neho toto miesto neznamenalo nič. To pre mňa áno. On videl len jazero. Ja som videla všetky spomienky, ako ma Jeremy topil vo vode a ja som s plačom utekala k mamine.

Zrazu ma napadla jedna myšlienka. Nádherne sa hodila k tomuto miestu, pokojnému a tichému, plnému porozumenia a mieru, a hlavne- odpustenia. Na takomto mieste by malo všetko zlé ostať, aby sme mohli odísť čistí. Nevedela som, odkiaľ sa vo mne zrazu berie toľko pátosu, ale aspoň som vedela, čo som musela urobiť, alebo som aspoň vedela, čo  som chcela urobiť.  Alebo tak nejako.

„Odpúšťam ti,“ povedala som pevným a rozhodným hlasom.

Damon sa ani nepohol a túto informáciu, tento posun v našom vzťahu, najskôr musel spracovať vnútorne. Teda aspoň ja som si to myslela. Neraz sa mi chcel ospravedlniť, ale ja som ho nikdy nechcela poslúchať. Teraz prišiel ten moment, kedy som sa zmierila so skutočnosťou, aj sama so sebou. Bolo zaujímavé, ako Damon začal vnímať moje slová a zmenil výraz tváre. Zrejme rozmýšľal, čo ma prinútilo k takémuto skoku, ale na nič sa nepýtal.

„Všetko,“ dodala som pre upresnenie.

Damon zaklonil hlavu a privrel oči pred slnkom. Vietor mu postrapatil vlasy a na perách sa mu objavil jemný úsmev. Vyzeral... šťastne? Takúto emóciu som u neho nevidela. Teda určite nie často. Svoje pocity skrýval za nepreniknuteľnú masku irónie, sarkazmu a uštipačných poznámok.

„Prečo tak zrazu?“

„Pre to isté, prečo som sa ja ospravedlnila tebe a ty si to prijal. Potrebovala som počuť, že mi odpúšťaš. Skvelý pocit však?“ pousmiala som sa. Damon už nič nevravel, len chvíľu stál na mieste a potom prehovoril:

„Mali by sme už ísť. Nechceme predsa, aby Alaric zostarol, kým tam dorazíme,“ povedal s úškrnom na perách a ja už som vedela, že sa vraciame do starých koľají. Celú tú zmierovaciu atmosféru dokázal pokaziť jednou vetou. Keď som kráčala k autu musela som sa pousmiať.

„Celé si to pokazil, vieš?“ povedala som.

„Ale... Dakedy si to môžeme predsa ešte zopakovať,“ hodil po mne pohľadom a nasadal so auta.

Pri dverách som sa ešte naposledy zadívala do doliny pod nami. Rozmýšľala som, či sa tam ešte niekedy vrátim. Niežeby nebolo čašu, skôr odvaha bolo to, čo mi chýbalo. Nechcela som svoj návrat do Mystic Falls spájať s ospravedlňovaním a vítaním. Vedela som, že ak by mi odpustili, už by som nevládala neodísť. A naopak, hlavne som sa mojim blízkym bála ukázať na oči. Bola som príliš zbabelá na to, aby som sa pozrela na Jeremyho a cítila jeho pohľad plný obviňovania, že som ho opustila tak ako všetci v jeho živote. Najhoršie na tom bolo, že mal pravdu.

 ...

 „Predtým, ako pôjdeme do nemocnice, zastavíme sa v penzióne. Aj tak musíme počkať do večera, kým skončia návštevné hodiny, aby sme sa tam mohli prepašovať,“ povedal Damon a zatáčal na lesnú cestu ktorá viedla k penziónu.

„Ty si si ho nechal, aj keď si bol preč? Na čo?“

„Ja neviem. Bolo tam tak veľa vecí, tvojich, našich, nechcelo sa mi s tým babrať. A navyše bolo omnoho jednoduchšie  ovplyvniť pár ľudí, čo sem prídu raz za čas poupratovať a ďalších, čo budú prehliadať platenie za nájom.“

Musela som uznať, že to vyriešil dobre. Ale aj tak som si myslela, že sa ho jednoducho nedokázal vzdať. Mal pravdu... bolo tam priveľa mojich vecí, priveľa spomienok. Vlastne, bol to môj druhý domov, kde som trávila strašne veľa času.

