OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Our Little Sister 5. kapitola

27.08.2012 (19:00) • aisha • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 12× • zobrazeno 1712×

Mystic Falls, súčasnosť

    „Nehýb sa a buď ticho,“  ovplyvnil ma Klaus. Chcelo sa mi kričať a utekať, ale bola som stuhnutá a nemá. Neznášala som to. Klaus odstúpil stranou a predo mnou stál môj brat. Damon. Srdce mi vyskakovalo z hrude. Chcelo sa mi kričať, utekať, objať ho. No zmohla som sa len na slzy zúfalstva z toho, že neovládam svoje telo. Damon na mňa neveriacky hľadel a krútil hlavou. 
 „Čo, do pekla, je toto,“ skríkol na Klausa a jeho pohľad sa stále vracal ku mne. Striedavo pozeral na mňa a na Klausa.
„To je moja verná priateľka, prečo, zdá sa ti povedomá,“ diabolsky sa smial Klaus. Damon stále nechápal. Nikto v bare si nás nevšímal, boli sme akoby neviditeľní. Vtom sa vedľa Damona postavil môj druhý starší brat. Stefan. V hrdle mi navrela hrča. Moje telo sa triaslo, bojovala som s Klausovým ovplyvnením. Zmohla som sa len na kŕčovite hýbanie prstami na rukách.
 „Sophie?“ spýtal sa ma Stefan v nemom úžase. Obidvaja vyzerali ako som si ich pamätala. Mali len iné vlasy a oblečenie, ale stále to boli moji bratia.
 „Áno!“ kričalo moje vnútro. Klaus sa zasmial.
„No, radi sme vás videli, ale teraz už ideme domov,“ zalomil rukami Klaus. Podišiel ku mne.
„Kráčaj a s nikým sa nezhováraj,“ ovplyvnil ma znovu. Dala som sa do pohybu. Nemo som nasledovala Klausa. No stále som sa pozerala na mojich bratov. Mojich živých bratov. Keď sme vyšli von, Klaus zrušil moje ovplyvnenie. Znova som sa slobodne nadýchla.
 „Čo to malo znamenať?“ vykríkla som so slzami v očiach. Skôr, ako som sa spamätala, pocítila som, ako ma niekto schytil a pritisol k múru. Bol to Damon. Začula som za nami bitku.
„Sophie?“ spýtal sa ma tentokrát Damon a hľadel na mňa ako na prízrak. „Ako je to možné,“ šepkal a v tme som zazrela, ako sa mu lesknú oči.
„Ahoj, Damon,“ oslovila som ho, no hlas mi zlyhal a rozplakala som sa. Damon si ma privinul k sebe. Na chvíľku som prestala vnímať okolitý svet. Cítila som známu vôňu môjho brata a preniesla som sa znovu do roku 1863.
 „Sophie, stačilo,“ začula som Klausov hlas. Nechcene som sa odtiahla od Damona, ktorý ma zakrýval vlastným telom. Klaus držal Stefana pod krkom a Kol mu pri tom asistoval.
 „Som rád, že si si užila rodinné stretnutie, ale teraz poď, lebo určite nechceš, aby tvoj znovu nájdený braček zomrel,“ kričal na mňa. Stefan krútil hlavou.
„O mňa sa neboj, nezabije ma, choď s Damonom domov,“ kázal Stefan.
„Vážne si myslíš, že ho nezabijem,“ vyhrážal sa Klaus. „Kol,“ skríkol na svojho brata. Všimla som si, že v ruke zviera drevený kôl a mieri ním na Stefanove srdce. Damon okamžite vyštartoval proti Kolovi.
 „Nie,“ skríkla som neskoro a sledovala, ako Kol zabodol kôl do Damonovi do brucha.
 „Nechajte ich, idem s vami,“ povedala som s plačom. Klaus sa víťazoslávne usmial a pustil Stefana. Schmatol ma okolo pása a ťahal preč. Poslednýkrát som sa obzrela za bratmi. Niečo v mojom vnútri mi šepkalo, že toto nebolo naše posledné stretnutie.  

