Our Little Sister 16. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Sophie a Klaus idú na výlet, ako to dopadne? Večer zavíta do ich sídla hosť. Vlastne bude to nedobrovoľný hosť. Prajem príjemné čítanie. :)

16.12.2012 (17:00) • aisha • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 2× • zobrazeno 1132×

Mystic Falls, súčasnosť

„Vstávaj,“ začula som mužský hlas blízko môjho ucha. Prekvapene som otvorila oči a zdesene skríkla pri pohľade na polonahého Klausa v mojej posteli.
„Čo tu robíš polonahý?“ vyjachtala som zo seba. Klaus na mňa žmurkol a začal sa naťahovať.
„Cítil som sa osamelý v mojej veľkej posteli , tak som sa presunul k tebe,“ vysvetľoval mi, „nejaký problém, zlatíčko?“ zapriadol. Zmätene som pokrútila hlavou a pritisla si perinu ešte bližšie k telu. Klaus sa po chvíli postavil a prešiel k môjmu toaletnému stolíku, kde si začal upravovať vlasy.
„Dobre,“ zvolal, „mala by si sa obliecť, dnes máme pred sebou pestrý deň.“
„Pestrý deň?“ zopakovala som vyjavene. Klaus prikývol.
„Áno, dokonca som prikázal jednému môjmu hybridovi, aby ti kúpil toto,“ hovoril nadšene a otvoril moju skriňu a vybral vešiak s nejakými šatami v čiernom obale. Nadšene ich položil ku mne na posteľ.
„Do toho, otvor to,“ nabádal ma. Nepokojne som si zahryzla do pery a stiahla zips. V obale bolo uložené jazdecké oblečenie.
„Myslím, že už tušíš, čo budeme robiť,“ usmial na mňa. „Tak šup-šup, obliekaj sa,“ prikázal mi a nechal ma v izbe samú. Skormútene som si ľahla späť do perín.
„Dúfam, že tam neležíš len tak,“ počula som ho kričať zdola.

Cválali sme po lese a ja som si nechala oči zatvorené. Snažila som sa ignorovať, že mi robí spoločnosť Klaus. Predstavovala som si, že som sama v lese v roku 1863. Chcela som sa vžiť do toho, aké by to bolo, keby sa nič z toho čo sa stalo nestalo.
„Mala si si nasadiť aj tú prilbu,“ ozval sa Klaus potichu. Otvorila som oči a pobavene si ho obzrela.
„Prilbu?“ zopakovala som. „Viem jazdiť na koni veľmi dobre, jazdila som na koni v korzete,“ argumentovala som.
„Ale vyzerala by si profesionálne,“ podpichol ma.
„Nemusím vyzerať profesionálne,“ odbila som ho a nastalo ďalšie ticho. Cválali sme hlbšie do lesa, až sme dorazili na čistinku. Prešiel mnou mráz. Na tejto čistinke začalo moje väzenie.
„Spomienky, čo,“ ozval sa Klaus. Chabo som prikývla.
„Odkiaľ si zohnal kone?“ nadhodila som, nechcela som spomínať na minulosť.
„Súkromný zdroj,“ odvetil tajomne. Prikývla som a zoskočila z koňa. Začula som, ako ma Klaus nasleduje.
„Prečo si na mňa odrazu taký milý?“ zvolala som a otočila sa k nemu. Elegantne sa opieral o strom s prekročenými nohami a rukami založenými na hrudi. Na tvári sa mu pohrával elegantný úsmev.
„Ach, Sophie,“ ozval sa po chvíli, „Sophie, Sophie, Sophie,“ opakoval moje meno, aby ma ešte viac zneistil.
„Máme pred sebou celú večnosť, nechcem ju stráviť v hádkach, môžu z nás byť priatelia,“ pomaly sa začal približovať ku mne, „môžeme si spolu užívať bohatstvo mojej rodiny, môžu sa z nás stať..“ na chvíľu sa odmlčal a pritisol ma ku kmeňu stromu, „milenci,“ zašepkal. Odstrčila som ho.
„Veľmi dobre vieš, že to nie je možné,“ odsekla som.
„Nie je to možné, lebo ty máš veľmi nestálu a impulzívnu povahu.“
„Nie. Nie je to možné, lebo ty nie si schopný milovať,“ zasyčala som a videla som na ňom, že ho moje slová ranili.
„Nevieš, čo je to láska. Nevieš, čo je to, keď ti na niekom záleží. Keby si to vedel, tak by si neprebodával svoju rodinu dýkami a neväznil ma. Si sebecký egoista, Klaus. Myslíš si, že lásku iných si môžeš vynútiť, ale tak to nefunguje. Jediné, čo dosiahneš, je rešpekt a to len preto, lebo sa ťa bude každý báť,“ vychrlila som na neho. Klaus len stál a pozoroval ma. Nič mi na to nepovedal a ani ma nenapadol. Začala som sa báť. Čakala som prudký útok, čakala som na smrť. Klaus len zovrel pery a vysadol na koňa.
„Škoda, myslel som si, že budeme mať pekný deň,“ povedal. „Ideme, Sophie,“ rozkázal mi.