Keď mi otvoril dvere penziónu, s úžasom so hľadela dovnútra. Nič, ale absolútne nič, sa nezmenilo. Cítila som sa, akoby som práve prišla unavená zo školy a vedela som, že za chvíľu sa vydáme hľadať Stefana. Obrazy boli na stenách, koberce na zemi. Veď vlastne, čo som čakala?

„Máme teraz pár hodín, tak ak chceš-“ začal rozprávať, ale ja som ho prerušila.

„Pôjdem hore, do mojej izby a vybalím sa. Teda, skôr pozriem, čo som tu nechala.“

Začala som kráčať po schodoch hore, ale ešte som po ňom zavolala: „A mohol by si založiť oheň. Bez horiaceho krbu je to tu také... nie naše,“ povedala som napokon a v duchu som si začala nadávať, prečo som použila práve toto slovo. Nie naše? Čo to malo znamenať? Mohla som použiť slová ako neútulné, chladné, neosobné... Nie naše... Bože, som ja ale sprostá!

Damon sa našťastie len pousmial a vraví: „Úplne si vyhoď z hlavy, že pôjdem do lesa po drevo, len kôli tomu, aby ti to tu pripomínalo staré časy.“

To už som ja kráčala po hornom poschodí a zahla som do mojej izby. Nebola presne taká, akú som ju opustila. Po stranách okien ťažké závesy, akurát teraz neboli plné prachu. Oblečenie, ktoré som nechala pohodené v skrini bolo naskladané v komínikoch. Tá ovplyvnená upratovacia čata tu nechala naozaj kus dobrej roboty, musela som uznať. Moja posteľ bola hladko ustlaná a mňa nenapadlo urobiť nič iné, ako sa do nej hodiť. Vyskočila som do vzduchu, vrhla sa smerom k posteli a už som len cítila, ako sa pomaly ponáram do mäkkých voňavých perín. Na chvíľku len zavriem oči...

Neviem, koľko som spala. Podstatné bolo, že keď som sa zobudila, počula som z dolného poschodia pukotanie ohňa. Usmiala som sa, sama pre seba a vybrala som sa dole.

„Nepôjdem do  lesa...“ napodobňovala som jeho hlas, keď som prichádzala do haly. Sadla som si do kresla a pritiahla nohy k telu. Damon si akurát pri bare nalieval pohárik whisky.

„Aj mne nalej,“ povedala som mu.

„...Prosím,“ povedal dotknutým hlasom.

„Prosím,“ zopakovala som po ňom.

Zo svojho pohára si odpil a mne nalieval druhý. Pohár bol do polovice plný, keď fľašu odtiahol, potom mykol plecom a pohár doplnil až po okraj.

„Hej, hej, héj... podľa mňa sa ma tu niekto snaží opiť,“ povedala som s úsmevom.

„Vlastne, máš pravdu. Aj na upíra máš mizernú výdrž. Pamätáme sa, čo si vyvádzala v tom bare. Teda, ja sa pamätám, neviem ako ty...“ a odpil aj z môjho pohára popri tom, ako mi ho podával.

Zaškerila som sa na neho a vzala si pohár. Odpila som si, a keď mi whisky tiekla dole krkom, trošku zmiernila chuť po krvi, ktorú som si aj tak uvedomovala len matne. To mi ale pripomenulo, že by sme z nemocnice mali zobrať nejakú zásobu čerstvej krvi.

„Kedy vlastne ideme pozrieť Alarica? A keď tam budeme, mali by sme zobrať-„

„Hej, hej, myslím na to. A vyrážame za, povedzme... desať minút?“

Ako vedel na čo som myslela?

„Okej,“ povedala som a na jeden raz som vypila celý pohár. Damon sa smutne usmial a praví: „Zmenila si sa.“

„Nehovor?“ povedala som a nemohla som potlačiť všetku trpkosť a sarkazmus v hlase. Veď napokon, kôli nemu som zmenila všetko. Domov, priateľov, správanie...

On ma zmenil. Zmenil ma otočeným mojím krkom, zaprašťaním mojich stavcov. A čo sa mi zdalo ešte väčšie zlo, dovolil si ma zmeniť ešte druhý krát. Bolo to presne vtedy, keď  sa objavil v Atlante. Vytrhol ma z mojej každodennej rutiny, ktorú som si pomenovala život, hoci teraz už viem, že to bola paródia. Ako náhle som sa vtedy k nemu priblížila, mala som vedieť, že môj život sa zmení, lebo to sa vždy dialo pri Damonových vpádoch do žitia ostatných. Prišiel, všetko pokazil, pomiešal, zničil, zanechal v neistote a odišiel. Toto všetko stihol urobiť za mizerné tri dni. Ako sa mu to vlastne podarilo? Už nebudem schopná sa vrátiť do práce a počúvať tie nezmyselné rozhovory, nevydržím v jednej miestnosti s Willom. Jeho prítomnosť sa mi pomaly dostávala pod kožu a ukazovala mi svet ktorý bol iný než ten môj.

