OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Potomok Dračích jazdcov - 18. kapitola

19.04.2011 (16:00) • • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 5× • zobrazeno 1336×

18. kapitola - Prípravy

„Vyrazíme zajtra,“ oznámila Araniele a otvorila dvere do podkrovia. Po rebríku mrštne vybehla hore a chvíľu sa tam prehrabávala. Potom postupne vynášala dva robustné ruksaky a veľké sedlo – na koňa až príliš veľké.

„To je na draka,“ vysvetlila elfka, „chcela som ti ho dať ako dar na rozlúčku, ale...“ Do vakov balila veci tak rýchlo, že ju Nath nestíhala sledovať.

„Vieš, čakala som, že budeš chcieť ísť so mnou,“ nadhodila, keď zapínala sponu na Nathalinom ruksaku. „Dúfala som, že zmeníš názor – ale asi zbytočne, však?“ Zavolala Jamesovi a požiadala ho, nech príde. Nathalie vyložili doma, aby sa rozlúčila s mamou.

* * *

„Nerob to, Nath,“ prosila ju našťastná matka, keď sa dozvedela, čo má Nathalie v pláne.

„Prepáč, mami, ale musím. A chcem. Neboj sa,“ upokojovala ju, hoci vedela, že je to zbytočné, „budem v poriadku, nič sa mi nestane.“

„A čo škola?“ argumentovala mama.

„Araniele to už vybavila – nabudúci školský rok budem akože chodiť na neexistujúcu školu v Bostone,“ vysvetlila Nath a pozrela do zeme.

„Vzdelanie si môžem dokončiť hocikedy... takto budem vyzerať naveky,“ pošepla smutne.

„Čože? To si akože... nesmrteľná?“

„Pokiaľ žije môj drak, áno – nikdy nezostarnem.“

„Nathalie...“ vydýchla neveriacky mama a v očiach sa jej zjavil strach. Nath ju z celej sily objala.

„Ľúbim ťa, mami,“ pošepla jej do ucha a uspala matku kúzlom. Uložila ju do postele a potichu sa vytratila z domu. Zo svojej izby si vzala iba prívesok pre šťastie, čo dostala od rodičov k siedmym narodeninám a zopár fotografii. Oblečenie im zbalila Araniele už poobede.

Nathalie odtlačila motorku čo najďalej na cestu, aby hluk motora v nočnom tichu nezobudil mamu a naštartovala. Ešte naposledy sa otočila k ich domu.

„Zbohom,“ vydýchla a rýchlosťou omnoho vyššou, než bola povolená, sa hnala za svojím osudom.

* * *

„A sme tu.“ oznámila Araniele po trojhodinovom pochode hustým lesom. Stáli pred vchodom do jaskyne z Nathaliho sna a oddychovali – teda, skôr Nath oddychovala, lebo elfky nejavila najmenšie známky únavy.

„Toto je brána?“ spýtal sa naveriacky James, ktorý sa nedal odradiť od toho, aby ich odprevadil.

„Nie, toto je len priechod do lesa medzi svetmi a v ňom sú brány,“ vysvetlila elfka.

„Obleč si toto,“ prikázala Araniele a hodila Nath uzlík látky. Tá odišla medzi stromy a rozbalila ho. Svoje moderné ľudské oblečenie vymenila za nohavice z kože a nejakej zvláštnej tkaniny, bielu košeľu s čiernou vestou a dlhý zelený plášť s kapucňou. Jediné, čo jej zostalo, boli motorkárske čižmy a rukavice.

„Máš so sebou niečo, čo obsahuje elektroniku?“ spýtala sa elfka. Nath vytiahla z vrecka mobil.

„Daj ho Jamsovi, Nathalie. Nič elektronické nevydrží cestu bránou, zbytočne by si ho zničila. A signál tam tiež nie je,“ pousmiala sa Araniele.

„Už sa začína stmievať,“ poznamenal po chvíli James. Zbalili Nathaline staré veci do jeho ruksaku a rozlúčili sa.

„Postaraj sa mi o matku, dobre? Nejaký čas bude zrejme mimo,“ zašpkala mu Nath do ucha. Potom ho už poslali domov, aby náhodou nestrávil noc v lese. Ony dve museli čakať do úplnej tmy, kým za nimi nepriletí Alnair. Za tých pár týždňov poriadne narástol (podľa Araniele až príliš, na to, aký je mladý) – už bol väčší než kôň – a ísť s ním po lese by nebolo práve nenápadné.

* * *

Nad hlavami im zašuchotali listy a trošku ťažkopádne – kvôli sedlu na chrbte – vedľa nich pristál zelený drak.

„Videl ťa niekto?“ opýtala sa elfka. Alnair pokrútil rohatou hlavou a striasal zo seba zvyšky vegetácie.

