OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Spáry minulosti (05)

18.04.2013 (12:00) • mima33 • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 14× • zobrazeno 3274×

5.

"Inteligentní ľudia sa snažia problémy riešiť, geniálni sa ich snažia nerobiť."

- Albert Einstein

Retiazka s časovratom mi visela na ruke a ja som ju hypnotizoval. Akoby mohla rozhodnúť za mňa. Akoby ma mohla sama od seba vrátiť späť, alebo za mňa všetko napraviť.

Ak mám pravdu povedať, spočiatku som dúfal, že sa Hermiona vráti a vyhovorí mi to. Bol by som idiot, ak by som nepriznal, že nemám strach. Cestovanie v čase je veľmi nebezpečné a kedykoľvek sa môže niečo pokaziť. Dokonca sa v ňom aj môžem stratiť i keď túto variantu si celkom nedokážem predstaviť.

Ale ak sa skutočne rozhodnem vrátiť sa, zabránim stávke? Bez nej by som predsa nikdy neprejavil o Hermionu záujem a tak by som nikdy nemal šancu ju spoznať. Tak čo mám robiť? Zabezpečiť jej šťastie a ja si proste budem žiť po svojom? Nech už by to v tom alternatívnom svete znamenalo čokoľvek? Čo ak zo mňa vyrastie druhý Lucius? Nie je Hermiona tá, ktorá vo mne vzbudila záujem o život na tej svetlej strane? Ja nechcem upadnúť do temnoty, ja ju chcem mať pri sebe. Chcem a chcem a chcem!

Mohol by som sa vrátiť do dňa, kedy sa Hermiona o stávke dozvedela a zabrániť tomu. Ale ako? Ak Daphné len tak prepadnem, bude si myslieť, že mi preskočilo. Mohol by som jej zmazať spomienky na moment, kedy sa o stávke dozvedela. A tak by vlastne Hermione nemala čo povedať.

Nakoniec by sme z toho profitovali všetci. Ja by som mal moju Miušku a všetci by boli spokojní. Teda až na Daphné, ale tá je irelevantná.

Povzdychol som si a retiazku som si zavesil na krk. O časovratoch sme sa učili a tak som vedel ako sa používajú. Dvakrát som otočil presýpacími hodinkami, potom pretočil krúžok, ktorý ich držal a pomyslel na ten deň.

Odrazu som zacítil mierne šklbnutie a prevrátilo mi žalúdok. Akoby som bol v nejakom víre a všetko okolo mňa sa rozmazalo. Nadobudol som pocit, že sa povraciam a tak som pevne stisol viečka a myslel len na Hermionu. Všetko napravím a bude len moja. Nedovolím, aby sa niečo medzi nás postavilo.

To zvláštne brnenie a pocit krútenia trvalo ešte niekoľko minút a keď konečne ustalo, uvedomil som si, že ležím. Neotvoril som oči, len som začal rukou šmátrať okolo seba a ucítil som trávu, hneď na to mi došlo, že je mi poriadna zima.

Vydýchol som si a posadil sa. Sedel som pri jazere na pozemkoch Rokfortu a predo mnou sa týčil hrad.

„Tempus,“ zašomral som a predo mnou sa zjavili hodinky.

Bolo pol siedmej. Kde som bol o pol siedmej? Zobudil som sa v komnate. Takže teraz by som mal pohľadať Daphné a dohliadnuť na ňu. Ak sa niečo pokazí, tak ma naozaj porazí.

Vstal som a vybral sa k hradu. Pulóver som si pritiahol tesnejšie ku krku, lebo od tuhej zimy mi naskakovala husia koža.

Vstupná hala bola takmer vyľudnená, až na Filcha a pár ranných vtáčikov. Skryl som sa za brnenie a pozoroval dianie okolo.

Bol tu aj Potter a vyzeral rozčúlene a Weasley sa ťahal za ním ako poslušný psík. Stavím sa, že hľadajú Hermionu.

Zazrel som aj Snapa, ktorý ma o pár minút odchytí, takže teraz niekedy sa tu zjaví Hermiona. Len keby som vedel, koľko hodín bolo, keď sa k nej dostala Daphné a všetko jej vyžalovala.

To dievča je neznesiteľné a najradšej by som ju zniesol z povrchu zemského. Je zvláštne, že je tak hlúpa, keďže jej brat Félix je úplne normálny a inteligentný človek. A Astória tiež nevyzerá byť blbá.