Chcela som si klamať, ale bolo to ako zatvárať oči pred žiarivým neónovým nápisom, ktorý vám blikal do tváre. Môj život, tak ako som ho poznala, už nebol pre mňa. Teraz som bola stratená bez jedinej istoty navôkol, pretože ten, čo sedel predo mnou a prevracal stránky nejakej starej knihy, to tak proste robil. Damon Salvatore sa vrúti do vášho zabehnutého klišé a otvorí vám oči. Mala som ho za to viniť? Nie, nie je jeho vina že je nechutne úprimný. Zrazu si uvedomujem, že sa do svojho života nebudem môcť vrátiť. Jednoducho nebudem môcť...

Musela som ísť na vzduch. Vstala som a sprevádzaná Damonovým pohľadom som vyšla s obývačky. Dvere boli už len pár krokov odo mňa, ale ja som sa z náhleho impulzu tlačeného zvedavosťou otočila na päte a zamierila do pivníc.

Tu som to poznala až priveľmi dobre. Tam, o dvoje dverí vedľa je miestnosť, kde sa trápilo toľko ľudí... Väznili sme a mučili sme tam nepriateľov a to isté sme robili aj našim priateľom. Koľko krát tam bol zavretý Stefan, Damon, alebo Caroline? Vtedy som si myslela, že to robíme pre nejaký cieľ, ale ako sa to nakoniec skončilo? Ako som nakoniec skončila ja sama?

Vkročila som do ďalšej miestnosti a presne som vedela, čo ma tam čaká. Tam som pred štyrmi rokmi vyprázdnila chladničku s krvou, a tak som sa premenila. Aj keď prvé dúšky chutili príšerne nechutne, nedalo sa mi prestať. O chvíľu to bolo to najlepšie, čo som kedy zakúsila a už sa mi nedalo prestať vôbec. Teraz som stála vo dverách a hľadela na tmavý fľak na zemi, ktorý ostal po krvi, keď som si v nej robila doslova kúpeľ. Priam som sa videla ako kŕčovito zvieram vrecko s tou najúžasnejšou vecou, akú som kedy zakúsila, váľam sa po zemi, morbídne si olizujem prsty, smejem sa v extáze. Mňam...

Cítila som, ako sa mi prerezávajú zuby a z očí sa mi stávajú malé štrbiny. Nie, teraz nie... teraz nie je vhodný čas na to, aby som sa prestala ovládať. Zhlboka som začala dýchať. To jediné pomáhalo. Vybehla som cez vstupnú halu vonku a zastavila som sa na kraji lesa. Čerstvý, studený vzduch mi urobil dobre.  Sadla som si na zem, medzi ihličie a snažila som sa na nič nemyslieť. Prstami som sa zabárala do hliny podo mnou.  Drobila som kúsky zeme medzi prstami  a bolo to ohromne ukľudnujúce. Z dverí vyšiel Damon. Okamžite som vystrelila na nohy.

„Čo vyvádzaš? Viem že už máme isť, ale neponáhľame sa natoľko, aby si si nechala všetky veci vnútri.“

Oprášila som si prsty a vykročila som smerom k autu, v ktorom už čakal Damon. Dúfam že nespozoroval môj malý incident, keď som stratila kontrolu. Dnes ráno videl z môjho divokého správania viac, než dosť. Ale aj keď niečo spozoroval, bola som mu vďačná že mlčí a nerozpitváva moju sebakontrolu, ktorá je, ako som si v poslednom čase uvedomila, dosť mizerná. 

Naštartoval auto a pohli sme sa smerom k Mystic Falls. Asi po dvoch minútach ticha začal: „Asi sa najskôr zastavíme po krv, a potom pôjdeme navštíviť Alarica, čo povieš?“

Tohto som sa bála. Všimol si to. Inak by s tým nezačal znova. Jeho uštipačné pripomienky sa z neho nesypali len pre to, lebo nechcel korisť hneď uloviť. Začal, lebo si chcel najskôr svoju korisť trochu ponahánať. Sklopila som hlavu a pripravovala som sa náučné rady o ovládaní sprevádzané sarkazmom a výsmechom. Bolo však len ticho a to bolo zvláštne.