     Dorazili sme do sídla.
 „Čo to malo znamenať!“ skríkla som na Klausa. „Ako si mi to mohol urobiť,“ kričala som na neho ako zmyslov zbavená. „Vedel si, že moji bratia žijú a ty si mi nič nepovedal, priviedol si ma do mesta, kde existujú a tváril si sa, že sú stále mŕtvi,“ kričala som a telo sa mi triaslo od plaču. Pozrela som sa na Kola. „Ty si to vedel tiež a mlčal si,“ osopila som sa aj na neho. Kol len zdvihol ruky.
„Nezradil by som svojho brata,“ krútil hlavou. Vycerila som na neho zuby. Chcela som ich roztrhať, ale vedela som, že na to nemám silu. Vo dverách sa objavila Rebekah.
 „Aj ty si to vedela, však,“ skríkla som na ňu. Usmiala sa.
 „Vlastne som spala s tvojím najstarším bračekom,“ zapriadla ako mačka. Pocítila som nával zúrivosti. Namiesto toho, aby som sa s nimi hádala, som vyletela do svojej izby. Otvorila som skriňu a vytiahla spod postele kufor a začala do neho hádzať šaty.
 „Čo to robíš?“ ozval sa za mnou Klaus a zatvoril dvere.
„Balím sa, idem domov,“ skríkla som na neho.
„Tu je tvoj domov,“ odvetil pobavene. Nenávistne som sa na neho pozrela s očami plných slz.
 „Prečo?“ spýtala som sa ho. „Prečo si mi to urobil, keď si vedel, že moji bratia žijú, prečo si ma k nim nepriviedol? Prečo si ma sem priviezol až teraz? Chceš, aby som žila s tým, že moji súrodenci žijú a ja nemôžem s nimi byť. Vážne ma chceš takto mučiť? O čo ti ide, Niklaus,“ kričala som na neho.
„Upokoj sa,“ povedal a snažil sa ma ovplyvniť, rýchlo som zatvorila oči a odsotila ho od seba.
„Prestaň sa zahrávať s mojou mysľou,“ skríkla som na neho. Klaus sa elegantne postavil zo zeme.
 „Dobre,“ povedal. Nedôverčivo som si ho premerala.
 „Prečo si mi nepovedal, že moji bratia žijú, ty, čo si ctíš rodinu najviac na svete. Na čo si ma premenil a väznil?“ povedala som vzlykajúc.
 „Bol som u čarodejnice, u veštkyne,“ povedal z ničoho-nič. Vyprskla som zúrivým ironickým smiechom.
 „Prestaň mi tu hovoriť hlúposti, jasné, odpovedz na otázku, prečo ja?“ kričala som.
 „Snažím sa ti to vysvetliť, ale ty tu len ziapeš,“ vykríkol na mňa. Podišiel ku mne a schmatol ma za zápästia.
 „Nevyjdeš z tohto domu, môžeš sa akurát prejsť po záhrade, nikam inam,“ ovplyvnil ma a odsotil. Bolestivo som dopadla na kufor.
 „Kedy mi to všetko vysvetlíš,“ skríkla som za ním. Klaus len zabuchol dvere. Zúfalo som padla na zem a plakala.  

     Ozvalo sa zaklopanie.
„Nechaj ma,“ vykríkla som a nezaujímalo ma, kto klope. Dvere sa otvorili. Stála v nich Rebekah a bez pozvania vošla dnu.
 „Ahoj,“ povedala šeptom a milo. Prevrátila som oči a pozrela sa na ňu.
„Prišla si sa mi vysmiať,“ povedala som jej. Rebekah si sadla ku mne na posteľ.
„Prišla som sa ti ospravedlniť,“ zašepkala. Neveriacky som na ňu pozrela a odfrkla si.
„Áno, veľmi vtipné,“ nervózne som sa zasmiala.
 „Vieš, aj keď to tak nevyzerá, si moja priateľka,“ povedala Rebekah. Znova som sa zasmiala.
 „Ty si dnes vtipná,“ odfrkla som si. Rebekah prevrátila očami.
 „Pozri, Sophie, možno mi neveríš, ale pri každej hádke, ktorú som s Klausom mala, ty si bola vždy pri mne, aby si ma vypočula,“ povedala smutne. Prevrátila som očami.
 „Samozrejme, že som bola pri tebe, keď si celý život zatvorená v dome, z ktorého nemôžeš vyjsť, nemáš vlastné problémy tak aspoň počúvaš problémy druhých,“ vysvetlila som jej.
 „Chcem byť tvoja priateľka, Sophie,“ povedala Rebekah vážne.
 „Problém je, že ja ti neverím,“ odvetila som jej. Rebekah našpúlila pery a vzdychla.
 „Čo keby som ťa zajtra zobrala na návštevu za bratmi? Získala by som si tvoju dôveru?“ spýtala sa ma.
 „Čo sa za to chceš?“
„Tvoju dôveru,“ odvetila s úsmevom a odišla. Rebekah bola presvedčivá, ale neverila som jej. Ani trošku. 

Autor: aisha (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Our Little Sister 5. kapitola :