Ale niekto predsa musí byť čierna ovca rodiny a v tomto prípade to odniesla práve kráľovná Daphné.

Zamyslel som sa tak veľmi, že mi takmer uniklo, ako hľadaná osoba prešla okolo mňa a zamierila si to po schodoch hore.

Využil som, že Snape číta noviny a prekĺzol som rýchlo za ňou. Ak ma niekto uvidí, budem mať poriadny problém, ale stojí to za to. Ja všetko napravím a budem s mojou Miuškou.

Daphné mierila k núdzovej miestnosti a ja som na opačnej strane chodby zazrel Hermionu, ako práve vychádza z komnaty.

Nemohol som už čakať, lebo keď ju zahliadla Daphné, zrýchlila krok a tak som sa rozbehol k nej a vtiahol ju do prvých dverí, ktoré boli v dosahu.

„Čo to...“ zasyčala, no keď ma zazrela, prekvapene strnula a jemne sa usmiala. „Draco,“ zapriadla.

Potlačil som pretočenie očí a ubezpečil sa, že Hermiona je z do sluchu. S Daphné sme práve boli v komore na metly a tak sme boli na seba natlačení viac, než by mi bolo milé.

„Prestaň!“ zahriakol som ju a jemne som ju odstrčil, no kvôli stiesnenému priestoru to nemalo ktovieaký účinok.

„Deje sa niečo?“ spýtala sa a stiahla dokonalé obočie k sebe.

Vytiahol som prútik a Daphnine oči sa rozšírili hrôzou. „Neboj sa,“ chlácholil som ju. „Nechcem ti ublížiť,“ ubezpečil som ju a vlastne som ani neklamal.

Len som jej chcel ukradnúť nejaké myšlienky a spomienky. To sa neklasifikuje ako ublíženie, no nie? Hlavne pri pomyslení, že to ona môže za to, že ja a Hermiona sa už dva roky trápime a nie sme spolu.

„Č-čo...“ jachtala, ale nenechal som ju dokončiť.

Priložil som jej ukazovák na pery a ona strnula. Chvíľu si ma obzerala a potom moju ruku odstrčila.

„Vyzeráš inak!“ skonštatovala a znelo to celkom ako obvinenie.

„Dnes máš pekné vlasy,“ uškrnul som sa a Daphné sa vyjasnila tvár.

Vedel som, že miluje komplimenty, škoda len, že na tento si už nespomenie. Som zlý? Podľa mňa si to zaslúži a zaslúži si aj niečo oveľa horšie.

„Obliviate,“ vyslovil som a namieril prútik na jej spánok.

Okamžite jej z hlavy do môjho prútika unikali myšlienky a ja som ich opatrne korigoval. Môj otec ma naučil toto kúzlo dokonale ovládať a tak som presne vedel, čo mám urobiť.

Keď som skončil, strčil som si prútik do vrecka a vyšiel z miestnosti. Ako náhle som sa ocitol na chodbe vydýchol som si úľavou a do pár sekúnd ma znova obliala panika.

Ako sa dopekla dostanem naspäť?!

Zastal som a premýšľal. Civel som na časovrat a prekrúcal ho v ruke, či tam nie je nejaký gombík, alebo páčka, ale nebolo tam nič. Z ničoho nič sa otvorili dvere a ja som skočil za sochu na chodbe a prikrčil sa. Vyšiel som von ja a bol som strapatý a zmätený. Jasné, prebral som sa a ona tam nebola. Cítil som sa fakt mizerne, ešte teraz ma z toho vedomia pichá pri srdci.

„Pán Malfoy?“ prihovoril sa mi známy hlas a ja som takmer skolaboval.

Otočil som sa a civel som do tváre rokfortského riaditeľa, ktorý sa na mňa prívetivo usmieval. To ma naozaj nemohol chytiť nikto lepší.

„Poďte so mnou,“ prikázal a vykročil po chodbe.

Potácal som sa za ním a v duchu nadával na všetko a všetkých. Ten starec sa proste musí vždy zjaviť tam, kde ho netreba, však?

Teraz zavolá na ministerstvo a mňa zavrú za manipulovanie časom. Toto nie je dobré. Ale možno moje budúce ja sa tomu vyhne.

Daphné je odprataná a ja som tu uviazol. Ako sa to teraz skončí a čo si bude Hermiona v mojom čase myslieť, keď bez stopy zmiznem? Len dúfam a pevne verím, že si to nebude dávať za vinu. Nemôže za to, že som tupec.

„Po vás,“ pokynul mi Dumbledore, keď nám chrlič pred jeho pracovňou ustúpil.

Vošiel som dnu a schody nás vyniesli až pred dvere, ktoré riaditeľ otvoril a spolu sme vošli do priestrannej kancelárie.

„Nechcete mi niečo vysvetliť?“ spýtal sa a ja som z tónu, akým na mňa hovoril nadobudol pocit, že on všetko vie.

„Ani nie,“ zašomral som, ale Dumbledore to nanešťastie počul.

„Nebudem vás samozrejme nútiť. Ale položím vám otázku, na ktorú očakávam odpoveď,“ povedal a prísne na mňa pozrel.

Stáli sme pri sebe a pozerali jeden druhému do očí. Modré do strieborných a naopak.

„Zmenili ste niečo na minulosti?“

Vyvalil som oči a premýšľal. Oklamem ho, to je najlepšie čo môžem urobiť.

„Nevravte nič,“ zahriakol ma jemne, keď som sa nadychoval k odpovedi. „Ja viem, že áno a viem aj to, že sa ma chystáte oklamať, Draco.“

Ako to doparoma robí? Ten dedo je tuším mocnejší než sám Temný pán.

„Čo bude teraz? Zavoláte ministra a zavriete ma?“ vychrlil som svoju otázku a Dumbledore si pošúchal líce.

„Nie,“ odvetil akoby neprítomne a povzdychol si. „Ukážem vám ako sa vrátiť. Ale upozorňujem vás, ak ste zmenili niečo dôležité, môžete na to doplatiť.“

Naprázdno som prehltol, lebo mi v hrdle navrela hrča a bránila mi v pravidelnom dýchaní. „Vy ma vrátite do mojej doby?“ spýtal som sa neveriaco a cítil sa ako idiot.

Ten starec nebude až taký magor, za akého som ho mal.

„Otočíte kruhom do protismeru ako keď ste šli sem a do rovnakého smeru budete točiť aj hodiny, presne toľko krát o koľko rokov sa chcete presunúť,“ inštruoval ma a pritom sa na mňa ani jeden jediný raz nepozrel.

„A vy viete, koľko rokov dozadu som šiel?“ vyzvedal som a Dumbledore bez slova pokrútil hlavou. „A chcete to vedieť?“

„Nie,“ odvetil rázne a konečne svoj pohľad stočil na mňa. „Zapamätajte si, Draco, dopad môže byť drvivý!“ upozornil ma otcovským tónom.

Vie niečo viac. Možno vie, ako to celé bude pokračovať a možno vie aj to, ako sa to skončí. Ale na teraz to musím nechať tak a ísť za Hermionou.

Vytiahol som retiazku spoza pulóvra a pozrel ešte na Dumbledore. „Ďakujem,“ zašomral som dostatočne nahlas, aby ma počul.

Nebolo pre mňa ľahké prejaviť mu vďaku. Nemal som ho rád, i keď som ani nevedel prečo, ale teraz som mu bol naozaj zaviazaný.

„A pán profesor,“ zavolal som na neho, keď sa mi otočil chrbtom a vybral sa k svojmu stolu. Pri zvuku môjho hlasu sa zastavil a obrátil sa na mňa. „V budúcnosti sa zraníte. Dávajte si na to pozor,“ oznámil som mu.

Dumbledore sa milo usmial a smutne na mňa hľadel. „Nie je v našej moci pohrávať sa z minulosťou a ani budúcnosťou.“

Chcel som len pomôcť! Točil som časovratom podľa jeho inštrukcií a po sekunde som znova zacítil ten nepríjemný pocit, ktorý mi naplnil celé telo.

Ale tento krát  to bolo lepšie. Všetko je zariadené a ja budem s Hermionou. Už nie je nič, čo by ma od nej dostalo.

Posledné, čo som ešte zazrel bol Dumbledore, ktorý sa tváril podivne smutno a súcitne. Ale neriešil som to a keď som pod sebou pocítil čosi mäkké, srdce mi radosťou poskočilo.

Som späť vo svojom čase a Hermiona na mňa niekde čaká.

Otvoril som oči a zdesil sa. Nebol som na Rokforte, ale vo svojej izbe na Malfoy Manor. 

Autor: mima33 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Spáry minulosti (05):