Začala som ja: „Ako si to vedel?“

Damon sa zasmial.

„Ako? Elena, tvoje sústredené dýchanie mi prevracalo stánky v knihe.“

Musela som sa zasmiať aj ja.

„Ako sa vlastne kradne krv z nemocnice?“ spýtala som sa.

„To nevieš? A doma si mala krv odkiaľ?“

„No vieš, v Atlante bolo veľa nemocníc, a vybaviť papier o domácej starostlivosti chorého manžela, alebo brata, alebo hocikoho iného a ešte jeden doklad o potrebnej transfúzií sa mi zdal lepší nápad ako krádež. Obehla som päť nemocníc a bola som zahojená na pár týždňov.“

„Hm... celkom dobrý nápad. Ale moje krádeže majú v sebe eleganciu a zručnosti Jamesa Bonda, ktoré ty v tých tvojich papieroch ťažko nájdeš,“ povedal so smiechom.

„Tak ako to pán James Bond chce urobiť?“

„Vojdeme do nemocnice, šľohneme krv a odídeme,“ predniesol svoj diabolský plán s úškrnom na perách.

„Vau! Aj sám James Bond by červený hanbou a závisťou pokľakol pred tvojim zlodejským géniom! Teraz vážne. Ako to chceš urobiť?“

Damon len mlčal. Nakoniec to asi myslela vážne. No, každopádne to ešte bude zaujímavé.

                                                                              ...

Cez dymové sklá auta nebolo vidieť dnu a tak sme sa dostali až do podzemných garáží nemocnice, ktoré slúžili personálu, za pomoci jedného ovplyvneného strážnika.

„Hej! Tu už nemáte čo robiť! Ukážte mi svoje preukazy.“

„Čo keby si sa vrátil naspať k novinám a správal sa, akoby sme tu neboli?“ povedal Damon a pritom sa zadíval tomu chlapíkovi hlboko do očí. On okamžite stíchol a vrátil sa do svojej búdky v podzemí v absolútnej tichosti.

„Skúšal si niekedy niečo vyriešiť bez ovplyvňovania? Ja by som toto zmákla jedným rozhovorom. Ešte by nám aj umyl auto,“ povedala som a usmiala som sa.

„No no no... Môžeš mi tvoje vycibrené presvedčovacie schopnosti predviesť za chvíľu.“ 

„Prvý pokus nechám na teba, potom ti ukážem ako sa to má robiť.“

Po schodisku sme sa dostali do prijímacej haly. Bola skoro prázdna, až na sestričku sediacu za pultom.

„Je mi ľúto, ale návštevné hodiny sa už skončili. Skúste zajtra do piatej,“ povedala s nacvičeným úsmevom ale z očí jej číhal nevraživý chlad, ktorý človeku moc nesvedčal. Skoro som sa cítila previnilo, že sme sa opovážili odtrhnúť ju od počítača, na ktorom hrala karty. Ona sa zatiaľ znova zadívala do obrazovky a prestala nás vnímať. Pozrela som sa na Damona so zdvihnutým obočím a vykrivenými ústami a bola som zvedavá, ako túto situáciu zvládne. Chcela som vedieť či v ňom ostalo kúsok ľudského jednania, alebo sa pokúsi ihneď začať ovplyvňovať. On si odkašlal.

„Ehm, ehm.“

Žena znova zdvihla svoje hrubé viečka na nás a dala nám pocítiť, ako je naša spoločnosť nežiaduca. Dostala som chuť jej na mieste skočiť po krku. Tak veľmi bola nepríjemná.