„Výborne, Skulblaka*,“ pochválila ho. Vybrali sa do jaskyne.

„Garjzla**!“ prikázala Araniele a nad hlavami sa im zjavila sveteľná guľa. Vybrala dúhový kryštál a priložila ho k stene, ktorá sa vzápätí rozplynula na bielu hmlu – rovnako ako vo sne.

„Vytiahni svoj, Nath,“ vyzvala ju. Nath sa plesla do čela a zalial ju studený pot.

„Bože, ja som ho nechala medzi vecami, čo vzal James,“ zaúpela.

„To nevadí,“ upokojovala ju elfka, „zabudla si na jeho najdôležitejšiu vlastnosť? Vždy sa k tebe vráti...“ Nathalie siahla do vrecka a naozaj z neho vytiahla chladnú guľôčku.

„Môžeme?“ spýtala sa Araniele a pripravila sa. Nath prikývla a spolu s Alnairom naraz prešli hmlou.

* * *

Nathalie si už zvykla, že veci z jej snov sú skutočné a teda ju neprekvapilo, že les vyzeral presne ako ten, čo si pamätala.

„Ako zistíme, ktorá brána je tá správna?“ chcela vedieť.

„Opýtame sa Strážcu. Len on presne vie, kam vedie ktorá brána. Ak by sme tu zablúdili,“ vysvetľovala Araniele, „mali by sme naozaj veľký problém. Tento les je nekonečne veľký a čas tu neexistuje, takže by sme mohli blúdiť večne a nakoniec by sme sa zbláznili.“ Nathalie z tej predstavy zamrazilo.

„A navyše,“ dodala elfka sucho, „je tu toľko brán, že by sme ľahko mohli skončiť v úplne inom čase.“

„V inom čase?“ Nath si myslela, že zle počula.

„Áno. Dá sa cestovať v čase... ale byť tebou, neskúšam to,“ poznamenala elfka a otočila sa k Nathalie. Na jej spýtavý pohľad odpovedala:

„Ako? Každá brána vedie do určitého sveta, na určité miesto a do určitého obdobia – je to niečo ako časopriestorový uzol, červia diera vo vesmíre. Keď svet zanikne, brána sa rozpadne, a naopak, pri vzniku nových svetov sa utvoria aj nové brány. Ešte k tomu pripočítaj, že Priechodom sa dostaneš do lesa a Bránou zase z lesa... Je to zložité,“ uzavrela diskusiu a pridala do kroku.

„Keď hľadáš Strážcu,“ začala po chvíli, aby vyplnila ticho, „ je dôležité, aby si si želala ho nájsť, inak sa v Lese stratíš.“

Nakoniec predsalen našli čistinu Trinástich brán, kde sedel dúhový Strážca – bytosť, čo nikdy nepatrila do žiadneho zo svetov. Už od počiatku času bol súčasťou lesa medzi svetmi a rovnako ho bude strážiť do konca vekov.

Hlboko sa poklonili a úctivo ho pozdravili. Bol ešte väčší, než v Nathalinom sne a jeho rohy veľkosťou pripomínali stožiare, na aké sa vešajú vlajky. Alnair pri ňom vyzeral ako jašterička pri nohách morského krokodíla.

„Ktorú bránu hľadáte?“ ozval sa každému v hlave jeho vlastný hlas. Rozprával starodávnym jazykom a Araniele mu v ňom aj odpovedala:

„Bránu do Dračích hôr Alagäezie, ktorá vedie do súčasnosti, ctený Strážca.

Strážca zavrel opálové oči, zhlboka sa nadýchol a potom na nich jemne fúkol. V jeho dychu bolo ctiť zmes kvetov, exotického korenia a sladkého ovocia – tá vôňa bola úžasne omamná a zmysly otupujúca.

Nathalie si ani nevšimla ako, ale zrazu stáli na úplne inom mieste a pred nimi sa týčila brána tak vysoká, že by ňou prešiel aj najväčší z dračieho rodu.

„Fíha,“ vydýchla užasnuto. Elfka sa na ňu usmiala.

„Áno, to vravia všetci, keď sa tu ocitnú prvýkrát. Ja som toto miesto navštívila už mnohokrát a stále nevychádzam z údivu,“ povedala. Nathlie sa v hlave zrodila istá otázka, no nevedela sa donútiť k tomu, aby ju vyslovila nahlas. Nakoniec však nazbierala odvahu.

„Ehm... Araniele-elda, môžem sa ťa na niečo spýtať?“ Elfka zastala uprostred schodiska, vedúceho k bráne a zvedavo pozrela na Nath.

„Koľko máš vlastne rokov?“

Vysvetlivky:

*Skulblaka - po elfsky - drak

**grjzla! - svetlo!