OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Spáry minulosti (08)

25.04.2013 (12:00) • mima33 • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 24× • zobrazeno 3376×

8.

"Priateľstvo medzi mužom a ženou je možné, keď už nič iné nezostáva."

- Miloslav Švandrlík

„Musím s tebou hovoriť, Draco!“

Stiahol som obočie a nechápavo na ňu hľadel. Nemal som poňatia, o čom sa chce so mnou baviť a či vôbec nejaké diskutovanie má význam. Teraz som mal už len jednu jedinú možnosť a to prísť na spôsob, ako utiecť z domu, v ktorom som vyrastal a ktorý sa razom zmenil na moje súkromné peklo.

„O čom?“ pobádal som ju, keď stíchla a zízala na mňa.

Vedel som veľmi dobre, že sa snaží nájsť vhodné slová na to, aby vyjadrila to, čo mi chce povedať. Ak bol niekto, o kom som mohol povedať, že ho vynikajúco poznám, bola to práve Pansy. Ale za celý svoj život a aj cez všetko, čo sme spolu prežili som nedokázal na nej nájsť jedinú vec, ktorú by som mohol milovať, alebo aspoň mať rád nejako viac. Spôsobom, ktorý by prevyšoval ostatné.

„No,“ zamrmlala a sklopila pohľad. Viditeľne bola veľmi nervózna. „Chcela som ti len povedať, že tam som klamala!“ povedala napokon a zahryzla si do pery.

Ak som doteraz nechápal o čo jej ide, tak teraz už nechápem vôbec. „Čo?“ štekol som možno hnusnejšie, než som mal pôvodne v pláne.

Pansy prešla ku kreslu a pohodlne sa v ňom uvelebila. Obzerala sa dookola, akoby hľadala niečo, čím sa zamestná, ale moja izba bola obyčajná a veľmi jednoduchá. Nikdy som si nepotrpel na žiadne čačky ani nič podobné. Práve naopak, vadilo mi, ak bolo niečo prepchané vecami na prasknutie.

Moja izba bola ideálna, nechýbala veľká posteľ s nebesami, obrovský šatník z ebenového dreva s rovnakým stolom a koženým kreslo, knižnica s knihami a pár fotkami a dve kreslá z dračej kože.

„Nechcem si ťa vziať, ale nemohla som to tam povedať!“ prehovorila po chvíľke a ja som prekvapene nadvihol obočie.

Keď to takto povedala, celkom sa ma to dotklo. „Vysvetlíš mi to, prosím?“ pošepol som do ticha, ktoré sa na sekundu rozhostilo.

„Ide o to Draco, že ja som nikdy netúžila po niekom, ako si ty,“ začala a keď uvidela, ako som sa zamračil, povzdychla si a pokračovala: „Nie, že by si ma nepriťahoval. Fyzicky priťahuješ každú, čo okolo teba prejde, ale potom je tu ale!“

A teraz príde chvíľa, kedy mi uštedrí ranu pod pás a povie mi, že som egocentrik a rozmaznaný fagan.

„Vždy si bol obrovský sukničkár...“

Takže egocentrik príde až potom.

„...a ja som nikdy netúžila po mužovi, v ktorého očiach by som bola jedna z mnohých. A si úplne iný ako ja. Áno, jasné, ako priatelia sme pre seba priam stvorení, ale nie ako partneri, tobôž nie manželia. Povedzme si úprimne, v tom lepšom prípade by sme sa povraždili!“ povedala a prebodla ma pohľadom.

Čakala, že niečo poviem a ja som nevedel čo. „Ja chcem Hermionu!“ vyhlásil som a uvedomil som si, že môj tón znie obranne.

„Ja viem!“ skríkla a v jej hlase sa ozval hnev a frustrácia. „A presne o to ide, Draco. Vždy si chcel každú viac, ako mňa. Keď mi povedali, že sa za teba vydám, bola som nadšená. Veď si bol môj priateľ, človek ktorého som poznala a okrem toho si bol krásny a rozumný. A potom som začala odhaľovať tienisté stránky tvojej povahy a prepáč, ale je ich viac, ako tých svetlých,“ zvraštila tvár a ospravedlňujúco si ma premerala.

Vedel som, že mala pravdu, jasné, že ju mala. Ale toto jedno by som nahlas nikdy nepriznal, i keď, nikdy nevrav nikdy.

