OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Pán Tieňov (5)

26.07.2014 (10:00) • • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 5× • zobrazeno 666×

Prosím, dajte mi oddych! Ach, ospravedlňujem sa... tuším neviem písať dlhšie kapitoly (nevyhováraj sa - písala si už aj dlhšie ako je toto). Fajn, priznávam... ale to bola poviedka, ktorá nemala nikdy uzrieť svetlo sveta!

V každom prípade je táto kapitola dlhšia ako tá minule - nachádza sa v nej presne 1178 slov. To si zaslúži uznanie. Prekonala som predsa svoju lenivosť!

Dobre, dobre... už vás nebudem ďalej otravovať. Stavím sa, že je tam milión vecí, ktoré by sa dali zachytiť kritickým okom hociktorého autora, (ba aj čitateľa) takže si nedržte servítku pri ústach a ukameňujte ma svojimi postrehmi. :D

Vaša Soletka

   „Okamžite ich polož naspäť!“ sykol a v očiach sa mu zračil číry hnev.

   „A čo ak nie?“ skúšala som ho s peknou dávkou nadšenia v hlase.

   „Nenúť ma, aby som ti ublížil. Polož ich!“ vrčal.

   Zakrútila som hlavou. „Až keď mi vrátiš Anabelu.“

   Prebodol ma vražedným pohľadom, lúskol prstami a v tej chvíli sa mu v rukách blyšťal môj strieborný meč - Anabela. Nepredpokladala som, že mi ju vráti, tak som napodobnila jeho bojový postoj a čakala, kedy zaútočí.

   Môj plán bol nasledovný: Vyrazím mu z rúk Anabelu, zoberiem si ju, a nasledovne upaľujem odtiaľto preč.

   Jednoduché.

   Rozbehol sa ku mne, načo som ja vyrazila s jeho dvoma kordmi. Bola som rýchla až ma to samú prekvapilo. Obyčajne, keď bojujem s Anabelou, tak napínam všetky svaly, aby som ju udržala v rukách. A pritom sa musím koncentrovať na magickú energiu v svaloch, keďže potrebujem silu aj na údery.

   Urobila som výpad s jedným kordom a druhým som si zaistila obranu. Ale to som v tej chvíli nečakala, aká je Anabela silná. Odhodila ma do druhej časti miestnosti, no našťastie som ostala stáť na nohách. Odrazila som sa od zeme a začala opäť útočiť. Posilnená skutočnosťou, že som nadmieru rýchla sa mi na tvári objavil úsmev. Užívala som si to!

   Ani chlapec neostal chladný a na jeho tvári sa objavil tiež rozčarovaný úsmev.

   Nikdy som si nemyslela, že boj môže byť taká zábava. Odmalička ma učili, že je zlý a jediné, čo z neho môže vzísť je bolesť a smrť. Ale ako som sa tak na toho chlapca pozerala, vedela som, že mi neublíži. Niekoľko krát mal šancu zraniť ma, no neurobil to.

   Po pol hodine som už sedela rozvalená na zemi a lapala dych – bol fakt dobrý, ale ako som sa naňho tak pozerala, aj ja som mu dala poriadne zabrať. Bola som na seba pyšná!

   „Nebolo to zlé,“ uznal a pozrel na mňa popri oddychovaní. „Kde si sa naučila takto bojovať?“

   „V Kráľovstve troch mlynov.“ Pokrčila som pokojne plecom.

   „Hmm, ale prečo by zaúčali do boja také mladé dievča ako si ty?“ Zvedavo si ma prezeral.

   „Mali na to svoje dôvody,“ odvetila som odmerane. Táto konverzácia začínala byť trocha nepríjemná.

   „A teraz si na rade ty.“ Zámerne som zamerala tému naňho. „Čo robíš na škole pre mágov, keď nie si mág? Teda ak som dobre pochopila... chodíš na mágsku školu, nie?“

   V očiach sa mu objavil zvláštny plameň. „Ja som mág. A áno, chodím na školu pre mágov,“ potvrdil. „Na svete je len jedna takáto škola. Preto som sem aj prišiel.“

   „Ale čo to potom bolo na tom vyvolávaní služobníka, či ako si to nazval. Mal si červené oči a - Počkať! Ty si ma pobozkal!“ Neveriacky som naňho vyvalila oči, keď som si spomenula na ten strašný moment. On ma pobozkal!!!

   „Pobozkal som ťa. A?“ Nechápavo na mňa pozeral.

   „A? To si zo mňa robíš srandu! Pobozkáš dievča, s ktorým si sa stretol po prvý krát v živote a ani trocha ťa to netrápi?!“

   „Aha, ja som ti to asi nepovedal,“ riekol ľahostajne. Pf! Čistý debil... toto je naša prvá hodnotná (o tom by sa dalo ešte polemizovať) konverzácia. Kedy by mal asi čas mi o tomto povedať?!

