Piata strana - 2. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Psychiatrické nápravné centrum.

25.03.2014 (12:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 0× • zobrazeno 361×

II.

Prišli sme do lesa, kde som Eveline pustila na zem a sadla si. Bola malá, no ťažká. Celú cestu sme sa len ponáhľali, aby sme sa stade čo najďalej dostali, že som nemala čas na oddych. Eveline pri mne stála a bezmocne sa na mňa pozerala. Nebolo to však kvôli nej. Bola som vyčerpaná, pretože som pár dní poriadne nespala. Keď som vkuse dávala pozor nie len na seba, ale aj na Eveline, nemala som čas na spánok. Teraz by sa mi však zišiel.

„Nehneváš sa na mňa, však?“ spýtala som sa a Eveline založila ruky na hrudi. „Vieš, že to inak nešlo.“

„Viem, ale aj tak,“ povedala a nijak sa netvárila. Radšej by som bola, keby sa na mňa mračila alebo sa naopak usmievala. Ona sa však netvárila nijak a práve to ma ubíjalo.

„Mali by sme ísť ďalej,“ povedala som a postavila sa. Pritom som sa však pridržiavala kmeňu, aby som nespadla. Eveline sa na mňa smutne pozerala, no ja som sa na ňu len usmiala. Vzala som ju za ruku a išla ďalej.

Viem, že by som mala byť stále vyspatá, aby som bola na všetko pripravená, no nie vždy sa mi to podarí. Keď aj zaspím, mám strach, čo sa môže stať. Preto nikdy nespím, a potom som unavená. Vždy keď nájdeme miesto na prespanie, myslím si, že je to bezpečné miesto. No po dvoch dňoch rýchlo zmením názor a hneď musíme padať preč. A to neustále a stále dokola. Človeka by to už prestalo baviť, no mňa zatiaľ nie. Stále sa musíme schovávať a je to omnoho lepšie, ako byť niekde pod dozorom.

Išli sme už hodiny. Hodiny sme kráčali lesom, chodníkmi a mestami. Hodiny sme nezjedli nič a ani nepili. Keby bola nejaká krčma otvorená, z chuti by som si dala pivo, aj keď je to len alkohol.

Pred nami som uvidela veľkú budovu. Zamračila som sa a zostala stáť. Okolo nebol nikto, žiadne mesto a žiadni ľudia. Podišli sme teda k budove a ja som začala čítať.

„Psychiatrické nápravné centrum?“ takmer som zvrieskla. Pred nami bola veľká budova, asi ako škola, lenže mala na všetkých oknách dvojité mreže a aj na dverách boli. Toto miesto je asi to posledné, kde by som sa chcela usadiť. Pozrela som sa však na oblohu a videla, ako sa už stmieva. Zahryzla som si preto do pery a premýšľala.

Nemôžem po Eveline chcieť, aby spala na mieste, kde sú blázni. To by som nechcela ani ja. Lenže ak pôjdeme ďalej, je dosť možné, že na nič nenatrafíme a budeme musieť byť vonku, kde nás môžu nájsť. No ak pôjdeme do tejto budovy, zbláznime sa už len z tých dverí a toho názvu. Nie, to....

„Ideme dnu?“ prerušila ma Eveline a ja som na ňu smutne pozrela.

„Nemám odvahu tam vojsť,“ priznala som sa a ona sa pozrela na budovu.

„A čo je to za miesto?“ spýtala sa a ja som sa modlila, nech to nechce vedieť. Avšak, keď to už povedala, musela som vysvetliť.

„To je miesto, pre chorých ľudí,“ povedala som a ona sa zamračila.

„Nemocnica?“

„Nie zlatko,“ kľakla som si k nej. „To je miesto pre duševne chorých,“ povedala som a ona na mňa pozrela. Videla som jej v očiach strach a ja som sa preto snažila skryť ten svoj. Nech už by som bola akokoľvek odvážna, na psychiatriu by som nikdy nevkročila.

