OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Spáry minulosti (06)

19.04.2013 (17:00) • mima33 • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 19× • zobrazeno 3008×

6.

"Radšej chcem trpieť pre to, že hovorím pravdu, akoby mala pravda trpieť pre moje mlčanie."

- Ralph Waldo Emerson

Bol som vo svojej izbe a pochodoval dookola. Mal som strach vyjsť von. Čo ak sa niečo pokazilo? Čo ak som to urobil zle? Čo ak...

„Salazar, pomôž mi,“ zašomral som si a v tom mi niečo zišlo na um. „Winky!“ zvolal som do prázdna a s tichým ťuk sa predo mnou zjavil škriatok.

„Čo si pán praje?“ spýtala sa a uklonila sa tak hlboko, až sa nosom dotkla zeme.

Nevyzerá ktovieako prekvapená, že som tu. „Mám byť doma? Prečo nie som na Rokforte?“ spýtal som sa a pripadal som si ako idiot, najmä po tom, ako na mňa Winky pozrela.

„Winky nechce byť drzá, ale je pán v poriadku?“ spýtala sa placho a o krok cúvla.

„Kde je moja matka, alebo otec?“ vybafol som, lebo som už pomaly začínal strácať nervy.

„Pán a pani raňajkujú,“ odvetil škriatok a ja som bez ďalšieho zbytočného rečnenia vyšiel z izby.

Hnal som sa Manorom a poriadne si nevšímal svoje okolie, no jedno mi neušlo a síce, že to tu vyzerá trochu inak. Atmosféra je ponurejšia a obrazy zo stien niekam zmizli.

Vrazil som do jedálne a pozeral na mojich rodičov, ako raňajkujú s tetou Bellou, ktorá po mne znechutene fľochla.

„Snáď sa povie dobré ráno,“ začala mama nezvyčajne nepríjemný hlasom.

Otec sa zasa ani neunúval zodvihnúť ku mne pohľad, len sa ďalej venoval svojmu jedlu.

„Prečo som doma?“ spýtal som sa drsným hlasom a zamračene civel na príslušníkov mojej rodiny.

Bella sa hystericky rozosmiala a zazerala na mňa. „Hádam si si nemyslel, že po tom všetkom ťa necháme na Rokforte, aby si aj ďalej kazil dobré meno Blackovcov a Malfoyovcov!“ vyštekla a zagánila na mňa až mi naskočili nepríjemné zimomriavky a oblial ma ľadový pot.

„Čo?“ Nechápal som o čom to hovorí.

„Ty si sa pomiatol?“ vysmievala sa mi. „Z večera do rána si sa zbláznil?“ Jej piskľavý hlas sa do mňa zabodával a mne sa stavali vlasy dupkom.

„Čo robím doma?!“ vrieskal som a pomaly, ale isto som strácal aj posledné zvyšky rozvahy, čo som mal v zálohe.

„Tak to by stačilo!“ zajačal otec a tresol päsťou do stola, až sa vyliala malinovka z pohárov.

„Lucius, upokoj sa,“ chlácholivým hlasom na neho prehovorila mama a chytila ho za ruku.

Otec sa chvíľu mračil na prevrátený pohár a potom vstal a otočil sa na mňa.

„No?“ pobádal som ho, keď už nejakú dobu mlčal.

V jeho jasných očiach sa zračil akýsi závan temnoty. Zhnusenie a opovrhnutie z neho sálali a napĺňali celú miestnosť.

„Hádam si si nemyslel, že sa budeme s tvojou tetou a mamou pozerať, ako si špiníš ruky s tou humusáčkou!“ zavrieskal a odpľul si. „Si hanbou našej rodiny!“

Vo svojom monológu o tom, že som ho sklamal a že by som mal zomrieť pokračoval ďalej, ale mne sa všetky jeho slová zliali dokopy a vytvorili akúsi machuľu, ktorá sa zmenila do obrazov, ktoré mi pripadali, ako spomienky.

Ja a Hermiona spolu. Ja ako jej šepkám, že ju milujem a ona ako ma zahŕňa bozkami. Mračiaca sa Daphné a Potter, ktorý sa vyhýba Hermione. O našom vzťahu vedel každý a potom prišiel ten deň, kedy sa v Rokforte zjavil Lucius a vzal ma odtiaľ. Ešte predtým, ale povedal Hermione, že už ma nikdy neuvidí.

Podľa toho, čo mi vravela moja myseľ, to sú dva týždne. Hermiona ma milovala a to vedomie ma z jednej strany ubíja a z druhej núti bojovať.

„Milujem ju!“ zvreskol som a Lucius zalapal po dychu.

„Si stelesnením démona!“ odvrkol a namieril na mňa prútik.

Potom som už len začul mamin hlas, ako niečo bľaboce a Bellin šialený smiech. Mojím telom vystrelila bolesť neslýchanej veľkosti. Doslova som cítil, ako oddeľuje mäso od kostí a každý môj nerv balí do krutej dávky bolesti.

Ani neviem ako a kedy, ale zrazu som začul svoj hlas, ako vykrikuje niečo, čo mojim ušiam nedávalo zmysel a potom to ustalo.

Ležal som na zemi a lapal po dychu. Celé telo som mal ako v ohni a prsty, ruky, nohy, každá časť môjho tela sa šialene triasla. Vedel som, že Lucius na mňa použil už znova cruciatus. Už znova, ako toľkokrát predtým.

„Priateľ môj, nesmieš mu ubližovať,“ doniesol sa ku mne des naháňajúci sykot a ja som v duchu zaúpel. „Musí byť v dobrej kondícii na svoj veľký deň.“

Pri Salazarovi, čo sa to deje? Zobudil som sa v nejakom divnom svete. Mysľou mi preblesli Dumbledorove slová: dopad môže byť drvivý. Ten starec očividne veľmi dobre vedel o čom hovorí. Ale prečo mi nič nepovedal?

Nie je v našej moci pohrávať sa s minulosťou a ani budúcnosťou. Prečo som ho nepočúval?

Ruka mi samovoľne vystrelila ku krku. Snažil som sa nahmatať časovrat, ale nebol tam.

„Draco, vstaň!“ prikázal mi tvrdý otcov hlas a ja som tak urobil.

Okrem troch pôvodných ľudí v miestnosti pribudol aj Pán zla so svojim miláčikom Nagini a Pansy s pánom Parkinsonom.

Čo tu ale tá robí? A prečo nie je na Rokforte? Toto určite nedopadne dobre, dobre pre mňa.

„Draco, priateľu,“ predniesol veľavýznamne Voldemort a v priateľskom geste ku mne podišiel. „Ako sa cítiš?“ spýtal sa naoko milo. Vedel som, že za jeho krvavými očami sa skrýva tá najväčšia temnota.

„Akoby som prežil cruciatus,“ odpovedal som a prebodol otca napajedeným pohľadom.

Ten zaťal zuby a zazeral na mňa akoby som bol len niečo veľmi odporné, čo treba zašliapnuť.

„Vynikajúco,“ prehodil Voldemort a jeho tvár sa sformovala do divného kŕča, čo asi mal byť úsmevom. „Takže prejdeme k dolaďovaniu detailov,“ povedal a otočil sa na mamu.

„Ešte počkajte, pane,“ zastavil ho Lucius a uklonil sa, keď sa Voldemort otočil na neho.

„Prosím,“ pokynul Pán zla môjmu otcovi, aby pokračoval.

„Chcem sa spýtať Pansy, či je po tom všetkom čo sa stalo ochotná, vziať si tohto krvizradcu,“ posledné slovo doslova vypľul.

Takže ja si idem brať Pansy. To si fakt myslia, že keď ma oženia, prestanem bojovať za svoj vzťah s Hermionou? Sú to debili!

Pansy pozrela na mňa a chvíľu mlčala. V jej tvári som zazrel zvláštny druh emócie, akú som u nej ešte nevidel. Bolesť.

„Nemusíš to robiť. Ja ťa nechcem!“ povedal som skôr, ako stihla niečo povedať.

Pán Parkinson očervenel od zlosti. „Ako sa opovažuješ ty malý smrad...“ začal vrieskať, ale Voldemort ho zahriakol.

„No tak, priateľu. Draco si isto časom uvedomí svoju chybu. Bol zaslepený fyzickou krásou slečny Grangerovej, ale vaša Pansy je oproti nej ako anjel a preto bude Draco viac ako poctený, ak si ju bude môcť vziať a stráviť po jej boku zvyšok života,“ povedal a zamračene sa na mňa otočil.

Červené štrbiny, čo mal na miesto očí sa mu nebezpečne blýskali a ja som si radšej zahryzol do jazyka, aby som neutŕžil ďalší cruciatus.

„Vezmem si ho,“ kývla Pansy hneď po tom, čo Voldemort prestal zo zazeraním na moju osobu.

„Draco, vráť sa do svojej izby. Je mi zle z pohľadu na teba!“ povedal otec a ja som sa otočil a bez jedinej námietky odpochodoval preč.

Do izby som vrazil ako hurikán a siahol do vrecka, kde som nosil prútik. Ten tam ale nebol. Nasledujúcich pätnásť minút som obracal izbu hore nohami, aby som ho našiel, no nemohol som. Ten prútik jednoducho zmizol a vtedy sa mi v hlave zjavila spomienka, ako mi ho otec vzal, keď sme vyšli z Rokfortu. Lepšie povedané, keď ma odtiaľ vyvliekol.

Tresol som do stola a z očí mi vytiekli slzy, ktoré som si razom zotrel. Zodvihol som pohľad a zapozeral sa von oknom, keď som si v odraze všimol jazvu, ktorá lemovala pravú stranu mojej tváre a tiahla sa až ku krku.

Ešte čo ma prekvapí? Môj otec ma dokaličil. Vedel som, že ku mne nikdy necítil lásku, ale nemyslel som si, že mne, svojmu jedinému synovi, by dokázal takto ublížiť. Bol som predsa jeho krv a on ma zavrhol.

Ale čo ma bolelo ešte viac bol fakt, že ma zavrhla aj mama. Neurobila vôbec nič, aby mi pomohla, aby zabránila otcovi ubližovať mi. Len tam stála a pozerala na mňa ľadovým pohľadom, ktorý v sebe neniesol ani štipku lásky.

Zvalil som sa na posteľ a pozeral na strop. V hlave mi hučalo a tak som sa celkom dobre nedokázal sústrediť na spriadanie plánu, ako asi sa odtiaľto dostanem. Musela predsa existovať nejaká úniková cesta.

„Draco?“ ozval sa hlas Pansy odo dverí.

Posadil som sa a pozrel na ňu. Bola zničená a smutná. Takúto ju nepoznám.

„Neruším?“ spýtala sa zdvorilo a keď som pokrútil hlavou, že nie, vošla dnu.

„Prepáč, som len mierne vykoľajený,“ povedal som jej.

„Musím s tebou hovoriť, Draco.“

Autor: mima33 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Spáry minulosti (06):