Sedela som vo svojej izbe a listovala si v magazínoch, ktoré som ukradla Rebekah. Bola už takmer noc. Možno jedenásť hodín. Klaus sa so mnou od nášho výletu nerozprával, dokonca ma ani neovplyvnil, takže som si mohla odísť z domu, kedy som chcela. Nevyužila som to. Nevidela som v tom žiadny zmysel, aj tak by ma priviedol späť.
Z ničoho-nič som začula z haly ženský krik. Rozbehla som sa dole. V hale som videla, ako sa na mramorovej dlážke krčí dievča v kaluži krvi. Klaus mal na perách krv, nepochybovala som, že je to krv dievčaťa. Cítila som, ako sa mi predlžujú očné zuby. Ach, nie. Klaus podišiel k dievčaťu a schytil ju pod krk. Držal ju silno, vedela som, že za chvíľu ju zabije. Klaus sa tváril, ako keby ho niečo bolelo.
„Nečaruj, ty malá potvora, som veľmi silný,“ syčal.
„Klaus, prestaň,“ vložila som sa do toho ja.
„Teraz nie, Sophie,“ odbil ma.
„Klaus, prestaň. Prosím,“ naliehala som. Klaus sa na mňa pozrel a zatváril sa sklamane. Pokrútil hlavou a dievča pustil. Začala vykašliavať krv. Moja tvár bola znetvorená a zuby som mala vonku.
„Postaraj sa o ňu, Sophie,“ povedal mi Klaus veľkoryso. „Dnes v noci ju domov nepúšťaj, ostane tu,“ ovplyvnil ma. „Ako sa tak na teba pozerám, neprekonáš to a problém bude vyriešený,“ povedal a stratil sa preč. Vzdychla som a snažila sa nedýchať. Opatrne som prišla k dievčaťu. Jej krv bola taká lákavá.
„Ahoj,“ začala som blbo. Dievča na mňa škaredo pozeralo.
„Volám sa Sophie,“ povedala som s úsmevom.
„Viem, kto si,“ osopila sa na mňa. Rozhryzla som si zápästie.
„Tu máš, pomôže ti to,“ povedala som veľkoryso.
„Nechcem tvoju krv,“ vykríkla na mňa.
„Ale ja chcem tu tvoju, takže nevidím inú možnosť, ako to, že ťa uzdravím,“ zasyčala som a priložila jej nasilu zápästie k ústam. Bránila sa, ale po chvíli jej neostávalo nič iné, ako začať piť.
Spokojne som sa pousmiala. Dievča na mňa nenávistne pozeralo. Vzdychla som si. Mohla by som ju ovplyvniť, aby nikam nechodila a ostala v dome, ale to by bolo príliš jednoduché. Bola by som už ako Klaus a to nesmiem dopustiť. Snažím sa neprísť o moju ľudskosť. Je to to jediné, čo mi pripomína to, čím som bola. Nechcem o to prísť.
„Volám sa Bonnie,“ ozvala sa po chvíli.
„Teší ma,“ odvetila som a ponúkla som jej ruku, aby sa postavila. Z ničoho-nič sa v miestnosti zjavil jeden Klausov hybrid.
„Hej ty,“ skríkla som na neho, otrávene na mňa pozrel. „Vyčisti tú krv,“ rozkázala mu.
„Vyzerám ako tvoj poskok?“ spýtal sa ma chladne.
„Nie, ale upraceš to, pretože stačí jedno slovo a Klaus ťa zabije,“ vyhrážala som sa.
„To by neurobil,“ hádal sa.
„Chceš to skúsiť?“ odvetila som zlovestne. Hybrid na mňa škaredo pozrel a šiel po handru. Ľudskosť je dôležitá, ale niekedy sa oplatí správať sa hnusne, hlavne pokiaľ ide o hybridov.