„Prosím!“ zvolala otrávene a márne chcela toto slovo zabaliť do otázky. O krok som cúvla a nechala celú situáciu na Damonovi, pretože by to neskončilo dobre. On nahodil jeden z jeho najočarujúcejších úsmevov a začal: „No viete, prešli sme naozaj dlhú cestu a chceme len navštíviť nášho priateľa. Keby ste boli taká láskavá,“ zadíval sa na pult a začal nesmelo kresliť prstom po doske, „a vyhľadali, v ktorej izbe je ubytovaný Alaric Saltzman, boli by sme vám veľmi vďačný,“ na konci sa jej zadíval do očí a vyzeral ako zúfalý študent pred skúškami. Neviem prečo na ňu hral akurát túto postavu, ale bolo to veľmi smiešne. Len, len že som sa nerozosmiala. Moja tvár bola pokrútená v komickom úškľabku, ale nevydala som zo seba ani hláska. Zatiaľ ako sa on snažil zapracovať na citoch tej nepríjemnej babizne, ja som si ju pozorne prehliadla.
Na to, aká bola vychudnutá jej dosť chutilo, pretože mala na stole otvorenú čokoládu a obal z ďalšej bol skrčený v koši spolu s mokrými vreckovkami. Jej hrubé viečka a opuchnuté oči museli v poslednej dobe často plakať. Na stole mala ďalej prázdny rámik a na prste svetlé miesto ktoré zanechal prsteň, ktorý teraz už nenosila.
Niet divu že Damonove síce nesmelé, ale zvádzačské úsmevy nezaberali.  Bolo načase aby som prevzala iniciatívu do rúk ja, a to v najvhodnejšiu dobu, pretože žena za pultom akurát vravela:

„Nie, nič vám nepozriem. Po návštevných hodinách tu nemáte čo robiť. Toto je nemocnica, nie holubník. Ak ihneď neodídete, zavolám políciu.“

Bokom som odsunula Damona preč a postavila som sa pred ňu ja. Nahodila som ostýchavý úsmev, ktorý neskôr zvážnel.

„Ospravedlňte môjho brata. Myslí si, že mu všetko prejde pre peknú tváričku a pár úsmevov. To sú proste chlapi no nie?“ pokúsila som sa o žart, ale zasmiala som sa akurát ja sama. Znova som zvážnela, ale aj tak som cítila ako bariéra poľavuje, pretože urážanie chlapov vždy obmäkčí zlomené srdce.

„Každopádne som aspoň chcela povedať, aké je nesmierne chvályhodné, že svoju prácu robíte tak svedomito. Vaši zamestnávatelia musia byť hrdý že majú takú svedomitú pracovníčku. Prajem pekný deň. Dovidenia,“ a otočila som sa k východu.

„Počkajte!“ povedala a ja som zastala, „Ako sa píše ten Saltzman?“

„So „z„ v strede,“ povedala som s vedomím, že som vyhrala.

„Je na tretom poschodí, izba 78-C máte dvadsať minút.“

„Ďakujeme.“

Otočila som sa smerom k výťahom nasledovaná Damonom. Keď sme do jedného nastúpili, dvere sa za nami zavreli a Damon začal: „A to bolo akože čo?“

„Toto bola ukážka ako sa jedná s ľuďmi.“

„Jedná? Toto bola skôr ukážka, ako sa na prvý pokus zapáčiť cudzím nepríjemným ľudom na recepcií. Vety ako „robíte svoju prácu tak svedomito, vaši zamestnávatelia musia byť hrdí„ Nemohla si ju rovno obliať medom a posypať cukrom? Takto klamať... Že ti to nebolo trápne...“

„Ty si len urazený, že som vyhrala. Priznaj to. Presne som vedela, čo potrebujem počuť.“

„Čo?“

„Tie čokolády v koši, opuchnuté oči, fľak po prsteni, prázdny rámik na stole... Opustil ju manžel. Alebo ona jeho, alebo ju podvádzal, alebo čo ja viem... Mala depresie a ja som jej len zdvihla sebavedomie.“

Výťahové dvere sa otvorili a ja som suverénne vykročila von. Damon ostal na chvíľu zarazený stáť, a potom ma dobehol.

„To nie je fér. Ty si vravela že sa ovplyvňovať nesmie.“

„Ty si taký hrozný! Ja som dosiahla cieľ bez toho aby som ju musela ovplyvniť! Keby som vedela, že budeš ješitný ako malé dieťa, nechám, nech nám to vyklopí rovno. Skrátka si prehral a už ani slovo. Sme tu,“ povedala som, a prudko som zastala pred dverami označenými písmenami 78-C.

Na krátku chvíľu ma nadalo utiecť. Nikdy sa nepozrieť dnu a zabudnúť. Ale to bola hlúposť, keď som sa dostala až sem. Chytila som kľučku a nádychom som si dodala odvahu. Pomaly som ju otočila. Západka cvakla a dvere sa otvorili. 

Autor: MadHatter, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Naše mŕtve životy 6. kapitola: