OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Potomok Dračích jazdcov - 4. kapitola

15.02.2011 (11:00) • • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 9× • zobrazeno 1408×

4. kapitola - Strýko

Zbehla k pevnej linke v obývačke, pohrabala sa v telefónnom zozname, až našla, čo hľadala – Becker Steven, mechanik, autoservis Eagle. Vytočila číslo a asi po piatich zazvoneniach to niekto zdvihol.

„Autoservis Eagle, prajete si?“ ozval sa jemný ženský hlas – asi sekretárka.

„Hľadám Steva Beckra,“ povedala Nath.

„Mhm... a smiem vedieť vaše meno?“ Bolo počuť, ako vyťahuje papier a pero.

„Nathalie Greenleafová.“

„Počkajte minútku, hneď ho zavolám,“ Pero rýchlo škrabkalo po papieri a potom zrejme sekretárka odbehla. Naozaj sa o chvíľočku vrátili.

„Ahoj, srdiečko, čo potrebuješ?“ prehovoril hrubý, ale zamatovo hebký mužský hlas Nathalinho strýka. Nath mu povedala o defekte a graffiti na motorke.

„Aha. No, za takých... povedzme dvadsať minút tam prídem s dodávkou a to žihadlo odveziem, dobre?“ navrhol veselo. Nath súhlasila a zložila telefón. O dvadsať minút naozaj počula pred bránou zvuk prichádzajúcej odťahovej dodávky.

V papučiach vybehla von, aby Steva privítala. Zastavila sa, keď ho videla vystupovať z auta. Stále si nevedela zvyknúť na jeho zjav. Steven meral bezmála dva metre, namakané svaly sa mu rysovali pod oblečením a hlavu mu krášlili gaštanové vlasy po plecia stiahnuté koženým remienkom do nedbalého chvosta na temene. Teraz mal na sebe červenú károvanú košeľu s rukávmi vyhrnutými po lakte, svetlomodré jeansy a kovbojské čižmy.

Aj keď mal už čosi po štyridsiatke, stále vyzeral ako čerstvý tridsiatnik a vo vlasoch mu nebolo vidno jediný sivý vlas. On aj jeho sestra mali dar – vyzerali, akoby vôbec nestarli. Nath otvorila bránu, aby mohol strýko vojsť.

„Nath, srdiečko,“ zvolal, rozpažil svalnaté ruky so širokými koženými náramkami na hrubých zápästiach a objal ju, „strašne dlho som ťa nevidel.“

„Pokiaľ pokladáš tri týždne za strašne dlho, tak hej,“ zasmiala sa Nath. Odtiahol ju od seba na dĺžku natiahnutej ruky a, držiac ju za plecia mohutnými dlaňami, vážne poznamenal:

„Tuším si nám nejako vyrástla.“

„Ale netrep, Steve,“ s úsmevom odstrčila jeho ruky a chytila ho za náramky. Strýko natiahol krk a poobzeral sa po záhrade.

„Tak kde schovávaš tú pomaľovanú krásavicu?“ opýtal sa.

„Poď za mnou,“ ukázala Nath hlavou na prístrešok. Keď si Steven motorku poriadne prezrel, poznamenal:

„Tak šprt, čo? Chcel by som vidieť toho idiota, čo to nasprejoval a rád mu niečo ručne - stručne vysvetlil...“

Keď zaťal päste, jeho hladké bicepsy sa napli. Vďaka tomu, že pri motorke čupel, mu Nath mohla položiť ruku na svalnaté plece.

„Len pokoj, keď ho nájdem, pošlem ho za tebou,“ nadhodila. Steven sa zachechtal.

„A čo si vlastne robila, že ti tá guma...vybuchla?“ Iné slovo nevedel nájsť. A pneumatika naozaj vyzerala ako po teroristickom útoku – bola úplne na franforce. Nath mu teda vyrozprávala príhody „dňa blbec“.

Predtým než začala ho však pozvala dnu a vytiahla z chladničky pivo pre strýka a ovocný džús pre seba. Sadli si do obývačky a Nathalie spustila.

Keď skončila, Steven sa uškŕňal ako blbý a neodpustil si poznámku: „Ty kokso, tak takúto príhodu som ešte nepočul, to sa ti fakt podarilo.“ Nath prevrátila očami a pevne zovrela pery, aby premohla nutkanie niečo odvrknúť.

„Nie si hladný? Môžeš rovno zostať na večeru,“ povedala, keď zbadala, že už je šesť hodín.

„Rád by som, ale ešte mám nejakú robotu,“ odvetil Steven.

„Ach, no dobre, tak ti aspoň niečo zabalím,“ Vstala a šla do kuchyne, pričom si mrmlala niečo ako „čo majú furt všetci toľko práce?“

Z chladničky vytiahla ingrediencie na kurací sendvič a pustila sa do práce. Do megažemle (čo skôr pripomínala malý chlieb) naskladala okrem mäsa aj ľadový šalát, šťavnatú paradajku a celé to zaliala krémovou horčicou s bylinkami. Svoj výtvor zabalila do alobalu a vložila do papierového vrecka.

Vrátila sa o haly, kde sa medzičasom Steven obúval. Podala mu večeru a povedala: „Páči sa – kurací sendvič s horčicou, tak ako ho máš rád.“

Steven vrecko ovoňal a skonštatoval: „Hmmm... dobre to vonia.“

„Ja viem,“ zaškerila sa Nath. Keď otvárala dvere, zastavila sa s rukou na kľučke.

„Steve? Stihol by si tú motorku opraviť do soboty?“ spýtala sa nesmelo.

„Jasné, aj skôr. Prečo?“

„Chcela by som ísť cez víkend na chatu,“ mykla plecom. Prikývol.

„A-“ otvorila ústa.

„S platením si nerob starosti,“ prerušil ju rázne, lebo vedel, čo chcela povedať.

„Steve, neblbni, to od teba nemôžem prijať,“ začala ho prehovárať a krútila hlavou.

„Ale áno, môžeš. Koniec debaty,“ zodvihol ruku, aby umlčal Nathaline ďalšie námietky. Vyšli na záhradu a Nath zapla malé lampy lemujúce celú cestičku aj dom a prístrešok.

„Toto mi zatiaľ podrž,“ podal Steven vrecko so sendvičom Nath a začal tlačiť motorku k bráne. Šlo mu to omnoho ľahšie ako Nathalie. Na dodávke sklopil rampu a stroj naložil. Potom, čo ho riadne pripevnil popruhmi, zľahka z dodávky zoskočil. Vzal si od Nath večeru a povedal:

„Vo štvrtok po tú motorku môžeš prísť do servisu – už bude opravená, naleštená a celá žeravá, aby si sa na nej zase povozila.“ Usmial sa a zovrel Nath v medveďom objatí. Ona mu na oplátku vtisla na hladko oholené líce sladký bozk.

„Maj sa, srdiečko,“ zašepkal jej do ucha.

„Aj ty strýko Veve,“ použila prezývku, ktorou ho častovala ako malá.

Keď odchádzal, ešte mu zamávala a sledovala ako mizol v zákrute. Steven mal v jej srdci výnimočné miesto nielen preto, že okrem mamy a súrodencov bol jej jediná rodina, ale aj preto, že vždy bol tým, koho práve potrebovala – otcom, starším bratom, najlepším priateľom, bútľavou vŕbou...

Poznal všetky Nathaline tajomstvá, sny, túžby aj obavy a Nath mu bezvýhradne verila. Bol vždy po ruke, keď sa potrebovala vyžalovať, poplakať si na niečom pleci, či len pomôcť s úlohou z matiky. Veľmi dobre chápal, čím prechádzala Nathalina matka – sám to zažil.

Keď mal dvadsaťosem, zasnúbil sa s o šesť rokov mladšou dievčinou, no tá necelý mesiac pred svadbou zahynula pri vlakovom nešťastí. Odvtedy mal len pár krátkodobých vzťahov, čo nikdy nevydržali dlhšie ako dva mesiace. Steven sa už pomaly zmieril s tým, že zostane sám a Alison – ako sa jeho snúbenica volala – mu nikto nenahradí.

Nath sa vrátila do domu a zaliezla do svojej izby. Vytiahla zo zásuvky nočného stolíka malú smaragdovú MP3 a na plné pecky si pustila svoje obľúbené pesničky. Spod postele potom vybrala notebook rovnakej farby ako MP3 a zapla ho. Keď naťukala dlhé heslo, zjavilo sa aktuálne pozadie – cesta lemovaná radmi stromov. Zapla internet a šla skontrolovať maily.

Ako obvykle – zase nič, veď kto by jej aj písal, že? Facebook nemala (načo, aj tak si myslela, že je to strata času). Rozhodla sa – napíše Jamesovi, že v piatok poobede príde na víkend. Naťukala obvyklý text – Ahoj Jimmy a bla bla bla...a skončila podpisom Nath a objímajúcim smajlíkom.

Potom vypla počítač a odložila ho naspäť pod posteľ. Prezliekla sa do pyžama, umyla sa a naboso zbehla do knižnice po nejakú knihu. Svetlé drevené schody pod jej nohami vŕzgali a zábradlie z matného dreva sa lesklo.