Učili sme sa o nej ešte v škole. Hovorili nám, že medzi stenami sú len blázni a len fakt dobrí ľudia by s nimi vydržali. Takí, ktorí sú na to zvyknutí. V noci je to však ešte horšie. Nikto z pacientov nikdy nespí a hulákajú po nociach a iní kvôli tomu tiež spať nevedia. Neviem, či by som dokázala v takejto budove zavrieť oči.

„A kam pôjdeme?“ prerušila ma Eveline. „Už sa stmieva a nemáme iné miesto na prespanie.“

„Mohli by sme to aspoň skúsiť,“ požiadala som pohľadom, no ona sa zasekla a odvážne na mňa pozerala. Nezostávalo mi nič iné len prikývnuť. Potešila sa a hneď sa poberala uličkou k otvoreným dverám.

Nemala som z toho dobrý pocit. Vôbec som sa netešila, že pôjdeme práve na psychiatriu. Hovorili mi síce, že by som sa na ňu perfektne hodila, mala som dôvod, aby som tam nešla.

Vošli sme do haly a porozhliadali sa. Buď bola Eveline perfektnou klamárkou alebo sa naozaj nebála. Mne sa roztriasli aj kosti v tele, nie to ešte nohy. Videla som sa už na kilometre odtiaľto, no namiesto toho som pevne stála nohami na zemi a vystrašene sa okolo seba pozerala.

„Bojíš sa?“ spýtala sa ma Eveline a ja som začala krútiť hlavou.

„Ale vôbec nie,“ zaspievala som a ona sa začala smiať. Vzala som ju za ruku a išli sme spolu nájsť nejaké dobré miesto.

Naozaj to vyzeralo ako škola. Jedna veľká hala a z tej sa rozdeľujú dve dlhé uličky. Po každej strane sú izby, v ktorých istotne bývali pacienti. Videla som aj ambulanciu, v ktorej sa ošetrovalo. Hneď som tam vbehla a keď som videla, že je to bezpečné, otvorila som batoh a začala doň hádzať veci.

Brala som obväzy, lieky, penicilín, morfium, ibuprofen a aj ihly. Brala som všetko, čo by nám na cestách bolo užitočné. Často sa stávalo, že sme sa zranili a nemali sa čím ošetriť. Preto som brala všetko.

„Bude nám to potrebné?“ spýtala sa ma Eveline a ja som sa usmiala.

„Určite áno. Všetko to je dôležité. Vďaka tomuto,“ ukázala som jej ibalgin. „Ťa nebude bolieť hlava, ako zvykne,“ povedala som a jej sa rozžiarili oči.

„Hurá,“ zasmiala sa a objala ma. Keď som sa však pozerala na police a skrinky, väčšina bola rozbíjaná a kompletne vyrabovaná. Akoby tu už niekto bol a všetko si vzal. Ani sa nečudujem. Keby som tu skôr, tiež poberiem úplne všetko. Dobrala som teda veci, ktoré sme potrebovali a išli spoločne hľadať bezpečné miesto.

Táto budova mala päť poschodí. Výťahy samozrejme nešli, no po schodoch sa mi hore ísť veľmi nechcelo. Nie preto, lebo by som sa bála, ale preto, lebo je to bezpečnejšie dole. Ak by sem niekto prišiel, rýchlo by sme zdrhli.

Vošli sme do jednej izby a v tom som to uvidela. Jedna posteľ, špinavá bielizeň a na krajoch postele boli putá. Až ma zmrazilo, keď som si predstavila, ako niekoho v noci musia priviazať, aby neutiekol a nevyvádzal. Na stenách bolo plno škrabancov, nezmyselných slov a špina. Jedna jediná posteľ bola v celej miestnosti a jedno okno, ktoré bolo zvonku aj tak dvakrát upevnené. Už len spať v takejto miestnosti a zbláznila by som sa tiež. Táto izba však vyzerala najschopnejšie zo všetkých ostatných. Preto som hodila na zem batoh a vzdychla si.

„Inak to nejde, Eveline,“ povedala som jej a ona si vzdychla tiež. „Tu prespíme,“ povedala som a ona prikývla. Podišla ku stene a sadla si pri ňu. Siahla som do batohu a podala jej jablko, do ktorého sa hneď pustila. Ja som sa zatiaľ porozhliadala.

Na stenách boli slová o slobode, o pekle a nebi. Ten, ktorý v tejto izbe býval, asi túžil po niečom z toho. Niekde boli vety, že: Chcem byť slobodný a inde zas, že: Patrím do pekla. Všetky vety a slová boli zvláštne a boli písané na všetkých štyroch stenách, až po okraj. Niekde boli aj šmuhy od krvi, akoby písal na steny vlastnými prstami, až do krvi. Nikdy som nevedela, aké to je byť bláznom. Keď som sa pozerala na tie steny, ani ním byť nechcem.

Zastavila som sa však pri jednej určitej stene. Bola oproti posteli, takže ten pacient mal perfektný výhľad. Na tej stene boli len čiary. Čiary a nič iné. Avšak nie obyčajné. Boli to štyri paličky prekrížené piatou. Takýmto spôsobom si väzni v base vyznačovali pobyt za mrežami. Za jednu paličku, jeden deň. No na tejto stene ich bolo hádam milión. Akoby strávil v tejto miestnosti celý svoj život. Na celej stene nebolo jediné miesto, ktoré by bolo vynechané. Trvalo by mi dni, kým by som všetky dokázala spočítať. Perfektne by som tým stratila čas. Tentoraz to však skúšať nebudem.

„Ľahni si a spi,“ povedala som Eveline a rozprestrela jej na zemi deku. „Už je neskoro.“

„Poď aj ty spať,“ povedala mi prosiaco, no ja som sa len usmiala.

„Dobre vieš, že ja nespím, pokým si nie som istá okolím.“

„Ale tu nikto nie je. Nikto by sem nevošiel,“ protirečila mi, no aj tak si ľahla.

„Len spi. Musíš sa vyspať,“ pohladila som ju po čele a ona zatvorila oči.

Zakryla som ju druhou dekou a pobozkala na čelo. Netrvalo dlho a jej dych sa ustálil, takže zaspala. Spokojne som sa postavila a išla k oknu. Počula som totiž, ako niečo vráža na parapety. Postavila som sa k nemu a objala sa okolo ramien. Vonku bola tma a jedine západ slnka rozžaroval okolie. Pršalo ako z krhly, a to bolo super. Viem, že ešte nie sme až taká dobrá generácia, no naše stopy sa po daždi vždy zmyjú a len tak som spokojná. Len tak si viem ľahnúť na zem a trochu si pospať. Otočila som sa na Eveline a videla, ako spí. Niekedy obdivujem jej odvahu. Ja som staršia o niekoľko rokov a nikdy by som nedokázala zaspať na takomto mieste, nech už by som sa snažila akokoľvek. No ona zaspala hneď. Buď ju naozaj nič netrápi alebo sa veľmi premáha.

Usmiala som sa a išla k nej. Sadla som si pri jej hlavu a ruku som si položila na jej rameno. Spala tak pokojne, že aj keby hromy blesky padali, ona by zostala spať ďalej. Niekedy jej to závidím, mať bezstarostný spánok. Hodil by sa mi.

Oprela som sa hlavou o stenu a zatvorila oči. Sústredila som sa na kvapky, ktoré padali na parapetu. Milovala som ten zvuk. Bol taký krásny a osviežujúci. Milujem vlastne dážď. Zmyje všetko zlé a nečisté. Bodaj by zmyl všetko zlo, na tomto svete.

Otvorila som prudko oči a porozhliadala sa. Vonku stále pršalo, no už som nevidela žiadny západ slnka. Videla som už len tmu, a to veľkú. Žeby som zaspala?