   „Bola to súčasť ceremónie. Bozkom sa medzi nami spečatila zmluva medzi pánom a jeho služobníkom, kde služobník bude musieť poslúchať svojho pána a pán sa oňho bude náležite starať. Služobník musí byť verný a bla, bla, bla... proste niečo na tento spôsob. Inak, nevedel som, že ťa ten bozk tak rozhodil.“ Hodil na mňa pobavený pohľad.

   Naštvane som si sadla a veľmi som sa premáhala, aby som mu jednu nevrazila.

   „Tak po prvé: Nevysvetľuj si to zle, ale je divné, keď niekto pobozká úplne neznáme dievča hneď ako ho uvidí. Moja reakcia bola na mieste!

   Po druhé: Ak by si mi mal ty rozkazovať, tak to radšej skočím z útesu.

   Po tretie: Nie som tvoj služobník, takže si si mohol dať pokoj s vysvetľovaním čeľaďníckych povinností.“

   Pobavený výraz z jeho tváre nezmizol, čo mi pripomenulo, že o chvíľu sa neudržím a jednu mu vážne vrazím. Už som sa chystala, že ho idem pred prípadným nebezpečenstvom varovať, no predbehol ma.

   „Po prvé: Červenala si sa, keď si spomenula ten bozk, takže sa nediv, že som si to vysvetlil po svojom.

   Po druhé: Ako by si asi tak chcela skákať z útesu, keď v izbe žiaden nemáš?

   A po tretie: Tvoje reči na tom, že si môj služobník, nič nezmenia. Pozri sa na znak služobníka na tvojom boku, a potom mi niečo hovor. Mimochodom volám sa Darren, takže poprosím - hovor mi menom, pokiaľ máš so mnou prežiť ďalšie tri roky.“

   „Darren... to má byť meno?“ Zaklipkala som neveriacky očami a jedna polovica jeho rozprávania sa mi razom vyparila z hlavy.

   Zachytila som jeho prekvapený pohľad. „Nečakal som, že zareaguješ práve na moje meno, ale hej. Je to meno.“

   „Ehm... teda... prepáč! Volám sa Allaris,“ vysúkala som zo seba a ospravedlňujúco som sklopila zrak. Asi som ho urazila. A nie je mi to vlastne jedno?

   „Allaris? Neuraz sa, ale ani to tvoje nie je nijaká sláva,“ zaškeril sa.

   Urazene som si odfrkla.

   „Vážne ti tak veľmi záleží na tom, aby si dokončil tú školu?“ ozvala som sa, keď už som to ticho, ktoré medzi nami zavládlo nevydržala.

   Chvíľu na mňa zadubene hľadel, no napokon pochopil a prikývol. „Samozrejme.“

   „A bezo mňa by to nešlo?“

   „Nešlo.“ Prikývol. „Každý mág musí mať služobníka. Ak ho nemá, tak jednoducho nemôže dokončiť školu.“

   „A ja mám byť tvoj služobník?“

   „Nie. Ty už si,“ usmial sa na mňa pobavene.

   „Hah... takže mám byť slúžka.“ Hoci s menšími problémami, ale úspešne sa mi podarilo odignorovať jeho "vtipnú" poznámku.

   „Je to síce lákavé, ale musím odmietnuť - na práci mám omnoho dôležitejšie veci ako hrať sa s tebou na idiota a slúžku,“ povedala som pokojne, no v mojom vnútri to vrelo.

   Mám byť jeho slúžka?!! Tak na to nech pekne-krásne chlapec zabudne. Nebudem mu upratovať túto cimru, ani keby mi za to platil!

   Aby som utvrdila svoje slová ešte som dodala: „Zabudni. Tvoja slúžka určite nebudem!“

   Po mojom myšlienkovom výleve sa len sám pre seba usmial.

   Úprimne? Ten jeho úsmev ma vydesil. Čo sa v tej jeho šialenej mysli práve odohráva?

   „To sa ešte uvidí,“ šepol a odišiel z miestnosti preč. Vyjavene som pozerala na dvere, za ktorými zmizol. To malo byť všetko? To sa ešte uvidí a – nič? Fajn. Aspoň sme sa vyhli ďalším konfliktom. Pokrčila som flegmaticky plecom a bez ďalších okolkov som podišla k dverám.

   Chytila som kľučku, stisla a dvere sa ani len nepohli.

   „Čo to kur...“ zanadávala som a začala nimi besne mykať. Po chvíli som zistila, že je to zbytočné a oprela sa o ne. Nemlehet jeden vypatlaný! Častovala som ho v duchu rôznymi neexistujúcimi nadávkami.

   Potom som si spomenula na Anabelu, ktorú mal stále pri sebe a začala som nadávať znova.

   Taktiež mi zobral aj kordy...

   Padlo ešte niekoľko nadávok na jeho adresu a ja som sa nadurdene vybrala k posteli.

   „Keď sa vráti, tak mu to dám poriadne vyžrať,“ prisľúbila som si, zabalila som sa do perín a tuho zaspala.

Autor: (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Pán Tieňov (5):