„Hm,“ prehodil som len a mykol som plecom.

Pansy pretočila oči a vyskočila na nohy. Chvíľu na mňa len pozerala a potom ma capla po pleci. „A presne túto tvoju ľahostajnosť neznášam najviac zo všetkého. To si taký aj ku Grangerovej? Ak hej tak chúďa dievča!“ vyhlásila a ja som sa neudržal a rozosmial som sa.

„Prepáč, Pans,“ vyhlásil som pomedzi smiech a snažil som sa, aby som neplakal. „Ale...“ kývol som k nej rukou, „si smiešna, keď sa jeduješ!“ povedal som jej.

Chvíľu na mňa hľadela a intenzívne sa mračila. Až ma napadlo, či ju z toho nerozboleli mimické svaly a napokon sa pridala ku mne a smiali sme sa spolu.

Toto bola vec, ktorá bola jednou z jej daností. Bola to vynikajúca kamarátka, či už do dažďa, alebo slnečného dňa. Aj keď musím povedať, že mala obdobie, kedy sa vláčila s Daphné a chovala sa podobne ako ona. Ako nejaká kvaka.

„Ja viem,“ povzdychla a klesla na posteľ.

Posadil som sa k nej a prehodil som jej ruku okolo pliec. „Toto mi chýbalo!“ vyhlásil som a pevne sa jej zahľadel do očí, v ktorých sa zračila len a len vďačnosť.

„Ani nevieš, aká som rada, že ťa mám. I keď mi len privodzuješ problémy!“ povedala a tvárila sa pritom smrteľne vážne, aj keď mi neuniklo, ako jej myká kútikom pier.

„To je moja skrytá vlastnosť!“ povedal som jej a roztopašne sa uškrnul.

V úškrnoch som ja bol jednotka. To môže potvrdiť dokonca aj Potter, ktorý by nikdy neuznal, že v niečom vynikám!

„Už som sa ťa dlhšie chcela spýtať, od čoho máš tú jazvu na tvári,“ pošepla po chvíľke a prstom mi prešla po líci, len kúsok od miesta, kadiaľ sa tá ohavnosť tiahla.

Vstal som a pustil som sa do prechádzania. Ak mám pravdu povedať, odkedy som sa vrátil z minulosti (a že je tomu len pár minút), tak som ešte nemal čas o tom veľmi popremýšľať. Ako som k nej vlastne prišiel? Je mi jasné, že to urobil otec, ale stále mi nad tým visí otáznik, pretože moja myseľ sa ako keby zdráhala mi tú informáciu poskytnúť.

„Draco si v pohode?“ ozval sa Pansyin hlas a ja som sa trhnutím otočil tvárou k nej.

Ako to funguje? Tie „spomienky“ sa mi vrátia samé, alebo existuje nejaký princíp? „Mám ju od otca,“ odpovedal som na jej otázku a očami sa zabodol do zeme, ktorá sa stala mojím pevným bodom.

„Ako?“ spýtala sa takmer nečujne a civela na mňa.

„No,“ začal som a hlasno si povzdychol. „Keď sme prišli z Rokfortu, tak môj otec vyvádzal a ja som sa pokúsil utiecť. Chcel som ísť proste za Hermionou a na ničom inom mi nezáležalo,“ vravel som a môj hlas znel rozhodne.

Moja myseľ tieto fakty poznala a moje ústa ich rozprávali, ale prišlo mi to, akoby tie momenty prežil niekto cudzí.

Áno, vedel som si vybaviť bolesť, čo som cítil, vedel som, aké to je milovať Hermionu a byť ňou milovaný, ale fakticky som nič z toho neprežil a preto mi to pripadalo cudzie.

Ako keď čítate príbeh nejakej knihy a srdcom i mysľou sa do neho ponoríte a všetky útrapy prežívate s hlavným hrdinom. Smejete sa, keď je šťastný, plačete, keď sa trápi, ste napätý, keď má problém, vaše srdce pulzuje nevýslovným strachom, keď je v nebezpečenstve, ale je to stále príbeh niekoho iného.

Príbeh, ktorým ste si neprešli.

„Trval som si neustále na svojom a tak ma mučil. Dokonca na mňa použil sectusempru a následne ma uzdravil, potom ju použil znova a znova ma uzdravila potom to opakoval stále dookola a potom zasa cruciatus...“ ani som si neuvedomil, že sa mi oči rozširujú v hrôze a chvejem sa po celom tele. „A keď som tam ležal, pri jeho nohách, v mláke svojej vlastnej krvi, tak sa nado mňa sklonil a smial sa. Vraj som úbohý a som hanbou tohto rodu. A potom mi so slovami, že pre neho znamenám menej ako domový škriatok, rozrezal črepom z rozbitého pohára tvár. Dokonca zakázal mame, aby ma ošetrila a nechal ma tam niekoľko hodín ležať a...“ Môj hlas sa zmenil v akýsi hysterický škrekot, ako sa môj rozum snažil vysporiadať s tými spomienkami.

Utíšila ma až Pansy, ktorá ma objala. Na moment som dokonca zabudol, že je tam. Len som bľabotal, akoby sám pre seba a cítil som sa tak mŕtvo a nepotrebne.

„Pomôžem ti,“ pošepla a odtiahla sa odo mňa. „Nahráme scénku, ktorú potom ukážem Temnému pánovi, aby som sa vyhla trestu a ty pôjdeš za Hermionou a všetko spolu vyriešite.“

Pri tom šoku, v akom som sa nachádzal som si ani neuvedomil, že Pansy nazvala Hermionu prvý raz za sedem rokov, čo spolu študujeme menom.

„Vezmeš si môj prútik a odmiestniš sa. Kurz odmiestňovania si predsa minulý rok absolvoval, takže vieš, ako na to,“ uisťovala sa a ani raz neuhla pohľadom z mojej tváre.

„Viem,“ pritakal som.

V tomto momente som doslova vo svojej hlave kričal o pomoc. Áno, kurz som absolvoval, ale nikdy som sa nepremiestnil o viac, ako dva metre. Čo ak sa rozštiepim? Alebo sa proste stratím a nájdu ma vyschnutého niekde na Sahare?

Nie, že by to môjho otca nepotešilo, ale Hermiona by asi nadšená nebola.

„Ako to teda urobíme?“ spýtal som sa neprítomne.

„Prepadneš ma!“ vyhlásila a ja som na ňu prekvapene vyvalil oči. „Mám vo vrecku prútik a ty ma prepadneš a ukradneš mi ho. Dokonale ovládam oklumenciu (nitrobranu) a tak mu ukážem len to, čo budem považovať za vhodné. Ty ma fyzicky napadneš a násilím mi odcudzíš prútik. Ľahké ako facka,“ povedala a zaškľabila sa tým svojím typickým žaludným spôsobom. „Ale prosím, neublíž mi!“ prehodila vážne.

„Nikdy by som ti neskrivil vlas na hlave!“ povedal som jej a pevne som ju stisol v tuhom objatí.

Tak fajn, možno som raz pri rozhovore s Hermionou klamal. Ja mám skutočného priateľa a je ním práve táto rozmarná čarodejnica. A teraz mi preukázala svoju oddanosť a tak už nemám najmenší dôvod o nej niekedy zapochybovať.

„Ďakujem ti,“ povedal som ešte a Pansy na mňa rozjarene žmurkla.

Potom sme sa dali do hrania scénky, ktorá ma z tejto kaše dostane. Salazar, pomáhaj nám!

Tak a ďalšia kapča je za nami a ja som nadšená. Absolútne a totálne nadšená z komentárov, ktoré mi tu nechávate. Naozaj som nečakala až tak dobrý ohlas a ani si neviete predstaviť, ako veľmi som zaň vďačná.

A veľmi by som chcela kapitolku venovať týmto úžasným osôbkam, ktoré ma tešia svojimi úžasnými komentármi kapitolu po kapitole: Teesska, Perla, Trisha, Mea, Alexa Feratu, Leylon, Hejly, Sophia, Izzie22, Ivet, Tethys, Ali, Zuzinecckaa (Pevne dúfam, že som na nikoho nezabudla, ak hej, pokojne ma nakopte) a samozrejme ďakujem každému jednému človiečikovi, ktorý si poviedku prečíta :) 

Ešte raz Vám nesmierne ďakujem. Ste skvelé!

Vaša Mimi :)

Autor: mima33 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Spáry minulosti (08):