Hneď som sa pozrela vedľa seba a videla, že Eveline v kľude stále spí. Vydýchla som si, no tie zvuky som stále počula. Bol to nárek a plač. Počula som o tom. V noci tu pacienti plačú, kričia o pomoc. Počuje to každý, ktorí okolo psychiatrie prechádza. Nie je to nič príjemné, no niečo je zle. Takéto zvuky človek nevydáva a keď aj, rozhodne nie takto. Pripomína to skôr zavíjanie vlkov ako ľudí. Niekto si robí poriadne žarty.

Zovrela som prsty do pästí a postavila sa. Eveline som celú zakryla, aby ju nebolo vidno a podišla k dverám. Vykukla som, no na tmavej chodbe nič nebolo. Jediné svetlo, bolo svetlo mesiaca. Keď som prechádzala po chodbe, počula som zvonku hromy a videla aj blesky. Po stenách som videla kvapky dažďa, ktoré boli na oknách. Švihla som pohľadom za seba, pretože som počula kroky. Rýchlo som sa však otočila späť a stále sa obzerala. Prechádzala som sa popri izbách a do každej letmo nazrela a hľadala pôvod toho hluku a plaču.

Prišla som do haly, skade sme prišli a zbadala, že vchodové dvere sú dokorán otvorené. Prievan mi rozhodil vlasy na všetky strany, tak som si ich musela pridržať. Fúkal silný vietor, takže bola podlaha celkom mokrá a aj na tvári som cítila studené kvapky. Za sebou som však zrazu začula kroky. Ani som sa nemusela otáčať a počula som ho. Bola som napätá a čakala na vhodnú príležitosť. Kroky sa pomaly približovali, ja som sa zohla a kopla nohou dozadu.

Počula som, ako niekto zalapal po dychu a dopadol na zem. Otočila som sa, no ten niekto po mne hodil stoličku. Skrčila som sa a on sa na mňa hodil. Rýchlo som sa však uhla a on spadol na zem. Zodvihol sa, no to som ho už predlaktím pridržala k stene a vražedne sa na neho pozrela.

„Čo ti šibe? Mohla som ťa zabiť!“ skríkla som na nejakého chalana, ktorý sa na mňa vyškieral. Bol pekný a vyzeral byť odo mňa starší.

„Dobre, ty dračica,“ zdvihol ruky na obranu, no ja som ho nepustila. Usmieval sa.

„Čo tu, do riti, robíš?“ spýtala som sa zlostne.

„A ty? Ja som tu bol prvý!“ bránil sa a usmial sa. Nielen pekný chalan.

„Čože?“ nechápala som a on sa znova usmial.

„Pusti ma a vysvetlím ti to,“ povedal, no ja som váhala. Nechcela som ho pustiť, pretože by sa na mňa mohol vrhnúť. Ja som síce jeho tvár videla vďaka mesiacu, no on nevidel tú moju. Nechcela, nemohla som to dopustiť.

„Čo sa stalo?“ ozvalo sa a ja som sa zdesene obzrela. Ten chalan sa pozrel tiež a obaja sme videli Eveline.

„Ahoj,“ zakýval jej ten chalan, no ona so strachom ustúpila.

„Vráť sa do izby, Eveline!“ prikázala som jej a ona sa na mňa pozrela.

„Sú tam ľudia,“ povedala a ja som toho chalana hneď pustila.

„Čo?“ skríkla som a pozrela na neho.

„Pripravená na vysvetlenie?“ usmial sa, no ja som ustúpila. Eveline sa za mňa hneď schovala a v tom som uvidela, ako z tmy vychádza plno ľudí. Vyzerali divne, divne sa aj hýbali. Čo sa to ksakru deje?

Eveline sa za mnou schovávala a pevne ma držala. Nevedela som čo čakať a problém bol, že som nemala ani žiadnu zbraň. Všetko bolo v izbe, kde spala Eveline. Ak nás napadnú, ubránim sa, no neviem, či je to najlepšie riešenie.

Sakra!

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction